DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.

pondelok, 28. júla 2014

MAAILMANLOPPU „Valtaa E.P.“ 7“EP 2013 (Passing Bells)

Epko ďalšej mladej fínskej bandy zakúpené na ich koncerte v našej rodnej, kde zanechali dojem, no vďaka mojím chaotickým myšlienkovým úletom sa k nim vraciam až s ročným odstupom. Rovnako ako naživo, aj na nahrávke mladíci ponúkajú tradičný fínsky prasopaloidný hardcore-punk s dnešným znením, hoci to nie je až taká sypanica ako napr. Haistelijat, skôr jednoduchší šľapavý smer ako napr. Ydinperhe či legendárny Rattus. „En minä“ začína pomalším rozjazdom, no inak je to rýchly song, s mierne melodickým nádychom, kde basa drží svojou linkou spodky a gitara sádza ostré riffy „Elämämpelko“ je zas rýchla rezačka, s mierne thrashovou gitarou, s kvílivými, kostrbatými sólami, ktoré tomu dávajú punc neučesanosti. B-čko otvárajúca „Leireille“ je svižná thrashovina v gitare s pekným šľapavým punk rytmom a mierne vydarenejším sólom, no stále z toho sála pekná špina, k tomu ten kričaný spev, no čisté Fínsko. No aj tak je najsvižnejšou položkou záverečná „Aikapommi“, ktorá sa rozbehne hneď na začiatku a úplne bez kompromisov a spomalení presviští až k záveru, kde sa nachvíľku zasekne v prechodoch, aby sa v sekunde zas vrátila do zbesilosti a s kvíliacou gitarou k záveru. Neviem, čo viac o tomto ep-ku napísať. Fínsky hardcore-punk musíš cítiť, ten šmirgeľ na koži, to mrazenie pri škrípajúcich sólach, ten zrýchlený tep pri tých neúprosných rúbaniciach. Nič pre milovníkov melodiky, iba ak riadne špinavej, kostrbatej a chladnej ako samotný sever.
-Majto C.-


WAKE THE DEAD „The Things We Can´t Forget“ CD 2011 (kooperácia)

Ďalším nepochopiteľne zapadnutým albumom v mojej zbierke je práve tento titul novej krvi hardcoru z Francúzska. Kúpil som síce už aj ich novší album, no zabudol som ho na koncerte spolu s nejakými ďalšími cd-čkami i platňami a zistil to až na druhý deň doma, že som nepriniesol komplet nákup – čo už., neskoro, keď kapely už boli kdesi na ceste na ďalšiu zástavku svojho turné.
No dôvodom, prečo som sa rozhodol predstaviť vám takto starý album sú jeho kvality. Kto trochu pozná moje chúťky, vie, že francúzske kapely ja skrátka môžem. Navyše sú naozaj aj na vysokej úrovni. Výnimkou nie je ani tento kvintet z Marseille. Čo na svojom debutovom albume ponúkajú? Rýchly moderný hardcore prešpikovaný melódiami. Nemá to ďaleko od mojich obľúbencov The Boring, no nie je to až tak rýchle. Skladby Wake The Dead, hoci sú rýchle, no je v nich podstatne viac pomalších pasáží a na druhej strane, gitary tiež nie sú až tak melodické ako u the Boring, skôr viac hutne riffujú, no aj tak pri ich posluchu človek vníma tú jemnú melodiku v pozadí. Už úvodná „Time to lose control“ začína pomalšie, aby sa potom rozbehla do tradičnej hardcore pasáže, kde jedna gitara mierne melodicky vyhráva pod hutným spodkom druhej gitary s basou a bicími. Niekedy doslova prekvapí gitarová ekvilibristika, ako napr. v sóle v „Sick and bored“, alebo jemnej vyhrávke v „Still alive“, či celý pomalší song „Interlude“, kde sa mihne zopár pekných momentov a liniek, na ktorý potom plynulo naviaže melodický úvod nasledujúceho „Playing suicide“. Okrem tradičných svižných pasáží, či melodických spestrení obsahuje aj nejaké tie pasáže vhodne pre moshujúcu omladinu (napr. záver v „Brotherhood“, abo stred „Dinosaurs with guns“, ale v podstate všetky spomalenia by sa dali využiť na to nepríčetné metanie rukami a nohami). No celkovo je to pestrý a zaujímavý album, ktorý má ideálnu dĺžku okolo pol hodiny. Jediné, čo ma rozladilo a čo ma v podstate naserie vždy, keď kapela zaradila pridrbaný skrytý bonus za záverečnú skladbu, čo znamená, že opäť raz mi 4 minúty po skončení poslednej „Erin“ nič nehrá, aby sa potom ešte na minutku a čosi znovu ozvala muzika. S týmto by som všetky kapely najradšej poslal do p...
-Majto C.-


nedeľa, 27. júla 2014

CONTRASTIC / ATTACK OF RAGE „Jařmo / untitled“ split 10“LP 2014 (Metal Age Productions)

O tomto splitku som zachytil kedysi nejaké zmienky, no potom mi to celé vyfučalo z hlavy, tak som bol prekvapený, keď sa zrazu objavilo. Je jasné, že som ho hneď musel vlastniť, bo obe kapely už nejaký čas sledujem (resp. Contrastic som v minulosti sledoval už od demáčového obdobia). Ďalším prekvapením bolo, že ho vydali Metal Age productions, ktorých som už osobne považoval za meno z minulosti. Čo trochu zamrzelo, bola absencia nejakého bookletu, bo graficky je inak gatefold obal splitka spracovaný pekne. No čo, snáď pri prípadnom ďalšom vydaní, to firma napraví...
K obsahu. Contrastic bol svojho času svojím druhám demáčom „Necrostories“ pre mňa objavom a osviežujúcim vánkom na českej death-grind scéne (vyšiel ako split kazeta s materiálom „Lightnessdark“ ďalšieho zaujímavého zjavu Deaf & Dumb). Na ďalšom vydaní „Thanatology rhythms“ (split s ďalším veľkým menom Ingrowing a ich materiálom „Deformed“) moje predpoklady len potvrdili, ale aj tak som najviac bol prekvapený pri vydaní ich samostatného eponymného debutu. Rovnako ako bol prapodivný obal s morskou vílou, tak pestrá zmes bola nacvakaná v nulách a jednotkách disku: grindcore s death metalom a rôznymi elektronickými nadstavbami sa tam premieľali, či striedali, do toho viac druhov vokálov. A v podstate tam, kde končil debut, kapela pokračuje aj na materiále „Jařmo“. Od úvodu songu „Re-abortion“ ma bez výstrahy porcuje ostrý sekaný riff gitár a dorážajú zbesilé klepačky bicích. Sánka dolu hneď zkraja. Skvelo urobený song, kde sa striedajú pomalšie pasáže (s elektronickým kvílením) s rúbanicami. To druhá „Píseň osamělého revolucionáře“ začne decentnou gitarou a spevom ako od Esazlesa napr., čiže emóciami napchatý revozpev, aby sa to celé zvrhlo do grindovej klepanice s chrochtom a škrekotom, v pozadí stále presakujú cvakoty elektronických mašiniek a občas melodické gitarky. Jednoducho pestrý, dokonalosťou páchnúci song. Tretí song začína samplom a až Korn-ovským nu-metalovým riffom, no žiadne strachy, stále je to zbesilé a nekompromisné drvenie spestrené elektronikou a samplami. Mojou najobľúbenejšou položkou je ale titulná „Jařmo“, ktorá je chladnejšia jak mrazák v pitevni. Dokonalá symbióza medzi samplami z filmu a hutnou muzikou. Najväčšie mrazenie mám vždy v strede, kde sa do elektronickej vyhrávky ozýva sampel kričiacej dievčiny, k čomu sa postupne napájajú nástroje a song zrýchľuje – to ma vždy zalieva studený pot, jak je to dokonalé. Záverečný song je už len akýmsi zhrnutím, čo všetko nám Contrastic na aktuálnej nahrávke ponúkajú. Skvelá vec a Contrastic mi opäť raz potvrdili, že v tom čo robia, veľa konkurentov u nás nemajú.
Na slovenskej strane splitka je vyrýpaných tiež 5 songov. Síce k Attack Of Rage som sa dostal oveľa neskôr, no tiež nemôžem povedať, že by ma ich muzika nechávala chladným. Hoci som ich demáče nikdy nepočul, no debut-cd „Grindpeace“ ma obdarilo našľapaným a pestrým grindcorom, aký sa mi pozdával napr. u španielov Haemorrhage, i keď bánovčania vždy dbali, aby texty aj o niečom boli, nie len o kopách mŕtvol a hektolitroch krvi a nemocničných traktoch plných infekcií a krvavých inštrumentov, k čomu využívali aj používanie rodného jazyka, čo je u mňa plus, bo sa mi veľmo páči, keď kapely využívajú rodnú reč. Druhý album „Sväté zlo“ sa vyznačoval ostrejším zvukom a zbesilejším materiálom ako debut, a celkovo songy pôsobili prepracovanejším dojmom. Ani na najnovšiom neotitulovanom materiále sa chlapi s ničím extra neserú, tak bez intra sa na vás rovno vyrútia nasekané gitary, aby sa po chvli song „Krivé zrkadlá“ rozbehol v klasickom rýchlom tempe. Čo oproti minulosti mierne prekvapilo, že sa neobjavuje až toľko typických klepačiek. Asi aj preto mi tento materiál viac ako všetko iné, pripomína starú srdcovečku „Symphonies of sickness“ anglických patológov Carcass, no aj vďaka riffom a trošku aj zastretejšiemu zvuku gitár. Nasledujúca „Sloboda“ už je sypanica ako sa patrí, no aj tu sa dosť hrnie v hardcorovom rýchlom tempe. „Dne shock“ je so sekanými gitarami čistá „carcassovka“ – parádne tempá, skvelé gitary a chorobné vokály. Pre mňa asi najlepší song tejto kolekcie. To „Sociálna anorexia“ mi aj riffom aj bicími pripomína druhý album „Grinding opus of forensick medical problems“ ostravských „carcassológov“ Pathologist, no oproti nim má drsnejší sound a ku koncu tam ešte cítim opäť mierne čmud španielskych Haemorrhage (podobne ako v minulosti). Záverečný „Sebaklam“ s pomalým sólovým výjazdom basy roztočí ďalší kolotoč svižných pasáží s grindovými nášupmi a občasnými húpavými spomalovačkami, kde gitary kruto ukrajujú z času, ktorý zostáva do konca.
Veľmi vydarené splitko. Normálne neviem, či sa mi podarilo vyjadriť všetko. Ak sa vám niečo nezdá, stačí zohnať a vytvoriť si vlastný názor. Mne ten môj nik nezoberie...

-Majto C.-



HIBERNATION / SLAVEBREED split 7"EP 2012 (Worlds Appreciated Kitsch Rec./Noiseattack)

Dve Grécke záležitosti na jedno splite, už troška staršieho dátumu, ale myslím si, že v tejto muzike nejaké dátumy nehrajú žiadnu rolu. HIBERNATION je už pomaly kultová crust mlátička, ktorá sem prdla dva songy. Vybrnkávačky, temnota, šlapavý crust. Celkom pohodička, aj čo sa týka zvuku aj celkového prevedenia muziky. ja viem, takéto som počul už stovky, ale toto vždy poteší, takže som len rád. Kvalita.
SLAVEBREED netreba asi žiadnemu grinderovi predstavovať, lebo v Čechách sú pečený, varený a ich veci vychádzajú u pána Električku (L´imphantile Collective). Majú tu tri songy, ktoré fakt uletia ako nič.Nestihnem ani srknúť do kávy a už vstávam otáčať platňu .To je tá temná stránka sedempalcov!! Muzika je však štandradný, kvalitný, dobre znejúci grindcore. Proste už overená kvalitka a mne osobne sa páči ich strana platňe oveľa viac. Proste to odsýpa!
Vyšlo v 500ks náklade.
-Lepra-

SYK "Atoma" CD 2014 (L ´imphantile Collective)

Pán električka mi na poslednom OEF strčil do ruky toto cd na recenziu s vetami typu "neviem či sa ti to bude páčiť" a podobne. Myslím si, že kým to nie je gore grind, tak určite-) No a pán električka proste si môže znova škrtnúť jeden bod, za originalitu vo svojej stáji! Talianska formácia SYK je pre mňa veľkou neznámou. Vo vkusne spracovanom digipacku sa nachádza fakt zaujímavá bomba! Hudbu ani tak nejde popísať, lebo mi to pripomína horšie znejúci povedzme Meshuggah, dookola sa opakujúci jeden riff so zásekmi, industriálnou rytmikou. Ono by to bolo len rozkošné techno thrashenie, ale SYK majú v zálohe niečo iné! Ženský vokál (rev), ktorý je tak načasovaný a natrepaný do muziky, že proste zo začiatku máte pocit, že to nejako moc vyčnieva , ale pri treťom vypočutí vás to vtiahne do takej nádhernej atmosféri, že si začnete celý album vychutnávať! Treba však prekonať ten prvotný pocit úplnej disharmónie a potom to už ide na plné guľe! Fakt zaujímavá a parádna nahrávka! Vyskúšaj!!
-Lepra-
http://syk-official.bandcamp.com/

MARNOST / SEEDS IN BARREN FIELDS split-LP 2012 (kooperácia)

Viem, že toto splitko je staršieho dáta a obe kapely majú vonku už aj ďalšie materiály, ku ktorým som si zatiaľ nenašiel cestu, no čo ma v poslednom čase chytá stále viac, je práve tento materiál. Pôvodne som si ho kúpil, aby som podporil kapely (vydavateľov, skrátka fungovanie scény), ale aj zo zvedavosti, že ako znie black metal hraný ľuďmi z hardcore-punk podhubia. Ako už u mňa býva zvykom, nie vždy mi daný album sadne práve v čase kúpy, tak ide bokom, kde občas upadne do zabudnutia. Tento do zabudnutia neupadol (teda nie úplne), len mi stále nesedel, čo sa však zmenilo minulú zimu, len môj názor naň potreboval čas dozrieť. Každá banda na svojej strane ponúka jeden dlhokánsky song, no myslím, že sa podľa nich dá v pohode odhaliť kvalita ich tvorby.
Prví otvoria brány temnôt českí zástupcovia MARNOST. Po hovorenom filmovom intre sa pomaly rozbieha zlo – spätné väzby sa prelínajú jedna cez druhú a s pískaním vyvolávajúcim mrazenie ma pomaly prenesú až k prvým chladným riffom a revu v pozadí, aby s kvílivým riffom a pomalým tepom bicích začala postupne gradovať (podobný minimalizmus mi kedysi dosť vadil, no tuto sa mi viac ako pozdáva), aby sa po štyroch minútach strhla zbesilá víchrica, keď zbesilé klepačky ženú všetko vpred a rev v pozadí je len kulisa k bzučiacim a kvíliacim gitarám. Po chvíli zas zvrat a v pomalom tempe gitary a vokalistu vrnia mrazivé podmazy pod ženský preslov. Potom do zbesilej rúbanice parádna vyhrávka. A potom opäť nejaké predely a striedanie intenzity s akou kapela útočí na vaše zmysly. Spleť rôznych gitarových motívov a vrstiev, kým postupne utíchajú bicie dovedie skladbu postupne k záverečnej časti, keď sa spod spätných väzieb začne ozývať decentné brnkanie akustickej gitary. Zvláštna muzika, ale má svoje čaro a dokáže vyvolať mrazenie.
Švédi SEEDS IN BARREN FIELDS začnú tiež vybrnkávaním skreslenej gitary, aby sa postupne pridali ostatné nástroje a po dvoch minútach sa ozve nekompromisný rezavý riff – trochu mi to pripomína fínov Swallow The Sun. Prechod bicích potom strhne lavínu a zatiaľčo gitara stále hrá tú vybrnkávanú vyhrávku, bicie s basou ženú ozlmomkrky do diaľav a druhá gitara k tomu prihodí vyhrávku. Farbou hlasu aj bicími a melodickými vyhrávkami mi to hovadsky pripomína starý materiál plzeňských blackošov Sorath, ktorý sa honosí názvom „Matache chavala“, ktorý som svojho času mal v hlbokej úcte. V tretine sa song zlomí do stredného tempa a v záplave zdvojených vyhrávok a sekaných riffov sa pomaly sunie vpred (trochu mi to pripomína staršie tituly grékov Septic Flesh). V tomto tempe s rôznymi obmenami intenzity vydrží song až do konca. Celkovo tvorba švédov obsahuje okrem black elementov aj množstvo death pasáží. Dobre to ide do ucha, tak mám vždy dojem, že ich strana sa mi pozdáva viac, no tento dojem vždy trvá, len kým neotočím platňu a nepustím znovu Marnost. Skvelá vec, hoci mi trvalo trochu viac, kým som do nej prenikol, no o to viac radosti teraz pri jej počúvaní pociťujem. Verím, že už dávno má každý svoju kópiu, tak nikoho nemusím presviedčať, aby si ju zaobstaral. Ak náhodou nie, myslím, že ešte stále sú v pohode dostupné, stačí sa prekutrať v ponukách distier...

-Majto C.-



piatok, 25. júla 2014

Sartre in the Dark: Se7en kniha

Kde začať? Najskôr asi ... toto je kniha o Seven Minutes Of Nausea. Čooo?? Mám veľa kníh o Motorhead a Led Zeppelin a REM a ... ale 7MON? Ani som len netušil, že také dačo existuje, ani by ma len vo sne nenapadlo že sa niečo také chystá a pred pár dňami mi to prišlo priamo od Micka (plus cca 20min nevydaných nahrávok, jes!!), tak to som sa skoro posral, jednak od radosti a jednak od prekvapenia. Tí čo túto kapelu poznajú a majú radi budú žasnúť so mnou, ostatní možno nepochopia: táto kniha obsahuje všetky texty 7MON 1985-2010 !! Žiadne rozhovory, komentáre, nič, "len" texty, krásne nasádzané na fotkách ... a to je všetko! Nemám šajnu koľko ich je a ani stránky nie sú číslované, čo pocit z tohoto diela ešte umocňuje, no kniha je to veru slušná buxa a tých textov sú tu tisíce! Pre tých nezasvetených, prvé 7"Ep 351 skladieb, "Your father was a poser ..." Ep 552 skladieb atakďalej atakďalej, samozrejme všetko vždy pekne spísané názvy skladieb a texty! Zopár mojich obľúbených:  Illegal Wood  "fuckin rainforest les paul?????",  Chemical Weapons "use is banned, but not the suply" alebo Provoke "in garbage some live, not by want" a tak podobne. Táto kniha je najväčší noisecore na svete! Vždy som 7MON miloval práve preto ako dokážu spojiť absolutne najextrémnejší hudobný prejav s inteligenciou a "niečím", nazvyme to posolstvom, provokáciou, myšlienkou to je jedno, vždy boli pre mňa proste extra a logo do kapely sme im neukradli len tak. Inak, toto mi Mick poslal preto, lebo som mal gule a išiel na Noisefeste za ním s trikom a kazetou Sedem Minút Strachu, a samozrejme s hlbokou poklonou. Potešilo ho to, vypýtal si adresu a ... ďakujem! Fuck Noise "sod it all".
-RadoKAZ-
 www.epubli.de

streda, 23. júla 2014

KRASSEVILLE "Nous sommes faux" demo MC

Zase je raz sobota ráno, pol piatej, a to už ja (za bežnej prevádzky v piatok) nemóžem spať, káva a buchty, internet na plné gule a hľadám a snorím kde korunu oplieskať. Ani neviem prečo, keďže to vôbec nepočúvam, brúzdam obskurný francúzsky blackmetal, až sa dogúglim k celkom slušnému zverstvu Nékrhärkh, čo je šupa náter s fúkacou harmonikou, no tak hryziem ďaľej, kukám borec robí tisíc vecí a bác, Krasseville! Káva ešte nie je dopitá a demo je už vyplatené a na ceste ku mne. O pár dní hurá, došlo to. Táto kapela je rozhodne taká tá muzika z regálu "treba počuť´", ale keby som mal z fleku len tak niečo nastreliť tak možno keby Ghost nabúchali Piloophaz tak sa narodí totok. Temný až mrazivý nekropop, psychopatický rock a morbídny hip-hop plný pirúl, žiletiek, zlosti a zúfalstva, ale aj krásnych melódií a skvelých rytmov, samovražedné blues v blackmetalovej konzerve a nenávistný, vyhnitý rap v atmosfére sebadeštruktívneho doomu ... je tam toho zmrskaného veľa a výsledok je Krasseville. Asi nie pre každého honiča tohto blogu, pre mňa ale nádhera a jeden z vrcholných objavov tohto roka! A ďaľší krásny príklad fantastickej muziky, ktorú nikto nepozná a nikto nechce ( ja mám len 83/200 ) ale tak vám šeckým treba! Krast na vás!  http://www.dernier-bastion.fr
-RadoKAZ-
https://www.youtube.com/watch?v=xb_Seg0b7P8

pondelok, 21. júla 2014

OMHS – (Sugartown Cabaret, Mort Mort Mort, Žen, Oneironaut) – 18.7.2014 Bratislava, Klub Fuga



5 dní od mojej poslednej návštevy Bratislavy uplynulo ako voda a opäť som sa vydal Déjednotkou k metropole, no tentoraz bez dopravnej zápchy (piatok má svoje čaro, no opačným smerom by som v tej chvíli nechcel ísť) a vzhľadom k tomu, že k Fuge som mieril prvýkrát, tak aj bez blúdenia (to bolo v mojom prípade asi najprekvapujúcejšie). Hlava – mapa. Na mieste už sa nachádzalo vcelku dosť ľudí (no, popravde som čakal väčšiu účasť – piatok, víkend...), ako aj všetky kapely (aký rozdiel oproti nedeľnej akcii). Vzhľadom k tomu, že vo Fuge som prvýkrát, kuknime najprv klub. Po vstupe do areálu nejakej starej továrne a neskôr aj do samotného klubu, na mňa dýchla nostalgia. Miestnosť, ktorá vyzerala ako prerobená stará dielňa, bola nasiaknutá starými olejmi a všetkou tou arómou, že som v momente cítil v sebe toho pubertálneho vlasáča na praxi, keď sa starými výrobnými halami sunul s rukami vo vreckách k najbližšiemu bufetu na parižák s rožkami a džúsom... Ale dosť nostalgie. Poďme k akcii samotnej...

ONERONAUT

So zhruba 25-minútovým meškaním na pódium ako prvá kapela vystúpilo miestne trio s prečudesným názvom ONEIRONAUT a ešte prečudesnejšou muzikou. Do publika narvali tri dlhé songy, kde sa miešali math-gitary s jazz uletenými rytmami bicích a burácajúcej basgitary, aby sa vzápätí ozval jazzrock jak na starých albumoch Fermáty, ktorý hneď zlomily až noise-rockové steny drásavej, hlučnej gitary a naboostrovanej basy. V inom momente vyplávala jemná melodická pasáž, kde gitara len decentne žblnkotala a basa hebko preťahovala tóny, do toho cinkali činely. Škoda, že v niektorých momentoch bolo ešte počuť, že kapela nie je poriadne zohratá, inak by to bol absolútne strhujúci výkon. Myslím, že o nejaký čas sa mi ťažko na ich výkon budú hľadať slová, bo už teraz to znelo zaujímavo.


ŽEN
Potom ma nemilo zaskočila skoro hodinová prestavba aparátu, no pachuť nespokojnosti vo mne ihneď s prvými tónmi zabili tri žienky zo Záhrebu, ktoré na kvartet doplnila dievčina obsluhujúca projekciu. ŽEN – absolútne neznámy pojem, no o to milšie prekvapenie. Podobne ako prvá kapela, aj tieto babeny predvádzali fúziu rôznorodých žánrov. Z alternatívneho rocku vybehli k nejakej synthi-záležitosti, aby sa vzápätí rozkmitali prsty gitaristky po hmatníku v math-zbesilých riffoch. Miestami mi to v rockovejších častiach pripomínalo čechov Tatabojs, ale aj Sunshine na neskorších albumoch (resp. na koncertoch k neskorším albumom) v ženskom prevedení. Dievčiny svoje nástroje ovládali absolútne dokonalo, škoda nejakých výpadkov mikrofónov a efektov, keď hlavne basáčke sa nedarilo spustíť kvílenie moogu, zato gitaráčka svoj procesor využívala dosť často a znelo to parádne. Prekvapila ma aj hra bubeníčky – zaujímavé „živé“ rytmy, občas k tomu prihodila hru jednoruč na synťák a druhou len vyklepávala tempo na hihatke. Celý ich set bol absolútne dokonalý zážitok, ktorý dopĺňala aj spomínaná projekcia, ktorú ale nebudem analyzovať, bo som ju sledoval len okrajovo ako doplnok k hudbe.

MORT MORT MORT
Po kratšej pauze sa na pódium postavila jedna z kapiel, kvôli ktorým som sem meral cestu. Francúzov MORT MORT MORT mnohí skôr poznajú pod starým názvom Aussitôt Mort (inak, mierne nechápem tej zmene názvu, keď muzika zostala rovnaká, dokonca aj na koncertoch hrajú starý repertoár, veď zostavy sa menia aj v iných kapelách a hrajú aj ďalej pod starým názvom). Po krátkej zvukovke do nás spustili ten svoj ťažký valivý metalovou hutnosťou nasiaknutý emotívny post-hardcore, plný krásnych gitarových vyhrávok a kvílivých podmazov, ako aj basových liniek a trojhlasných spevov. Skvelý zážitok a nikdy by som si nepomyslel, že takto pomalá kapela rozprúdi pod pódiom také besnenie (to sa strhlo cez moju srdcovku „La ride du lion“), myslím, že táto reakcia prekvapila aj kapelu samotnú – ľudia sa metali, knísali, hádzali o seba... V podstate sa im ani nečudujem, bo mne sa tiež chlpy na chbte a ramenách drali cez tričko jak pichliače nejakého genetického mutanta z Aktov X, také zimomriavky vo mne ich vystúpenie vyvolávalo. Počas svojho takmer hodinového vystúpenia odohrali aj jednu ochutnávku z nového 7-palca, ktorý bude k dispozícii na Fluff-feste. Istotne ju budem túžobne očakávať... A ak niekde uvidím, že niekde v okruhu 100km majú hrať Mort Mort Mort, opäť naskočím do vozítka a mierim tam.

SUGARTOWN CABARET

Najkratšia prestávka medzi kapelami predchádzala vystúpeniu ďalších francúzov SUGARTOWN CABARET, po ktorých koncerte už túžim nejaký ten rok, odkedy som vypočul ich prvý album. V podstate som ani nestihol poriadne absorbovať zážitok zo setu Mort Mort Mort (tak akurát sa vymočiť a nakúpiť nosiče zúčastnených kapiel) a už na pódiu stáli STC a spôsobovali vlny nadšenia v publiku. Ich muzika je trošku podobná tomu, čo predvádzajú ich krajania, no s tým rozdielom, že namiesto metalových elementov sa v ich songoch objavuje punková dravosť a energia. Na prvý pohľad upútal spevák svojimi pohybmi, ktoré boli viac ako netradičné, no jeho hrdelné výkony boli neskutočné – jeho prenikavý hlas sa predieral stenami gitár a kvílením vyhrávok a rachotom bicích. Naliehavosť z neho sa rinúca bola odzbrojujúca. Úplne iný zážitok ako zo setu kolegov, no vo výslednom dojme opäť len nadšenie a radosť z muziky a z toho, čo kapela predvádzala. Myslím, že to bola dostatočná odmena za to, že som po ich vystúpení tak túžil. Skladby pekne plynuli a pod pódiom sa vďaka väčšej priamočarosti strhávali prívaly tanečníkov, potu, vlasov a besniacich údov. Parádny setík, že sa ani veriť nechcelo, keď zostalo ticho (resp. až po prídavku, čo si ľudia vydupali – najrýchlejšej veci z debutu „All the same she said“, čo je punkovica jak prase).

Hluchý, no spokojný som sa vydal na spiatočnú cestu (ja sa skrátka nikdy nesústredím na značenie, keď vo mne ešte búria nálady z koncertu, tak som znova odchádzal úplne inou cestou, ako som prichádzal). Tí, čo sa im aj piatkový termín na účasť na koncerte nezdal najvhodnejší, či z nejakých iných dôvodov neprišli, môžu len ľutovať. Takéto zaujímavé zoskupenia kapiel sa často nevídajú. Vďaka Šupovi za to, že sa na to dal...
-Majto C.-


fotky: xMaethewx

streda, 16. júla 2014

D.O.A. / ATTENTAT SONORE 7“EP 2013 (Guerilla Vinyl)

Single známych kapiel v tejto oblasti príliš nekupujem, ibaže by som chcel vedieť, čo je na druhej strane splitu, ako v tomto prípade, bo predpokladám, že by nevydali spoločný materiál s nejakou chabou kapelou. Navyše v prospech kúpy tohto splitka hovorilo, že Atentati sú frantíci, čo ja rád. Ale poďme pekne po poriadku.
Hneď od začiatku sa rozbehne typický štýl D.O.A. s rokenrólovým feelingom a typickým spevom. Kto má posledný album kanaďanov „We come in peace“, tomu bude otvárací song „He´s got a gun“ viac ako známy. Melodický, chytľavý a dobre znejúci. Druhou položkou je koncertná verza ešte trošku staršej veci „America the beautiful“ s pekne štipľavým textom a mierne deadkennedyovskou gitarkou. Zvuková kvalita je taká koncertná, no song znie aj tak fajn.
Po obrátení bieleho vinylu na druhú stranu, treba prehodiť otáčky na 45-ku a v momente vás pohltí príjemný úvod songu „Social drinking“, ktorý sa po chvíli zmení a zavalí vás svižný punk s mužským a ženským spevom, ktoré sa skvelo dopĺňajú. Hneď mi je jasné, že som našiel ďalšiu kapelu, po ktorej nahrávkach budem pátrať. V polovici sa song zas vráti do stredného tempa a vystrieda sa zopár parádnych pasáží. To druhý song „Work, suffer and smile“ začne hneď skraja svižne a v refrénoch je aj značne melodický. Spevová linka v slohe po refréne, ale v podstate celá pasáž, mi pripomína sólový album „New York blood“ Stigmu z AF – stredné tempo, chrapľavý melodický spev a zakončuje to krátke melodické sóličko. Jednoducho skvelá vec. A ak k tomu prirátam skvelý text, ktorého význam najlepšie vystihuje podtitul „Welcome to the company“ a je o aplikácii amerického sna na novodobých otrokov vo fabrikách... Špica. Idem asi na snorenie po sieti, kde by som sa dostal k ďalším nahrávkam tejto parádnej kapelky.

-Majto C.-