DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám!

pondelok 22. apríla 2019

THE KARMAKUMULATOR / GEN 26 split 7"EP 2018 (Kooperácia)

Tak toto je jeden z viacerých nahrávok na vinyle, čo si dám rovno medzi záležitosti, bizzardné.
Až neuveriteľných 16 labelov sa spojilo, aby vydalo túto nahrávku ,dokonca aj Guilov FOAD z Cripple Bastards, ktorý je známy, že podporujem noise a hlavne Chorvátsku scénu.
THE KARMAKUMULATOR je projekt, na ktorý sa spojilo sedem Chorvátských noiserov, aby takto vzdali hold starej punkovej formácii SATAN PANONSKI. Nenájdete tu však nič gitarové. Je to čiste atmosferická záležitosť. Počujete tu hovorené slovo v rodnej reči, plné nadávok a do toho vám ide ,až horrorová muzika, ktorú vytvárajú sample, klavír, vrzganie. Taký soundtrack do horroru by som to skôr nazval. Všetko zhustené do jedného tracku. Zaujímavé to je.
GEN 26 je Slovinský noise projekt. Tuto nemám ani o čom písať, lebo keď zle preladíte rádio, tak sa vám bude ozývať presne takýto šum. Sorry,ale toto už nie.
Svojou troškou do tohoto prispeli aj Slovenský label Sky Burial. Až chceš mať nejakú bizardnosť doma, skús toto.
-Lepra-

SKY BURIAL

utorok 16. apríla 2019

DEATHTOPIA "Caesarean Section" 12"LP 2015 (Kooperácia)

Z Japonska si človek vždy rád vypočuje niečo a keď je to grindcore, tak už obzvlášť. Japonci majú v sebe taký dar, že dokážu niečo okopírovať, dať tomu svôj punc a v konečnom dôsledku im každý bude tlieskať a vobdivovať ich. Nie je tomu ináč ,ani v tomto prípade. Bežne by som povedal, že sa jedná o totálnu kopírku Carcass. Ale kedže je to z Japonska, tak mi to príde, také nevšedné, exotické.
Pritom, keď si odmyslím dokonaloý zvuk, tak tu nájdeš Carcass ako na dlani. Dokonca v niektorých skladbách sú riffy okopírované jedna ku jednej. Aj keď by som privítal skôr takú kopírku, prvých dvoch albumov, tu je to už skôr venované od albumu "Necroticism.. Nie je to zlé, dobre sa to počúva, má to parádny zvuk, tiež paráídne výkony. No občas mi vadí, že tam nachádzam tie isté riffy, čo somuž raz počul a potom si myslím, že sa jedná o cover? Nie. No a to je práve na tom to smutné. Keď si odmyslíš ten fakt kopírovania, tak si to vieš aj poriadne užiť, lebo ako celok je to kvalitný gore grind. Škrekľavý vokál+ harmonizér, sa tu striedajú s masívnou stenou gitár a zaujímavo nastavenými bicími.Obal je klasika, plná flákov mäsa, akurát mi vadí absencia vnútorného obalu, kde by som si aspoň trocha počítal.
Toto je síce ich album z roku 2015 a odvtedy vydali ešte jedno EP, možno za vyskúšanie to stojí, predsa len z Japonska toľko Carcass kópií sa nevalí na nás, že ano!
-Lepra-

BANDCAMP

pondelok 8. apríla 2019

HOROLOGIUM "Atavistic Americana" 12"LP 2018 (Sky Burial)

Poľský projekt HOROLOGIUM, jedného človeka Grzegorza Siedieckeho sa opiera o starý odkaz neo klasiky s industrialom. Strašne mi to v určitých momentoch pripomína G.G.F.H. Taká hra zvukov, viet, plaču, nariekania, slov uviaznutých v slučke, podtrhnutá klasickými nástrojmi  ,ako orgán, husle, na ktoré sa časom nabaľujú, ďalšie a ďalšie zvuky ako aj bicie. Všetko je to hlavne o atmosfére.No a tá atmosféra, je tu vychytená ako podmaz ku koncu sveta. Keď príde smrť ,nukleárna zima, tak toto bude hrať.
 Dokopy 7 songov, ktoré znejú fakt profesionálne aj po zvukovej stránke, má to proste silu. Tematicky mi to príde zamerané,ako anti americká vec a je tu dosť používaný aj "zlatý" fond sračiek od George Busha a hneď veď už na začiatku sa na nás vyletí Sovietská hymna.
Tento materiál si fakt zaslúžil vyjsť na vinyle. aj keď len v limitovanej verzii 150 kusov. Pravdaže super obal, ktorý podtrhuje celú atmosféru nahrávky, je už samozrejmosťou. Až miluješ ešte starú školu industrialu,ktorú do nás ládovalo toho času vydavteľstvo Cold Meat Industry, tu máš jeden tip. U mňa to vyhralo na plnej čiare!
-Lepra-

SKY BURIAL
HOROLOGIUM

sobota 6. apríla 2019

RATO TRISTE – demo kazeta (samovydanie)


Rato Triste je názov skladby japonskej legendy Corrupted. Tak isto je to aj názov novej bandy z Prahy, ktorej členmi je trojica známych slovenských postavičiek a to konkrétne Zubár (bicie, vokál), Gifo (struny) a Erik (hluky). No a keď som spomínal ten Corrupted hneď v úvode, tak už zrejme tušíte, že Rato Triste nebude žiadny melodický speed metal, ani že tu nebudú žiadne pokusy o prekonanie rýchlostného rekordu v úderoch na rytmičák, či počte skladieb za jednu minútu. Všetko je presne podľa šablóny spomínaných japonských kráľov najpomalšieho mučenia. Rozťahaná tortúra a prenikavá bolesť pri každom údere do bicích, pomalé potápanie sa hlbšie do hustého bahna pri každom brnknutí do strún a industriálne hlukové peklo zaplní aj minimálny náznak ticha. Silný a mohutný zvuk utrpenie ešte viac stupňuje a hlboký hrdelný rev ti dáva pocit posledných minút života. Rato Triste pripravili lahôdku pre každého milovníka pomalej muziky. Rozoberať konkrétne skladby samostatne je úplne zbytočné. Žiadna z nich nevyčnieva nad ostatné ani tu neni žiadny extra hit, ktorý by mal zrútiť hitparády. Nechaj to znieť plynule všetko ako celok a zaručene dostaneš to čo hľadáš. Kazeta s veľmi pekným obalom vyšla v náklade 100ks čisto v réžii kapely. Kto zaváha nežere.
Jan IP


štvrtok 4. apríla 2019

BUT / BOWEL FUCK split 10" LP 2014 (Maximed/Nice To Eat You Rec.)

Troška starší titul,ale nejak mi ušiel pomedzi prstami, tak ako sa mi naskytla príležitosť, ihneď som po nej skočil. Nesmelo sa pokúsim tvrdiť, že sa jedná o dve, fakt špičkové grindcore spolky z Čiech, ktoré sú úplne na top rebríčku, kvalitných kapiel.
BUT je kapela Zbyňu (ex-Ingrowing) a nič iné, ako poriadnu dávku grincore, som ani nečakal. Ešte na splitku s Respite , zneli viac oldschoolovo, tu sa už opreli do píly a vystrúhali 6 peciek, ktoré nepoľavia ani na minutku. Zbyňov rukopis bicích je úplne ten istý,ako bol u Ingrowing a až mi to občas aj Ingrowing pripomína.Ale na rozdiel od Ingro, mi prídu tieto skladby údernejšie, aj vďaka kratšej minutáži. Nemám ani čo tomu vytknúť, lebo to znie proste bomabsticky. kvalitka ako hrom. až miluješ povedzme Exhumed, tak si tu oblížeš prsty. Zbyňa ide ako šiajcí stroj!
BOWEL FUCK už tiež majú viac toho na konte a aj hudobne sú inde. Tu ich táto doba zastihla ešte vo fáze , keď používali dva vokály, jeden cez harmonizér a naživo to bolo parádne. Táto nahrávka je grindcore ako remeň. Klepačky, ostrá gitara, dva vokály a spomínaný harmonizér tomu dodáva, taký gore feeling. Absolútne učebnicový , kvalitný, namakaný grindcore. Odvtedy už vydali kvalitný full album "Fragments" a ich zostava prešla personálnou zmenou, no stále je to od nahrávky k nahrávke ,kvalitný grindcore!
Toto platí pre obe kapely, kde prím hraje kvalitný zvuk, kvalitná muzika, kvalitné výkony. Škoda len preklepov v obale čo sa týka rýchlosti LP a aj dosť neštastne otočenému,ináč peknému, otváraciemu obalu. Moc kvalitnej muziky, za málo peněz!
-Lepra-

BUT
BOWEL FUCK

nedeľa 31. marca 2019

PSYCHONEUROSIS "The Fall Of Humanity" CD 2018 (Selfmadegod Rec)

Na rovinu přiznávám, že Psychoneurosis byla asi má nejoblíbenější polská grind core kapela. Ne, že bych nepadal do mdlob z klasických grind (gore) kapel jako Dead Infection, Squash Bowels nebo raných Neuropathia, ale přece jen Psychoneurosis byli jiní. Grind/crust byla přece jen škatulka, kam se moc kapel nevlezlo a pokud mě paměť neklame podobný mix grindu a crustu hrávalo jen pár kapel, teď z hlavy mě napadají skvostní Autoritar, belgičtí Blood Suckers (no jo, já vím, on to býval spíš grind/punk) nebo nezničitelná Hibakusha. Co dělalo Psychoneurosis výjimečnými byla jisto jistě kytarová práce dnes již bývalého kytaristy. Neskutečně chytlavej a osobitej styl, kterej jsem si zamiloval. No jo, ale Psychoneurosis zmizeli dost znenadání a jedno oko nezůstalo suché.
Ale jak už Lepra psal, chlapci ze Sosnowiec jsou zpět. Teda…, zpěvák Sonia poskládal (staro)novou sestavu a chlapci začali drtit odznova. Je potřeba říct, že na to šli velice chytře. Jak se jinak dostat zpět do hledáčku starých grinderů než splitem s Agathocles? Takže to bychom jsme měli. Ještě by to chtělo nějakej odkaz na starej Napalm Death a to se děje při pohledu na obal této desky. Že už jste takovej obal někde viděli? J Může se stát, že dojdete navalení z hospody, šáhnete po From Enslavement to Obliteration a pak zjistíte, že vám hraje Psychoneurosis. Ale litovat nebudete. Psychoneurosis drtí staroškolský grind core, který definovala právě už zmiňovaná napalmácká deska. Co se týče strovnání se starou tvorbou Psychoneurosis, tak je na první poslech jasný, že kytarová práce je jiná. Riffy nejsou tak návykově chytlavé, ale jedná se o čistou grind core riffovačku. Jestli jsem dobře viděl, tak na propagačním letáku je napsáno, že na Fall of Humanity jsou Death/grind riffy kolidující s blast/polka beats. Nemůžu s tím rozhodně souhlasit. Kytara je čistej, až učebnicovej, grind core. A když už jsme u těch bicích, tak polka beats? Kde kurva???? Bicmen Janek je sypač jako hrom a na celým albu nenajdete jediný polka rytmus, takže skutečně nevím, co tam ten Alex (myslím, že ten popisek psal právě Alex z Good Guys Go Grind ) slyšel. Jankovi blasty jsou fakt rychlý. Předvádí naprosto precizní výkon a výsypy jsou tak rychlý, že si občas říkám, že jsou až moc rychlý J Co se liší od staré (pro mě geniální) tvorby je, že naprosto zmizely crustové rytmy. To už tady není. Za mě trochu škoda, ale po 15 letech oddechu to asi nemůže být úplně to samý, jako to bývalo, co? Sonia si drží svůj ikonický vokál. Ten se skutečně nezměnil, jasný poznávací znamení. Ýýýja!!! J
Jsem rád, že Psychoneurosis jsou zpět. Starej ultra rychlej přímočarej grind core. 20 válů na 26 minutách, to nemůže být špatný. Kapela hojně koncertuje, takže nezbývá než doufat, že jim to dlouho vydrží!
-Zbyňa-

DO ŘADY! „Amnestie“ LP 2018 (Do Řady!/Punkstore.cz/Véva Records)



Pátranie v archívoch pokračuje a svetlo sveta uzrel ďalší prachom zapadnutý kus. Druhá porevolučná nahrávka Do Řady! z 95-ho roku dostala priestor na vinyle. Zvukovo aj graficky je všetko v intenciách doby vzniku. Jednoduchý, striedmy obal a zvuk zodpovedajúci párdňovému nahrávaniu v mestskom divadle naživo. Pri mixe trošku vytiahli bicie, čo je niekedy na škodu, bo hoci sú bicie veľmi nápadité, častokrát, keď sa bubeník rozohní a začne sa do hry vášnivejšie opierať, gitary idú do úzadia. To je však len drobná chybička krásy. Úvod „Ruská realita“ patrí gitare v duchu Husker Du, no zakrátko sa pripojí zbytok kapely a v pozadí sa ozve kovový cinkot akustickej gitary. Zaujímavý začiatok skladby aj albumu. Prvotný dojem, že kapela pokračuje, kde skončil debut album. No s pribúdajúcim časom je ten dojem prekrytý vybadaním predtým nepoužitých prvkov, ktoré sa nabaľujú na ducha pôvodnej staršej tvorby. Kapela sa pustila do náročnejších kompozícií, pričom ale neprišla skrátka ani energia a pocity. Tie sa nesú väčšinou v šedivých až čiernych odtieňoch. Nie je núdza o rôzne tempové zmeny a pekne vygradované pasáže. Dosť mi toto spomalenie a hudobné rozvetvenie pripomína vtedajší vývoj sokolovských Svobodný Slovo. Textovo tiež žiadne pozitívne dojmy (Tady všechno chcíplo, potichu a mlčky. A z nevinnejch lidí zbyli jenom sračky...). V podobnom duchu sa nesú aj nasledujúce „Jednoho dne“ (Jednoho dne mi uřízneš hlavu, zeptáš se: Může to tak bejt?) a „Stát“ (Tluču hlava-nehlava do slabejch a nemocnejch, do dětí a těhotnejch a nenechám je spát. Přežijou jen ti silní, taky svině úchylný, když nemaj s kým si hrát), pričom druhá má v závere besnú zmenu v duchu Majklův Strýček, ale inak je to pekne sekaná strednotempová vec s množstvom kotlov. Trochu mi to hudobne pripomína mojich miláčikov Junk. „Amnestie“ je tiež surová a nepríjemne chladná ako nálada frustrovaného ľudu, po precitnutí z porevolučnej eufórie a jeho rozčarovania z vývoja v spoločnosti (Pod stolem se válí hlava useklá, její obsah v klidu na lino vytéká. Ráno najdeš průvan ve všech výlohách, Stokera co sám sebe do hajzlu splách... rozsekaný okna, vymlácený pocity. Za tmy nevycházet. Další oběť to jsi ty). Hudobne tiež hypnotická strednotempovka so sekanými tlmenými gitarami a salvou prechodov, ktoré sú striedané ostrejšími pasážami. „Čistý ruce“ sa vyznením približuje prvému albumu. Opäť parádna gitara, ktorú dopĺňa skvelý melodickejší posmutnelý spev, no nechýba aj priliehavý text (Ze stromů zbyly jen kůly pro naše šibenice. Čekáme plní smůly na střelbu do palice). Záverečná pasáž tiež pôsobí trošku komplikovanejšie, zahusteno a možno trošku rušivo, no po niekoľkých pokusoch je skvelá. „New age“ je v rámci tohto albumu trošku svižnejšia a priamočiarejšia vecička, no jeho charakter nijak nenarúša, skôr len vyvetrá to dusno. K tomuto svojou trochou prispieva aj záver strany v mierne sfunkovatelej „Věci který nezměníš“, ktorá by tiež kľudne zapadla aj do konceptu prvého albumu. Patrí k mojím obľúbenejším, možno aj svojou inakosťou, rovnako ako „Chcíplej pes“ začínajúca peknou vyhrávkou, ktorá tiež pôsobí smutnejším dojmom (album „Unavení a zničení“ takých bol plný), ale aj celková nálada skladby je taká a nevytrhne to ani výrazná basová linka. Kapela vás vyváľa v myšlienkach plných beznádeje (To je to místo kde ruka ruku myje. Hodně se mluví a ještě víc pije. Tady je místo kde hraje levnej jazz.Tohle je místo, kde chcípnul pes... Můžeš tu lehce šlápnou do hovna a doufat jak jsi ctihodná. Můžeš tu lehce přijít o páteř. Smlsnou si na tobě, tomu teda věř). Ono celkovo sa tu veľa pozitivizmu nenachádza a asi to robí z tohto albumu tak temnú záležitosť. Ďalšia vec „Mrtví“ je toho najlepším dôkazom. Tá mi aj svojou valivosťou, ale aj celkovou náladou asi najviac pripomína tvorbu sokolovských S.S. Znovu množstvo sekaných riffov a výraznej basy duniacej na mohutnej stene bicích. „Patokem“ pokračuje v melanchólii, čo podtrhuje aj bluesový nosný motív v slohách. Gitara je tu zas otvorenejšia a znie to veľmi dobre. Textovo znova raz morálny pád jedinca až na samé dno. Trošku nádeje vzbudí čistá gitara v úvode „No name“, no s príchodom spevu sa vracia depresia (Nechaj ho vykrvácet, nechaj ho k zemi se skácet, nechaj ho ruku zvednout, nechaj mu hlavu klesnout). Proste No future pohľad na život a svet so všetkým, čo k tomu patrí. Záver albumu patrí starej veci z čias predchodcu V3S „Nemám rád konzervy“, ktorý po tom všetkom sociálnom marazme vnesie trošku sarkastického úškrnu. Tento album nikdy nebol o prvoplánových melódiách a šablónovitých rádio-hitoch. Všetky jeho tajomstvá neodhalí ani množstvo vypočutí, hoci pri tom prvom to tak vôbec nevyzerá. Na jeho konci už je človek zvyknutý aj na nedokonalosti zvuku a užíva si hudobnú náplň plnými dúškami. Neviem si ani predstaviť, aký masaker by to bol so zvukom napr. „Varování věků“ či „Unavení a zničení“, keď už takto dokáže pekne pomraziť. Nedocenený artefakt doby, keď punk spomaľoval a hudobne rozvetvoval. Užívam si ho.

-Majto C.-



štvrtok 28. marca 2019

AGATHOCLES / PSYCHONEUROSIS split CD 2018 (Selfmadegod rec.)

Už dve staršie kapely na jednom splitku, ani byť nemôžu! Tentoraz som sa rozhodol, že zainvestujem do CD, čo som už dlho nerobil a predsa len 99% splitiek od AG mám ny vinyloch. Aj tento split vyšiel na dvoch formátoch,aj na CD aj na vinyle.
AGATHOCLES predstavovať, je nosenie použitého šatstva, do humanitárneho kontajnera. Majú tu 5 skladieb, ktoré na komplet vyšli na albume "Mincer", takže žiadne novinky, akurát zvuk znie ináč,ale myslím si, že bola dohratá len druhá gitara. Stále je to ten klasický výplach, aký dokážu len oni. Mince core ako remeň. Mne sa album "Mincer" páčil a tak automaticky aj tieto songy sú super!
PSYCHONEUROSIS je stará Poľská grindcore smečka, ktorá by teraz mala 30 rokov, len keby si nedali chlapci 18 rokov pauzu. Po 18 rokoch mlčania sa rozhodli, že nebudú len tak sedieť na zadkoch a dajú sa znova do toho. toto je vlastne ich debut (lebo medzitým už im vyšiel aj full album). Nacápali sem 7 skladieb, starého, spráchnivelého grindcore, aký sa presne hral začiatkom milénia. Som rád, že sa občas objavia takéto, správne bandy, čo sa zasekly v čase. Dobre sa to počúva, má to guľe a spád a potom si čo viac môže človek priať? Ešte aj ten divný backing vokál znie,ako zo starého sveta. Nemám čo k tomuto splitku vytknúť. Skvelá grafika a skvelá muzika zo starého sveta grindcore!
-Lepra-

PSYCHONEUROSIS

utorok 26. marca 2019

NOT ON TOUR „Bad Habits“ LP 2015 (La Agonia De Vivir)



Tvorba tejto štvorky z Tel Avivu mi učarila hneď od prvého kontaktu. Kúpa tretieho albumu bola preto pre mňa povinnosťou. Nezohnal som síce pôvodné vydanie od Phobiact records, ale až o 2 roky neskôr vydanú reedíciu, no to nemení nič na fakte, že album je to opäť famózny. Kvartet si na treťom albume vybral spôsob, ktorý najlepšie charakterizuje ich postupný vývoj. Songy sú stále rýchle, krátke a silno melodické. A hoci ich je 16, hrací čas albumu len mierne presiahne 20 minút. To však neuberá na atraktivite obsahu, práve naopak. Sima spieva stále lepšie a melódie sú chytľavejšie. No aranžérsky sú songy pritom stále plné rôznych zvratov a pasáží. Obdivujem Valerovu prácu s gitarovými linkami, ako prechádza z jednej pasáže do druhej a všetko to znie úplne prirodzene a nenásilne (škoda, že už nie je členom kapely, no jeho nástupca naživo tiež riadne nakladal). Samozrejme, že veľkou mierou k tomu prispieva aj Gutzy svojou nápaditou hrou na bicie. A čo by to bolo za rytmiku bez poriadnej basy? Hoci Nir často preluduje vo vyšších tóninách, jeho nástroj dokáže správne podržať spodky, presne kde to pýta. Všetky časti tejto pestrej mozaiky sedia presne na svojich miestach a tvoria dokopy úžasný obraz plný farieb. Vďaka všetkým spomenutým veciam sa mi zdá, že celkovo tvorba NOT ešte viac zmelodičtela a najmä v zborových, perfektne zladených refrénoch vplyvy Bad Religion nezaprie. To však nie je ich slabinou, povedal by som, že práve naopak. Inak by asi 4 roky od vydania a 2 roky od kúpy tak skvelo nešľapalo a nepútalo stále moju pozornosť. Mám doma viac melodických albumov, ktoré sa mi časom opočúvali, no žiaden z titulov Not On Tour k nim nepatrí.
Teším sa na nový, ktorý by sa mal zjaviť už o niekoľko dní (hoci viem, že ja sa k nemu dostanem tradične s oneskorením). Verím, že aj teraz sa čakať oplatí.

-Majto C.-




nedeľa 24. marca 2019

ADACTA „Zlo“ LP 2018 (Papagájův Hlasatel Records/Dark Elk Records/Adactive Records)



Keď chlapi vydali predošlý album „Tma“, nemohol som sa ho nasýtiť a počúval ho všade do zbláznenia. Bolo pre mňa ťažké odosobniť sa od minulosti a k novinke pristupovať bez očakávaní, najmä po tom, čo som už časť songov niekoľkokrát počul naživo. Dokonca som nevydržal na jeho fyzickú podobu v mojich rukách a vypočul ho na bandcampe (nie len raz). Obal je urobený tradične na vysokej úrovni. Je na čo pozerať. No nič sa nevyrovná pocitu, keď sa kotúč zvíja pod ihlou a tá z neho vyškrabáva kus poctivej muziky. A že je ho v týchto drážkach tentoraz viac než dosť. Navyše zvuk z moravského Shaarku je maximálne dokonalý. Napriek podladeniu sú gitary pekne zrozumiteľné a všetko dokopy znie skvelo. Hudobný posun, už nejaký čas badateľný na koncertoch, tu naplno prepukol a slovo dostalo množstvo metalových elementov, ktoré vhodne doplnili nekompromisnú crust-rytmiku. Intro, nazvané príznačne „29.8.1944“, sa mi pozdávalo už pár rokov dozadu na akcii v Seredi. Pomaly roztáča kolovrat zbesilosti, ktorý tu ešte nedosahuje dostatočných otáčok, no začína neúprosne drviť telá. Na pozadí sampel vyhlásenia SNP a intenzita postupne narastá. Dismember, Carnage a starý Grave. Staré švédsko z toho páchne od burácavých podladených riffov až po vyhrávky. No pravá švédska víchrica nastúpi až so songom „Ťažoba“. Gitary ženú galopom s bicími, do čoho Gargamel reve tiesnivé posolstvá. Dokonca tu dôjde aj na javy predtým nepočuté – riadna klepanica, či krátke gitarové sóličko. Tých sa na albume objavilo hneď niekoľko a sú jedným z absorbovaných metalových prvkov, čo sa tu naplno objavili. „Zabudol som odpúšťať“ má od prvého momentu akúsi podprahovú chytľavosť, napriek intenzite a tvrdosti, ktorá z nej sála. Aj basové linky tu dostávajú väčší priestor. Opäť rôzne tempové zmeny, ktoré však nenarúšajú celistvosť a spád. „Väzenie“ valcuje od samotného úvodu neúprosnými riffmi (okrem starého švédska z toho trošku vanie aj vplyv anglických križiakov Bolt Thrower). Každopádne silná vec. „Panteón“ je crust-hardcorová vec jak prase (na obale), aj so všetkými tempovými zvratmi. Z noviniek má asi najbližšie k veciam z predošlého titulu. Druhú stranu v podobnom duchu otvorí titulná vec (pri jej počúvaní sa neubránim prirovnaniu k „Zuby závisti“, ktorá oplýva podobnou chytľavosťou a jednoduchšou štruktúrou). „Derniéra“ je šľapavá, tempovo rozmanitejšia záležitosť, ktorá pôsobí spestrujúco po dvoch nekompromisnejších jazdách, pričom je stále dostatočne plná chladu a drsnosti. Jej náladu vystihuje posledná veta textu: „Kto sa smeje posledný nemá sa už čomu smiať.“. „Kliatba“ opäť vymetie pavučiny z uprášených rohov pokojných myslí kruto uháňajúcimi hradbami gitár. Zvoľnenie nastáva až v poslednej tretine, no devastačný dopad na psychiku to nijak nezmierňuje. „Pri zmysloch“ zadupe posledné náznaky vzdoru a aj posledný neveriaci dvíha nad hlavu ruku zaťatú v päsť a v predklone sa púšťa do zbesilého tanca. Vymlátiť zo seba frustrácie a zlobu. Ďalšia z klasických vecí kapely, ktoré sú na albume povinnou jazdou, no neznižujú jeho hodnotu. Práve naopak. Do tejto kategórie môžeme s kľudom priradiť aj song „Obeta“, ktorý je však členitejší, no rovnako nekompromisný. Záverečný kus „Do zeme“ mi svojou odlišnou náladou pripomína „Katastrofy“, no zachádza ešte ďalej, bo svojou baladickejšou podobou nedáva možnosť na pozitívnejšie vízie budúcnosti. Beznádej, úzkosť, zmar. Hnev, frustrácia, nenávisť. Zlo.
Užívam si každý moment albumu a stále ma to baví. Kto si tam nič nenašiel, zostáva mu už len čakať na aktuálne nahrávky, kam posunú hranice, resp. či naplnia niečie očakávania. Verím, že moje istotne áno.

-Majto C.-