DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


pondelok, 29. augusta 2016

PARTIYA / VICTIMS OF CLASSWAR „Stably Fucking Bad / Victims Of Classwar“ split-LP 2013 (No Bread!, Destroy Sound Records, 83 Records)

Pôvodne som si toto splitko kupoval kvôli nemeckej úderke Victims Of Classwar, no situácia sa zmenila po tom, čo som placku prvýkrát položil na tanier gramca. Samozrejme, že obrázok na obale ma odradil, tak som najskôr dokola točil nemeckú stranu bez toho, aby som vyskúšal aj kolegov, bo mali fajn kresbu. Asi to aj bolo dobre.
Nemci svoju stranu odpália thrashovou gitarou, ktorá ma mierne nepríjemný výškový zvuk a je na môj vkus moc zrnitá a nekonkrétna, tak zbytočne zanikajú niektoré party. Pripomína mi to demáče našich thrash kapiel zo začiatku 90s. Zato basa znie pekne a mohutne, bubloce si pod tým bzučaním. Bicie sa mi zdajú trošku utopené, akurát rytmičák v klepaniciach trošku vystupuje. Hudobne je to niekde na pomedzí starého death a thrash metalu s príchuťou blacku a štipkou crustu. Texty sa hemžia zbraňami a otrokmi a vlkmi. Ako, ich produkcia má čosi do seba, len si dokážem predstaviť, že viac by ma brala s trochu lepším zvukom gitary, bo na tento si musím dlho zvykať, kým ma prestane vyrušovať pri počúvaní. Zato, keď som sa raz konečne odhodlal pustiť aj stranu bielorusov, padla mi sánka od prvého momentu a dodnes je to rovnaké. Mohutná gitarová hradba a dunenie bicích a basy a brutálne hrubý rev a škrekot. Nehorázne dobrý a nápaditý mix crustu, grindu a punku, ktorým nemožno nič pokaziť. Krátke, drsné songy, plné zmien rýchlostí aj intenzity. Úplne parádne spracované veci s množstvom osviežení. Nedokážem ich priradiť ku konkrétnym názvom songov, bo v booklete nie sú nikde zverejnené tracklisty, ale napr. melodický spev v záverečnom songu sa pekne dopĺňa s agresívnym škrekotom v rýchlych slohách. Podobných vylomenín, ktoré robia tento matroš príťažlivejším, je tu viac. Asi aj preto dnes na jedno vypočutie nemeckej strany pripadne 8-10 tej prvej. Bielorusi mi skrátka sadli na prvý pokus. Podobne som to kedysi mal, keď sa ku mne dostala nahrávka vtedy pre mňa neznámej party Hibakusha. Pre milovníkov chytľavých klepaníc je toto povinné. Možno niekomu zalezú pod kožu aj ich parťáci z B-strany. Veď neni každý rozmaznaný jak ja...

-Majto C.-

sobota, 20. augusta 2016

DOOM " Corrupt Fucking System" LP 2013 (Black Cloud rec.)

Trocha staršia nahrávka, ale je to ich posledná nahrávka a táto legenda nie je známa tým, že by chrlila jednu nahrávku za druhou. takže si vážime každého vrznutia, čo vydajú. Opisovať ako je to legendárna kapela, nemá asi význam, lebo aj ten najvúčší ignorant sa už s týmto menom stretol a aj ten najhluchší fanúšik tvrdej muziky, určite raz počul aspoň coverku skladby "Police  Bastards". Výmena speváka po smrti Wayna, dopadla na výbornú a pred dvoma troma rokmi na Obscene zahrali kurva dobrý set. Album "CFS" je presne to, čo od nich chcete počuť. Nasratý crust/punk, metalové ladenie,hrubý urevaný vokál, chytľavé refrény. Oni to robia už od roku 1987 a funguje to dodnes. Stále verný svojim anarcho ideám , stále verný undergroundu. Len idiot by ich nemiloval. Ostatné kapely tohoto rangu a veku , už sa premenili dávno na kombajn na peniaze na kokain.Oni si vydávajú veci sami, za ľudové ceny.
Album obsahuje 14 skladieb, ktorým kraľuje hitovka "Eat Shit and Buy". Parádny album, ktorý sa mi točí na gramci už pár dní dookola. Nemám im čo vytknúť,je to legenda,ktorá to proste vie. Dúfam, že nebudeme musieť čakať na nový album dalších 12 rokov!

-Lepra-
WEB
BANDCAMP

streda, 17. augusta 2016

WARSAW HARDCORE PUNK ATTACK Vol. 1 „v/a“ LP 2011 (No Pasaran Records)

Nemám moc rád výberovky, kde sa objavujú veci, ktoré kapely povydávali na kadečom predtým, to priznávam. No aj tak občas neodolám a nejakú výberovku s vecami, ktorých pôvodné vydanie neriešim, si domov donesiem. Ako aj túto varšavskú placku. V tomto prípade to bude asi aj tým, že je to poľská záležitosť a tam veľmi často vedľa nešľapnete. Komplet ešte obsahuje ten istý materiál v cd podobe a booklet, kde má každá banda svoju stranu.
Celá prehliadka je otvorená songom „Warsaw miasto punków“ kapely WARSAW DOLLS v duchu punku 77. Povedal bych, že čosi nekomplikované s chytľavým refrénom, ako napr. u nás kapela dnešného nazi-guru „Juráška“. V podobnom duchu pokračujú DUMBS, ktorí sa otvorene hlásia k odkazu Ramones, čoho je ich song (okrem loga v booklete) „Bad weather“ jasným dôkazom. Na to, že ani originál ma nikdy extra nezaujímal, táto kopírka ma extra neuráža. Agresívnejšiu formu predvedú GARAGE 11 – rýchly, drsný, špinavý, nasratý song „Jeśli...“ s melodickou vyhrávkou. Pre mňa, napriek garážovému vyzneniu, jedna z tých lepších vecí. „Pierwsi w niebie“ NER-W je svižnejší punk-song s melodickým spevom a vcelku výraznou basou. V songu „Hell“ A BIRTHDAY PARTY sa vráti garážový zvuk a melancholickejší spev, ktorý mi pripomína Misfits s Danzigom za mikrofónom- taký garážový rock, ale vcelku fajn. „W mojej glowie“ ma LD 50 prekvapili skoro až metalovým vyznením gitary v kombinácii so slákmi. Pekne v strednom tempe plynúci song, z ktorého tie slákové medzihry robia čosi výrazné. MIRAŹ začínajú svoj song „Wiezienny“ výraznou basou. Dámy ponúkajú vcelku chytľavý, príjemný punk. CRIMINAL TANGO nás zas odvlečú do ska-punkovej tanečnej sály, kde kmitajú ruky-nohy v rytme svižného vyklepávania bicáka a žblnkotu čistej gitary za doprovodu basy a dusítkom ozdobenej trumpety. Niečo ako počiatky Polemic, abo trochu mi to pripomína ešte ich krajanov Komety, to sú „Warszawcy bikiniarze“. MAYPOLE majú v silnej úcte Bad Religion. Ich rýchly, melodický punk „Why duck?“ je toho najlepším dôkazom. Napriek tomu to znie fajn a pre fandov amíkov je to dobrý výber kapely z blízkeho okolia.
Druhú stranu vo voľnejšom tempe otvoria FIRENZE – kapela tvorená spojením členov LD 50 a Nowy Swiat. „Wolniej“ je pomalý, melancholickejší song, no pre mňa, žiaľ, aj príliš rozťahaný a tým menej príťažlivý, hoci spočiatku sa mi vždy zdá fajn. To „Geba“ od P.D.S. je iné kafe – stredne rýchly song s nadrzlým spevom a jednoduchým sólom. Dobre ide do ucha, hoci poznám aj oveľa lepšie songy v punk-oblasti. MILICJA mi trochu pripomínajú staršie bandy ako Armia či Schizma (hudobne) abo Homomilitia (spevmi), asi aj preto je ich song „Pociski zamiast slów“ jedným z tých lepších tohto výberu. Tento starý, priamočiary hardcore-punk s mužským a ženským spevom ja skrátka môžem. DRIP OF LIES sa rozbiehajú pomalšou, hutnou pasážou, aby sa po chvíli rozbehli a drvili nás svojím metalickým crustom. Vďaka tomu úvodu, ale aj spomalením v strede, mi to pripomína Francúzov Geranium, čiže si to veľmi rád vždy vypočujem. Potom príde svižné hardcore-punkové besnenie čiastočne ženskej úderky THE FIGHT, ktorú sme pred časom mohli naživo zhliadnuť v Seredi.Ich „Collective“ je tiež jedným z vrcholov tohto výberu (samozrejme, je to relatívne a vždy to záleží od osobného vkusu). „Hopeless youth“ od HARD TO BREATHE je melodický hardcore s agresívnejším spevom, ktorý ide dobre do ucha. NOTHING BETWEEN US je čistý hardcore-metalový buldozér. Pomalý, hutný rozbeh s nasratým vokálom a mohutnými zbormi v duchu Madball či Merauder, ktorý po rýchlej slohe vystriedajú moderné sekačky jak od Deez Nuts. „Take it back“ DEATH ROW je dôkazom, že Agnostic Front zasiahli ľudí po celom svete. Krátko, rýchlo a nasrano. VIOLENT ACTION podobne ako predošlá banda tiež ponúkajú kratučký, agresívny hardcore song, ktorý skončí skôr ako stihne zanechať dojem. Druhou kapelou, ktorej meno mi čosi hovorilo, je GANGSTERSKI CHWYT, ktorí výber uzatvárajú songom „W szponach zludzenia“. Pomalší úvod a záver a medzitým nasratý hardcore-punk s chrapľavým spevom.
V podstate je výber vcelku fajn rozdelený – stranu A zaplnili bandy raziace rockovejšie a melodickejšie subžánre, kým druhú zväčša opanovali tia drsnejšie záležitosti. Ako celok to potom znie dosť fajnovo, no zniesol by som, keby každá banda mala aspoň 2 songy, ale to je moja tradičná výhrada, čiže... Ak sa zaujímate o poľskú scénu, toto je vcelku vhodný spôsob ako spoznať nové kapely z tejto krajiny...

-Majto C.-



HANOI „Látoképek“ LP 2015 (kooperácia)

Maďarská scéna bola pre mňa dlho veľkou neznámou – veď okrem vecí ako Trottel či Másfél som dlhé roky nepoznal nič iné. Veci sa zmenili, keď sa na scéne objavila tak ojedinelá vec akou je Ffud fest, ale aj akcie chlapcov z Ice Nine Crew, ktorí sem dotiahli zopár maďarských kapiel. Jednou z nich sú aj mladíci Hanoi, ktorých debut je tu dnes na pretrase. V kartónovom obale zdobenom sieťotlačou sa ukrýva 11 songový materiál, ktorý nakopáva rite.
Zvuk nahrávky je extrémne vydarený, necháva vyniknúť hre jednotlivých nástrojov, pričom je vyvážený a nič netrčí nad zbytkom. Skrátka všetko hrá pre celok. Asi aj preto materiál ide dobre do ucha a nikdy ho po prvom vypočutí nedokážem len tak odložiť. Ak by som mal materiál priblížit po stránke hudobnej, v akých vodách sa asi chlapci pohybujú, bez mihnutia oka je to hardcore-punk s presahmi k emotívnejšiemu a melodickejšiemu prevedeniu, no stále dostatočne nekompromisný a agresívny. Konkrétne v tom počujem vplyv kapiel jako Have Heart a Ruiner (najmä melodické pasáže), no osobne mi to pripomíná aj staršie obdobie českej Balaclavy či našincov The Citadel.
Hneď nástup „Átoksúly“ je úplne strhujúci. Rýchly rozbeh, ktorý sa vyvinie do strednotempej melodickej pasáže, pričom spevák stále škrekoce odušu a skladba nestráca na intenzite. V podobnom duchu sa nesie aj zbytok tvorby, no všade sa nájde dostatok spestrujúcich momentov a pasáží plných melódií (vybrnkávanie v „Január“, parádna emohardcorová gitara v „Keresztre szegezve“, „Lépést tarts!“, v ktorej je aj jediný melodické spev na albume, basové outro v „Szakasztörés“ a množstvo iných), alebo aj celé songy ako pomalý emotívny „Szélcsend“, inštrumentálny „849211“, parádne vystavaný a členitý, záverečný „Szakasztörés“, či druhú stranu otvárajúci „A legmagasabb erdö“, ktorý začne nehoráznym náklepom a pretaví sa do pomalej pasáže, ktorou skončí. Aj napriek nie príliš prehnanej stopáži jednotlivých skladeb, sa chlapci nebáli pohrať s aranžami a tak je tu možné počuť množstvo zmien a zvratov, ktoré robia ich hudbu bohatšou a nápaditejšou, pričom stále nadupanou a energickou. Nemôžem sa toho dopočúvať.

-Majto C.-



utorok, 16. augusta 2016

FFUD FEST 7, 12.-14. august 2016, Sereď- Kemping


Ďalší ročník najväčšieho D.I.Y. punk sviatku za nami. Že som si ho užil (na rozdiel od toho minuloročného) absolútne najviac ako sa dalo je viac ako isté.
Ceste tam síce ešte predchádzali drobné „stresíky“ spojené u mňa tradične s technickým stavom presúvadla, no nakoniec sme vyrazili len s polhodinovým meškaním a na miesto určenia sme sa presunuli hladko a bez závad. Po tradičných uvítacích rituáloch a optickým prebádaním stavu areálu a lokalizácie stánkov nositeľov pokušení (rozumej distier), som sa už pohodlne mohol dostaviť pod pódium, aby som si vychutnal hudobnú produkciu.

Úlohy otvoriť festival sa zhostila štvorica mladíkov z Martina pod názvom ANUS. A že to urobili viac ako dobre. Natlakovali do nás surový, priamočiary, hardcorom napáchnutý punk, ktorý ma ohromne bavil. Samozrejmosťou bol skvelý zvuk – na to sme si u Libora už zvykli, že zvuk je skvelý hneď od prvej kapely. Potom som čas trávil popíjaním kafíčka od Radikála a prehrabávaním vinylov u týpkov z Čiech, ktorí krom muziky ponúkali aj jedlo (vraj varili aj onehdy na Pallasite, no až tam moja pamäť na tváre nesiaha).
Každopádne som tak zmeškal set BLACK PASSENGER, no ako náplasť som si odniesol zopár kúskov na doplnenie zbierky sedmičiek.
Z podobných dôvodov som potom ešte prepásol set dua ERIKA JE MOJA (pri občasnom sústredení sa na zvuk valiaci sa z pódia to znelo zaujímavo) ako aj maďarských divochov WHO SOWS VIOLENCE REAPS STORM, ktorých som síce už videl dvakrát, no bolo to už dosť dávno, tak som bol zvedavý, ako sa ich zaujímavá tvorba posunula. Čo už...
ONE BURNING MATCH

Set Francúzov ONE BURNING MATCH už som si potom nenechal ujsť. Už pri ich prvom koncerte mi pekne naježilo chlpy na krku z toho, ako ich svižný hardcore skvelo znie. No to, čo predviedli v piatok večer, hravo prekonali a mňa naplnil pocit spokojnosti. Tento žáner skrátka Francúzi vedia zahrať preparádne. A hoci mám rád veľa subžánrov punku, keď spustia frantíci, vždy ma dostanú. Ich podanie tohto žánru v sebe má akúsi chytľavosť.
Ako mi úderka z Francúzska upravila náladu, tak mi radosť z hudby ešte prehĺbila svojím setom ADACTA. To bola paráda – tá výmena energie medzi pódiom a ľuďmi pod ním (a nemyslím tým Gargamelom rozdané lahvinky s chlastom) bola až povznášajúca. Všimol som si, že nielen ja tam s nimi hulákam celé texty songov ako „Z mostov stúpa dym“, „Zuby závisti“, „Vlčia krv“, „Katastrofy“, „Úzkosť“, „Zlosť“ či „Rozlúčka“ zo skvelého minuloročného albumu „Tma“. Tento počin nahlodal slovenskú punk-verejnosť mierou vrchovatou. Vážne parádny set, v ktorom samozrejme zazneli aj nejaké tie staršie veci. A skvelo sa bavili ľudia i kapela.
Skoro domáca ALEA IACTA EST potom nepodľahla panike a udržala kvalitatívnu laťku, nastavenú predošlými bandami, veľmi vysoko. Chlapci predviedli suverénny výkon, kde všetko bolo presne na svojom mieste a šlapalo to jak parádne zoštelovaná grindová mašina. K tomu masakrálny zvuk gitár, no paráda. Zvykol som si u nich na vysoký štandard, no aj tak sa mi znovu postarali o príjemné prekvapenie a skvelý pocit z ich tvorby.
AD ACTA
Potom pódium obsadili slovinskí kolotočári PSIHOZA a v plyšových kostýmoch do nás narvali šialený mix grindu s melodickým punkom, balkánskym folklórom, funky, jazzom, italodiscom a kadečím. Miestami mi to pripomenulo aj dávnych miláčkov Lues De Funes. Pri ich sete veru o prekvapenia nebola núdza, najmä keď ako cover zaznela vec „Nikdy nezober drogu“ dávnej detskej hviezdičky M. Paštékovej. Po tom, čo som počul na albume, ma teda vôbec nesklamali, ba práve naopak. Ich vystúpenie bolo živelné, hravé, nenudiace a plné šialenstva.
RAVING ED z Jihlavy nastúpili na pódium a svojou podobou extrémneho hardcoru sa mi postarali o skvelý zážitok. Celú ich tvorbu hnal vpred bubeník známy z radov Průmyslovej Smrti, no ani zbytok šialencov v ničom za ním nezaostával. Táto kapelka bola pre mňa jedným z veľmi príjemných prekvapení.
V nastolenom trende veľmi príjemných prekvapení potom pokračovala ostravskú úderka KULMA s dámou za mikrofónom, v ktorej radách bolo aj rytmické duo Sheeva Yogy Viki a Skulda (ten s gitarou v rukách). Predviedli parádny mix crustu a rýchleho hardcoru, čo potešil každého fandu milujúceho zbesilé záležitosti. Veľmi dobrý záver piatkovej produkcie. Po ich nekompromisne rýchlom sete s prídavkami sme sa pomaly odobrali do pelechov (ja tradične v polohe skrčenca v aute) a plný dojmov som sa pokúsil zaspať.

V sobotu sme s partičkou dodržali ďalšie zažité rituály a po skompletovaní našej skupinky strávili čas v meste na obede. Zmeškali sme síce Chilli-contest, no na hudobnú produkciu už sme boli prítomní (na rozdiel od minulých rokov).
Tú sobotnú otvorili mladíci SHALLOV s ich emotívnym hardcorom, ktorý mi tak lahodil už na nahrávke „No place for two“. Znelo to síce fajnovo, no ich produkcii, skôr ako veľké pódium cez obed, pristane malý klub večer. Inak nemám výhrad, bo po hudobnej stránke to bolo parádne.
Trenčiansko-žilinský projekt MENTAL TENSION som doteraz nepočul – nechával som si to na živý prejav. Medzi ľuďmi pobehoval a reval alkoholom zvalcovaný Holup s mikrofónom, ktorého z pódia podporovali Miňo (gitara Boiling Point) a Zelo na base, spolu s Kajom (bicie Downstream), ktorý bol akýsi nesvoj a sem-tam mierne zaplával. Možno pivečko navyše by vrátilo istotu. Inak do nás hustili rýchly old schol hardcore v najsurovšej podobe. Komu lahodia prvé nahrávky D.R.I., Agnostic Front či Minor Threat, ten isto nebol sklamaný. Prvotné dojmy mierne zmätené, no prevažovali skôr pozitívne.
UNATTENDED FUNERAL
Po nich na pódium vyšiel zbytok B.P. v projekte UNATTENDED FUNERAL a nadelili nám svoj osobitý mix sludge bahna s fastcore a powerviolence sekačkami. Parádny, mohutný a ostrý zvuk Danovej gitary skvele dopĺňal Fokulár za bicími, k tomu permanentne v pohybe a vo vzduchu vrieskajúci Jakub... Opäť raz ma ich produkcia bavila.
Žilinčanov na pódiu vystriedali ostraváci SMÍCH HYEN (tentokrát sedel Skulda za bicími) a v päťčlennom zložení (z toho dve slečny) do nás začali tlakovať mix crustu a drsného, mierne metalického hardcoru. Možno to bolo spôsobené prítomnosťou slečny za mikrofónom, možno niečím iným, no mne to silno pripomínalo Gattacu, akurát to bolo priamočiarejšie. Gattaca mi príde viac emotívnejšia a členitejšia. A vzhľadom k tomu, že spomenutú bandu mám rád, pozdával sa mi aj set ostravákov (-čiek).
Set Hyen uplynul ako voda vo Váhu a na pódiu stáli ďalší (mnohými očakávaní) predstavitelia z našej metropoly - LUTRA. Nevidel som ich naživo už nejaký ten čas, tak som sa tešil, ako ma svojím crustovitým hardcorom vymažú. I stalo sa. Prvých niekoľko songov z pódia striekali mohutné riffovačky, ozdobené jemnými melodickými vyhrávkami a tromi spevmi za burácania Harleyho bubnovania. No len dokým Anton neurval E-čko na base. No chopil sa mikrofónu a vyčíňal na pódiu, kým gitaráci skúšali vyplniť prázdne miesta po jeho nástroji ako sa len dalo (aspoň v songoch, čo som poznal hrali mierne iné linky). Songy síce zneli aj naďalej dobre, no stratili mohutnosť. Škoda, bo do toho momentu to bol pre mňa jeden z vrcholných setov tohto ročníka.
Sety dvoch chorvátskych bánd EKE BUBA a THE CELETOIDS som potom strávil kadečím, len nie počúvaním ich produkcie, no prví z nich hrali tuším nejaký jednoduchý punk´n´roll. Toľko som pobadal popri debatách pri distrách.
Pod pódium ma opäť prilákali až tóny „fínov z nemecka“ MIDNIGHT CRISIS, ktorých som pár rokov dozadu zažil v Boogičku a patrili k tomu lepšiemu, čo som tam videl. Ich zemitý, priamočiary finopal fungoval rovnako dobre aj tu. Chlapi valili jednu rýchlu šupu za druhou, nenechali sa odradiť ani otravným opitým kamošom, ktorý po nich hádzal, čo chytil. Ani neviem ako a ich nabušený set skončil. Punks not dead, kua. Riadny výplach.
RATS GET FAT
S večerným šerom sa na pódium priplietli Žilinčania RATS GET FAT, ktorí už tu odohrali nejeden skvelý koncert. A s ničím sa extra nesrali ani teraz narvali do nás staršie veci spolu s novinkami z aktuálnej nahrávky „Hnev“, ktorú im Pipo aj pokrstil. Set uzavrel Lajkym odspievaný cover z produkcie Dášových Kľemones. Zas som si po čase rád pozrel naživo týchto sympaťákov. Ich metalom líznutý modernejší hardcore je lahôdková záležitosť.
Talianov THE MILD som nevidel – ani neviem prečo. Zato austrálski blázni CLOWNS ma k pódiu nalákali veľmi rýchlo. Ich crossover mal všetko, čo ma baví – štipka thrash-gitár, biohazarďácke húpačky, grindové klepanice, rôzne melodické a elektronické vsuvky (hlavne tými mi dosť pripomínali metalových krajanov Alchemist), množstvo dravých hardcorových častí, k tomu skvelá a živelná show, najmä zo strany speváka, ktorý vyčíňal jak zver, pritom stále podával suverénne hlasové výkony... Skvelé vystúpenie, ktoré si vychutnali všetci prítomní.
CONTWIG
Úvod setu Francúzov CONTWIG som zmeškal, bo som robil taxi-službu. Keď som sa vrátil, na pódiu už prebiehalo cvičenie v plnom prúde – celá kapela mávala rukami-nohami na všetky strany, skákali, pobehovali, knísali sa, pričom stále vyludzovali z nástrojov muziku. A hoci ich hardcore znel pomäteno ako pomäteno pôsobil aj ich živelný pohyb, konečný dojem vo mne bol viac ako dobrý. Ja to skrátka tým chlapom žerem a nebol som sám...
Posledný set tohto ročníka pre mňa odohrali jihlaváci PRŮMYSLOVÁ SMRT. Aj ich produkcia na Jihlava attacku mi pekne pohladila zmysly, tak som sa na nich tešil. Nesklamali. Ich násilný, extrémny hardcore mi reže stále viac. Parádne po všetkých stránkach. Až ma mrzí, že my tu nemáme bandy podobného razenia.

Keď skončili jihlavskí produkciu, nastal čas odchodu. Oželel som sety Ukrajincov ZRADA i Balkáncov KOROMAČ. Snáď budem mať možnosť niekedy si ich ešte pozrieť. A že návrat domov prebehol ukážkovo netreba asi dodávať.
Plný dojmov a vďaky za tento skvelý víkend som v nedeľu rozjímal a relaxoval. Tento ročník bol po všetkých stránkach vynikajúci. Skvelý výber kapiel (naozaj sa dá hrať aj bez nejakých „hviezd“), parádny zvuk, bohatý výber z ponuky výborného jedla, množstvo distier a hlavne: nádherná, priateľská atmosféra, ktorú toto všetko dokopy spolu s návštevníkmi vytvorilo. Organizačnému tímu, kapelám, kuchárom, distrárom, ekológom i ľuďom jedno veľké: Ďakujem!
Vidíme sa o necelý rok...

-Majto C.-
Fotky: Déé X Géé


pondelok, 15. augusta 2016

V DOBĚ MORU "1330 -2015" CD 2016 (samovydanie)

Dlhých 6 rokov muselo ubehnúť od vydania ich debutu "První morová rána" ,aby sa zmohli na nový matroš. Ako sami opisujú, rodilo sa to za neskutočných problémov. Ale je to na svete a tak sa môže veselo pokračovať.
V DOBÉ MORU je taký zvláštny úkaz. Na prvý pohľad by ste povedali, že to je taký typický Český crust s českými textami, akých sú desiatky po českých vesniciach a osamelých majeroch. Lenže ,keď sa na vás vyvalí death metal s poriadne hlbokým growlingom,tak nechápavo pozeráte.Je to taký retro death metal, aký sa hral v 90tych rokoch. Nič komplikované, nič svetoborné, žiadny pokrok, ale presvedčivo a poctivo zahraté. Klasických desať skladieb ,linúcích sa stredným tempom, okorenené občas vyšou rýchlosťou a škrekom. Ani neviem k čomu by som ich death metal prirovnal, lebo kapely čo takto hrali už dávno sú zhnité šesť stôp pod zemou a nikto si ich nepamätá. Ešte aj obal je robený v takom ŕetro duchu, čo keby nebol uvedený rok na nahrávke, tak bez rozmýšlania trepnem, že s ajedná o nejakú zabudnutú death mealovú kapelu z 90tych rokov.
Až sa chcete hrabať a ponoriť do minulosti death metalu, tu je skveká príležitosť. Znie to stokrát presvedčivejšie ako všetky tie moderné pop death metalové sračky!
-Lepra-
BANDZONE

SNIFFING GLUE „s/t“ LP 2011 (Search For Fame Records)

Zas raz rana do čierneho. Keď vidím napísané old schol hardcore punk, po tom skáčem jak pes po slanine. A opäť som raz očarený tým, do čoho som zahryzol a čo zožralo mňa. Album Nemcov Sniffing Glue v nenápadnom čiernobielom obale, podľa ktorého by som si ho domov nikdy neodniesol. No po prvom spustení sa nenápadnosť stratila. Teda aspoň v duchu súčasnej tvorby, bo z tohto páchnu osemdesiatky na kilometre.
Hneď od pomalšieho rozbehu úvodnej „Can´t tolerate anything“ musí byť každému jasné, že pôjde o cestu časom do dôb, kedy sa tento žáner rozvíjal vo zvuku kapiel ako Bad Religion (prvý album), Circle Jerks, D.O.A. či Black Flag, no keď song naberie na sile a tempe, hneď tam môžete počuť aj divokosť Minor Threat či M.D.C. a iných kapiel. Zvuk je síce poplatný dnešnej digitálnej dobe – napriek špinavému zvuku gitary a ostrému ryku basy znie pekne čisto a vyvážene, ale je to fajn. Asi by ma dnes nebavil zašumený a zahuhlaný zvuk z garáže. Druhý song „Another problem“ už je priamočiara punkovica od začiatku do konca, podobne ako nasledujúci „Violence“. Rýchly tep bicích, rinčiaca gitara a štekot speváka. „She was so“ je pomalšia vec, ktorá aj zložením aj štýlom prezentácie znie jak NoMeansNo na albume „Sex mad“. Parádna, temnejšia vecička, ktorá album spestruje. Po temnote zas veselá punkovačka v podobe svižných vecí „Clarence road“ s perfektnou vyhrávkou pred koncom a parádnym minisóličkom, či drsnej veci „Blinded by truth“, aby stranu uzavrela divočina „Pressure“, kde gitara buráca v dvoch akordoch a bicie šlapú v strednom tempe a spevák reve text. Parádna, jednoduchá záležitosť. Druhú stranu otvorí „I don´t remember“, punk s flegmatickým spevom, ktorá mi trochu pripomína frantíkov Youth Avoiders, ktorí sa pohybujú v podobných vodách. „Nightmares“ zvoľnila už tak voľné tempo veci predošlej, hoci vďaka spevu znie drsnejšie. Črievice sa do tanca zas rozpohybujú pri „Nothing in common“, „Dictator shit“ a „Waste“, čo sú tri krátke a nekompromisné vyhladzováky, aj keď v druhom dôjde aj na chvíľkové zvoľnenie. „Fighter“ je opäť melodická hopsačka, ktorá pôsobí ako balzam po predošlom rezaní (trochu mi to pripomína fínov Wasted). A úplný záver obstará opäť drsnejšia „Dead birds“, ktorá mi hovorenou časťou (ale v podstate  celkovo) opäť pripomína NMN.
Čo dodať? Počúvačom metalových gitár nepovie nič. Staromilcov tento album pohladí jak mňa. Každému čo jeho jest...

-Majto C.-


nedeľa, 14. augusta 2016

DAVOVÁ PSYCHÓZA „Kríza vedomia“ LP 2012 (Papagájův Hlasatel Records)

Slnečnicový album Davovky. Pre mnohých najkultovejší album DP, no pre mňa napriek svojím kvalitám vždy trochu v tieni „Svet žaluje“. Úplne na chuť som mu prišiel práve až po rokoch, v čase keď vyšlo toto reedičné dielko. Vydavateľ z neho urobil vymazlenú pochúťku pre oko, hoci by som viac ocenil pôvodný cover, ale to je len nepodstatný detail. Inak je to graficky skutočne parádička (aj digipacková verzia cd).
Hudba bola tým hlavným, čo ma na tom albume priťahovalo, veď po hardcorovom besnení na predošlej nahrávke som netušil, kam sa páni po drobnej personálnej úprave (na basu prišiel Rasťo) vyberú. Spomalili, zjemnili (našťastie len hudobne – texty pokračujú v nekompromisnej kritike dobových reálií, čo dodáva úplne iný rozmer aj melodickejším záležitostiam), no ich tvorba si zachovala svoju vysokú úroveň, dokonca by som povedal, že ju vtedy posunuli do ďalšej fázy, bo sa im vcelku dobre podarilo skombinovať melodiku a ľahkosť „Antropofóbie“ s tvrdosťou „Svet žaluje“, pričom ale nevykrádajú svoju minulosť. Skôr zo seba vymačkali maximum z tvorby minulej a vznikol veľmi silný album, ktorý oslovuje aj s odstupom rokov, možno aj väčšie masy jak minulé tituly. Mnohé songy zdomácneli a zľudoveli. To moje „spomalili, zjemnili“ berte s rezervou. Ja som vtedy čakal väčšie peklo jak bolo na veľrybej nahrávke, tak sa mi tieto songy zdali miernejšie. Mojimi obľúbenými položkami sa stali najmä rýchlejšie veci („Horiaca Európa“, ktorá doslova vyhladzuje ako intenzívne nastúpi po inštrumentálnom intre, „Urob zo mňa sviňu“ s textom stále aktuálnym, „Ilúzia alebo realita“, „Búrka“, Ohnivý kôň), ale aj aranžérsky prešpekulovanejšie kusy („Žiť neznamená trpieť“ so skoro až reggae úvodom a parádnymi zmenami v závere, baladická „Boj o život“, parádne vygradovaná „Epitaf pre boha“, a záverečná „Čierna diera“). Ale v podstate, aj pomalšie kusy sa mi neskôr dostali pod kožu a dnes už sú tam rovnako hlboko ako tie svižné. Jediné, čo mi nikdy neprišlo na chuť, boli pre mňa anglicky spievané kusy. Hudobne sú skvelé (najmä „River“ sa mi ohromne pozdáva), no práve textom pre mňa cudzie – predsalen je anglické frázovanie odlišné od typicky Davovkárskeho slovenského. To sú však len dva drobné nedostatky inak skvelej platne, ktorá definovala slovenský punk. Myslím, že jej kvality čas preveril dostatočne.

-Majto C.-


UHRIT „Kuilu“ CD 2015 (samovydanie)

V onen jesenný večer fínskej (ne)kultúry v sereďskej Afrikole sa podpísal aj pod vystúpenie tejto bandy alkohol mierou značnou, no kým zdemolovaný gitarista nadobro zdemoloval gitaru, výkon ostatných (najmä speváčka Jenna pôsobila dojmom nasrdenej osy) ma presvedčil natoľko, aby som si zadovážil túto nahrávku. Úvodné husľové intro len mierne naznačí, čo príde. S nástupom songu „Mun misery“ sa roztočí kolotoč rytmov a riffov namiešaný z ingrediencií hardcore-punku a crustu v rôznych pomeroch a variáciách. Pomalšie, mohutnejšie pasáže (úvod „Koulu“, ) sa striedajú s rýchlymi sypačkami („Tyranni“, „Kosto“, spomínaná „Mun misery“...), v ktorých kde tu cítiť aj mierne vplyvy metalu, najmä v gitare, ale nechýba ani tradičný metalický crust („Jatkuvan pelon alla“, „Perinne“). Dobre znie aj keď sa v titulnej „Kuilu“ ozvú husle – ako sa do zvuku ostrých (skoro až Bathory-ovsky blackových) riffov v strednom tempe zatne melodické, tklivé kvílenie tohto nástroja. To je priam až mrazivý zážitok. Husle spestria aj strednú časť crustovky „Pimeydestä“, ktorú v rýchlych častiach dofarbuje aj melodická vyhrávka gitary. Celkovo je tento album vcelku svižný a dobre ide do ucha. Myslím, že žiadnym z týchto jedenástich songov si hanbu neurobia, aj keď sa nepokúšajú ísť na neprebádané územia. Zvuk je primeraný k žánru: basa s bicími tvoria mohutné spodky pod prenikavo ostrou gitarou a naliehavým štekotom. Myslím, že kapela vykročila dobre a uvidíme, čo ponúknu ich prípadné budúce nahrávky.

-Majto C.-


piatok, 12. augusta 2016

PARFUMERIE „Transmundane And Unprofessional Delocation Of Superfluous Extremities, Organs And Rare Tissues“ 7“EP 2014 (kooperácia labelov)

Parfumerie je jednou z ďalších kapiel neúnavných maniakov z Archagathus. Keďže všetko do čoho vopchajú títo grindery z Manitoby svoje choré chápadlá znie bombovo, neváhal som ani chvíľu a pri prvej príležitosti som po tomto sedempalci skočil ako farár po mladom miništrantovi. Roztečené ťažko čitateľné logo a koláž z kusov surového mäsa, klobás, salám a všemožných mäsových výrobkov napovedali, že tu sa bude gore grindovať pekne po starom. Presvedčuje ma o tom aj samotný špinavý zvuk nahrávky a všetko ostatné čo nasleduje po zaborení sa ihly do drážok vinylu. Podladené gitary, zbustrovaná basa, zharmonizované a preechované vokály na maximum a rýchle bicie s výrazným rytmičákom, ktoré občas spadnú do punkových tuca tuca, alebo dvojkopákových rytmov, no rýchlosť je aj tak základným kameňom nahrávky. Nájdete tu dokopy sedem sladieb, z ktorých väčšina nepresahuje jednu minútu. Posledná je cover z počiatkov Regurgitate a všetky ostatné sú presne v tomto duchu. Nič komplikovane, ale jednoduché a priamočiare tak by sa to čo najľahšie zarezávalo do uší. Ak máš rád gore grind v štýle 90-tych rokov, tak toto by ťa nemalo sklamať.

Jan IP