DEATH FIST

EATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


Banner

nedeľa, 5. júla 2015

MINDFUL OF PRIPYAT "...and deeper I Drown In Doom..." CD 2015 (Bizzare Leprous Production)

Priznám sa,že pre mňa je táto trojica z Milána, fakt veľká neznáma. Moc dôvery vo mne ako old schoolovému grinderovi, nevzbudzoval ani label. Ale pozriem na obal, na booklet, vo vnútri texty normálne (čo nebýva zvykom u tohoto labelu a ich porno gore kapiel,hehehe) a potom pozriem že 16 skladieb a z toho dve coverky od Defecation a Unseen Terror a už ďalej mi nemusel nikto nič hovoriť. Trefa do čierneho!!! Kvalitný, namakaný GRINDCORE toho severského razenia, ešte aj zvuk je tak nádherne chrastivý ako keby ste pomiešali povedzme Rotten Sound a Nasum. Fakt ma prekvapili, aj keď osobne zbožnujem, trocha špinavejšie podanie tohoto štýlu, ale musím priznať, že doba pokročila a teraz toto je TOP. Fakt nemám čo ani len vytknúť celej nahrávke, lebo je proste dokonalá. Riffy zo starej školy, moderný zvuk. táto kombinácia musí zabrať vždy a vždy aj funguje. navyše za mikrofonom je dievča, takže ďalšie plus. Pozriem si ich tento rok na Obscene a uvidím, či si mám do deníčka zaznačiť, že existuje ďalšia, veľmi kvalitná GRIND CORE kapela, ktorú musím sledovať!
-Lepra-
bandcamp

piatok, 3. júla 2015

CRY HAVOC „A Feast For The Crows“ LP 2011 (Phobia Recorids/Actve Rebellion/Antikorper Export)

Hoci crust či d-beat nepatria k mojím favorizovaným subžánrom punku, dokážem si aj tu nájsť nejaké chutné sústa. Jedným takým je aj tento album britských špinavcov Cry Havoc, ktorý síce neprináša nič nové, no prirodzene lezie do ucha tak dokonalo, že nikdy nemám to srdce nedopočúvať ho až do konca. Spätnou väzbou uvedený „Bred to die“ sa hneď zvrhne do silno švédskej záležitosti a páchne mierne po Wolfpacku, okrem masívneho zvuku gitár aj miernymi vyhrávkami, k tomu drsný chrapľavý vokál. No lahôdka, čo pomastí bachor. V podobnom duchu sa nesie aj zbytok songov. Rýchle tempá prestriedané spomalenými pasážami, hutné riffovačky, občasné vyhrávočky, či krátke sóličko, to všetko stalé podporené tým hlbokým hrdelným revom. Príjemným spestrením je záver strany A v podobe Sabbathovskej záverečnej časti songu „Wolves“ ako aj v rovnakom duchu sa nesúci úvod B-čko otvárajúcej „Drowning“, ktorá sa po chvíli rozbehne do ukrutnej crustovej víchrice a po krátkom sóličku v závere ju hneď vystrieda strednotempová dupanica „Buried alive“. Skrátka, ide to dobre do ucha a tá necelá polhodinka uplynie vždy ako nič za spokojného pomľaskávania a pokyvovania hlavou.
Album, ktoré síce nič nové neprináša, no nikoho neurazí, skôr môže potešiť tým, že v podstate ani nemá slabšie momenty. Ako hovorím, nie je ich v tejto odnoži veľa, čo mi tak extrémne chutia.

-Majto C.-


streda, 1. júla 2015

FORGOTTEN SILENCE „La Grande Bouffe“ LP 2012 (Shindy Productions)

Forgotten Silence na vinyle. To nie je nič nové, veď doteraz vydali niekoľko 7-palcov. No album Forgotten Silence na vinyle je niečo o čo sa predtým nepokúsili. Nový formát, ktorý by ale mohli zachovať.Vyzerá excelentne a ako všetko, čo robí táto partia, neortodoxne. No hlavne, album Forgotten Silence je vždy zárukou množstva dobrej muziky.
Úodná „Translucide (Brighton II)“ začína decentne, akoby pokračovala tam, kde skončil predošlý album „Kro Ni Ka“. Hravá basa pod rockovými gitarami postavená na rockovom rytme bicích s decentnými klávesami, no po chvíli zarevú tvrdé gitary a nastúpi drsný vokál, ktorý výrazivo posunie do iných vôd. Celým songom sa prepletá hravosť pre albumy FS tak typická. Veľkým kladom je výkon nového speváka Satyra, ktorý hneď predvedie niekoľko zaujímavých farieb a podôb, ktoré už tak dokonalú muziku kapely ešte obohacujú. „Aalborg“ je od samého začiatku drsná black-death metalová záležitosť s rýchlymi bicími a riadne drsnými vokálmi. Je síce spestrená rôznymi pomalšími, atmosferickejšími vsuvkami, no v podstate ju môžem označiť za dosiaľ najrýchlejšiu a svojím spôsobom aj najtvrdšiu vec kapely. Kopáky burácajú, gitary riffujú, všade mrazivá atmosféra severu. „Les collines de Senyaan pt. III“ už svojím názvom napovedá, ktoré obdobie bohatej histórie kapely vytiahne na povrch. Parádna inštrumentálna vecička postavená na zvuku akustických gitár a basových linkách. Ak k tomu prirátam jemné klavírne party a opäť skvostné bicie, musím sa vždy so zavretými očami len nechať unášať tými tónmi na vzdialené, zasnežené vrcholy Senyaanu. Druhú stranu otvárajúca „Ferment de la bouche“ je tiež drsnejšia vec, kde sa objaví aj nejaká klepačka, no v podstate plynie skôr pomalším tempom. Náladou evokuje dávny debut „Thots“ ako aj jeho nasledovníka „Senyaan“, no opäť je to celé hrané súčasnou formou, kde každý člen pridáva to svoje, čo robí ich súčasnú tvorbu tak príťažlivou. Obe skvelo sa dopĺňajúce gitary s pestrými Martyho klávesami, pričom nehrajú všade za každú cenu. Do toho skvelá rytmická sekcia, ktorá v tejto kapele nikdy nebola len do počtu a navrch ten parádny rôznorodý vokál.
Opäť jedna vec, ktorá krásne plynie a v polovici si uvedomíte, že vás objímajú príjemné tóny a po klepačke z úvodu ani pamiatka. Iné emócie zas vyvolá úvod „Dichroisme (Two rooms world)“ so znepokojivým kvílením klávesov, strojového sekania bicích v duchu Meshuggah s riffovaním ako predviedli napr. nóri Atrox na albume „Orgasm“ a naliehavým vysokým krikom, ktorý je striedaný deathovým chrapľákom v svižnejších pasážach. Posledný song „The black rider 4K8 (Chanson pour la station de service)“ je tiež plný rôznych nálad a skvelých pasáží, ktoré musia naplniť spokojnosťou každého nadšenca do kvalitnej muziky. Jednoducho dokonalý záver albumu. K vinylu je pribalené aj cd, kde je v podstate celý materiál podopĺňaný o „medzihry“ a vsuvky z istého filmu (ktorý dal aj názov tomuto albumu), čo znie tiež dosť dobre a dáva to albumu podobu konceptu. No aj samotná vinylová verzia je dokonalým dielom a ďalším skvelým materiálom z produkcie Forgotten Silence, ktorý opäť posunul ich tvorbu o stupienok vyššie. Kto má rád ich neortodoxný a experimentálny prístup k metalu a jeho kríženiu so všetkým možným, isto si Veľkú žranicu vychutná ako ja. Opakovane a nenásytne stále dokola.

-Majto C.-


nedeľa, 28. júna 2015

CUNTS "promotion" CDr

Only for extremists!! Som si takmer istý, že si v živote nič také ako toto japonské duo nepočul! Len bicie a vokál, lenže ... jeden väčší magor než druhý, hluk jak prasa, výzor chlapcov z gymnázia, výkon bláznov z ústavu. Jeden trieska akoby chcel byť nový Ryohei, druhý sa vzhliadol v litániách Diamandy Galas, prvý si povedal že druhého pretrieska, druhý, že prvého prevrieska a obaja sa zhodli, že ťa hlukom zabijú. Títo dvaja maniaci sa masakrujú skrz naskrz cez seba o život, no zverina, všetko pekne v štúdiu, na plné gule, zväzbený mikrák, hutný zvuk - výsledok je fantastický, totálny noisecore bez jedinej pojebanej struny, antihudba, zničiť všetko, uff ... seriózne, only for extremists!! ps: ten jútub je slabota oproti týmto štúdiovkám, ale na omak može byť, kto chce promo móžem napáliť, vyskúšajte, ukrutný masaker!
-RadoKAZ-

https://www.youtube.com/watch?v=t40Nms7MuPc

piatok, 26. júna 2015

RESTARTS „A Sickness of the Mind“ LP 2013 (No Label Records)

Meno tejto bandy mi nie je neznáme, no donedávna tou neznámou pre mňa bola ich tvorba. Aké bolo moje prekvapenie, keď som raz počul jeden ich song. Čo nasledovalo je asi jasné. Len dodám, že toto je cca 7my titul týchto anglánov. Tuitulná kresba na obale mi formou trochu pripomína obaly Shelter.
Album otvára divoká vec „Contaminate the world“ v divnom tempe a s pekne zhrýzavou gitarou a nasrane ostrým spevom. To nasledujúca „Turned it all to shit“ už je typická punkovačka v svižnom tempe s jednoduchými motívmi, ktorá má prirodzenú chytľavosť aj napriek svojej všednosti. „Independetzia“ je ukrutná punkovica v krutom tempe so striedanými drsnými vokálmi a chytľavým refrénom a parádnou spomalenou medzihrou. „Drone attack“ je ska-punkovica s tvrdými refrénmi v strednom tempe a riadne nasekanou gitarou. „Uganda calling“ začne v duchu amerického country, aby sa zvrhla na jedovatý punk s tak nepríjemným spevom až je to príťažlivé. Trošku mi to pripomína Conflict svojou atmosférou a celkovou stavbou songu. „Risky business“ je chytľavý, šľapavý punk s thrashujúcou gitarou v refrénoch v duchu metalovejšej éry G.B.H. či Exploited. „On your own“ je svižná skate-punkovica so zasekávanými gitarami v úvode a trilkujúcim sóličkom. Pekne rýchlo, melodicky a neúprosne. „Clone town“ je neškodná punkovka v strednom tempe, ktorá ničím extra neoslňuje, no do celkovej nálady albumu pekne sadne. Podobná je aj nasledujúca „Mia“, len je svižnejšia. „Bullycide“ začne basovou vyhrávkou ale celá sa počúva dobre. Má takú mierne deadkennedyovskú náladu v pomalšom úvode, aj v nasratom zbytku songu ich Restarts trochu pripomínajú. Posledný pôvodný song „Sheep“ je opäť nasratý, rýchly punk s jedovatými spevmi a thrashujúcimi gitarami. A samotný záver borci zaplnili coverom „Painterman“ od diskoušov našich otcov Boney M. Kua, keby disco vtedy znelo takto ostro, jak hrajú Restarts, aj bych to počúval... Koniec ako sa patrí.
Zisťujem, že som túto trojicu prehliadal neprávom a budem musieť doplniť vzdelanie o ich dvadsaťročnom pôsobení na scéne. Pri slovnom spojení UK Punk 82 si možno predstaviť hocičo. No Restarts nám ponúkajú len najlepšie momenty na jednom mieste.

-Majto C.-



štvrtok, 25. júna 2015

DESPISE YOU "All Your Majestic Bullshit " 7" EP Pessimiser Records

No moj ty kokót, táto nová doska DY je iná pecka!! Zober to najlepšie zo starých nahrávok, prežeň moderným zvukom, vymeň bubeníka za absofantastického práskača, tie bicie sa mi tu obzvlášť páčia, naser sa do nepríčetna a ideš ... typický DY rukopis, ale ďaleko lepší než posledný split s AN a nech ma šeci zedia, oštia, pojebú, toto je najlepší Despise You matroš so všetkou úctou k starej klasike, a nech si ma šeci z oldskúl zoznamov kľudne vyškrtnú, toto je jedna z najlepších nahrávok v žánri akú som kedy počul. Preháňam? Nak! Úplne som z tohoto posratý. Dookola, čistá droga, pecka, kto nemá ... mám piči.
-RadoKAZ-
http://despiseyou.bigcartel.com/

https://www.youtube.com/watch?v=CGWZDpzKVzI

sobota, 20. júna 2015

BLOOD / IMPETIGO split 7"EP 2015 (BIZZARE LEPROUS PROD:)

Keď som sa dozvedel, že bude redícia tohoto kultového splitka, tak som neváhal ani minutku! Začal som konať. Počkal som si do leta (asi pol roka)  a na prvom festivale, som si ho kúpil. hehehe.
Nikdy nezabudnem, ako mi nejaký šialený tapetrader v 90tych rokoch nahral na kazetu toto splitko. Proste som bol z neho unesený a vinyl zohnať bolo v tom čase nemyslitelné, lebo spomínané EP vyšlo na vlastné náklady kapiel a bolo už beznádejne rozpredané, takže sa stal z neho celkom žiadaný artikel. Naštastie v čechách na to máme agilné vydavateľstvo, ktorému spoluvelí jeden grinder zo starej školy (ahoj Ganay) a ten i uderil klinec po hlavičke. Originál to vyšlo v roku 1991 , takže je to už myslím pomerne veľký kult. K grafickému spracovanie, nemám čo dodať. Picture vinyl s priloženým vnútrajškom, presne takým ,aký zdobil každý vinyl v tých rokoch.Pravdaže všetkému kraľuje Markova (Impetigo) vlastná grafika, proste kult! Je to taký zaujímavý kontrast medzi dnešnou dobou (picture vinyl) a starou, zašlou dobou (booklet).
No a hudba? BLOOD tu majú tri skladby nahraté v roku 1990. takže oslavujú tento rok, už neuveriteľných 25 (!!!!) rokov. Znie to presne tak divne ,ako zneli vtedy kapely. Bežné su falošné tony a podobne,ale to sme vtedy neriešili. Má to i teraz šťavu a to je hlavné.
IMPETIGO tu nahrali dve skladby, z čoho je jedna ich hitovka "Boneyard". Klasika, dlhé intro z horroru a už sa ide. Pravdaže to znie primitvne, pravdaže zvuk  nie je nič extra, ale toto má neskutočnú atmosféru, ktorú už teraz asi málokto vie napodobniť. Ja viem, že na to, aby nahrávka získala status kultu a atmosféry, treba viacej súvisiacich faktorov (čas,vhodná doba, keď vyšla nahrávka) a to všetko proste táto nahrávka pre mňa splňa. Toto EP je určené každému pamätníkovi tej zašlej, krásnej, primitívnej doby, ktorú sme milovali a nikto a nidy ju už nevráti! Toto je GORE GRIND a pre mňa už navždy aj ostane.
Vyšla aj CD verzia, ktorá pravdaže obsahuje navyše pár skladieb od každej kapely, ale vinyl je vinyl!
-Lepra-
LABEL

nedeľa, 14. júna 2015

ŽEN „I Onda Je Sve Počelo“ CD 2013 (Samovydanie)

Viem, že tvorba tejto bandy nejak extra nezapadá do konceptu tohto blogu, no sral to pes. Keď som sa minulé leto vybral do Fugy na koncert dvoch francúzskych spolkov (konkrétne Mort Mort Mort a Sugartown Cabaret), nemal som potuchy o nejakej kapele pod názvom Žen, no ich vystúpenie ma vážne oslovilo a od nich som aj zobral toto cd, ktoré si dámy vydali samy a gitaristka Eva ho sama graficky ošetrila. Vyzerá to dobre a nevšedno, rovnako tak znie aj ich tvorba.
Hoci úvodná „Nie se desilo“ začne decentným vyklepávaním bicích, do ktorého začne žblnkotať postrocková gitara. Ak k tomu prirátam príjemný, ukľudňujúci spev, o zážitok je postarané. Navyše decentné ženské rockovanie je hojne okorenené o chladné elektronické vsuvky a ozdoby. „Voda je more“ za ňou v ničom nezaostáva, dokonca po ľahkom úvode dámy pritvrdia na výraze a do burácajúcej gitary znie skvelý dvojhlas a skladba niekoľkokrát dokáže riadne poštekliť zmysly. „Slučaj no.3583“ zájde ešte ďalej, každú chvíľu je kladený dôraz na čosi iné. Raz je to nenáročná pasáž s jednoduchým, hypnotizujúcim spevom, aby sa zmenila v mrazivú elektro-záležitosť, po ktorej sa zas zvrhne na mohutnú gitarovku. Neviem, či má zmysel rozoberať song po songu, bo by som sa len opakoval, tvorba tejto trojice žien je skrátka nádherná. Len dodám, že moje srdcovečky sú v strede 8-položkového playlistu. Konkrétne, skvelo vygradovaná „Iskrenost je posebna“ a členitá „Sve ostaje nakon nas“ s množstvom nálad a melódií. Toto treba počuť na vlastné uši, bo ten zážitok z počúvania tejto muziky sa mi veľmi ťažko opisuje slovami. Isté je, že keď vyrážam v sobotu na nákup poživne, v sluchátkach mi znie „I onda sve počalo“ a nestalo sa mi ešte, že by ma to nebavilo. Ak si fanatik do kríženia alternatívneho rocku, elektroniky... skrátka, neváhaj a ponor sa do tohto dravého prúdu tónov...

-Majto C.-



štvrtok, 11. júna 2015

BLOOD IN OUR WELLS „Echoes of desolation“ LP 2014 (Waking The Dead Records)

Kúpa tohto albumu u mňa prebehla, ako býva dobrým zvykom, doslova naslepo. Vedel som len, že je to titul vydaný labelom, čo spáchal splitko Tummo s Tomorrow´s Hell či posmrtný album Mass Genocide Process, čiže tituly tešiace moje sluchovody v miere značnej, hoci dnes už nie tak často.
K albumu samotnému. Po dlhom a znepokojivom intre ma vždy skopne nástup kapely v songu „O přežití“, čosi tak nevýrazné asi ani nemôžu myslieť vážne. Zahuhlaná gitara spolu s basou drhnú tuctový riff utopené pod rinčiacou hi-hatkou do toho záhrobný hrdelný rev. Doteraz ma ten song o svojich kvalitách nedokázal presvedčiť. To našťastie nie je prípad ďalšej veci „Absolutní nezájem“, ktorá sa sunie v ešte dusivejšom tempe, no má takú obskurnú atmosféru ranných death-doom kapiel prelomu 80s a 90s. „Chaos materiálního světa“ uvedie gitarová vyhrávka, ktorá sa potom prepletá slohami. Tempo stále mazľavé, zvuk špinavý, no gitary sa mi zdajú mierne výraznejšie. Najpôsobivejší song albumu však otvára stranu B. „Zrcadlo“ sa síce tiež plíži spočiatku ako songy predošlé, no zdobí ho pekná vyhrávka v úvode a neskôr sa mierne rozbehne a v rachote duniacich dvojkopákov sa prederie ku koncu, kde sa opäť ozve tá vyhrávka. Tou melódiou mi to trošku ťahá k black metalu, čo mi evokuje aj song nasledujúci „Vnitřní kolaps“. Nie však uháňajúce severské spolky. Skôr pomalšie atmosferickejšie veci ako napr. demo brazilcov Malkuth (na ktoré mi kdesi u našich sadá prach), či čechov Unclean (aby som po príklady nechodil ďaleko). Album uzatvára opäť pomalý, inštrumentálny kus „Blood in our wells“ – opäť ťaživý death-doom s black vyhrávkou. Keď sa song pred koncom ešte viac spomalí, pripomína mi to ranný Asphyx. Dobrý dojem z jeho nálady ešte umocňuje znepokojivá vyhrávka. Škoda, že mi ho vzápätí dodrbú záverečným outrom, ktoré by sa možno vynímalo na prasárnach typu Mortician, no tu mi to nesedí.
Nemám doma veľa albumov, ktoré som kúpil a ani po čase som k nim nenašiel cestu. „Echoes of desolation“ je jedným z nich. Musím mať vyslovene náladu, aby som sa odhodlal si ho pustiť a keď už to urobím, počúvam väčšinou len B-stranu. To ale neznamená, že ďalších 299 ľudí ním nemusí byť nadšených...

-Majto C.-




piatok, 5. júna 2015

JELLO BIAFRA & THE GUANTANAMO SCHOOL OF MEDICINE „White People & The Damage Done“ LP 2013 (Alternative Tentacles)

Keď som začiatkom decembra roku 2013 dostal zásielku, ktorá okrem iných obsahovala aj túto platňu, vôbec som netušil, čo za skvost je to, pretože som všetko odložil až na dovolenku, kedy som ju konečne vypočul. Odvtedy som ňou nesmierne očarený a ani po roku a pol ju nedokážem odložiť.
Hneď od prvých momentov úvodnej „The brown lipstick parade“ je počuteľná zmena výrazu oproti minulým titulom, ktoré sa niesli skôr v pomalšom a pochmúrnejšom duchu, hoci ani tento song nie je z rýchlejších, no celkovo pôsobí nejak divokejšie. Či už pestrou aranžou, alebo chytľavým ústredným riffom a parádnym Jellovým spevom. Najlepším dôkazom je následujúca, svižná vec „John Dillinger“, či svieža strednotempovka „Werewolves of Wall Street“, ale aj dravá punkovica „Road rage“ s nasraným spevom a drsnými gitarami, ktorá vyreže stopu do mysle a zanechá znepokojivý pocit. Náladou na ňu nadviaže „Mid-East peace process“ v strede zlomená pomalou vystupňovanou pasážou. Mojím osobným favoritom je „Hollywood goof disease“ s chytľavou melodickou linkou a množstvom skvelých pasáží. Titulná vec asi najviac odkazuje na staršiu tvorbu tohto zoskupenia. V podstate celá druhá strana sa nesie vo voľnejšom tempe ako divočenie z Á-čka. Taká „Crapture“ je parádna pomalšia vec plná skvelých gitarových partov. Výnimkou je len predposledná „Burgers of wrath“ v svižnejšom tempe s parádnou španielkou v podklade a skvelými sóličkami, ale aj rytmickými gitarami. Asi druhá najchytľavejšia vec albumu. Značnou mierou chytľavosti oplýva aj záverečná „Shock-U-Py!“ a vlastne celý album je tým zaujímavý, že je pestrý a chytľavý. Pre mňa asi najchytľavejší album Jella Biafru, pričom ale zachováva istú dávku tvrdosti a naliehavosti. Skrátka mám rád Biafrov výraz, osobité frázovanie, farbu hlasu a keď je to navyše skombinované s tak parádnou muzikou ako v tomto prípade, niet nad to. Neoddeliteľnou súčasťou sú jeho texty, no tie nech si rozoberie každý sám. Len poviem, že Jello si opäť nedal servítku pred ústa a nešetril „chválou“ na súčasné dianie vo svete. Povinnosť pre každého, kto sa oháňa slovkom Punk!!!!

-Majto C.-