DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám!

nedeľa 29. septembra 2019

MAKE VINYL OR DIE!!!!


                                Dr. SLAYER - bass BLACKMAIL  (ex-HUMAN ERROR)


FROM ASHES RISE "Silence" 12"LP 


Táto Portlandská kapela, urobila niečo také, čo ešte nikto pred ňou neurobil. Znie to dobre a dokázali každému, že existuje aj iný pohľad na vec, ktorej sa predtým hovorilo crust, alebo D-beat, alebo Hardcore. Podľa mňa ich prvé dva albumy sú najlepšie, potom tam už bolo priveľa melódie.

DISCHARGE "Hear Nothing... LP

Čo povedať o tejto klasike, ktorá pohla celým jedným hnutím a vzniklo tisíc kopíriek tejto kapely a aj najväčšie metalové hviezdy už spracovali aspoň jeden song od nich.

NAPALM DEATH "Grindcrusher Tour "Bootleg LP

Toto nie je oficiálne vydanie, ale znie veľmi dobre a jeho zaujímavosťozu je to, že už tu hraje zostava z albumu "Harmony Corruption", ale neboli ešte tak zohratý a znejú tu len skladby z prvých dvoch albumov plus z Ep "Mentally..

WORLD BURNS TO DEATH "Sucking Of The Missile Cock" LP

Portland vyvrhol aj túto kapelu, v zástupe lepších a lepších kapiel. Toto je vlastne jedna superskupina, kedže každý člen ,hráva aj v inej kapele. Neskutočná energia a zaujímavé "spicy sóla" sú charakteristikou tejto platne. Tento album sa nedá vynechať.

ERADICATE "s/t" LP

Pomerne neznáma ,Nemecká kapela. toto bol ich prvý album a nazval by som to, ako raging hardcore, čo je asi najlepšia škatuľka. Vydali ešte aj iné albumy,ale tento je ich najlepší.

piatok 27. septembra 2019

SWARM / MARESVIN split 7"EP (samovydanie) 2013

Dvakrát Dánsko, dvakrát grindcore. Trocha staršie EP, al to nemení nič na fakte a navyše som to kúpil vo výpredaji.
SWARM je klasický príklad toho, ako sa v Škandinávii, pristupuje k muzike. Natočíte celkom obstojný materiál, vyjde to a potom sa rozpadnete. Celé čo zanechala táto kapela, sú tri songy. Pískajúce gitary, poriadna energia a nálož grindcore, ako sa patrí. Nie je to len čiste o rýchlosti, lebo docela dosť často sklznú do sludge pasáží a gitarista sa v nich celkom cíti doma. Ich muzika je celkom premenlivá a nenudiaca. Škoda, že sa rozpadli, mohli natočiť ešte zopár skvelých nahrávok!
MARESVIN už nie sú žiadny nováčkovia, ich prvá nahrávka vyšla už v roku 2012 a odvtedy každý rok chrlia splitko za splitkom. Vo svojej muzike skĺbili naraz toľko štýlov, že výsledok je pre mňa celkom rozpačity. Mieša sa tu všetko, naozaj všetko, od grindcore, cez thrashcore, heavy metalové riffy a vokálov, koľko len chcete.Dominuje ukričaný, ktorý ten chaos v muzike ešte znásobí. Je tu pár skvelých vecí, no ten chaos ,čo sa na vás vyvalí a kým to spracujete, potrvá dosť dlho a neni isté, či si to pustíte znova. Pre mňa až príliš veľa bordelu.
Obal je nádherný, len niekto zabudol povedať kapelám, že úrovne zvuku , treba zosúladiť.Vyznie to tak, že SWARM reve a MARESVIN hrá potichu.
-Lepra-

SWARM
MARESVIN

nedeľa 8. septembra 2019

OBSCENE EXTREME FESTIVAL 2019



Po troch rokoch som sa znovu vrátil na známe miesto v Trutnove do areálu Bojišta, aby som tu strávil 4 dni v tej najlepšej spoločnosti, pri najhlučnejšej a najrýchlejšej šialenej muzike. Odchod teda v stredu pred obedom, za volantom Miňo Fog, ako spolujazdci Kovovlad a jeho polovička. Cesta nekonečná, pokokot obchádzok a rozdrbaných ciest. Príchod na miesto konania až niekedy podvečer. Dnešný program nebol pre mňa až na pár mien moc lákavý. Telex nám ušli o chlp, akurát sme sa rozkladali a pripravovali si spanie na najbližších pár nocí. Konečne sa dostávame do areálu, zoznamujeme sa hneď s prvou novinkou festivalu, čipom ktorý slúži ako digitálna peňaženka a vystriedal tak kupóny, ktoré tu roky fungovali ako festivalová mena. Celkom príjemná zmena aj keď šomranie na to že išli aj ceny hore si niektorý neodpustili. Môj odkaz, ak sa ti niekde nepáči jeb na to a ostaň doma. Ušetríš nervy sebe aj ostatným. Druhou pozitívnou zmenou bol veľký výber pív od rôznych malých pivovarov, ktoré boli skutočne kvalitné a zaujímavé. Takže neostávalo nič iné ako nabiť čip a začať ochutnávať. Prvou kapelou, ktorú som seriózne pozrel boli japonskí punkáči Warhead. Škoda však, že s nimi prišlo hneď aj prvé sklamanie. Kapela je na scéne cez 25 rokov a celkom som sa na nich tešil, no dnes im to nevyšlo. Malo to aj svetlé chvíle a občas to šlapalo, no bolo to málo na to, aby ma presvedčili. Zato Oi Polloi to po nich rozbehli na plné gule. Od začiatku nasadenie na maximum a aj napriek tomu, že z nahrávok ich poznám minimálne, zabralo to hneď na prvú šupu. Rýchli, úderný punk hard core so silným politickým odkazom, zborové refrény burcujú celé bojište a pri hitovke Donald Trump Fuck You!!! je pod pódiom poriadne horúco. Vrcholom punkovej stredy boli anglický veteráni G.B.H. a to, že patria skutočne ku špičke punku pochopil určite hneď každý. Hodina punk´n rollu v podaní tejto štvorice ubehla ani neviem ako a bavilo ma to skutočne parádne, čím naplno potvrdili úlohu headlinera dnešného večera. Následné premiérové premietanie Čurbyho dokumentu už nedávam. Premáha ma únava a pomotaný odchádzam do stanu.
Štvrtok ráno ma v spacáku celkom slušne klepe. Môj prvý dojem, že je to s chlastu sa vytratí po zistení, že teplota ráno celkom fajne klesla. No ked však zistím, že mi do rána niekto vybielil peňaženku a to priamo v stane, klesá aj moja nálada. Mám ale na tom aj ja svoj podiel viny a aj napriek tomu, že sme sa o tom po ceste viac krát bavili, nebol som dosť opatrný. Náladu si však ale nemienim kaziť. Do areálu bojišťa sa vraciame na posledných pár songov grindovej brúsky Burst pôvodom z exotickej Novej Kaledónie. V živote som nepočul o žiadnej inej kapele z týchto končín, tak aspom zo zvedavosti obzerám. Corrupt Moral Altar sa pár dní pred Obscenom ukázali aj u nás v Čadci a Bratislave. Neni to zlé, ale chýba mi tomu energia. Občas chlapčiská zaberú no potom to celé padne a tak je to po celý čas ich setu. Možno že im len nesadol ten skorý hrací čas. Nerve Grind je pomerne nová banda z LA. Vonku je akurát ich horúci split 7“EP s českými Needful Things a tak bolo ich účinkovanie na tomto ročníku úplne vhod. V klasickej trojčlennej zostave šliapli na plyn oveľa viac ako ich predchodcovia. Minútové grind violence nápeky boli obohatené o rôzne noise ruchy, hluky a pískanie. Pre mňa prvé prekvapko!!! Podrido z Mexica namiešali zmes crust grindu a nasratého old school hard core s typickým mexickým temperamentom. Práve toto by som si oveľa viac vedel predstaviť v malom nabitom klube no aj takto na veľkom pódiu znelo veľmi dobre. Ďalšou kapelou ktorú som si tento deň nechcel nechať ujsť boli The Public. Úprimne som sa z ich účasti na Obscene moc potešil. Na pódiu opäť vo štvorici s dvomi gitarami, čo jednoznačne prospelo zvuku. Zahraté ako vždy s maximálnym prehľadom a nasadením, odzneli staršie aj novšie skladby a aj napriek tomu, že Public nie sú typická obscénna kapela, odozvu mali super. Po nich nasledujú ďalší slováci, Adacta. Metalický crust kolovrátok rozhýbal dav pod pódiom ešte viac. Temné vyhrávky sa striedajú s rýchlymi crustovými palbami. Štvorica si užíva svoju premiéru na bojišti a vo vzduchu sa začína víriť červený prach.
NOISEM
Trio Noisem sú z Marylandu a patrili medzi bandy, ktoré som si v programe poznačil červeným. Moja úplne prvá skúsenosť, teda až na pár internetových posluchov a môj tip vyšiel. Skvelé prekvapko a spokojnosť veľká. Modernejšie poňatý death grinding so silným trashovým základom. Hodne technické a pomerne komplikované no aj napriek tomu pohybovo živé. Po pol hodinke besnenia ich striedajú ďalší amíci tentokrát z Texasu, Cryptic Void. Opäť death grind líznutý trashom, s aktívnym Frankom Fearmanom za bicími a ostatnými členmi, ktorý sa tiež ukázali vkope iných kapiel. Oproti Noisem však akoby ubrali plyn. Vlani v Budapešti v klube to bola parádna jazda, dnes im to na tomto veľkom pódiu nejak nešlapalo. Škoda, no nie vždy to vyjde. Po dvoch amerických kapelách nasledujú dve z opačného konca sveta, z Japonska.
FINAL EXIT
Pochabé dou Final Exit si ubrali zo svojho hracieho času a Hisao stále len ladil svoju gitaru v ružovom otieni a nič sa nedeje. Až po niekolkom upozornení zaznieva „Are you ready??? Its Show Time!!!“. A v momente sa spúšťa zbesilá jazda. Ryohei má bicie rozložené na boku pódia tak, aby boli s Hisaom oproti sebe. FxEx sú absolútne nenahraditeľnou kapelou. Toto sa nedá nijak napodobniť, toto jednoducho vedia robiť len oni dvaja. Melodické vyhrávky, rock´n rollového až heavy metal štýlu striedajú kakofonické explózie. Po 15 minútach obaja skončia v dave a je po všetkom. Pripravené sú ďalšie legendy japonskej scény, Forward. Miňo to po včerajšom sklamaní z Warhead vynecháva no a robí obrovskú chybu. Toto bola úplne iná liga. Frontman Ishiya sa hneď z úvodu vrhá do kotla pod pódiom, kde priamo v moshpite dáva prvé songy. Toto je základná škola japonského HC punku!!! Nasadenie, parádny zvuk a nasranosť, ktorá z toho sršala premenili toto miesto na skutočné bojište. K tomu provokačné spevákove komentáre typu „we are japanese, can you speak japanese???“ prilievali ešte viac paliva do kotla. Po japonskej tsunami ostávali na večer štyri bandy z USA. Štyri veľké mená. Misery Index to odpálili so skladbou s úplne prvej nahrávky, ktorá je pre mňa stále jednou z top z ich bohatej discografie. Takže hneď z úvodu som spokojný a to samozrejme pretrváva až do konca ich setu. Bezchybne zahratý death grind s rôznymi pestrými zmenami pod taktovkou sympatického frontmana Jasona. Moja pozornosť sa aj tak najviac sústredí na excelentné zručnosti bubeníka Adama Jarvisa. Vidieť ho takto z blízka, to som si veruže nemohol nechať len tak ujsť. Aj napriek tomu, že Misery Index nepatria u mňa k často počúvateľným záležitostiam, bolo toto ich vystúpenie parádne. Dropdead mám tu česť vidieť konečne po prvý krát. Kurvááá, to bola strašná jazda. Extrémny hard core v tom najlepšom prevedení. Pod pódiom to tiež patrične vrie a kapela dostáva parádnu spätnú väzbu. Z vokálneho prejavu speváka Boba ma až mrazilo v chrbte. Nechýbali samozrejme jeho trefné komentáre pomedzi skladby, čím len potvrdili, že Dropdead neni len o parádnej muzike, ale že je to kapela čo má stále svoje presvedčenie za ktorým si pevne stojí. Žeriem ich už roky, no až teraz som pocítil ich pravú silu. Na rade je banda, na ktorú je zvedavá väčšina návštevníkov. Headliner headlinerov, Cannibal Corpse
CANNIBAô CORPSE
Korene amerického death metalu. Akonáhle sa táto mašina rozbehla, rútila sa vpred obrovskou silou a ničíla všetko čo jej stálo v ceste. Corpsegrinder si v momente vytvára na pódiu rešpekt a dáva najavo, kto je na pódiu pánom. Jeho upozornenie, že si neželá stagediving (čudné, keďže väčšina kapiel si práve toto na obscene užíva) je patrične vyslyšané a na pódium sa odváži skutočne len minimum odvážlivcov. Cannibali odohrali najdlhší koncert tohto ročníka. Profesionálne zvládnuté a bez chyby odohraté hitovky z celého ich obdobia nemohli sklamať a verím, že každý kto prišiel do Trutnova kvôli nim nemohol byť sklamaný. Poslednou kapelou štvrtkového večera boli ďalšie legendy amerického hard core punku Negative Approach. Ďalšia kapela, ktorá to drhne na scéne už poriadne dlho a pomaly sa môže radiť k veteránom. Toto som si šiel pozrieť pekne z blízka. Trochu som sa obával ako ich publikum príjme práve po Cannibaloch, ale moje obavy opadli po prvých tónoch. Jednoduché rifi s výraznou basou, zborové vokály, jednoducho punk as fuck show na plné gule. Peklo na pódiu aj pod pódiom. Gitarista po celý čas otočený chrbtom, nie toto nebol žiadny positive hard core, toto bolo čisté zlo. Na samotný záver ostávali už len tri performance zamerané na bolesť, S/M, vešanie na háky a podobné zvrátenosti, ktoré či už sa to niekomu páči alebo nie, patria neodmysliteľne k tomuto festivalu. Pozrieme s Miňom všetky tri vystúpenia a večer zakončíme v pivnom stane, kde sa už všetci grindery, metloši a crustery nechávajú unášať v rytme divokej disco music. Báchame pivá, zakecávame s kadejakými postavičkami a do stanu sa dostávam už za vidna.
Piatokové ráno je o čosi teplejšie ako predošlé. Všetky dôležite veci som mal tento krát už bezpečne pod hlavou, nič ma tak neprekvapuje. 
LITTLE PUPPY PRINCESS

Ranný šluk, štamperlík pálenky, umyť papuľu a plán je jasný. 11:00 Little Puppy Princess. Táto šialená trojica z Južnej Kórei nám už vlani na našom turné 7M$ v Ázii vyhodila poistky svojim koncertom v Soule. Ich bubeník Yuying je poriadne aktívny chalanisko a okrem toho, že hrá v niekoľkých bandách, prevádzkuje D.I.Y. live house studio v Soule. LxPxPx predviedli poriadne divoký grind core s power violence vplyvmi. Presne toto som potreboval na prebratie. Tí čo máte radi radi extrémny grind výplach určite sa po tejto kapele popozerajte. Crippled Fox boli jediným zástupcom maďarskej scény a hanbu veruže nespravili. Sú už pomerne zabehnutou kapelou a svojim rýchlim a energickým trashcore v štýle 80tych rokov roztancovali bojište. Celé to s poza bicích hnal ostrieľaný bicman Mark (S.O.T.E., Chappa´ai) a nikto z trojice nezaváhal ani na sekundu. V podobnom duchu sa pokračovali aj ich kolegovia zo susedného Rakúska. S Insanity Alert som sa do teraz nestretol ani len náhodou a tak som bol zvedavý, aj keď po pravde si ja ten trash metal moc nejdem. Malo šťavu, náboj aj dobrú dávku humoru a nadhľadu no aj napriek tomu ma ich vystúpenie až tak nevzalo. Odbehol som tak na jedlo, Valáškov falafel vládol po celý víkend každý deň, a pred pódium som sa vrátil až na poslednú skladbu, cover Iron Maiden upravený do trashcore verzie Run to the pit, Mosh for your life. Nasledujúcich pár kapiel vynechávam. Pobehujem po areáli, motám sa po distárch a do diania sa vraciam až na Angličanov Active Minds. Cez 30 rokov aktívne bratské duo to vie aj po rokoch parádne rozbaliť. Jednoduché, chytľavé punkovačky, radikálne sociálno politické texty a maximálne presvedčivý prejav strhli peknú melu. Bob a Set sú síce výzorom páni v rokoch, no v srdci majú stále mladícku dravosť, ktorú som im veril žral po celý čas čo boli na pódiu. Sublime Cadaveric Decomposition hrali na obscene už viac krát. Tento francúzsky death grind mám celkom rád. Na pódiu sa objavujú v oklieštenej zostave len s gitarou. Neviem či to bolo spôsobené práve tým, ale aj keď sa všetci traja snažili ako sa dalo, až tak ma to nebralo. Po pár skladbách to vzdám a idem si po pivo. Vo francúzsku ostávame aj s ďalším šialencom a jeho uletenou one man performance.
MR.MARCAILLE
Mr. Marcaille predviedol to čo bojište ešte nezažilo. Pán v rokoch, len v trenírkach so svojim violončelom, dvomi kopákmi a china činelom. Presne takto si predstavujem našeho Rada keď ho to už s nami prestane baviť. Bolo to šibnuté, uletené, s perfektným nápadom a poriadnou dávkou humoru. Netuším nakoľko to mal dopredu pripravené a koľko z toho bola improvizácia, ale v tomto prípade je to úplne jedno, pretože to bolo skvelé. Na rade sú ďalší anglický punkový veteráni Anti-System. Ďalšia parádna divoká jazda v štýle punk as fuck a už z názvu ti musí byť o čo tu pôjde. Traja páni a dve dámy, ktorý podľa vzhľadu majú čo to za sebou dávajú jeden politický song za druhým. Spevák je tak nabudený, že behá z jednej strany na druhú a vyzerá akoby mal každú chvíľu vyletieť z kože. Po tomto punkovom besnení je čas na posledného zástupcu z krajiny vychádzajúceho slnka. Viscera Infest boli ďalšou z kapiel ktoré som si už dopredu poznačil zvýrazňovačom. Hlavným dôvodom bol samozrejme bubeník. Kurva takú rýchlosť čo má tento výzorom aj postavou neplnoletý chlapček v rukách to sa len tak hocikedy nevidí. Šialený maník ktorý dával na ritmičák strašné palby. Hudobne je to taký gore death grind štýlovo zaraditeľný k starým mexickým Disgorge, no tento chlapec ich posúva do úplne inej dimenzie. No a samozrejme nechýbal cockroach mosh. Cez pauzu drem rýchlosťou svetla doplniť pivčisko a rýchlo naspäť chytiť nejaký dobrý flek. Je čas na brazílsku grindovú legendu
ROT
Rot. Priznám sa že na toto som sa kurevsky tešil no zároveň sa vo mne bili pocity ake to asi bude bez Marcela. Jediný pôvodný člen gitarista Mendigo a zo starej zostavy ešte basák Alex. Obaja speváci a bicman sú o generáciu mladší nováčkovia. Kurva som nervózny a netrpezlivo čakám čo sa bude diať. Prvé odklepanie a jeb. Strháva sa totálne grindové peklo. Žiadne keci, žiadne pauzy, nonstop ten najsurovejší grind core nájeb. Rot jebali do ľudí jednu pecku za druhou a nedali nikomu absolútne žiadnu šancu vydýchnuť. Bez obáv môžem prehlásiť, že Rot boli jednou z najlepších kapiel celého fesťáku. Nasledujú Psycroptic. Technický, natrigrovaný death grind z Austrálie. Pozerám asi tak dve skladby zo zaujímavosti a si aj preto, že by som doma niekde našiel ich prvé CD. Nezabralo, volím jedlo. Vraciam sa akurát Low Life, čo je kapela členov Cryptic Slaughter, hrajúca skladby koho iného ako Cryptic Slaughter. Nikdy som nebol nejakým vášnivým fandom tejto grupy ale musím uznať, že to bolo super. Kapela mangluje naplno čo to dá, pod pódiom sa spúšťa nonstop mosh pit a vzduch je v momente plný rozvíreného červeného prachu. Low life ukončia svoj set presne 22:00. 
REPULSION
Odpočítavam každú minútu z pauzy, hľadám čo najlepší flek a čakám na môj vrchol tejto štvordňovej party. Dámi a páni, Repulsion!!!!!! Scott Carlson a Matt Olivio stáli v roku 1989 pri zrode legendárneho albumu Horrified. Jediný album stačil na to, aby sa stali kultom. Túto legendárnu dvojku dopĺňa bubeník par excellence, Chris Moore. Treba ti aj písať kde všade jebal bubny???? Myslím si že nie, a ak, tak googluj. Tento jednošlapkový ďábel k nim zapasoval svojim punkovým štýlom úplne bohovo. Z pódia letí paľba za paľbou, Scott breše ako besná beštia a celý album Horrified postupne ožíva. Repulsion ma odjebali do úplne inej dimenzie. Môj dávny sen je splnený a ja sa ešte niekoľko minút po tomto všetkom neviem spamätať. Vitamin X ma ale veľmi rýchlo vrátia späť do reality. Energetická bomba a preplesk z každej strany. To je hard core v podaní tejto štvorice z Holandska. Spevák neobstojí s mikrofónom ani chvíľu. Nonstop circle pit, skoky z pódia, šiltovky do hora. Zabijácka mosh party so všetkým čo k tomu patrí. Po tejto dávke vitamínov som taký oplieskaný a uhučaný, že zvyšok programu sa mi nejak zlial dokopy. Posledné kapely som už nejak vážnejšie nesledoval. Motal som sa hore dole, zakecával sa s kadekým až do skorých ranných hodín. Vychutnával som si plnými dúškami nielen pivo, ktoré mi už tretí deň stále neskutočne bralo, ale aj celú atmosféru tohto pre mňa magického miesta.
Sobota. Posledný deň šialenstva. Netuším akým zázrakom sme s Miňom hore už pred desiatou. 
TANTALUM
Prvý na programe sú Tantalum z Texasu. Nová kapela Franka a ďalších členov Cryptic Void, 50/50 a iných. Za mikrofónom sympatická brčkavá Alice. Tu v Trutnove je to ich prvý koncert mimo domáceho Houstonu. Podľa mňa to bolo lepšie ako Cryptic Void vo štvrtok. Viac grind, menej metal. U Psychocontrol im aktuálne vyšiel prvý sedempalec a ten samozrejme aj končí v mojich rukách. Srbský old school trash metal Nadimac mi po texasanoch nejak nejde pod kožu. Snažili sa, no nestačilo to. Zato Dark Horse z Austrálie ma potešili oveľa viac. Špinavý disbeat crust mi takto pred obedom sadol úplne že parádne. S chalanmi sme sa stretli pred tromi rokmi v Japonsku a od vtedy sa vôbec nič nezmenilo. Stále ženú vpred svojho temného koňa a nepovoľujú uzdu. Cruel Face z Brazílie pokračovali v predobednom menu. Často sú označovaný ako bokovka Rot, ale to len kvôli Alexandreovi ktorý tu drhne gitaru a vokály. Drhli taký zvláštny grindom reznutý hard core zasmradený južnou amerikou. Občas málinko chaotické, ale šmrnc to malo. Tu som sa na pár kapiel prestal venovať hlavnému dianiu. Moje telo začínali zmáhať predchádzajúce dni a predstava toho čo bude ešte dnes na programe mi zavelili na oddych. Niekoľko mien tam skoro vôbec neregistrujem. Späť od deja ma vracajú až Moravskoslezský How Long. Crustový mangel a nonstop kolovrátok. Na pódiu ich je ako hadov. Dve gitary, dva vokály tak to muselo fungovať aj keby nechceli. Ale oni práveže chceli a to poriadne. Takého toho surového crustu tu bolo tento rok pomenej a How Long to zvládli bez problémov. Toto ma fakt bavilo. Ich krajania, znovu obnovený Purulent Spermcanal zas vrátili na pódium dávku gore grindu. Ale toho skutočne poctivého, nielen tuca tuca dookola. V ich podaní mi to reže. Cítiť obrovský vplyv starej školy čomu odpovedal aj cover Dead Infection so Simonom z Pulmonary Fibrosis ako hosťom za mikrákom. Tučný podladený zvuk, harmonizer na vokáloch a bublajúca zbustrovaná basa ....... Belgický metloši Butcher boli zaujímavý viac prevedením a vizážou ako muzikou. Spevák pooblievaný krvou, na rukách bodliny, mikrofón pripevnený na obrátenom kríži. Hudobne ma to, ale zas až tak neoslovilo. Únava ma začína zase trochu klátiť a volím krátky oddych v stane. Pred šiestou som už zase späať v grindovom mravenisku. Akurát dohrávajú Disavowed. Holandský brutal death grind, so všetkým čo k tomu patrí. Gitarové onanie, pískačky, pridržiavačky, spevákov brutálny mur mur, no a hlavne bicman magorisko!!!!! Po nich vyberám najlepšie miesto pred pódiom, pretože nasleduje kapela, na ktorú som sa z tohtoročného line upu mimoriadne tešil. 
SUPPRESSION
Legenda extrémneho hard core Suppression, ktorý sú na svojom oficiálne prvom európskom turné. Duo z Richmondu Jason Hodges a Ryan Parrish predviedli, ako sa dá urobiť peklo aj v takejto mini zostave.. Jasonova basa demoluje svojim silným zvukom ušné bubienky, besný vokál s výrazom šialenca ktorý práve ušiel z psychiatrie, stena z bicích postavená Ryanovou premakanou hrou. Toto všetko ako celok vytvára ten najextrémnejší mix hard core, power violence a noise grindu aký som kedy videl a počul. (To som ešte netušil čo ma čaká o pár dní v dedinskej krčme v Lovčici.) Suppression presne naplnili to čo som čakal. 
SIEGE
Z pred pódia odchádzam prefackaný a ohučaný no maximálne spokojný. Technický death grind Abnormality vynechávam a šetrím energiou na Siege. Ďalšie legendy americkej hard core scény. Dalo by sa povedať, že sú to taký pra otcovia power violence a ich album Drop Dead sa do teraz radí medzi klenoty. Posilou na druhej gitare bol Ben z Dropdead, ktorý si vzali názov práve z ich spomínanej kultovej nahrávky. Tieto reuniony sú často krát dosť sklamaním no to sa absolútne netýka Siege. Ich set bol ako balzam pre každého kto miluje rýchlu extrémnu muziku. Počuť všetky tie hity ako Conform alebo Starvation práve v ich originál podaní bol veruže zážitok, na aký sa len tak nezabúda. Pri poslednej skladbe Grim Reaper vybieha ako hosť na saxík známa postavička českého undergroundu Áda. A aj keď bol chudáčisko pred koncertom trochu strémovaný, hore na pódiu to rozbalil vo veľkom štýle. S ďalšou kapelou sa na pódiu trochu zatemnilo. Na svedomí to mala Švédska death metalová mašina bratov Gustafssonovcov, Vomitory. Všetci štyria komplet v čiernom, čierne gitary, rozpustené blonďaté hrivy. So stmievaním vonku to malo svoju silnú atmosféru. Old school death metal v severskej tradícii tej najvyššej kvality. Dvojkopáky Tobiasa sú ako palby z gulometu, ktoré pália z poza mohutných gitarový hradieb. Malo to skurvené grády a šlapalo to úplne bombovo. Za mňa to bola najlepšia death metal šou na bojišti. Po švédskych metalistoch sa na pódium tlačia Municipal Waste. Ďalšia banda, ktorá sa vyšplhala svojou aktivitou na tie najvyššie priečky a aj dnes večer opäť dokázali, že tam právom patria. Stage diving hlava nehlava, lietajúce telá, šialená mela. Tony Foresta je najlepší frontman na svete. Tak ako on dokáže strhnúť dav a ovládnuť atmosféru, to sa hocikomu nepodarí. Ďalšia vec, je to jeho frázovanie. Sypať texty takou rýchlosťou a presnosťou to je dar od samého satana. A to všetko s úsmevom od ucha k uchu. Vidieť na pódiu túto bandu ako si to všetko pekelne užívajú, to ťa nemôže nechať chladným.
SCHIRENC PLAYS PUNGENT STENCH
Vyčerpávajúci gig, no aby nám neostala ani kvapka energie prichádza ďalšia osobnosť toho najzvrhlejšieho formátu. Martin Schirenc so svojou grupou Schirenc Plays Pungent Stench. Zaznievajú všetky tie kultové songy ako For God Your Soul...For Me Your Flash, Extreme Deformity, Dead Body Love a iné pecky pri ktorých mám aj po rokoch husiu kožu. Revem texty spolu s Martinom, hrozím do vzduchu a užívam si celý set plnými dúškami. Tieto veci proste milujem a budem milovať navždy. Trochu ma prekvapila nová Martinova image s hlavou vyholenou na koleno a na sebe vojenské gate a vysoké čižmy. Ale to je len vec vkusu. Hudobný zážitok bol nenapodobiteľný. Toto mi vysalo aj posledné kvapky energie. Chceme s Miňom ale ostať až do poslednej kapely, tak zatínam zuby. Americký Gorgasm majú neľahkú úlohu. To čo sa dialo pred nimi bolo masakrálne a tak udržať latku hore bude neľahká úloha. Technický brutal death grind s matematicky presným bicmanom a ťažkotonážnymi rifmi dokázal udržať moju pozornosť aj napriek tomu, že som túto bandu nikdy pred tým nejak extra nesledoval. Ďalšie meno na ktoré som bol celkom zvedavý boli Makkmat. Nová Nórska grind brúska tiež nesklamala. Energický old school grind core v štýle ich krajanov Death Tool 80K. Perfektný priamočiary masaker s uvrieskaným vokálom, rýchlymi bicími a ostrou gitarou. Do Trutnova si priviezli aj svoj čerstvý debut, ktorý verím že neostane len tak bez odozvy. Posledný páni ktorý uzatvárali tento ročník boli Pulmonary Fibrosis. Títo Francúzi drhnú svoj bublajúci goregrind už pekných pár rokov. Sú poriadne aktívny na pódiách po celom svete a popri tom stíhajú chrliť jednu nahrávku za druhou. Na gitaru tam po novom drhne Pierre De Palmas, známa to postavička hlavne z Braindead webzinu. S Pierrom som v kontakte poriadne dlho no tu sme sa konečne stretli prvý krát. Ich vystúpenie ale dávam už naozaj z posledných síl. Škoda, že to padlo práve na nich. Čo už. Je po všetkom. Finito. Ende. Game over. V nedeľu je na programe jediná vec. Dlhánska nekonečná cesta domov. Všetci v aute totálne vyšťavený a vygumovaný. Preberáme uplynulé dni, bilancujeme, hodnotíme a mudrujeme. Cesta však nemá konca a my všetci okrem Miňa, ktorý zodpovedne drží volant v rukách, odpadávame. Čo dodať na záver???? Snáď už len poďakovať celému Obscene Extreme týmu že to opäť zvládli bezchybne. Čurby, bolo mi potešením byť opäť na tvojej parádnej narodeninovej party a vždy, keď to bude možné prídem veľmi rád.
-JanIP-

utorok 27. augusta 2019

REFUSED „Freedom“ LP 2015 (Epitaph)

Meno tejto švédskej svorky sa o mňa nejaký čas obtieralo, no nejak extra som nikde nepátral po ich tvorbe. Až dlho po ich „ukončení činnosti“ som si nakoniec zadovážil ich vtedy finálny počin „The shape of punk to come“ a bol som veľmi milo prekvapený ich produkciou. Hneď som pochopil, prečo to meno u mladších ročníkov malo taký zvuk. Množstvo živelnosti, energie a nasadenia na strane jednej a kopec muzikality na druhej. Po nejakom čase sa banda dala opäť dokopy a svet obohatila aj ďalšou nahrávkou. Darovali nám Slobodu. Aj pri tomto albume nejaký čas trvalo, kým sa ku mne dostal. Potom trvalo, kým som ho absorboval. To, čo tu švédsky blázni predvádzajú, sa nedá ani opísať jednoduchou vetou. Úvodná divočina “Elektra” je voľným pokračovaním predošlej tvorby. Striedajú sa jemnejšie party s intenzívnejšími. Gitary sú dokonalé vo svojej jednoduchosti. Parádny začiatok. No šoky (a chuťovečky zároveň) prichádzajú až so štartom druhej “Old friends/New war”. Basa seká s kopákom, ako svojho času predviedli NoMeansNo na albumoch z 80s. Potom sa ozve parádny part akustickej gitary a besnenie môže začať. Žiadna extrémna rýchlosť, song plynie v pomalšom, divno nasekanom pochodovom tempe. Skvelé gitary, emotívny vreskot doplnený o hlboké vokály. Skvelý post hardcorový kúsok., z tejto kolekcie môj najobľúbenejší. Bez nejakých okolkov sa “Dawkins Christ” objaví vzápätí cez elektronickú vsuvku s ženským vokálom a jemnú gitarovú kudrlinku skladba plynulo vygraduje a prejde do nasledujúcej besnoty, kde gitary neúprosne odsekávajú frázu za frázou, tón za tónom, slovo za slovom. Neúprosnosť tomu pridávajú aj svižné bicie. Do pomalších hypnotickejších polôh sa vrátime vo “Francafrique” s jednoduchými gitarami a skvelými spevmi. Pod melodickými refrénmi hrá aj basa peknú melodickú linku. V závere sa ozve dychová sekcia, čo dodá už tak dokonalej veci ďalší rozmer. Záverečná “Thought to blood” začne zadumanejšou časťou s emotívnejším spevom, ktorú vystriedajú ostré gitary a vreskot speváka. Dobre vyznievajú klávesové linky a celkovo elektronické vsuvky. Aj tento song je po okraj naplnený nápadmi rôznych farieb a odtieňov. Táto mnohotvárnosť, pre kapelu tak typická aj v minulosti, je tu však dotiahnutá k väčšej dokonalosti. Aspoň mne sa zdá, že pasáže napriek kontrastnosti lepšie držia pokope a plynulo sa prelievajú jedna do druhej. Na konci sa mi väčšinou nechce platňu obrátiť a pustiť druhú stranu, tak ju dám aj 2-3x po sebe. Keď už sa na otočenie odhodlám, už zkraja ma uvíta rozverná rocková gitara, na ktorú sa napoja svižné bicie a dychová sekcia. “War on the palaces” je celkovo odľahčenejší, rytmický rock-song. Znepokojivo sa vráti hneď s prvými tónmi “Destroy the man”, kde, slohám postaveným len na rytmike, kontrastujú zbesilé sekačky gitary v refrénoch. Nasledujúca “366” sa ani nesnaží omámiť nás zvodnými tónmi a jednoduchým rytmom. Rovno nás rozčesne šialenou gitarovou linkou a neurvalým revom. “Servants of death” ovije žblnkotavou gitarou, jemne vrniacou basovou linkou a najjednoduchším rytmom, aký sa dá zahrať. Pritom si ani neviem predstaviť, že by tam mal byť iný. Takto je to dokonalé.. Záverečná “Useless europeans” začne ambientnejšie s repetitívnou basou a príjemnou gitarou na polochách kláves a prejde do mierne naliehavejších refrénov. Keď song stíchne, aj to ticho je hmatateľné a husté. Švédski šialenci predviedli, že nápadov majú ešte viac ako v minulosti a dokážu nimi pekne narábať a hýbať a dávať ich dokopy. Skvelý album. Teším sa na aktuálnu novinku.

-Majto C.-




nedeľa 25. augusta 2019

FFUD FEST X, 9.-11. august 2019, Sereď- Kemping



Ani poriadne neviem ako, ale prišlo k tomu, že môj sviatok sa dožil desiateho pokračovania. Za tie roky som dospel k viacerým záverom, za ktoré som osobne rád. Jedným z nich je, že ma už v podstate ani nezaujíma, aké kapely vystúpia, lebo chlapi ma vždy dokázali nasýtiť absolútne dokonalým výberom účinkujúcich, hoci s menami mnohých som predtým neprišiel do styku. No ich sety ma vždy dokázali dostatočne naplniť a objavil som množstvo dobrej muziky. Podobné to bolo aj v tomto roku.
Na miesto činu sme sa prepotili o čosi neskôr ako obvykle, no stále so značnou rezervou na to, aby si kumpáni rozložili stany a podobné náležitosti.

No ani rezerva asi nebola dostačujúca na to, aby som stihol set prvej partičky CINAMON WIND, bo som hluchý a slepý maniačil v distrách a robil si sebe si SatanKlavsa. Snáď tento rest niekedy napravím a kapelu si niekde vypočujem.
Ďalšiu bandu som už stihol v pohode. Košičania MY O VLKOCH ma zaujali, keď svojho času zverejnili svoju aktuálnu nahrávku. Stačili dva songy, aby som chcel počuť viac, najlepšie na nosiči. A naživo tiež. V Seredi mi brnkli presne na pravú strunu. Rýchly, politický hardcore punk, čo má hlavu a dušu. Nevadila ani menej počuteľná gitara. Všetko pekne šlapalo a myslím, že zaujalo aj viacerých prítomných, nielen mňa.
“Špinavých trešerov” HROBÁR som tiež zmeškal, bo pri ceste kol stanu moje sluchovody zlákali tóny saxofónu a tak som stratil smer a nechal sa privábiť pod plachtu. Tam ma brnenské trio KOCHLEA zamotalo do spleti basových plôch a saxíku, ktorým tempo udávali plastické bicie. Absolútne dokonalá zvuková koláž s hypnotickou atmosférou, kedy basák vrstvil stopy a skladby gradovali a tíchli a v žblnkote a jemnom tklivom tóne saxíku plynuli ďalej. Jemný cinkot činelov a šuchot metličiek na rytmičáku. Úplne ma to pohltilo a pustilo z omámenia až s posledným tónom. Až vtedy som mohol stan opustiť.
To už ale na pódiu po štiavničanoch nebolo ani stopy a stáli tam borci zo znovuobnovenej skoro miestnej bandy ČISTÁ RYŽA. Priznám sa, že toto bol môj prvý kontakt s ich tvorbou. V minulosti som registroval len ich meno, no to ma neoslnilo natoľko aby som pátral po ich muzike. Aj preto som bol milo prekvapený ich našľapaným rýchlym hc-punkom s thrashovo nasrdeno vrniacou gitarou a neskutočne naklepanými bicími. Bubeník to tam pekne dával, všetka česť. Vo svojej šialenosti mi ich set trošku nostalgicky pripomínal miernejšie (rozumen menej šialenejšie) obdobie prachatických Gride, či letohradských maniakov Sebastian v období debutu “Sny o Marii”. Parádička.
Po nich pódium opanovalo kanadské trio LIFE IN VACUUM. Ich energický post hardcore mal švih, energiu a dobre liezol do sluchovodov. Trošku toto, trošku hento, no všetky vplyvy nepodstatné, bo borci to robili s vlastným ksichtom. Hlavne spevákov prejav bol dosť originálny, hoci sem-tam skĺzol k frázovaniu Fugazi. Celkový dojem trošku skalila roztrhnutá blana kopáku, keď vystúpenie parádne gradovalo. Škoda. Bolo to strhujúce a ťažko sa potom nadväzovalo a znovu dostávalo do obrátok na pár posledných songov.

Rakúske grind-trio SIX SCORE od začiatku pútalo pozornosť okrem zurvalej nemilosrdnej produkcie aj energickou “šovkou”, no nebol som práve grindovo naladený a tak po niekoľkých výdatných sústach z ich ponuky som sa opäť odobral skontrolovať dianie v Kubík-stane, kde do ľudí hustili svoj inštrumentálny post rock slováci THE ILLS. Ich tvorba ma z nahrávok nikdy nejak extra neoslovovala, no takto naživo to bola parádička a nenudil som sa ani chvíľku.
Na pódiu (resp.pod ním) som sa ohrial len chvíľku, bo ďalší rakušáci DISCURE a ich plusmínusgrind ma nejak neulovil. Po dvoch songoch som odišiel na axelburger doplniť energiu, no neodolal som ani hotdogu od “Krivošovcov”.
A po skvelom jedle som si potom na pódiu vychutnal ostravákov KULMA. Čo napísať k ich setu, aby som sa neopakoval? Že bol jednoducho nadupaný a dokonalý. Speváčka to dala aj s bruškom (inak tento víkend sa tam pohybovalo dosť “brušiek” ako aj otcov čakateľov - komunita sa postupne rozrastá). Parádna bodka na záver na pódiu.
V stane som ešte absorboval značnú časť setu FROM ANOTHER MOTHER. Bol to akýsi zvláštny crossover z prelomu deväťdesiatych a nultých rokov. Chvíľami ma to ohromne bavilo a chvíľami mi to prišlo také “bežné”.
No po ich sete už som sa v značnej nočnej hodine odobral na “pokrčené chrčanie”, hoci som ešte chcel vidieť českých VOLE, no už som to nedával.

V sobotu klasika. Teplota začala stúpať hneď od rána, výlet do mesta skončil neúspechom a zistením, že po rokoch musíme upraviť naše skupinové tradície. Po návrate do kempu sa partička ponorila do vĺn Váhu a ja do vôní občerstvovacích stánkov. Ani neviem kedy a ako a na pódiu DÁŠA púšťal z hrdla a zo strún svoju produkciu. Neviem, či sa to zdalo len mne, no má stále vyspievanejší hlas a znie to úplne parádne. V playliste novinky doplnili množstvo osvedčených hitovíc, ako aj menej často počutých piesní. K tomu samozrejme Dášove typické, sympaticky chaotické vystupovanie. Pekný štart.
Východniarskym metalovým drvičom FAT som potom nejak nemohol prísť na chuť. Jednak vo mne stále ešte doznievala veselosť predošlej produkcie a takisto aj nemilosrdné slnečné lúče mi nejak nešli k ponurej sludge-doomovej ťaživej muzike, ktorú banda produkovala. V nejakom klube si ale viem predstaviť, ako by ma podladené drvenie gitár a mohutné salvy bicích valcovali.
Zato českí bratia BAESTIEN už mi popod fúz liezli lepšie. Teda aspoň pomalšie časti ich songov. Tam to pekne valilo a gitara pekne preludovala. Rýchle crust sypačky síce vždy spočiatku pôsobili ako príjemné spestrenia, no nakoniec upadli do monotónnosti a strašne som furt čakal, kedy banda spomalí a bude mi zas lahodiť. Ani newim, k čomu by som ich tvorbu prirovnal. Možno vzdialene (ale veeeľmi vzdialene) k Tragedy. Škoda tých rýchlych pasáží.
Po sete čechov došlo na pódiu k mohutnej reorganizácii, keď sa chystala extra pódiovka pre nasledujúcu bandu, vrátane extra bicej sady. Keď však na pódiu zastala samotná banda W.A.B. (pozostávajúca z chrčiaceho bubeníka a gitaristky hrajúcej cez 2 aparáty a občas kričiacej vokály), nemôžem povedať, že by ma oslnili. Nápady síce dobré, no pri tom nekonečnom opakovaní dvoch pasáží stále dokola som sa aj pomaly začal nudiť. Z podobných dôvodov som nikdy nedokázal dopočúvať na jeden záťah žiadny album Motorhead a to ma ich muzika teda baví viac ako tá spomenutého dua. Síce sympoši na pohľadanie, no hudbou u mňa nezabrali.
To kanaďania PHANE mali svojím surovým punkom dobrý nástup, ale postupne to tiež na mňa nefungovalo, no vôbec to neznelo zle.
Slovákov INCRIMINATE som počúval od Váhu a znelo to aj vcelku dobre. Žiaľ, kým som sa vyhrabal k pódiu, už balili vercajg. Dúfam, že na nich niekde nartazím a vypočujem v plnej paráde ako sa patrí.
Chorváti NAILED IN ma ale zrovnali so zemou. Ich surový a rýchly thrashcore servírovaný s riadnou intenzitou mal nehorázny ťah a rýchlo ma dokázali vytrhnúť z letargie spôsobenej extrémnou horúčavou a pre mňa nie až tak záživnou produkciou predtým. Len mi tak srdce poskakovalo v hrudi.
Ich ktrajania WILD FORMS ma už mali pekne predvareného, tak ma svojím temperamentným setom len dorobili na totálku. Svižný hardcore-punk v ich podaní prenikal do každej bunky v tele. Zas blaho.
Treťou balkánskou bandou bola srbská dievčenská trojica APSURD. Jednoduchší, melodický punk v ich podaní na mňa opäť dobre fungoval a bavilo ma to. Síce by som asi trošku popracoval na rôznorodosti vokálneho výrazu, no inak parádne. Pomalšie melodickejšie veci striedané rýchlymi odpalmi. Žiadna nuda. Ak devuchy vydržia pri tomto žánri, budú znieť skvelo.
Potom prišla búrka. Aj na pódiu aj všade. KULTRA! ma zbavili slov. Len som stál, kýval sa v rytme a počúval tú parádu, čo ponúkali. Profesionálne odohraté, skvelo odspievané, krásne nazvučené, nič tam zbytočne netrčalo, nič nepreznievalo, elektro-časti pekne ladili s gitarami. Chvíľami mi to náladou evokovalo brnenských Insania v ich jemnejšej podobe a tiež sa mi v pamäti vynorilo meno aj ďalšej staršej záležitosti Rhodian, ktorí tiež svojho času vkusne mixovali elektroniku s metalom. Pre mňa asi jeden z vrcholov tohoročného Ffud festu.
Po tom neskutočnom zážitku som sa pomedzi slabnúce a rednúce dažďové kvapky premotal do stanu, kde ma čakal ďalší spomienkový akt. Svojho času v 90s som videl (vtedy trojicu) ZABLOUDIL(A) na početných akciách v Trenčíne a okolí a vždy ma ich improvizovaný noise-rock naživo neskutočne bavil (hoci aj demo a cd som veru neraz doma obrátil v prehrávačoch). Potom sa mi nejako stratili z dohľadu, tak som bol zvedavý, kam sa po rokoch na scéne pohla ich tvorba. A bol to šok. Zostava sa rozrástla o ďalších členov a úmerne s tým sa rozšíril aj okruh šialenstva, ktoré teraz spolok svojou tvorbou vyvoláva. Počul som aj dávne prvky, podľa ktorých by som ich vždy rozoznal, no súčasná tvorba bandy je inde a je mnohotvárnejšia ako kedykoľvek predtým.
RATS GET FAT
Podobne ako deň predtým, pri produkcii Kochlea, ani teraz som sa nemohol zbaviť omámenia a rozmotať sa z tej spleti zvukov a tónov. Po skončení produkcie a doplnení zbierky a nosiče z nesledovaného obdobia som sa vrátil do reality. Na pódiu už medzitým začali svoj popauzový koncert žilinčania RATS GET FAT. Stihol som ich od songu “10 000 flies” a bola to riadna nálož. Skvelo odohraté a zohraté, intenzívne a energické. Suverénny prejav, akoby banda hrala naposledy predvčerom. Úplný úžas. Neviem, či to bolo pod dojmom emócií, že som ich zas po čase videl naživo, no bez zaváhania by som tento set označil za najlepší, aký som od Potkanov počul.
Po ich sete som si skočil k stánkom rozšíriť šatník a obstarať triko rožnovákov. To spôsobilo príjemnú a dlhotrvajúcu debatu so spevákom Vaantom o rôznych témach. Táto trvala aj väčšiu časť setu, ktorý do hustého davu púšťala DAVOVÁ PSYCHÓZA. Tak som z ich setu stihol asi len 3 záverečné songy, no periférnym posluchom som nezaznamenal nejaké zaváhania, či nedostatky ich produkcie. Všetko znelo a šlapalo skvelo.
Po našej punk legende sa na dosky usadila legenda mierne významnejšia (aj keď pohľad do “davu” pár desiatok ľudí pred kapelou tomu príliš nenasvedčoval), konkrétne kanadské trio D.O.A. V čele s nestorom hardcore-punku v osobe Joey “Shittheada” Keithleya. Čo tento pánko v rokoch môjho tatka na pódiu predvádzal, bolo čosi neskutočné. Stále v pohybe, jak keby mal v sebe motorček, strúhal ksichty a valil parádne riffy a sóla, k tomu spev. Čisté potešenie z hudby (presne tuto som videl najväčší rozdiel oproti DK a ich setu v Blave) v najrýdzejšej forme. Hovadsky ma to bavilo a ich hodinka ubehla rýchlejšie ako býva zvykom.
D.O.A.
ABORTION som potom dával len po častiach, pomedzi občerstvovanie, chystanie sa na odchod a podobné činnosti, takže ani poriadne neviem, čo sa hralo, no nechýbal “Heavy mental” ani iné hitovečky posledných rokov.
Poslednou našou položkou tohoto ročníka boli orlováci HIBAKUSHA. Táto trojica šlape z roka na rok stále lepšie a neúprosnejšie. Ich crustom mierne napáchnutý grindcore je devastujúci. Parádne zmeny temp, skvelo sa dopĺňajúce vokály Havla a Blanky, k tomu Marzenov ľahučký štýl búchania... No paráda. Som rád, že som vydržal a zhliadol aj ich set, bo by ma mrzelo, keby som oň prišiel.
Na čo už nám nevyšli sily, bol set ONANY BOYS. Zčasti kvôli posunu spôsobenému dvojitým rozostavovaním aparatúry, zčasti kvôli počasiu, ktoré bolo v sobotu nemilosrdné a vysávalo energiu. Nabudúce už možno vydržím až do poslednej položky.
Opäť víkend, ako má byť. S kvalitnou hudbou, jedlom aj osadenstvom, za ktorý musíme byť vďační všetkým, čo sa na ňom podieľali. Snáď sa onedlho vidíme na jedenástke...

-Majto C.-

Jubilejný desiaty ročník FFUD festu sa tradične konal na skvelom mieste v kempingu v Seredi a tradične v ten istý víkend ako Brutal Assault festival. Táto akcia je pre mňa vždy viac ako len hudobný festival. Tu relaxujem, oddychujem, stretávam stovky známych a priateľov, nabíjam sa energiou, aj keď v nedeľu je zakaždým moje telo vyšťavené ako autobatéria v starom, hrdzavom moskviči. Tohto ročný line up je navyše riadne zaujímavý a tak bol plán na druhý augustový víkend úplne jasný. Do kempingu prichádzame v piatok v čase, keď sa všetko akurát rozbieha. Prvé dve kapely nám ušli kým sme si rozbaľovali stan a ostatné cárachy na dvojdňové nocovanie. Prvú kapelu, ktorú ako tak vnímam sú Hrobár. Trio zo Štiavnických vrchov rozvírilo prach pod pódiom rýchlim trash metalom starej školy. Lukáš tlačil zo svojej minimalistickej bicej súpravy čo to dalo, nechýbali sóla a samozrejme slovenské texty zo života bežného hrobára. Konečne ich vidím s poriadnym zvukom, ktorý mimochodom už tradične zabezpečoval Bibo s Vomitor Sound a jeho stánok s mixpultom bol našim orientačným bodom po celý víkend. Nasledovali legendy slovenského undergroundu a na ich vystúpenie som sa tešil z piatkového programu asi najviac. A to aj hlavne preto že túto bandu som v starých časoch ich fungovania naživo nestihol. No žiaľ nedostal som to čo som čakal. Zahraté to bolo fajn, všetko skladby čo som poznal no aj tak mi tomu niečo chýbalo, nejaká iskra, náboj, alebo im nesadlo to veľké pódium, neviem ale proste to tam necvaklo. Škoda. Ďalšiu kapelu vypúšťame a ideme ochutnať niečo z vega špecialít. A veruže aj bolo z čoho vyberať. Mlasná Kočička, alebo Táničkyn oranžový karavan Papaj nám obohatili svojimi špecialitami naše nevedomosti o vegánskej kuchyni. Six-Score zo susedného Rakúska dreli grind core vo švédskom strihu, kde nechýbali rýchle klepačky, crustové gitary a tučný basový zvuk. Discure bola kapela tých istých členov z predošlej bandy. Škoda že hrali takto po sebe, znelo to totiž dosť podobne akurát pridali viac temných hard core mosh pasáží. Záver na pódiu patril Ostarvskej bande Kulma. Ostrieľaný harcovníci a ich riť nakopávajúci rýchli hard core rozbehol pod pódiom peknú melu. Telá lietali vzduchom a Kulma dávala do davu jednu palbu za druhou. Parádna bodka za večerom. No teda bodka. V stane to ešte očividne fičí na plné gule a až teraz si uvedomujem že dnes večer sme tam poriadne ani nenazreli. Energia je však už na minime a tak jediná cesta vedie akurát do našeho stanu do spacáku. Zo stanu nás vyháňa slnko opierajúce sa na plachtu vďaka čomu sa priestor 3x3 metre mení na súkromnú saunu. V areáli kempingu je už hneď z rana celkom rušno. Preživší zombíci sa stretávajú s nevyspatými jedincami vyliezajúcich z rozhorúčených stanov a všetci sa len tak pofľakujú, alebo posedávajú. Raňajky u Kubíkovcov a káva u Ozóna ma preberajú ako tak k životu. Hrať sa začína až o 13:00 a keďže tento rok neni žiadna súťaž o najplechovejšiu papuľu ani nič podobné, tak sa len tak túlame alebo oddychujeme pri váhu. Program na pódiu otvára ostrieľaný punkový harcovník Daša Fon Fľaša. Milión krát ho môžem vidieť a milión krát ma to bude baviť. Daša to proste robiť vie!!! Je to chalanisko s obrovským talentom a nadšením, a ja mu to jeho punkové pesničkárstvo vždy žeriem. Nasledovala kapela, na ktorú som bol veľmi zvedavý. Fat je pomerne nová grupa zo Stropkova, v ktorej posobia dvaja členovia z Grinding Jesus Brothers. No toto nebudú žiadne rýchlostné preteky, skôr naopak. Z pódia sa začína valiť ťažký, pomalý stoner metal. A že im to ide kurva dobre cítiť hneď od prvých tónov. Dve podladené gitary a bublajúca basa vytvárajú až vibrácie v žalúdku. V prípade Fat sa potvrdili všetky chvály, ktoré som o nich do teraz počul. Temný hardcore crust z čiech Beastien kukám asi 1-2 skladby, no až tak mi to nesadlo. To čo však nasledovalo po nich to bola ďalšia fajná šleha. W.A.B. zo Španielska natrepali na pódium komplet vlastnú obrovskú pódiovku s ešte väčšou zostavou bicích a to boli v zostave len dvaja. Copíkatá gitaristka a holohlavý bajúzatý bicman dokázali, že stále platí osvedčené pravidlo, v jednoduchosti je sila. Priamočiary punk s rock´n rollovou dravosťou a klasickým metalovým základom. W.A.B. boli ďalšie prekvapko desiateho ročníku. A v pravom punkovom duchu sa pokračovalo aj naďalej. Kanadský pankáči Phane predviedli poctivý raw punk hard core na plné gule v štýle Discharge, Doom. Gitarista so žltými bodlinami na hlave strúhal jedno parádne sólo za druhým a bubeník to hnal s poza svojej batérie vpred plnou silou. Incriminate s Miňom a Olim z Medication Time v zostave drhnú youthcrew hard core aký nemá u nás veľké zastúpenie. Videl som ich pred časom v Lovčici, no tam to bolo zvukovo trochu uhučané, tak som bol zvedavý ako to odpália tu. Predohrávky, rozjazdy, rýchle palby a mosh pasáže zaberajú na 100% a pod pódiom to riadne ožíva. Škoda akurát, že cez ich set sa udiala trochu nepríjemná záležitosť a rovno pri pódiu odpadáva nejaký nešťastník. Kapela musí prerušiť hranie kvôli zásahu záchranky, tá ho následne odváža a môže sa pokračovať. Na pódium sa derie ďalšia štvorica. Nailed In zo Zagrebu odpálili ďalšiu hard core nálož. Trochu mi to pripomínalo amíkov Negative Approach. Aj napriek tomu že sa chlapi sa snažia čo to dá, moja energia vdaka dusnému počasie trochu klesá a potrebujem dobyť. Ďalšie dve kapely tak vynechávame. Jedlo, kecanie, chvíľa pri váhu a do centra diania sa vraciame až pri českých Kultra. S touto kapelou je to u mňa vždy tak 50 na 50. Občas je to super a inokedy ma to veľmi nebaví a dnes to bol žiaľ ten druhý prípad. Navyše sa spúšťa celkom fajný lejak a tak sa schovávame v prístrešku za pódiom. Tam sa zase tak zakecávam že prešvihujem aj koncert Rats Get Fat no a čo ma ale riadne serie, tak som prešvihol aj Zabloudil, ktorý hrali v stane. A vraj to bola riadna pecka.....Kurvaaa. No čo už. Je čas na jednu z hlavných kapiel festivalu. Davová Psychóza je na scéne už 30 rokov. Po prvých dvoch základných albumoch mi všetko ostatné čo sa týka tejto kapely unika a ide tak trochu mimo mňa, pred pódiom je však plno a cítiť, že mnohý majú práve teraz vrchol festivalu. Ja väčšinu koncertu sledujem hlavne Cibiho za bicími, ktorý je pre mňa už roky jeden z top bubeníkov u nás. Všetci ostatný tancujú, pogujú a spievajú spolu s Janom. Moj vrchol festivalu ešte len príde. Okolo stanu sa už zbiehajú všetky známe xichty netrpezlivo čakajúce vystúpenie šialeného frantíka, ktorý so svojou one man show vystupuje pod názvom Octopouple. 
OCTOPOUPLE
Ak si myslíš že si už videl všetko a nič ťa nemôže prekvapiť, tak J.P. ťa presvedčí o úplnom opaku. Sám so svojimi bicími a video projekciou, ktorú ma prepojenú cez trigre a ovláda ju tak spolu aj s ostatnou doprovodnou muzikou dokáže veci, ktoré ti mozog nestíha spracovávať. Toto je proste vymakané!!!!! Odetý len v trenkoch, so škraboškou v tvare chobotnice, zvyšok kapely basa, gitara, je tiež len on takisto v trenkoch a škraboškách, ale z videa. Zaručujem ti že nič šialenejšie si v živote nevidel. Premakané hudobne aj vizuálne. Ako skončil, skončili medzitým na pódiu D.O.A., punkový veteráni z Kanady. A bola to vraj parádna jazda, škoda. Do finále ostávajú tri kapely. Všetky tri zaradené do škatulky grind core aj keď každá si to drhne pekne po svojom. Abortion dnes večer iba v trojici. Lepra s Bibom rozpúšťajú vlasiská, teda vlastne aspoň tých pár čo im ešte ostali na gebuli a báchajú jednu piesenku za druhou. Jedné čo mi na ich sete trochu vadilo boli až moc natrigrované bicie (ja som v tomto proste stará škola), ktoré to zbytočne celé prehlušili. Aj sme to s Jarkom, poverený samotným majstrom zvuku poupravovali a snáď sa nám to ako tak aj podarilo. Inak to bol klasický pre mňa stále starý dobrý Abortion. Hibakusha sú ďalší ostrieľaný harcovníci. Trio v najklasickejšej zostave gitara, basa, bicie, dva vokály na striedačku mužsko, ženský a čistokrvný crust grind na plné gule. Ani neviem kedy som ich videl naposledy a tak si to cele pekne užívam. Ako posledný, zlatý klinec festivalu Onany Boys. 
ONANY BOYS
Spevák Radim ako jediný pôvodný člen a okolo neho Skulda, Viki a Kobylka. Úvodné intro U I U A A odspievajú dve Radimove dcéry a potom už nasleduje niekoľko minútové pravé noise core peklo. Desiatky sekundových výplachov, občas s náznakom nejakého akože hudobného umenia, ale to hneď končí bordeloidným rachotom. Na záver pol sekundový prídavok a ani nie po desiatich minútach je po všetkom. Bomba!!!!! Ostáva už len odtrepať sa do spacáku a drichmať až do rána, čo po tomto maratóne neni absolútne žiadny problém. Ráno je dopriate trochu dlhšie vyspávanie keďže je pod mrakom. Potom už len klasika, raňajky v Kubíkovskom stánku a doobedné vytriezvenie. K tomu nám robí náladu Samčo, Brat Dážďoviek. Vidím ho prvý krát a rehocem sa na plnú hubu. Toto je na ráno úplne to najlepšie prebratie. Slnko už zase začína pripekať, je najvyšší čas rozlúčiť sa a pobrať sa domov. Na záver by som už len chcel zaželať celému FFUD fest týmu minimálne ďalších 10 takýchto rokov. Je perfektné vidieť ľudí robiť niečo len preto, že ich to v prvom rade baví a napĺňa. Nech vám to nadšenie a energia vydrží čo najdlhšie. Vidíme sa zase o rok v kempingu priatelia!!!!
-Jan IP-
fotky-Lepra-

Rád sem chodím každý rok a tento festival sa stal pre mňa symbolom, že to ide aj v duchu D.I.Y., bez sponzorov, hviezd a ich manierov. Aj v tento rok sa tu zišla celkom slušná plejáda, neznámých a zaujímavých kapiel. Zišla sa celá punk/crust atď... diy scéna  a atmosféra festu bola zase len parádna..
Festival rastie z roka na rok a čo je zaujímavé, stále sa neskurvil! Držím chlapcom palce v tom , čo robia a ako to robia. Robíte to dobre a o rok sa tu stretneme zase!!!
-Lepra-


fotky-lepra-

nedeľa 18. augusta 2019

TELEPATIE č. 1 / 2019



Svetlo sveta uzrel ďalší profi tlačený fanzin. No nielen tlačou sa tvári zaujímavo. Aj obsah je na vyššej úrovni a odzrkadľuje zúročenie nemalých skúseností autorov a prispievateľov z ich predošlých (či súčasných), prevažne webových, pôsobísk. Rozhovory sú robené zaujímavo a je možné sa dostať k množstvu informácií z rôznych oblastí, či už hudobného, či súkromného života spovedaných. Z väčšiny z nich som mal dobrý dojem, z niektorých som mal extrémne dobrý dojem a dosť som sa dozvedel, niektoré boli poslabšie. Dosť tieto veci záviseli aj od odpovedí daných osôb, preto tieto drobné chybičky krásy netreba zbytočne zdôrazňovať a už vôbec nie vyčítať redakcii. Otázky sú kladené veľmi zaujímavé a vidno, že sa na ne dobre pripravili a netriafali naslepo. Žánrovo sa redakcia, resp. Rozhovory pohybujú od punku cez extrémne metále cez grindkór až kdesi k psychedelickému rocku, čo mne veľmo imponuje a opäť raz ktosi rozšíril moje hudobné obzory o neznáme mená. Trošku mi nesadol cestopis z Afriky, čo bola pre mňa vcelku zaujímavá a lákavá téma, no moje chute neboli celkom naplnené, ale dúfam, že v tejto oblasti budú borci pokračovať aj v budúcnosti. Čo sa mi však asi najviac pozdávalo, bola anketa “Ženy v tuzemském hardcore”. Prehliadka rôznorodosti názorov na plusmínus rovnaké veci a oblasti. Potlesk. Pre rochničov v čítaní recenzií bude tento plátok asi sklamaním, bo sa tu nachádza presne jedna, no mne nejak extra nechýbali.
Tento fanzin je pre mňa príjemným prekvapením a rád sa poobzerám po jeho následovníkovi. Dúfam, že nejaký bude, bo ak toto je prvé číslo, aké asi môžu byť tie ďalšie?

-Majto C.-




piatok 28. júna 2019

SICK DESTROYER / CARAVAN KIDS split 7"EP 2018 (Psychocontrol Rec.)

SICK DESTROYER je projekt chlapcov z Lycanthrophy, Needful Things a Controlled Existence. Škatuľku nazvali old school grindcore. Je to síce old school grindcore, ako prasa,ale zároveň je to strašne zaujímavý mix, práve hore spomínaných kapiel. Každý si sem priniesol niečo zo svojej kapely a to aj počuť teda poriadne.Riffy ja vyšité z N.Things, spev nezapreš, že je z Lycanthrophy a tie pasáže stop n go,  bicie už vôbec nezapreš, že za nimi sedí Zubár z C.Existence. Práve táto troška z každej z týchto kapiel z tohoto projektu robí, celkom zaujímavú vec.
Zvuk je hodený do úplného old schoolu ,ale je čitateľný a nadupaný. Skladby majú pár sekúnd max do minutky. Zaujímavý počin a som do budúcna zvedavý, kam to chlapci potiahnú.
CARAVAN KIDS je Švédsky grindcore. Našlahané pár sekundové detonáce , ktoré sú podporované ešte totálne raw zvukom, urevanýmvokálom. Až sa vám nechce veriť, že je to zo Švédska. Kapela už asi ani neexistuje a na konte má asi len tri nahrávky. Až sa ti páči raw zvuk, tak toto ti určite zahreje srdiečko.
-Lepra-

BANDCAMP

OBSCENE EXTREME festival no.21

O stredy prichádza už 21 pokračovanie, najväčšieho grind festu na svete! Všetky informácie nájdeš TU. Zbaľ svoje veci a vypadni sa váľať v nádhernom červenom blate Trutnovského Bojišta!!!

utorok 25. júna 2019

DADCARE "s/t" CD 2018 (samovydanie)

A že Slovenská scéna nedokáže prekvapiť! Náš gitarista Libor mi strčil do ruyk toto CD, že naživo táto kapela, seká do živého. A ono nahrávka zo skúšobne, je presne taká istá! Trocha dravší sound, ktorý nikdy v nijakom štúdiu nenahráte, jedine v skúšobni.No a do toho 9 úplných rozbušiek. Hudobne by som to nazval takým mixom metal/HC/punk/violence.No ale ten spev zabíja!!! Ten spev z toho urobí občas momenty, ako keby ste počúvali parádne staré veci ako Charles Bronson alebo letmo Health Hazard. Toto je nadupané a trhá to asfalt. Členovia sú pritom z metal/grind kapiel, ako Pathology Stench/Hecate a Grace Island.
Podarila sa zase jedna dravá, nadupaná, energická nahrávka.Naživo je to vraj rovnaké, tak som zvedavý. Každopádne odporúčam!!!!!
-Lepra-

BANDCAMP

nedeľa 16. júna 2019

MURDER RAPE AMPUTATE

čo sa stane, až sa začne Vajco nudiť???Nie, nie, žiadna vandrovka! Nová kapela! Vajco  -gitara (ex-Cerebral Turbulency, Rubufaso Mukufo) si zohnal k sebe do party, bláznov podobného rangu ako Lukáš Jelínek-bicie (ex-Spasm, Carnal Diafragma) , Jakub Moj -basa (ex- The Bonne Collector) a Kino -vokal (ex- Carnal Diafragma, BBYB). Že sa to hemží ,plno ex a plno dobrých kapiel? Debutová nahrávka je totálna poklona oldschoolovému gore grindu v modernom zvuku! Vypočuj si to a posúď sám TU
Čoskoro vychádza debutový album "Cadaverous Lullabies" na CD u Bizzare Leproud Prod!