DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


pondelok, 20. februára 2017

DEGRADACE „B-Side Blues“ 12“ 2016 (Papagájův Hlasatel Records)

Hm. Na rovinu poviem, že tejto kapele som sa zámerne roky vyhýbal kvôli jej žánrovému zaradeniu (punk & roll veru moc nemusím dodnes, aj keď už som urobil pár ústupkov) a kvôli podobe názvov to odniesli aj žánrovo diametrálne odlišní Dezinfekce, ktorých som ale „vzal na milosť“ už pred pár rokmi. U ostravskej úderky mi to trvalo o dosť dlhšie. Až som si raz pozrel klip k songu „Rychlá jízda“ z pripravovaného albumu a bol som milo prekvapený ako parádne to znelo. To už bol potom len krok k jeho kúpe a ten som spravil. Dodnes som za to rád.
Album otvára práve spomínaná klipovka a je to vec na úvod ako stvorená. Nadupané tempo, chytľavý refrén po skvelých slohách a super krátke sóličko. Druhá „Nevěra“ má fajn húpavý začiatok, ktorý sa nečakane v jednej pasáži zlomí do rýchlejšej veci. Opäť parádne gitary, super chytľavé nápady ako v slohách, tak v refrénoch. Pre mňa hitovica náramná. „Píšu dál“ je strednotempová, melancholickejšia vecička, kde sa ozvú aj klávesy, také 70kové hammond zvuky. Textovo o ničom, no hudobne ma baví. „Bullshit“ je ďalšia textová ničota (aspoň pre mňa, niekto iný si v tom možno bude rochniť), no hudobne je to rýchlejšia divočina, opäť s parádnymi gitarami a skvelou rockandrollovo rozbesnenou basovou linkou. „Chtěl bych“ je opäť melancholickejšia vecička s voľnejšími slohami a rezkejšími refrénmi. Tiež vcelku chutné sústo, no oveľa viac mi lezie pod kožu nasledujúca „Outsider“ s dobrými ostrými gitarami a saxofónovým sólom. K tomu vcelku chytľavé spevy a parádne pasáže. Príjemný záver B-strany. Aj druhá B-strana začína rezkou punkovačkou „Proč ne?“, ktorá je podobná sestre z úvodu albumu – rýchle bicie, surové gitary a skvelé, melodické vyhrávky s parádnymi spevmi. „Mám tě, kámo“ je šlapavá strednotempovka s príjemným spevom, čo mi trochu pripomína kapely Radúza (ex-Svobodný slovo), resp. ich tvorbu, konkrétne Eternal Fire, či neskorší 3 brats. Moc sa mi pozdáva vyhrávka gitary pripomínajúca balalajku v závere skladby, ale aj ako celok je tento song parádny. „TV Jaj“ je vec v podobnom tempe, len spevy a gitary sú mierne surovšie a nekompromisnejšie. Ono, celý album je ozdobený skvelou hrou oboch gitarákov, ktorých vhodne ženie namakaná rytmika. Dunením kotlov začne „Alright“, čo je inak dvojča „Bullshit“ z opačnej strany, akurát text je vcelku fajn a hudobne má viac šťavy a energie. Čiže také to na prvý pohľad rovnaké dvojča, no krajšie a lepšie. Celkovo najfádnejšie pre mňa vyznieva „Slobodná“ – obyčajný tuctový rokenról (dokonca aj s klavírikom), čo mi neleze cez pysky, no v rámci tejto nahrávky pôsobí ako žánrové spestrenie výraziva bandy, ktoré v rámci celku neurazí, navyše aj text je fajnový, tak ma táto vec dosť často skutočne aj baví. Záverečná „Příliš mnoho“ začne temnejšou basovou linkou v strednom tempe, ktoré jej vydrží až do konca. Do toho parádne gitary a spevy, no radosť počúvať. Ideálne ukončnie kolekcie. Normálne ma tento album vždy tak baví, že sa mi zdá až krátky. Niekedy sa prichytím pri myšlienkach, či nekoštnúť aj staršie tituly tejto bandy, no zatiaľ odolávam. Čo viem isto, že tento ešte budem nejaký ten čas rád obrusovať ihlou gramca...

-Majto C.-



utorok, 14. februára 2017

THE SOUTHERN ORACLE „Icebreaker“ 10“ 2015 (kooperácia)

Moja zbierka ma už niekoľkokrát dokázala prekvapiť. Bo okrem toho, že niekedy nakupujem naslepo, nakupujem navyše aj bezhlavo všetko, čo sa o mňa obtrie. Nejak podobne som prišiel aj k tejto nahrávke.
Maďarský kvartet tu do mňa od prvých momentov hrnie ťažký, depresívny, metalický hardcore s hysterickým škrekotom, podporeným drsným revom. „Undertaker“ je taká celá, aj keď sa tu na moment bubeník aj viac rozbesní, no väčšinu času ma nemilosrdne melie a drví na krvavú kašu valivými tempami, spolu s hutnosťou gitár a hnevom striekajúcim zo spevákovho hrdla. Ani druhá „Breather“ mi nezostáva nič dlžná a dych vždy zoberie svojou pomalosťou a nesmiernym tlakom gitarových stien. Tu to páni dotiahli do ešte väčšieho marasu. Olepí vás beztvará masa hnusno-drsných riffov a slov s klokotom vyvierajúcich zo spevákových útrob v dunení bicích. Po otočení krv nachvíľku vzkypí rýchlejšou metalcorovou časťou „Coldeater“, no aj táto besnota je po chvíli pohltená ťažobou a pochmúrnosťou, ktorá zoberie všetku nádej z blízkeho lepšieho konca. Cez parádnu vyhrávku na ňu plynulo nadviaže titulná „Icebreaker“ a oslava beznádeje a zmaru pokračuje a spoľahlivo zahladzuje stopy vašej existencie. Vďaka skvelým gitarám je to pre mňa asi vrchol celej nahrávky. Aj oba hlasové prejavy sa mi tu zdajú viac emotívnejšie (pritom stále surové revy a štekoty). Jednoducho parádna vecička, ktorá je ukončená zvukom vejúceho vetra. Neni som extra špecialista na cudzie jazyky, no z toho, čo som vyrozumel, myslím, že táto štvorka songov je previazaná jednou spoločnou ideou. Akou, nechám na posúdenie tým, čo lepšie rozumejú (som s tým vydrbal, že?), ja mám svoju predstavu a prplať sa s prekladmi sa mi nechce. Ber, alebo nechaj sa zobrať... na cestu záhuby a zmaru s touto nahrávkou.

-Majto C.-


nedeľa, 12. februára 2017

GUTTURALIA XXX "Tilt!" MC 2012 (Visceral Circuitry Rec.)

Francúzske vydavateľstvo Virtual Circuity ma obšťastnilo s touto nahrávkou v domnení, nech moje voľné chvíle ,nie sú zase až tak v pohode ako by mohli byť. Jedná sa o electro mišmaš na štýl projektu IRORRRR, ale v tomto prípade to ani zďaleka nie je také nápadité,ale jemne lízne ten štýl. Je to v podstate taký zúbožený electro grind, ktorý už balancuje na hranici noise. Je to každopádne intenzívne, bez vokálu, len čisté pazvuky. Všetko prehnané cez efekty a 11 trackov sa vymaľuje za 7 minút. (nie strachu).
Až si noise masochista, ohľiadni sa za tým!
-Lepra-
BANDCAMP

utorok, 7. februára 2017

P.R.O.B.L.E,M.S. „Another Day“ LP 2015 (Doomtown Sounds, Static Age)

Opäť raz jeden z mnohých počinov tejto portlandskej party, no tentokrát výnimočne na veľkom formáte, ejkej druhý dlhohrajúci album. Ten prvý som síce sluchovodmi neprehnal, no tento je dostatočným zadosťučinením za moje čakanie po toľkých 7-palcových ochutnávkach. Motív obalu je parádny a isto dobre ukáže na trčikách. Len škoda, že neobsahuje žiadnu textovú prílohu, bo s pochopením hovoreného (kričaného) prejavu v ich materštine som mal vždy mierne problems.
Hudobne páni hneď v prvých troch songoch ukázali svoje rýchlostné rozpätie. Kým úvodná „Lucky“ sa nesie v rýchlejšom strednom tempe (ako väčšina songov, ktoré som doteraz počul na 7čkách), „You gonna die“ je skôr pomalšia záležitosť, zato stále riadne zemitá a drsná (ostatne, Bradly Battin nemá nejak extra sladký hlások, furt z neho páchne špinavá ulica), s ťahavými sólami. Poslednou vzorkou, je rýchla punkovica „Assume the worst“, ktorá sa podobá na staršie nahrávky z počiatkov tejto bandy. Ďalej už sa striedajú songy spadajúce do týchto troch kategórií, no jedno majú spoločné: ostré, rockové rytmické gitary s parádnymi vyhrávkami, melodickými sólami a skvelými basovými linkami. Nad tým všetkým Battinov krikospev. Jednoducho elementy, ktoré dokopy tvoria vlastnú značku. Ohromne rád mám dvojicu songov „Just another day“ (parádna, pochmúrna nálada daždivého dňa kdesi v priemyselnej zóne), ktorý zatvára stranu A a nasledujúca „Toothless man“ s namakanými riffmi, ktorá pekne graduje k záverečnej rýchlejšej časti. Neviem, kde títo chlapi berú toľko parádnych riffov, ale skoro westernový motív jak z Tarantinov7ch filmov v „I never learn“ je čosi neskutočné, ba až takmer dokonalé. Po nej nasledujúca „How we do“ je svieža punkovka s nemilosrdnými gitarami, ktorá dôstojne túto 10-položkovú zbierku uzatvára.
Tento ich drsný rock&roll-punk mi reže s každým počinom stále viac. Podobne, ako ma svojho času uchvátila tvorba brazilcov O Inimigo (a doteraz mi stále ohromne reže), spadol som aj do siete portlanďanov a čím viac sa trepem, tým som v nej pevnejšie chytený.

-Majto C.-

nedeľa, 5. februára 2017

Adacta, Godot Youth, Tendencie, Paskuda – 3.2.2017, Sereď - Kemping

Týždeň nahovno dospel k svojmu záveru, no držal sa zubami-nechtami a v podobe hustej hmly sa nám snažil znepríjemniť cestu do Serede. Snažil sa. Za tónov albumu „Tma“ jedného z našich večerných spoluúčinkujúcich bandov sme sa štyridsiatkou nekompromisne a úspešne dopravili až k bráne kempingu. Po príjemných povinnostiach, spočívajúcich v zvítaní sa so všetkými známymi tvárami, sme sa pomaly pripravili k produkcii, bo Zvolenčania volali, že prídu neskôr.

Tradične sme sa teda dlho neserkali s nejakými formalitami, bo zvuk sa po krátkom nástrele zdal byť ok. Na programe opäť nový set, ktorý sme odpremiérovali na Okthober feste v Trenčíne, čiže 8 nových vecí a k nim nejaké stariny. Pohybovo sme opäť nikoho neprekvapili, no prekvapil som sám seba, keď som v niektorých prípadoch okrem názvu ďalšej skladby povedal aj krátky koment. A hoci sa hralo fajnovo (aj s chybami – korenie k tomu predsa patrí), opäť sme raz vypustili 1 song, čo ale nevadí, 25+ minút je v našom veku tak akurát na zapotenie a stratu hlasu.
GODOT YOUTH
Po nás sa pred vcelku početné publikum postavilo nové brnenské zoskupenie GODOT YOUTH a od prvej sekundy sa z ich prejavu valili prúdy energie. V ich sete sa striedali rýchlejšie hardcore-punkové výprasky s pomalšími, prešpekulovanejšími záležitosťami, no nad všetkým stále vládli hlasy Markéty a Kocoura. Ohromne sa mi pozdávali aj po hudobnej stránke, ale vlastne celkovo tá kombinácia vplyvov na mňa pôsobila veľmi dobre. Songy mali ideálnu dĺžku, parádnu stavbu a skvelé prevedenie. Holt, holka a kluci sú neni žiadne „ořezávatka“ a skúsenosti zo svojich kapiel v GY pekne zúročujú a je to na celkovom prejave riadne poznať. Pre mňa jedno veľmi milé prekvapenie (naschvál som si to dopredu nikde nevypočul a veruže som dobre urobil). Rád si ich opäť niekde pozriem.
AD ACTA
Vzhľadom k tomu, že Paskuda sa stále neobjavila, inštrumenty si pripravila bratislavská štvorica. ADACTA už je za tie roky na scéne dostatočne vyzretá banda a bolo to poznať aj zo suverénneho prejavu. Mám rád ich crust-hardcore, od vydania posledného albumu stále radšej, tak som sa tešil, že mám možnosť znova ich počuť v špinavej koncertnej verzii. K veciam z albumu, ako napr. „Z mostov stúpa dym“, „Vlčia krv“, „Zuby závisti“, „Zlosť“, „Úzkosť“, či set uzatvárajúca „Rozlúčka“, borci pridali aj nejaké tie novotou páchnuce songy, ktoré na prvé počutie zneli veľmi nádejne. Zvukovo sa mi ich set tiež veľmo pozdával, čo bolo asi spôsobené tým, že Martinova gitara „švédsky chrchlala a bzučala“, čo mojím ušiam vcelku lahodí už od čias „Left hand path“, „Dark recollections“, „Like an ever flowing stream“.... Skrátka to tým songom dodalo tú správnu šťavu. Vždy, keď takto parádny set končí, aj ma to mrzí, no nič netrvá večne...
AD ACTA
A večne netrvalo ani naše čakanie. Pokročilá hodina, stále dôraznejšie sa hlásiaca únava a zistenie, že počasie zostalo nezmenené spôsobili, že sme sa odhodlali k návratu k domovom. Vo dverách sme sa obišli s práve príchodzími Zvolenčanmi a hoci som sa na ich koncert tešil, spomenuté okolnosti prevážili všetko a o niekoľko momentov neskôr sa zadné svetlá môjho vozítka stratili v hustých hmlách. No v hlavách zostal pocit spokojnosti z parádne stráveného večera a vďaky za to, že stále sú ľudia a miesta, ktorí to stále ťahajú a kde sa tieto pocity dostavujú.

-Majto C.-

fotky: Marek Rzavský


pondelok, 30. januára 2017

AGAINST / BLOODSHED REMAINS „Brotherhood: A collaboration of friendship“ split-12“EP 2014 (Old School Cartel)

Na jednej z akcií v topolčianskom Barbare som si kúpil tento dvanásťpalec, ktorý ma po príchode domov nemilo prekvapil, bo som zistil, že nejde o klasické dlhohrajúce splitko. Náladu mi spravila až muzika valiaca sa z drážok.
Prví sa ozvali austrálski borci AGAINST v najlepšej tradícii metalom silne napáchnutého hardcore v duchu Merauder či Pro-Pain, čomu napomáha aj drsný, špinavý zvuk gitár. Songy sa nesú skôr v strednom, valivom tempe, no objavia sa aj rýchlejšie výpady (práve vďaka nim mi pripomínajú aj hordu Gary Meskilla), či už v prvej „Legion of parasites“, abo tretej „Bring the end“. Druhá „No master“ je celá ťaživo pomalá, no znie maximálne skvelo. Gitary sekajú parádne motívy, do ktorých spevák šteká slová. Rád by som si vypočul aj viac, bo týchto necelých 6 minút je chabá dávka.
Na druhej strane sa predstavujú rakúski mladíci, ktorých energický set ma naživo ohromne bavil. Hneď ako zaznejú prvé tóny „Global isolation“, je jasné, že aj nahrávka sa pod kožu vstrebe veľmi rýchlo. Ich modernejší hardcore absorboval ako ťaživosť Madball, tak aj zasekávačky napr. The Ghost Inside, The Carrier či Call To Preserve. Plusom je aj parádny, hutný zvuk. Druhá „Crew anthem“ je skôr v strednom tempe s pestrými vokálmi a mohutnými zbormi, no po basovo-bubnovom výjazde pekne zrýchli, ozve sa aj parádna vyhrávka gitary, ktorá mi tiež mierne pripomína Pro.Pain. V podobnom duchu sa nesie aj posledná „You lost“, odpálená pomaly a zrýchľujúca lan veľmi mierne, do obrátok sa na pár taktov dostane len v druhej polovici songu, no potom sa vráti do ťaživých burácajúcich gitár a duniacich kotlov. Podobne, ako austrálci, aj rakušáci mi nadelili len primalú ochutnávku, aby som mal dosť.
Niekedy mi takéto plytvanie miestom na 12-palci príde zbytočné – dokopy 16 minút, to by s rezervou uniesol aj 10-palec. Po hudobnej stránke je to ale veľmi dobre odvedená robotka v oboch prípadoch.
-Majto C.-


nedeľa, 29. januára 2017

UCHÁZÍM „Marnostroj“ LP 2011 (Papagájův Hlasatel Records)

Sypem si na hlavu popol, no túto kapelu som dlho trestuhodne obchádzal. Dokonca ani zmienka na obale platne Retroprotest (ich cover band) mnou nejak nepohla, aby som to napravil, no raz mi to nedalo a pustil som si na nete song. Isto je každému jasné, čo nasledovalo. Dostal som do rúk tento skvost a nemôžem sa ho poriadne nabažiť. Okrem skvelej muziky a tradičného bookletu s textami som dostal aj prílohu formátu A4 plnú poviedok a básní samotných autorov. Podobne ako samotná hudobná zložka, sú pekne uletené.
Hudba? Hneď úvod „Rezignace“ dáva tušiť, že nepôjde o rozjuchaný punčík, ale o podstatne temnejšiu záležitosť. V prvom momente mi napadlo spojenie apokalyptický hardcore, riadne agresívny, nekompromisný a znepokojivý. „O zvířatach a lidech“ pokračuje v nastolenom duchu, no je mierne šmrncnutá šialenstvom nletohradských Sebastian na debute „Sny o Marii“, no na rozdiel od nich je to menej metalové. Hneď ďalšia „Malá noční válka“ začne ľahšou emo-pasážou s melodickým spevom v duchu Pražského Výběru, ktorému kontruje hrubozrnný hrdelný ryk podobný Pípovmu v projekte Leprocide. „Odsouzeni k doživotí ve tmě“ mi celkovou výstavbou pripomína menej chaotický Michael´s Uncle, rovnako ako aj „Cyklofrenie“, v ktorej sa ozve jednoduchý punk rytmus, na ktorý sa vrstvia gitary a spevy. „Malá osobní revolta“ nasiakla okrem drsnosti aj avantgardné vplyvy Už Jsme Doma, ako v muzike, tak aj v spevoch, hlavne v druhej polovici songu. Prvú stranu uzatvára titulná „Marnostroj“ s parádnou atmosférou a decentnými gitarami, ktorá sa po skvelej emo-časti zmení v naliehavé burácanie a následné zrýchlenie, no ku koncu sa zas k slovu dostanú miernejšie časti, stále dostatočne výrazné. Pestrosťou aranží mi táto kapela asi najviac zaimponovala. Ich tvorba mi v každom momente pripomína niečo iné, no stále to robia dosť osobito a svojsky. Napríklad aj burácanie basy v „Kolovrat systému“, ktoré otvorí druhú stranu, je ako z albumov M.O.D. abo S.O.D.. Skončí riadnym chaosom. „Kdo se směje naposled“ si vypožičala od UJD rovno celú pasáž v strede, inak je to drsná jazda. V songu „Strach“ sa strieda Čokovský naťahovaný jakot s chrchlákom jak na starých demách Moriorr či na albume „Institut klinické smrti“ Torr, pekne ťahavým a hlbokým. Opäť množstvo zmien tempa a intenzity. Podobné zmeny sa nevyhli ani krátkej „Systém“ (psycho čisté gitary kontra drsné riffy) a v podstate žiadnej. Celý album je nimi vrchovato napchatý. „Řeka“ ma v strede príjemnú emo pasáž v duchu Esazlesa s hovoreným slovom na podklade decentných čistých gitár, ktorá je v silnom kontraste k drsnému zbytku. Toy-Dolls-ovskou gitarou odštartuje punkovica „Šalamoun“, kde tiež nechýbajú typické prvky Ucházím – zmeny a pestrosť. Záverečný „Styx“ už je len povestnou čerešničkou. Po decentných slohách a kričaných refrénoch ale príde pasáž, ktorú môžete počuť v songu „Exitus za 12 sekund“ na albume „Svit“ (2006) od The Switch, len trošku rýchlejšie zahraná a na rozdiel od originálu aj spievaná. Napriek tomu je to skvelý záver skvelého albumu.
No a kým som konečne popísal moje neopísateľné dojmy z tohto albumu, Papagáj už stihol vydať album nový, na ktorý už si brúsim zuby v najbližšom čase, bo verím, že táto banda ma nemôže sklamať.

-Majto C.-



utorok, 24. januára 2017

RÚBANISKO „Keď zvoní kosa/Čistý hnev“ 7“ 2016 (Burina Records)

Malofatranskí nihilisti vrhli v lete min. roku na svet novú sedmičku a spravili to opäť štýlovo. Klasická dvojpoložková 45-otáčková záležitosť, vrátane (k tomuto formátu v minulosti náležitého) väčšieho stredového výseku a tradične jednoduchého obalu, na ktorom ale netradične namiesto Dášových linorytových motívov dominuje foto bandy. Po tejto stránke vsjo jásna.
Hudba sa nesie tiež v najlepšej tradícii tohto horského ansáblu. Surová a drsná, ako ju máme radi. Vždy, keď dokola vrcím túto placečku, trochu mi je ľúto, že obe tieto šupovice nedoplnili dvojicu songov na splitku s Cheap Talk, bo okrem toho, že boli nahraté v rovnakom termíne, dopĺňajú ich aj hudobne. Najlepšie je to počuteľné vždy, keď si po splitku hneď pustím tento „singel“. Drsnú jazdu „Ancikrist“ a divokú „Tokyo hotel“ tu vystrieda miernejšia „Keď zvoní kosa“ v strednom tempe, s najmelodickejším refrénom v doterajšom pôsobení kapely. Teda, aspoň podľa mňa, dostať to z hlavy býva niekedy problém. Riffy sú tu skvelé (povedal by som, že až Korbeľovsky rockové)), búšenie bicích k nim náležite uspôsobené (rýchlejšie stredné), skrátka hitofka jak sa patrí. Na druhej strane potom striehne „Čistý hnev“, celý hodený na sever. Po fujavici v intre sa ozve blackmetalová gitara podporená rýchlou dvojšlapkou a už sa ježia chlpy na zátylku. Rytmičák pomaly usekáva tempo a atmosféru umocňuje melodická vyhrávka druhej gitary. Parádne načernalý je potom aj refrén s klepačkou a havraním škrekotom. Celkovo je Čistý hnev viac trú bľek metál jak pank, ale parádny.
Tradične som spokojen, no nenaplnen. Mám málo, furt mám málo. Asi by to zas chcelo dlhší matroš.

-Majto C.-


ANTARES „Sloth“ LP 2014 (Rancore Records / Annoying Records)

Mám vo zvyku nakupovať platne od zahraničných kapiel túrujúcich kontinent, so zástavkou kdesi v okolí. A nielen tituly dotyčných kapiel, ale aj rôzne neznáme z ich domoviny. Dostal som sa tak už k mnohým zaujímavým veciam, na ktoré by som inak asi ani nenarazil. Toto je presne jeden z nich. Podľa obalu tejto talianskej trojice ťažko odhadnúť, čo sa ukrýva v drážkach (nočná dvojprúdovka pod hviezdnou oblohou), asi aj preto som s jej vypočutím otáľal a nejak extra sa do toho nehnal (prvýkrát som ju pustil cca 2 roky od zakúpenia), no potom prišlo prekvapenie. Parádny mix thrash metalu s heavíkom, trošku coru, trošku toho a ždibec hentoho...
Úvod „Milkshakes“ síce vyznie jak Metallica v 90s – čiže vybrnkávaná gitara s miernym efektom, no hneď nato sa ozve tak špičkový riff, jak dokážu súkať len Anthrax a podobné kapelky. Do toho výrazná basa a parádny spev. Úplné orgie našľapanosti a melodiky. V tomto duchu sa nesie ešte aj nasledujúca „Les diaboliques“, hoci tá sa nesie v pomalšom tempe a hojne v nej dunia kotly, no má takú osobitú atmosféru. Titulná vec mi silno evokuje kapely ako Stone Temple Pilots – aj riffovaním aj ležérnym spevom. Ďalšie dve skladby prvej strany sú pre mňa len akási vata (také rockandrollovky, ktoré mi až tak nerežú ako zbytok, hoci nie sú to vyložene průserovky, dokonca mi vďaka vyššiemu spevu a šťavnatým gitarám vzdialene pripomínajú dávny album nemcov Assassins Of God), moju pozornosť púta až svižná motorheadofka „Welcome in my mind“, z ktorej sa po minúte cez tlkot bicích a vyhrávku zbustrovanej basy vylúpne „angusyongovský“ riff ďalšej „Don´t want it, don´t need it“ – taká vcelku chutná stoner rocková vecička, kde v refréne mám vždy dojem, že ho svojím typickým chrapľákom reve sám Lemmy.“Soaked fingers“ je vec jak keby ju prebrali od Kabát-u – jednoduchý rockec, akurát mi príde živelnejšie zaspievaný. Šťavnatým riffom začne aj „Taste my blues“, no nesie sa v strednom tempe, ktoré vydrží až do konca. Našťastie songy nie sú dlhé, tak ma nenudia. Klepotom bicích sa rozbehne inštrumentálka „Zeta reticuli“, ktorá mi znie jak od Mejdnov z prvej polovice 80s, akurát basa je decentnejšia a skladba nie je tak natiahnutá. Záver zas patrí rýchlosti a pestrosti. „Senseless“ je svižná vec aké sa mi pozdávali napr. u Nemcov Crushing Caspars, zároveň je členitá a stále je v nej čo počúvať.
Nie je to extra ohromujúci album, z ktorého by mi padala sánka nonstop niekoľko mesiacov, ale je to skvelý album, ktorý dokáže pekne zarezonovať a pobaviť, pravdaže len ak padne v správnej chvíli, bo nie vždy mám chuť na takéto „ľahšie“ záležitosti. Neortodoxným môžem len doporučiť.

-Majto C.-



piatok, 30. decembra 2016

WORMROT "Voices" CD 2016 (Earache records)

5 rokov sme si museli počkať na nový album Singapurských lídrov tkzv. bezbasového grindcore (bicie,gitara,vokál). Po sérii splitiek z roku 2011, ako keby po nich ľahla zem. Až teraz konečne sa im zacnelo, zase len obdariť, nikdy nenasýtenú grindcore scénu. Na ploche necelej polhodinky vystrúhali 20 zásekov. Pri tomto pohľade na minutáž a počet songov Vám asi je hneď jasné, že odkiaľ vietor veje a že sa v podstate ani od posledného albumu moc nezmenilo. Lenže Wormrot nám pekne zabočili smer sever a vo svojich nových songoch používajú fakt dosť typických Škandinávských riffov, postupov, vybrnkávačiek a hlavne skladby upúšťajú od toho klasického old school grindcore a songy sú melodické, niektoré až popovo chytľavé. Absolútne to podtrháva hlavne záverečný song "Outworm", ktorý má cez tri minutky. Neviem ako na to reagovať, na jednu stranu sa mi to páči, na druhú stranu, predsa len Wormrot mali nejakú značku a hrali niečo, čo už veľa kapiel neprodukuje. Keď si chcem pustiť uvrieskaný, melodický grindcore, v Škandinávii mám desiatky albumov a kapiel,  ale až si chcem pustiť, kvalitný old school grindcore, tak toho je už pomerne v dnešnom svete málo. A týmto vlastne scéna prišla o jedného z lídrov old school grindcore. Už je to len škandicore. Hádam si zvyknem alebo zdrhnem.
-Lepra-
BANDCAMP