DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


nedeľa 18. februára 2018

SORGOTH "Impurity" mc (Sky Burial prod.)


Keby nebol Waldemar zo Sky Burial productions taký skvelý frajer ako je, nikdy by som Sorgoth nepočul, vôbec takúto muziku totiž nesledujem, to sme sa raz koncom minulého roku stretli a on mi strčil do ruky bágel kaziet, CD a LP, že na, na recenziu. To je jeba, v 2017tom!! Sorgoth hneď na prvý omak znejú skvele a i keď to určite nebude ich hlavná inšpirácia a ani kapela ku ktorej ju budú prirovnávať, ja som tam zacítil Midnight Sun, starý, nenápadný fínsky melodický death/black metal, skvelá kapela a moja stará láska. Sám som prekvapený ako sa mi Sorgoth páči, na to že takejto muzike neholdujem takmer vôbec, tudíž to nedokážem k niečomu odborne primachrovať, ale je to melodický, nie surový lež príjemne mrazivý, vyhratý, miestami na môj vkus až trochu príliš, povedzme black metal i keď mne to dosť lezie aj do melodického deathmetalu, ale ký satan by dnes počúval melodický deathmetal, tak to len tak okrajovo aby ste sa toho nezľakli. Furt sa mi do huby tlačia tí Midnight Sun, aj som ich kôli tejto recke oprášil, a myslím, že nie som s nimi úplne vedľa. Dobrá, a klasicky po skyburialsky vymakaná kazeta, z muziky Sorgoth ide presvedčenie, nie je to len poďme-si-zahrať-blackmetal, tie skladby sú, myslím, dobre napísané a počúva sa to jedna báseň.

-RadoKAZ-

BANDCAMP

štvrtok 8. februára 2018

ISACAARUM "Curbed" 12"LP (Lecter Music agency)

Takže uveďme veci na správnu mieru. toto je reedícia jedného z najzásadnejších albumov už neexistujúcej legendy Isacaarum. Pôvodne tento materiál vyšiel v roku 2000 na CD u Obscene Prod. a svojej vinylovej reedície sa dočkal až po neuveriteľných 16 rokoch. Ale stále lepšie neskoro ,ako nikdy. Nahratý bol v roku 1999 a jednalo sa o vlastne debutový album,keď nepočítame black metalový debut "Die Verwandlung" z roku 1997. Tu sa vlastne týmto debutom zrodil jeden fenomén, ktorý priniesol čerstvý vietor na Českú scénu a z prvopočiatočnéhop ovlyvnenia Impaled Nazarene sa z kapely vykľulo sexuálne komado, plné perverznosti. Dovolím si tvrdiť, že ovlyvnili fakt kopu kapiel, ktoré aj momentálne kraľujú na Českej scéne a to práve vďaka svojej perverznej image. Basovku tu ešte drúzgal ináč Vlakyn (Ingrowing).
Dobrý nápad tento titul, aj keď už bol ľabuťou piesňou vydavateľstva Lecter (aj ked som videl, že znovu sa objavil na scéne) a parádne urobený obal, pravdaže album obsahuje aj bonus v podobe skladby "Perversum mobile", ktorý vyšiel na split kazete s Ingrowing.
Fakt pekná spomienka na túto kapelu, ktorú som ako po ľudskej, tak po hudobnej stránke, mal strašne rád! Takže až chceš vlastniť jeden z míľníkov Českej brutálnej scény, tak neváhaj!!
-Lepra-

streda 7. februára 2018

Agents Of Abhorrence „Earth.Water.Sun“ (Analog Freaks rec. 2017)


Earth.Water.Sun. je 10 rokov stará nahrávka od austrálskych grinderov Agents Of Abhorence. Čo už písať o starej nahrávke kapely, ktorá momentálne pár rokov leží v prachu nečinnosti? No minimálne to, že táto nahrávka vyšla minulý rok na Slovensku vo vinylovej verzii pod logom Analog Freaks ako jednostranný desaťpalec. Chalani vyrobili 300 kusov a podarila sa im skutočne parádna vecička. Ako prvé ma hneď zaujal obal. Ručná sieťotlačová práca v červeno čiernom a trošku zelenom prevedení dáva hneď najavo, že tu si dal niekto naozaj záležať. Do drážok na priesvitnom vinyle, ktorý z druhej strany zdobí červená ruža, je nasúkaných 13 skladieb za čas necelých 10 minút. Sekundáš mne úplne vyhovujúca. Ani v jednej skladbe nenájdeš jediné hluché miesto a epileptické zvraty ti nedajú vydýchnuť. Vybrať nejakú skladbu, ktorá by vytŕčala nad ostatne je nemožné. Minimálne pauzy medzi skladbami vytvárajú jeden apokalyptický grindový celok. Brad Boatright (From Ashes Rise) urobil pre túto vinyl verziu nový mastering so zvukom ostrým ako britva. V spojení s ostrými rifmi a krkolomnými zmenami rytmu to skutočne reže uši. Myslím že táto platňa poteší nejedného grindového fajnšmekra, pretože je to skutočne precízne a nádherne odvedená práca.


Jan IP

nedeľa 28. januára 2018

ALTER EGO „Back to the rock & roll“ CD 2017 (Slovak Metal Army)

Juro Hariň pod hlavičkou SMA vydáva rôzne tituly rôznych žánrov. Niektoré ma prekvapili, bo by som nepovedal, že práve toto by mohol on vydať. Medzi tieto tituly patrí aj cd prešovských hardrockerov Alter Ego. Po prelistovaní bookletu plného variácií na tú istú tému a to kapela, mi to prišlo také no... Na môj vkus by stačila aj jedna jediná. Ale šak to neni môj album.
Hudobne je to tiež pre mňa nesúrodé. Chvíľami tradičný hard rock, ktorý nemusím (songy „Restless“, „Back to the rock&roll“, „Back door lover“) a na druhú stranu s modernejšími vplyvmi, ktoré si aj vcelku občas vychutnám. Sem patria napr. „Rear-view mirror“ so silným vplyvom Guns´n´Roses z obdobia „Appetite for destruction“. Je tu vyhrávka na konci v duchu hitovíc ako „Welcome to the jungle“ či „Sweet child o´mine“. Moju pozornosť upúta vždy štvrtá „Who knows?“, ktorá je síce pomalšia, no napriek tomu znie šťavnato a sviežo. Veď už len úvodné sóličko je z tých lepších, hoci, keby bolo len polovičné, bolo by dokonalejšie. Aj spev v slohách posadený nižšie znie lepšie jak typický hardrockový kastrát, ktorý mi dokáže tento žáner vždy znechutiť. “Nobody can touch my baby“ je tiež pomalšia vec, no nesie styčné prvky s predošlou vecou, je svieža, neprepchatá klišé a spevovo nižšie. Skvelá je aj „Rock habit“ v strednom tempe s vyhrávkami ála Iron Maiden, no rytmické gitary v slohách pekne moderne zasekávajú a refrény sú burácajúce akordovky. Veľmi dobre vystavaná vecička. Keby boli ostatné aspoň takéto, album by bol nadupaný po okraj. A celkom dobre znie aj záverečná „Atomic bomb“ s pomalými slohami za zvuku akustickej gitary a zrýchlenými refrénmi s tvrdými gitarami a dobrou vyhrávkou na pozadí. Potom je tam tretia kategória songov, ktoré by po drobných úpravách vliezli do skupiny silno počúvateľných vecí. Titulná vec má ešte síce grády ako prvá „Rear-view mirror“, no jej kvalít nedosahuje. U nej som na vážkach, raz mi sadne, inokedy ju po chvíli prepnem. „Sex machine“ začne funky-gitarou a plus-mínus v tom duchu sa aj nesie. Gitara hojne korenená wah-pedálom má šmrnc. Spevovo v pohode, no zabíjajú ma „žánrové škrekoty a výkriky“, ktoré si spevák nejak stále nemôže odpustiť. „Paralyzed“ je riffmi Black Sabbath a spevom trošku aj Mercyful Fate bez Kingových výšok. Nie je to úplne zlý song, no nesie až príliš veľa odkazov na otrepané mená. „Rock city“ začne klasickým, vcelku masívnym riffom v duchu takých W.A.S.P., len vzápätí sa ozve stupídny text, ktorý by v podaní spomenutých nepôsobil nepatrične (a to by som ho tiež považoval za sračku), no keď vylezie z hrdla chlapca z východného Slovenska... Je to skrátka opäť prestrelené klišé, ktoré bandu zbytočne zráža na úroveň lokálnej zábavovky. Podobné „mačo-zlátaniny“ ma nebrali ani v 14-ich. To, že som popracoval na svojej angličtine mi pri tejto kapele príde ako prekliatie. Škoda, bo hudobne 80-ková záležitosť, ktorá neurazí.
Čiže, ak mám zhrnúť toto cd, asi by som radšej počul 25-30 minútovú osekanú verziu, ktorá by vyrážala dych a bola plná šťavnatej hard rockovej moderny, ako túto takmer hodinovú verziu. No ak to baví kapelu, nie je o čom.

-Majto C.-


BRUNNER TODESMARSCH "Legálni Lágry,Ilegálné Lidé" 10" LP 2017 (Phobia Rec.)

Po demáčí, splitku a kompilačke, sa dostáva Brnenská crust eskadra k svôjmu debutu. A to na 10"LP. A to sem nasekali 14 songov a na rýchlosti 45, to odsypá ako lavína.
Hudobne sú B.T. na Českej scéne zjav typu Evidence Smrti (veď majú aj spoločný split). Hlavne ten vokál robí celú ich tvorbu, zaujímavou a netuctovou. Starý matadori, ktorý vyrastali na demáčoch českých thrash kapiel ako napr. Kryptor, tu nájdu v tejto muzike, sakra podobu, čo sa týka vokálu. Ono máte pocit,ako keby ten vokál si proste len recitoval vlastné strofy, básne a totálne ignoroval muziku. No a  presne toto to robí zaujímavým!! Muzika samotná je v štýle Scandi crustu aj čo sa týka zvuku, kde gitara reže ako zahrdzavená cirkulárka, do toto dis beatový takt a spomínaný vokál. Žiadne popíkové refrény v štýle napr. Wolfbrigade sa nekonajú aj keď cover od KAAOS "Nuke" je fakt pecka a totálne oživuje celý materiál. Pomaly tento recept asi začnem už označovať,ako Český crust. Záverečná vec "Smrt Nepřátelúm" je zase naopak v konci obohatená o saxafonovú vsuvku. Dobrý nápad.
Parádna vecička na sexy desaťpalci, plná agónie, zúfalstva, hnevu a nihilizmu! No nekúp to!!!
-Lepra-

BANDCAMP
PHOBIA RECORDS

UŽ JSME DOMA „Hollywood“ LP 2017 (Papagájův Hlasatel Records)

Po reedíciách rôznych „tradičnejších“ punk-klasík prišiel rad aj na „alternatívnejšie“ veci. Medzi ne s určitosťou práve Už Jsme Doma patria. A neviem si predstaviť lepší prvý album v reedícii na vinyle ako je práve ich tretí titul „Hollywood“ z roku 1994, ktorý je v originál verzii zohnateľný už len za premrštené ceny odrbávačov. V roku 2015 ho síce francúzsky label „!Angrr!“ vydal ako dvoj-desaťpalec, no táto verzia neuspokojila celkový dopyt po tomto materiále. Môj síce áno, no neodolal som ani tejto novej edícii od Papagája. Opäť s inou verziou obalu z produkcie Martina Velíška. Textová príloha je tentokrát opäť štvorjazyčná. Opäť raz dokonalé spracovanie.
Čo ale napísať o hudobnej zložke? V prípade tohto albumu je to obzvlášť ťažká záležitosť. Po tom množstve vypočutí za tie roky by som objektívny nemohol byť ani v najmenšom, bo spolu s dvojkou „Nemilovaný svět“ ma tento album sprevádza už od svojho vydania rôznymi životnými fázami.
Úvodná paľba klávesov a šialenej rytmiky pripomína snehovú metelicu na novej verzii obalu. Začiatok „Koroze“ na mňa vždy pôsobí rovnako. Ako nečakaná facka. Skľudnenie nastane až v strednej časti, kde sa do španielkovej vypekačky pridá rytmické vytlieskavanie a song sa znovu rozbehne až s prekrývajúcimi sa spevovými linkami, ktoré vystrieda saxofón a chorál. „Polykat“ má decentnú basovú linku a skvelé saxofóny. „Jassica“ začne klavírnou vyhrávkou a opileckým popevkom, aby sa zmenila v príjemnú rockovú vecičku, kde saxofón opakuje nosnú melódiu. Aj tu príde samozrejme na typické prapodivné rytmy a zmeny a divoké sága a gitaru. Práve túto mnohotvárnosť hudby mám na UJD tak rád. „Zvonek“ je krátka hravá vec, kde zaznie aj na mierne skreslená gitara. Majestatný úvod titulnej veci „Hollywood“ snáď pozná úplne každý, kto kedy počul o Újédéčku. Najväčšiu silu má aj tak potom v kontraste s pritvrdenou, sekanou a uvrieskanou časťou, ktorú vystrieda saxíkove sóličko. Druhú stranu otvorí čisto saxofónová „Vlažná a šedivá“, kde sa všetky vrstvy pekne dopĺňajú. „Poslepu“ potom svojou rozcuchanosťou pôsobí rovnako ako „Koroze“ na A-čku. Najmä prostredná pasáž, kde sa v rýchlom slede menia tempá a stupňuje intenzita. „Cajdák“ tu plní rolu analgetika, podobne ako „Jessica“. Príjemná gitara a jednoduchá basová linka doprevádzajú melodický popevok, aby po stišovačke všetko vyvrcholilo v záverečnej explózii. „Belveder“ je opäť kompozícia mnohých tvárí. Príjemný, melodický úvod useknutý krátkou psychotickou zbesilosťou, ktorú opäť za moment nahradí majestátna harmónia, tiež postupne roztrieštená bláznivými momentmi. Pravá hudobná schizofrénia. Asi aj preto mám songy tohto typu na tvorbe tepličákov najradšej. Záverečná „Jdi tam, nevím kam, přines to, nevím co“ je presne tak šialená ako jej názov. Tiež na prvé počutie ťažšie vstrebateľná, no po rokoch je to dokonalá vec, ktorá pohladí na duši. A presne tak pôsobí jemný záver, kde do gongov a činelov znie jemná basová linka a piano, nad tým saxík v harmónii so spevom. Dokonalý záver dokonalého albumu. Hoci kapela po ňom vydala množstvo iných skvelých titulov, práve tento je stále u mňa na najvyšších pozíciách.
Kto nemá pôvodné vydanie ako ja, a nedostal sa ani k francúzskej reedícii, túto by si nemal nechať ujsť.

-Majto C.-


sobota 27. januára 2018

Lvmen + Tomáš Palucha - 23. 1. 2018, Trenčín - Lúč


Keď vyšiel nový album Lvmen, predpokladal som, že by sa kapela mohla vydať aj na jeho živú prezentáciu a konečne si ich pôjdem pozrieť. Po tragickom minulom lete sa moje nádeje začínali rozplývať, preto ma potešilo, keď som sa koncom min. roka dozvedel, že koncerty predsalen budú. Nadišiel deň D. Trval niekoľko rokov (v prípade tejto kapely). Konečne som sa raz na koncert Lvmen aj vybral, aj keď už v značne pozmenenej zostave oproti minulým zástavkám, ktoré som všetky premeškal rôznymi spôsobmi. Tak isto som vynechal aj akciu, kde hrali Tomáš Palucha. Tento večer som si ich však nenechal ujsť a do Lúča som prišiel dokonca na ôsmu, čo u mňa nebýva zvykom. Vo vnútri už bolo oveľa viac ľudí, ako som predpokladal a stále chodili ďalší, čo bolo prvé (a vôbec nie zanedbateľné) pozitívum tejto akcie. No asi to bolo aj tým, že prevažovali staršie ročníky (aspoň som tu raz nevyzeral jak hasič na dedinskej zábave). Na pódiu trónili dve sady bicích a za nimi plátno na projekciu. Tušil som, že dnešný večer bude špeciálny. Dobrá predtucha.
Po pol deviatej (resp. krátko pred deviatou) hodine večernej sa na pódiu zjavila štvorka muzikantov a klub mierne potemnel. TOMÁŠ PALUCHA začali vyklepávaním na kotly a syntezátorovými zvukmi. Do toho jedna gitara vybrnkávala a po chvíli sa pripojila druhá slajdovými vyhrávkami. Song postupne gradoval a ľudia pod pódiom sa začínali kývať v rytme zvuku šíriaceho sa z pódia. Parádne inštrumentálne plochy a v pozadí čiernobiela projekcia, ktorá umocňovala dojem z hudby. Dobre nastrihané a deformované zábery zo starých filmov. Zvuk takmer čistých gitár sa pekne dopĺňal so skvelou rytmikou, sem tam basák spustil sample. V krátkych pauzách medzi songami ľudia hlasno prejavovali nadšenie a šlo sa ďalej. Inštrumentálny post-rock s niekedy takmer južanskými a orientálnymi vyhrávkami, ktorý ani na moment nenudil. 
LUMEN
Skladba za skladbou až k záverečnej svižnejšej veci, ktorá set pražákov ukončila vo veľkom štýle. Ani neviem ku komu by som tvorbu tejto bandy mohol prirovnať. Možno post-rockom líznuté kapely ako frantíci OAK, či Slovinci The Canyon Observer v kľudnejších polohách. Z mojej strany absolútna spokojnosť a zážitok, ktorý pýta po opakovaní. Ich budúce vystúpenie sa budem snažiť nevynechať.
Po krátkej pauze sa nástrojov chopili obaja gitaristi z predošlej bandy, pridal sa k nim aj bubeník a k nim zostávajúca trojica LVMEN. Priestorom sa začalo šíriť intro posledného albumu „Mitgefangen mitgehangen“ a na plátne sa rozkrútili apokalyptické obrazy. Gitary zaburácali podporené dvomi bicími artilériami. Po chvíli gitary stíšili, aj „hosťujúci“ bicman stíchol, aby sa ozval filmový sampel. Skvelý moment, no ešte mocnejší bol, keď song prišiel k tvrdej časti a zarachotili obaja bubeníci súčasne. Nevedel som si predstaviť, ako bude znieť banda s dvomi bubeníkmi, no musím povedať, že to bolo nadupané a živelné. Do toho Husar škrekotal spolu s basákom svoje posolstvá a gitary revali a ťaživo škrípali. K tomu pulzujúca projekcia. Skrátka, hneď od prvého momentu intenzívny zážitok. Po v podstate miernejšej produkcii prišla 
LUMEN
pre mňa extrémnejšia vec v podobe úvodnej skladby z predošlého albumu „Heron“. Aké bolo poradie ďalších songov netuším. No započul som aj ďalšie veci z novinky. Silná vec bola, keď do vybrnkávania čistej gitary a jemného tlkotu bicích gitarista zastretým hlasom odspieval slohy, aby ho v drsných pasážach vystriedali klávesák s basákom svojimi frenetickými škrekotmi. Alebo aj tradičným introm z Markéty Lazarové odštartovaná vec, kde Josef Kemr vykrikuje o vojne (čomu zodpovedala aj videoprojekcia plná vojnových scenérií). Aj tu sa dostal k slovu zastretý, hlboký hlas gitaristu a decentné vybrnkávanie. A tradične sa striedali intenzívnejšie časti s kľudnejšími. Netuším, koľko celý set trval, no moje nadšenie z neho nebralo konca. Zvuk maximálne vyvážený po celý čas. Všetky nástroje zneli štandardne dobre. Husia koža po celý čas.
Môj prvý kontakt s touto bandou naživo bol nezabudnuteľný. Cestou domov mi pískalo v ušiach, no v mojom vnútri sálala pohoda a pokoj z nadobudnutého zážitku. Ani nočný mrázik ich nedokázal ochladiť.

-Majto C.-

Fotky: Dárius


pondelok 22. januára 2018

ANTISOCIAL SKILLS „s/t“ 7“ EP 2017 (Burina Records)



Keď sa zo scény nenápadne vytratila skupina Time Of My Life a zanechala za sebou nevydaný kvalitný materiál „Social life is overrated“, aj ma to mrzelo, bo chlapi mali nakročené správnym smerom. Ich posledná tvorba bola melodickejšia, no stále dostatočne drsná a nekompromisná. Škoda. Prešiel nejaký ten rôčik a udialo sa nejaké to ojedinelé vystúpenie naživo, no inak je banda oficiálne stále ležící, spící. No časť jej členov sa sčuchla v Prahe a dali dokopy nový band, ktorý pokračuje tam, kde TOML skončili. Vzhľadom k tomu, že polovicu zostavy tvorí časť Dášovho bandu Rúbanisko, nie je nič nečakané, že ich prvotinu im vydáva práve on na svojom labeli.
Keď sa rozoznie prvá „Different frequencies“, je hneď jasné, že Antisocial Skills je pokračovaním TOML ako sa patrí, typické gitary a stredné tempá, už len ten Kubov hlas tam chýba. Priamočiary, surový hardcore punk plný nekomplikovaných nápadov a jednoduchých melodických liniek. Songy dobre plynú a nenudia a ani si neuvedomíte ako a končí piaty nasraný „Ahh fuck!“ a treba vstať a otočiť placku, aby vás na druhej strane hneď pohladila príjemná melodika „Keep fucking up“, čo je strednotempovka s rinčiacimi gitarami a tepajúcou rytmikou a zároveň najdlhší song kolekcie (kúštik cez 2 minúty). „Dilemma“ potom vyznie dramaticky a naliehavo, hoci nie je rýchlejšia. Rýchlosťou oplýva „Move on“, ale aj napr. uklepaná „Decline“, či rýchla punkandrollka „Dear god“ z áčka. Na úplný záver sa v strednom tempe bicích a bublajúcej basy pridajú gitary a slovenský spev v „P.N.S.“, aka songu o našich antislniečkároch a slušných ľuďoch, ktorí vedia viac. Príjemná desaťpoložková záležitosť, ktorej Blum so Šamanom zabezpečili nekompromisné vyznenie, čo ich tvorbe sedí ako riť.... veď to poznáte.
Kto holduje šťavnatému old-schoolovému hardcore-punku, nemal by váhať ani chvíľu a siahnuť či už po tejto nahrávke, abo navštíviť koncert tejto party. Verím, že neurobí krok vedľa.

-Majto C.-


piatok 12. januára 2018

MAGADAN "Perm-36" 12"LP 2017 (Sky Burial/A.P.E.L.)

Keby sa dávali vyznamenania za originálne nápady v oblasti coverov obalov , tak jednoznačne by vyhralo vydavateľstvo Nomad Sky. Ich nápadité obaly, proste občas šokujú. No vymyslieť niečo originálne na 12 palcový vinyl sa moc nedá, teda aspoň sa pohráme s grafikou a tá je fakt parádna. Temná, asi ako história Sovietských gulagov, ktorým aj svoje texty (teda niektoré), tento projekt venuje. Samotný vinyl je trikrát zabalený ako v trojobale  rezeň.. Fakt čo sa týka obalu a grafiky, je to namakané,ako sme si už zvykli od nich.
MAGADAN (jediný zachovalý gulag) je noise project , presne ako keby bol vystrihnutý zo začiatku industriálnej muziky na prelome rokov 80/90. Na konte majú zatiaľ jednu kazetu "Sojuz" (ktorá bola tiež fakt geniálne zabalená do krabičky od vyznamenaní, aké sa počas komunistickej éry bežne dávali ,len vyvoleným.Kazeta vyšla v náklade 43 kusov.
Pozitívum tohoto projektu je aj fakt, že sa zaoberá sociálnou tématikou, špeciálne záhadnými experimentmi ľudstva a znie to ako keby taká sonda do temnej hĺbky ľudskej duše a čoho všetkého hrozného sme schopný,keď slúžíme nejakej ideológii,alebo náboženskému presvedčeniu.
Hudba ako som už somínal, docela pripomína starý industrial, čiže zvukové kolízie, pazvuky, mechanického duhu ako podmaz a do toho zefektovaný vokál v podobe hovoreného slova,alebo škriekania. Pustite si nejakú apokalyptickú hru (ja som to dal pri FallOut4) a máte parádny podmaz.
Má to fakt temnú atmosféru!!! Prekvapenie sa koná napríklad v podobe prevzatého textu "Manifest" od Sepultury. Kto by to čakal, že?
Milovníci industrial/noise máte jedinečnú príležitosť. Vinyl vyšiel len v počte 146 kusov. Takže máte možnosť vlastniť raritku!
-Lepra-

MAGADAN
SKY BURIAL

nedeľa 7. januára 2018

BLOOD – Inferno (2017, samovydanie, 27:13)


S vznikom v roku 1986 patria BLOOD medzi praotcov nemeckej grindovej aj deathmetalovej brutality a najneskôr od štvrtého albumu „Mental Conflicts“ si zaslúžia označenie kultová kapela. Ale to hádam aj skôr, nás tu rozmetal už debut „Impulse To Destroy“. Za desaťročia sa udialo kadečo, vrátane tvorivého útlmu po albume „Dysangelium“ z roku 2003. Odvtedy až do minulého roku BLOOD nenahrali nič, až koncom septembra 2017 sa vrátili s novým albumom „Inferno“. Novým ako novým, 16-skladbová zbierka ukrutností mieša niekoľko nových skladieb s nanovo nahraným výberom toho najlepšieho z najstarších albumov. Nový zvukový kabát klasikám prospel, hrá to skutočne brutálne a mohutne a staré grindovice sa nebijú s novšími grind/death/metalovými kusmi. Takto je album dostatočne živý a počuť, že ani v starých „bordeloidných“ časoch BLOOD nehrali nejaké nezmysly. Priamočiary náklep i ponuré drvivé pomalšie veci, chytľavé linky a temné harmónie, mohutný hlboký growl navrátilca Martina „Witchskinnera“ Jägera, pôvodného vokalistu v rokoch 1989 – 1993, rúhačský grind/death, som naozaj spokojný. Táto parta pánov v rokoch má stále na to, aby natrhla triko o polovicu mladším hudobným extrémistom.

Martin Lukáč