DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


nedeľa, 26. júla 2015

ANTIDOTUM „Jedna Plaga Ludzka Plaga“ LP 2010 (Nikt Nic Nie Wie)

Poľský punk. Niečo čo má vo svete svoje meno. Niečo, na čo už každý isto narazil pri svojej púti scénami. Niečo, čo som objavil po revolúcii vďaka Strapatému a jeho dodávkam z ponuky Malárie. Niečo, čo ma vtedy uchvátilo a čo ma drží dodnes, hoci nie som žiadny extrémny fanatik ani zbesilý zberateľ všetkého z tejto scény. No vždy si s chuťou vypočujem každý titul, ku ktorému sa dostanem. A že som medzi nimi už našiel chuťovečky...
Jedna plaga ludzka plaga“ je druhým albumom tejto varšavskej štvorice a znie parádne. Výborný, ostrý zvuk všetkých nástrojov dáva vyniknúť všetkým gitarovým riffom aj basovým linkám, pričom aj spevy sú dostatočne zrozumiteľné a bicie tiež neznejú len kdesi v pozadí ako tlmené dunenie. Od prvých tónov zvonivej basy v „Zegnij kark“ sa jedná o šťavnatý hardcore-punk vysokej kvality. Nechýba ani kratučké melodické sóličko. V nasadenom tempe pokračujú aj v ďalšej veci „Inwazja guzików“ (s parádnymi slide vyhrávkami gitary). Chvíľkové zvoľnenie nastúpi v technickejšej (rozumej v rytmicky rôznorodejšej) „Slalom z koszykiem“ (ktorá sa ale tiež rozbehne) a dramaticky znejúcej „Choroba“, ktorá ma až mrazivú atmosféru. Titulná vec je rýchla hardcorovica s viacerými pasážami, ktorá preletí a nechá priestor svižnej melodickej veci „Polski raj“, aby stranu uzavrela tempovo rozhojdaná „Kolejna wojna“, kde slohy sa nesú v stredne rýchlom tempe, pričom pod Anniným spevom bubloce len basa a bicie vyklepávajú rytmus a gitara hrá len „křoví“, aby do rýchlejšeho refrénu naplno zaburácala. Po otočení zas srdénko poteší členitá „Stawka wieksza niz zycie“, kde sa na chvíľku ozvú čisté gitary v krátkej ska pasáži (škoda, že čisté gitary nedostali viac priestoru na albume). „Modl sie plać“ je parádna, melodická hárdkorpankovka s dobrou medzihrou po prvom refréne a melodickým sóličkom. „Gówno nie prawda“ je krátka, tvrdá záležitosť. „Rowne i równejsze“ strieda čistú ska-gitaru v slohách s hardcorovou brutalitou v refrénoch a peknou vyhrávkou pred záverečným refrénom. „Zacznij sie bać“ začne jemnou vyhrávkou čistej gitary, aby zmizla v thrashovom riffe sekajúcim zbytok songu. Zvonivá basa a tlmená sekaná gitara uvedú „Ja wiem najlepiej“ pekne v strednom tempe a navodzujú skvelú atmosféru, ktorú pretínajú len rýchle refrény. Záver albumu obstarávajú najskôr prapodivným psycho úvodom a záverom obdarená „Psi obowiazek“ (samozrejme, že medzi nimi je pekný náklep) a pomalá náladovka „Mali anarchisci“, v ktorej je toľko emócii, že až. Skvelé všetky party – jednoduché bicie, skvelé basové linky, parádne gitarové party (znejúce miestami až rockovo zemito vo svojej jednoduchosti), z ktorých mrazí a absolútne skvelé spevy, či už Annin sólový, abo zbory ostatných členov. Dokonalý záver skvelého albumu. Prvý album „Testowane na ludzach“ sa mi síce dosť pozdáva tiež, no týmto ho ešte o čosi prekonali. Dúfam, že nasledovník sa ukáže čoskoro. Dobrých albumov nikdy nie je dosť. Všetkého, čo som mal kedysi rád na muzike Czarnobyl Zdrój či Schizma abo Ahimsa a Dezerter, sa mi dostalo aj od Antidotum. Poriadna dávka poľského hardcore-punku, ktorého sa nedá presýtiť. Zháňajte, neoľutujete...

-Majto C.-


piatok, 24. júla 2015

ONE BURNING MATCH „One Burning Match" LP 2013 (samovydanie)

Asi každý v mojom okolí vie, že čo sa týka poľského punku a francúzskeho hardcoru, bývam nekritický, tada vo väčšine prípadov. Sú aj výnimky a jednou z nich sú asi aj títo mladíci z Clermont Ferrandu. Naživo ma rozmetali po miestnosti, no z albumu ma ich tvorba až tak nemrazí, hoci po úvodnom intre „Rebellion“ ma slušne rozpumpuje song „One burning match (Is enough to start a riot)“ nesúci sa v rýchlom tempe s perfektnými sekanými gitarami, melodickými vyhrávkami a riadne hysterickým spevom – čiže má všetko, čo mám na francúzskom hardcore rád. No s ďalšími songami dochádza k spomaleniu, možno až veľkému na môj vkus, a album stráca spád, hoci napríklad song „A specist holocaust vlastne znie vcelku fajn, no aj tak stále čakám, kedy príde nejaký brejk a radikálne zrýchli. No namiesto očakávaného zrýchlenia príde minutová elektronicko-samplová medzihra „The melody of fall“ a až po nej príde konečne zas svižnejší song „Autumn will be black“, ktorý sa však v polovici znovu preklopí do pomalšieho tempa a nezachránia ho ani melodické vyhrávky gitár. Druhú stranu otvára „Rain of blood“ parádnymi gitarami, no žiaľ zas pokračuje v strednom tempe a zas len čakám, kedy sa ten natlakovaný stroj rozbehne. Cítim ako to tam všetko vrie a bubloce, no frantíci tú energiu furt pútajú v tých stredných tempách. Song „On a drip“ je potom pre mňa ako balzám, keď melodické gitary a uvrieskané hlasy uháňajú na zbesilých bicích. Znie to tak dobre, že v tomto prípade mi ani tradičné spomalenie v polovici songu až tak nevadí. Po ďalšej elektro-medzihre „From the heart“ so samplom z Chaplinovho filmu, ktorý použili napr. aj The Citadel, však zas príde pomalá vec „Punchlines for freedom“ a zas len tlak a melódie a čakanie na erupciu a... nič. Ani ďalší song „This is my commitment“ moje očakávania nenapĺňa, hoci miestami trochu viac šlape, no jeho podstata je položená v stredných tempách. Naplno ma uspokojuje až petelica „The fallen star“ s dravými gitarami a zbesilými revmi. Ani tentoraz celkovému dojmu neuškodilo spomalenie v strede, bo song si stále zachoval pôvodnú dravosť. No záver albumu v podobe songu „Giants with feet of clay“, ktorý sa síce rozbieha ťažkopádnejšie, no potom sa dostane do riadnych obrátok, aby sa tempo ešte niekoľkokrát zmenilo, no aj tak je excelentnou jazdou. Škoda, že album neobsahuje takýchto songov viac.
Suma sumárum, hoci album nie je až tak strašný ako možno vyznieva z môjho popisu, ja mám radšej predsalen trochu svižnejšie bandy v tomto žánri a tento chtíč One Burning Match u mňa neukojili, čo však neznamená, že nemajú čím zaujať. Asi sú na môj vkus moc „z každého rožku trošku“, inak si neviem vysvetliť, že prvky, ktoré mám inak rád, na tomto albume na mňa nefungujú.

-Majto C.-


https://www.youtube.com/watch?v=gybn4yGH2E0

pondelok, 20. júla 2015

OBSCENE EXTREME FEST 2015 Trutnov

Takže tu máte tri názory na tohotoročný OEF: Nech sa páči!


Nebudem Vám opisovať ako chodím každý rok na OEF od jeho prapočiatko a nebudem Vám ani hovoriť, že v tom nemiením nejako ani poľaviť. Tento rok však kvôli práci a aj bolavej päte, som bol viac imobilný ako predým. Šialená zima v noci,ktorú neprebíjala ani pálenka všetkého druhu. Zjavne s tým mali viacerý problémy. Čurbyho sadzba na staré vykopávky ako Thanatos,Protector,Buldozer, Hirax sa viac než oplatila. Návštevnost na oko v podstate poriadne vzrástla a dúfam, že aj starý thrashers konečne objavili čaro tohoto festu. No a čo som videl, respektíve, čo si zapamätal? Kedže som dorazil v piatok ráno, tak mnoho nie. MINDFUL OF PRIPYAT celkom dobre to roztočili FEASTEM boli šialený, LIVIDITY super, aj som si pozrel posledné vystúpenie ROPEMPROP, aj keď nie  som moc fanúšik tejto muziky, ale musím, zase uznať, že to chlapci vedia. A to si pamätám roky, keď na nich moc ludí nešantilo. Holt, vek , heheheheh. Šialené vystúpenie S.O.B. , ako keby to boli v 89 tom, pán Schirenc so svojou Pungent Stench náhradou hral tak, že mi vyhrkla až slza keď uderili prvé tóny "For God Your Souls...  . V sobotu som spozornel po obede na pre mňa neznámých PRIMARY RESISTANCE, ktorý je vlastne poskladaný z grindových hviez Ostravy, cover "Breed To Breathe" od Napalm Death na koniec a v celku pozitívny dojem. CLOUD RAT previedli fakt šialené vystúpenie a ich experiment s noise, to bol viac než zážitok! LAHAR, štandard, ale trocha klišé na mňa , aj keď ich oblubujem. MARUTA neboli až taký, že by som sa z nich posral, čo som pravdupovediac čakal, ale štandard to bol skvelý. HEMDALE som stále nevedel na čom som, či prejav speváka je postihnutie, alebo hra. Každopádne jeden z najhorších zvukov (stál som úplne hore), prepeckované basa a utopená gitara, ale keď som zišiel na bok, tak to bolo omnoho lepšie. Každopádne vo mne zanechali dojem, že páčilo s ami to, ale neviem čo si mám o tom myslieť. hmm THNATOS mi nikdy nič nehovorili, ani keď vydali debut. UNHOLY GRAVE je proste kult a tu by som aj ukončil moje spomienky. Čakala ma nočná cesta. Chodím sem a vyzerá to, že navždy aj budem. toto je moje Chorvátsko a dovolenka. Príjemný ľudia, skvelá atmosféra, skvelá muzika. No môže si človek na vrchole svôjho produktívneho veku aj viac priať???
-Lepra-
FOR GOD YOUR SOUL..
Obscene Extreme, sviatok pre všetkých grinderov, metalistov, pankačov, crusterov a kadejakej inej špinavej hávede z celého sveta, kedy sa vždy začiatkom júla zhromažďujú v areáli na bojišti v Trutnove a tu sa venujú tej najuvoľnenejšej zábave bez akýchkoľvek hraníc. Každý tak ako mu to vyhovuje, bez zábran, bez ostychu a výčitiek svedomia. Tento ročník bol pre mňa výnimočný tým, že už po druhý krát som mal tú česť stáť na jeho pódiu. Sedem Minút Strachu za doprovodu hlukového majstra Dréna tak mali možnosť predviesť sa po boku noise core legiend Deche-Charge a Seven Minutes Of Nausea. Noise core večierok bol naplánovaný v stredu hneď na úvod festivalu čo bol skvelý štart celej tejto extrémnej fiesty. Hralo sa parádne, zvuk hneď od začiatku super(teda aspoň na pódiu), ľudia sa bláznili, my sme jebali čo to dalo a na záver klasicky lapám po dychu a tep mam 666 za minútu. To som však ešte netušil, že si tento večer vymlátim dušu za bicími rovno dvakrát. Deche-Charge dorazili len vo dvojici (Fred-gitara a Chainsaw-vokal) a vec okolo ich bubeníckeho postu bola celý víkend tak zamotaná, že nemá cenu to rozoberať. Jednoducho dostal som ponuku to odbúchať s nimi, čo bola pre mňa obrovská česť a zážitok na celý život. Z plánovaných 20-tich minút sa stalo necelých 10 o čo sa postaral Fred rozmlátením svojej gitary skôr ako sme sa stihli poriadne rozbehnúť. A to za tú krátku dobu odpálil dva gitarové aparáty....hold kurva noise core!!!!! Záver patril legendám legiend 7MON. Chvíľu na seba nechali čakať no potom spustili peklo ako sa patrí. Je síce pravda, že svoj set poriadne pretiahli a ku koncu už som aj ja začínal mať dosť, no očividne to bavilo nielen Micka, ktorému sa z pódia po tom ako mu tam priniesli niekoľko pív vôbec nechcelo, ale aj ľudí ktorí im pod ním pripravili slušný kotol. Po hlukovej sekcii dostala priestor Freak show performers, čo bolo bizarné vystúpenie uleteného páru, ale toto ma vôbec neoslovilo. Teda až na to ako si chlap dal kokot do vedra v ktorom odpálil nejaké petardy haha. Viac ma ale bavilo stále si dopĺňať tekutiny a klábosiť s kopou starých aj nových známych a tejto činnosti som sa poctivo venoval celý zvyšok festivalu. Vďaka tomu mi síce uniklo pár kapiel, na ktoré som bol kurevsky zvedavý, ale tomu sa tu proste nevyhnem a všetko sa jednoducho stihnúť nedá. Veľkým lákadlom na každý ročník sú pre mňa nové kapely o ktorých som doteraz buď nevedel, alebo som nemal možnosť dostať sa k nim bližšie. Tento rok to boli jednoznačne Teething zo Španielska, ktorý ma uplne dostali so svojim grindom a v momente som letel nakúpiť od nich čo sa dalo. Ďalšou mladou kapelou čo určite stojí za zmienku boli oldschool grinderi z talianska Mindful Of Pripyat so sexi gitaristkou a novým full CD u Bizzare Leprous. Zástupcami power violence boli Gets Worse a Fissure, ktorý išli v tomto čase spoločné turné k spoločnej split ipke a jednoznačne veľmi veľkým prekvapením boli Test. U mňa totálne originálna smršť vo dvojici, napáchnutá ulicami Sau Paulo, PECKA!!!!! Vrcholom celého festivalu boli pre mňa vystúpenia Terrorizer LA s Oscarom Garciom za mikrofónom. Celý set postavený na skladbách z legendárneho albumu World Downfall, zahratý s takou samozrejmosťou a energiu, že som sa z toho (a verím že nielen ja) išiel posrať. Ďalej Unholy Grave, grind core útok bez jedinej pauzy, paráááááda a samozrejme taktiež ich krajania a ďalšia legenda S.O.B. naložili neuveriteľnú dávku starých smradľavých výpekov. Schirenc Plays Pungent Stench som si užil úplne z prvej rady, reval som, hučal, hrozil a vyhadzoval ostatných na pódium ako zmyslov zbavený. Obituary nahrali skvelý posledný album no škoda, že naživo odznelo menej starých peciek, inak tiež vysoký nadpriemer a výkon snáď ešte lepší ako som čakal. Hemdale je moja srdcová záležitosť a po tomto vystúpení ich milujem ešte viac. Pig Destroyer nesklamali a aj keď ku koncu už málinko nudili no aj tak veľká spokojnosť a bubeník šialený magor. Hirax bol total trash metal as fuck. Ten Katon je jednoducho démon!!!! General Surgery ma bavili stále a inak to nebolo ani tu a taktiež Inhumate s besným Christpherom nesklamali aj po niekoľký krát. Z gore grind súdku boli super Putrid Offal, proste stará klasika a Rompeprop, ktorých napríklad doma absolútne odmietam no tu to celkom šlo. Jasad ma tiež dosť prekvapili a naložili poriadnu brutal death grind mastenicu s nenormálnymi klepačkami. Ešte si spomínam že Cloud Rat z ameriky boli tiež dobrý grind violence nárez so ženským spevom a Evisorax zahrali tiež celkom slušný psycho grind masaker. A to by snáď aj bolo všetko. Ostatné ma buď nebavilo a k tomu sa mi písať nechce nič, alebo som ich premeškal, čo ma u niektorých kapiel fakt dosť serie (hlavne teda Failure Trace, My Minds Mine, Maruta, Alea Iacta Est, Sick of Stupidity, Feastem....). No čo už nasrať. Bonusom celého festivalu bola možnosť zahrať si v sobotu poobede ešte jeden špeciálny set s Deche-Charge spolu aj s Radom Kazom na basovku. Hralo sa vonku pri kinder grinder indiánsky stanoch a pred tým ešte zamrvili brazilčania Test. Okolo bstála asi tak stovka ľudí no jednoducho grind na plne gule!!!!! Čo viac dodať. Štyri dni ma síce dosť dobre fyzicky vyšťavili čo som pocítil hlavne za volantom pri ceste späť do reality, zato však energiu som dobil na maximum, a čerpať z nej budem ešte poriadne dlho. Som rád že som stretol more skvelých ľudí, ktorých strašne rád uvidím hocikedy znovu, muzika hučala na plne gule takmer bez prestávky a domov som si dotrepal celkom slušnú zásobu asfaltu. Už teda ostáva len povedať Čurby díky moc za všetko a budúci rok kľudne prídeme so Sedem Minút Strachu zas haha.....
-Jan IP-
V.I.P. pohľad

Tak nás Čurby pozval na obscín ... stredajšia noisecore noc bola pre mňa samozrejme hneď vrcholom celého festu, jednak som si zahral pred najväčším davom, jednak apec jak sviňa pecka, jednak sa zdalo že to ľudí baví a potom, keď sme dohrali a mňe povolili šecky kŕče a nervy som si fakt užil Deche-Charge a potom aj 7MON, obidve popiči, kanaďania pre mňa o trochu zaujimavejší keďže som ich ešte nevidel a keďže to čo predviedli sa fakt len tak nevidí: prvý koncert mimo ich mesta, jediný v EU, náš Jano za bicími lebo zaskakujúci bubeník, lebo originál bubeník mal na háku hrať v EU, nestihol, behom ich snáď 5min. setu rozjebali dve Marshall hlavy, všetkých vyfakovali a koniec. 100% noisecore! Janovi to išlo akoby s nimi hrával dvadsať rokov, fantázia.  No a keď dohrali aj 7MON, svoj snáďy hodinový set, paráda, mňe sa moc páčilo, pomalé úplne mimo šeckého antihudba prijebané vyhrávky bez talentu prekladané klasikou, pecka zvuk ...no a teda keď skončilo aj toto, začala naša backstage noisecore párty snow, šeci sme sa tľapkali a fotili, vymieňali a darovali, okolo 3tej ráno vyprevadili 7MON, okolo 8mej zrušili Deche - no pre mňa nuveriteľné stretnutie siedmeho druhu, lsd šuvix ... jeden Deche vedel asi tri, druhý možno päť slov po anglicky ale kecali sme, chechtali sa, dohadovali vydania a "suck my dick  hahahahahah" dookola ... potom sa mi to už začalo zlievať a najbližšie si pamätám Terrorizer, ten dobrý s Garciom, ten na ktorý som frflal že mám v piči takéto reuniony, tak presne ten Terrorizer ma, a myslím, že všetkých, rozsekal na padrď, to bola paráda ako im to išlo a sledovať tie staré pecky takto naživo, rozhodne jeden z koncertných vrcholov festu. Potom ešte jedným okom kus Pig Destroyer, ale to ma nebavilo a Obituary som už videl a nie som extra fanda, tak dobrúú .... Aby som to moc neprežúval, zvyšok festivalu v skratke: väčšinu sme prechlastali a prechechtali s Deche-Charge, skvelí chlapci, hudobne ma úplne, totálne zabili Unholy Grave, neviem či som kedy videl lepší grind naživo, skvelí boli Hemdale, brazílski diabli Test, Inhumate a Bulldozer, dobrí boli Protector, sklamali ma Blood. Na S.O.B. som nezabudol, S.O.B. som ja kokot sprostý zaspal, neuveriteľné! Veľa muziky som prechechtal pri pive, veľa ma z toho lineupu ani nezaujímalo, ale celkovo pre mňa skvelý fest hlavne kôli Deche a 7MON, stretli sme kopu známych a fandov, ľudia prišli pokecať, boli sme šťastní ako blchy, takže díky organizátorom ešte raz. Čurby et Orbi.
-RadoKAZ-
moja Makarská riviéra

nedeľa, 19. júla 2015

SEDEM MINÚT STRACHU Promo 2015 MC (Noise Not war Records)

Poznáte to známe Slovenské porekadlo? Počúvaj ma dobre, lebo keď nebudeš, tak ti pustím Sedem Minut strachu!!
Budem sa opakovať tisíckrát, ale ja som rád, že Slovensko má túto bordel brigádu. Ja som vyrastal na kapelách ako Meath Shits, 7 M.O.N. a v mojej puberte, bol v každom meste nejaký bordel projekt. Nikto to nikdy, nikam nedotiahol, lebo ani nechcel.Človek musí dospieť a keď vidí na podiu chlapov okolo čtyridsiatky, čo robia neskutočný ,nesúvislý bordel, ktorý držia po kope len skúsené bicie, tak si povie, no toto asi pubertálna revolta nebude. Ona ani nie je, toto je láska k tomu hluku a to si cením najviac na kapelách, keď vidím že sú presvedčený o svojej muzike a veria tomu čo robia. To môžem o Sedem Minút Strachu smelo prehlásiť.
Táto kazeta sa rozdávala zadara na Obscene, pri príležitosti ich vystúpenia a obsahuje splitká s Deche-Charge, Castration Rite, Paranoia, Percy Jerk-Off!, Noise Atack a nejaké kompilačky. Až ste tam neboli, tak ste zrejme žiadnu kazetu nedostali. Vaša chyba! Toto je ten pravý NOISE CORE!!
Keď miluješ, nie je čo riešiť!!
-Lepra-
BANDCAMP

piatok, 17. júla 2015

LETHAL AGRESSION "Life Is Hard, But That´s No Excuse" LP 2015 (F.O.A.D. records)

K L.A. som sa dostal niekedy začiatkom 90tych rokov, keď mi ako dohrávku, niekto nahral nejakých 5 skladieb na kazetu. Tý čo neviete o čom kecám, tak ako kamoši sme si nahrávali na kazety rôzne kapely a kazety mali 90 minut (45+45). Takže po regulérnom albume, čo vám kamoš skopíroval ostalo ešte vždy pár minút volných a tam s azvyklo dohrať vždy niečo blízke srdcu, aby sa vyplnil prázdny čas. je zaujímavé, že k väčšine mojich srdcoviek, som s a dostal práve takto, že mi to niekto dohral len, pár skladieb. No ale k téme. Original press vyšiel ešte v roku 1988 a okrem CD reedície sa konečne tento album dočkal aj slušne urobenej redície. Pravdaže ju má na starosti label, ktorý v poslednom čase vydáva jednu lepšiu raritu za druhou. Takže chlapci sú znalý scény a radi sa vracajú ku koreňom a L.A. medzi ne bezosporu patrí! Charakterizovať ich štýl je z dnešného hladiska celkom obtiažne, oni vždy uvádzali, že hrajú crossover, čo je aj pravda. Ich muzika je mix old school HC/ trashu a špitkou grindcore. Boli divokejší ako povedzme Gorilla Biscuits ale u mňa určite chytlavejší ako povedzme Cryptic Slaughter. Každopádne je to taká skvelá jazda, ktorá ma ihneď hodila do mojich pubertálnych rokov, keď som spoznával všetky možné štýly a keď niekto povie, povedz mi jednu skvelú starú kapelu, ktorú kopíruje, veľa kapiel, tak jednoznačne poviem LETHAL AGRESSION. Až chcete zažiť skvelú jazdu od hopsavého HC tempa, cez pol minutové vypaľováky, okorenené trashovými riffmy, zborové vokály, chytľavé refrény, tak toto je to pravé!
LP vyšla v 500 kusovom náklade (z čoho je 100 limitovaných) a navyše táto reedícia obsahuje ešte dve skladby navyše, oproti originálnemu vydaniu. Skvele urobený obal. Čo viac si priať? Idem otočiť platňu.
-Lepra-
F.O.A.D. rec.

nedeľa, 5. júla 2015

MINDFUL OF PRIPYAT "...and deeper I Drown In Doom..." CD 2015 (Bizzare Leprous Production)

Priznám sa,že pre mňa je táto trojica z Milána, fakt veľká neznáma. Moc dôvery vo mne ako old schoolovému grinderovi, nevzbudzoval ani label. Ale pozriem na obal, na booklet, vo vnútri texty normálne (čo nebýva zvykom u tohoto labelu a ich porno gore kapiel,hehehe) a potom pozriem že 16 skladieb a z toho dve coverky od Defecation a Unseen Terror a už ďalej mi nemusel nikto nič hovoriť. Trefa do čierneho!!! Kvalitný, namakaný GRINDCORE toho severského razenia, ešte aj zvuk je tak nádherne chrastivý ako keby ste pomiešali povedzme Rotten Sound a Nasum. Fakt ma prekvapili, aj keď osobne zbožnujem, trocha špinavejšie podanie tohoto štýlu, ale musím priznať, že doba pokročila a teraz toto je TOP. Fakt nemám čo ani len vytknúť celej nahrávke, lebo je proste dokonalá. Riffy zo starej školy, moderný zvuk. táto kombinácia musí zabrať vždy a vždy aj funguje. navyše za mikrofonom je dievča, takže ďalšie plus. Pozriem si ich tento rok na Obscene a uvidím, či si mám do deníčka zaznačiť, že existuje ďalšia, veľmi kvalitná GRIND CORE kapela, ktorú musím sledovať!
-Lepra-
bandcamp

piatok, 3. júla 2015

CRY HAVOC „A Feast For The Crows“ LP 2011 (Phobia Recorids/Actve Rebellion/Antikorper Export)

Hoci crust či d-beat nepatria k mojím favorizovaným subžánrom punku, dokážem si aj tu nájsť nejaké chutné sústa. Jedným takým je aj tento album britských špinavcov Cry Havoc, ktorý síce neprináša nič nové, no prirodzene lezie do ucha tak dokonalo, že nikdy nemám to srdce nedopočúvať ho až do konca. Spätnou väzbou uvedený „Bred to die“ sa hneď zvrhne do silno švédskej záležitosti a páchne mierne po Wolfpacku, okrem masívneho zvuku gitár aj miernymi vyhrávkami, k tomu drsný chrapľavý vokál. No lahôdka, čo pomastí bachor. V podobnom duchu sa nesie aj zbytok songov. Rýchle tempá prestriedané spomalenými pasážami, hutné riffovačky, občasné vyhrávočky, či krátke sóličko, to všetko stalé podporené tým hlbokým hrdelným revom. Príjemným spestrením je záver strany A v podobe Sabbathovskej záverečnej časti songu „Wolves“ ako aj v rovnakom duchu sa nesúci úvod B-čko otvárajúcej „Drowning“, ktorá sa po chvíli rozbehne do ukrutnej crustovej víchrice a po krátkom sóličku v závere ju hneď vystrieda strednotempová dupanica „Buried alive“. Skrátka, ide to dobre do ucha a tá necelá polhodinka uplynie vždy ako nič za spokojného pomľaskávania a pokyvovania hlavou.
Album, ktoré síce nič nové neprináša, no nikoho neurazí, skôr môže potešiť tým, že v podstate ani nemá slabšie momenty. Ako hovorím, nie je ich v tejto odnoži veľa, čo mi tak extrémne chutia.

-Majto C.-


streda, 1. júla 2015

FORGOTTEN SILENCE „La Grande Bouffe“ LP 2012 (Shindy Productions)

Forgotten Silence na vinyle. To nie je nič nové, veď doteraz vydali niekoľko 7-palcov. No album Forgotten Silence na vinyle je niečo o čo sa predtým nepokúsili. Nový formát, ktorý by ale mohli zachovať.Vyzerá excelentne a ako všetko, čo robí táto partia, neortodoxne. No hlavne, album Forgotten Silence je vždy zárukou množstva dobrej muziky.
Úodná „Translucide (Brighton II)“ začína decentne, akoby pokračovala tam, kde skončil predošlý album „Kro Ni Ka“. Hravá basa pod rockovými gitarami postavená na rockovom rytme bicích s decentnými klávesami, no po chvíli zarevú tvrdé gitary a nastúpi drsný vokál, ktorý výrazivo posunie do iných vôd. Celým songom sa prepletá hravosť pre albumy FS tak typická. Veľkým kladom je výkon nového speváka Satyra, ktorý hneď predvedie niekoľko zaujímavých farieb a podôb, ktoré už tak dokonalú muziku kapely ešte obohacujú. „Aalborg“ je od samého začiatku drsná black-death metalová záležitosť s rýchlymi bicími a riadne drsnými vokálmi. Je síce spestrená rôznymi pomalšími, atmosferickejšími vsuvkami, no v podstate ju môžem označiť za dosiaľ najrýchlejšiu a svojím spôsobom aj najtvrdšiu vec kapely. Kopáky burácajú, gitary riffujú, všade mrazivá atmosféra severu. „Les collines de Senyaan pt. III“ už svojím názvom napovedá, ktoré obdobie bohatej histórie kapely vytiahne na povrch. Parádna inštrumentálna vecička postavená na zvuku akustických gitár a basových linkách. Ak k tomu prirátam jemné klavírne party a opäť skvostné bicie, musím sa vždy so zavretými očami len nechať unášať tými tónmi na vzdialené, zasnežené vrcholy Senyaanu. Druhú stranu otvárajúca „Ferment de la bouche“ je tiež drsnejšia vec, kde sa objaví aj nejaká klepačka, no v podstate plynie skôr pomalším tempom. Náladou evokuje dávny debut „Thots“ ako aj jeho nasledovníka „Senyaan“, no opäť je to celé hrané súčasnou formou, kde každý člen pridáva to svoje, čo robí ich súčasnú tvorbu tak príťažlivou. Obe skvelo sa dopĺňajúce gitary s pestrými Martyho klávesami, pričom nehrajú všade za každú cenu. Do toho skvelá rytmická sekcia, ktorá v tejto kapele nikdy nebola len do počtu a navrch ten parádny rôznorodý vokál.
Opäť jedna vec, ktorá krásne plynie a v polovici si uvedomíte, že vás objímajú príjemné tóny a po klepačke z úvodu ani pamiatka. Iné emócie zas vyvolá úvod „Dichroisme (Two rooms world)“ so znepokojivým kvílením klávesov, strojového sekania bicích v duchu Meshuggah s riffovaním ako predviedli napr. nóri Atrox na albume „Orgasm“ a naliehavým vysokým krikom, ktorý je striedaný deathovým chrapľákom v svižnejších pasážach. Posledný song „The black rider 4K8 (Chanson pour la station de service)“ je tiež plný rôznych nálad a skvelých pasáží, ktoré musia naplniť spokojnosťou každého nadšenca do kvalitnej muziky. Jednoducho dokonalý záver albumu. K vinylu je pribalené aj cd, kde je v podstate celý materiál podopĺňaný o „medzihry“ a vsuvky z istého filmu (ktorý dal aj názov tomuto albumu), čo znie tiež dosť dobre a dáva to albumu podobu konceptu. No aj samotná vinylová verzia je dokonalým dielom a ďalším skvelým materiálom z produkcie Forgotten Silence, ktorý opäť posunul ich tvorbu o stupienok vyššie. Kto má rád ich neortodoxný a experimentálny prístup k metalu a jeho kríženiu so všetkým možným, isto si Veľkú žranicu vychutná ako ja. Opakovane a nenásytne stále dokola.

-Majto C.-


nedeľa, 28. júna 2015

CUNTS "promotion" CDr

Only for extremists!! Som si takmer istý, že si v živote nič také ako toto japonské duo nepočul! Len bicie a vokál, lenže ... jeden väčší magor než druhý, hluk jak prasa, výzor chlapcov z gymnázia, výkon bláznov z ústavu. Jeden trieska akoby chcel byť nový Ryohei, druhý sa vzhliadol v litániách Diamandy Galas, prvý si povedal že druhého pretrieska, druhý, že prvého prevrieska a obaja sa zhodli, že ťa hlukom zabijú. Títo dvaja maniaci sa masakrujú skrz naskrz cez seba o život, no zverina, všetko pekne v štúdiu, na plné gule, zväzbený mikrák, hutný zvuk - výsledok je fantastický, totálny noisecore bez jedinej pojebanej struny, antihudba, zničiť všetko, uff ... seriózne, only for extremists!! ps: ten jútub je slabota oproti týmto štúdiovkám, ale na omak može byť, kto chce promo móžem napáliť, vyskúšajte, ukrutný masaker!
-RadoKAZ-

https://www.youtube.com/watch?v=t40Nms7MuPc

piatok, 26. júna 2015

RESTARTS „A Sickness of the Mind“ LP 2013 (No Label Records)

Meno tejto bandy mi nie je neznáme, no donedávna tou neznámou pre mňa bola ich tvorba. Aké bolo moje prekvapenie, keď som raz počul jeden ich song. Čo nasledovalo je asi jasné. Len dodám, že toto je cca 7my titul týchto anglánov. Tuitulná kresba na obale mi formou trochu pripomína obaly Shelter.
Album otvára divoká vec „Contaminate the world“ v divnom tempe a s pekne zhrýzavou gitarou a nasrane ostrým spevom. To nasledujúca „Turned it all to shit“ už je typická punkovačka v svižnom tempe s jednoduchými motívmi, ktorá má prirodzenú chytľavosť aj napriek svojej všednosti. „Independetzia“ je ukrutná punkovica v krutom tempe so striedanými drsnými vokálmi a chytľavým refrénom a parádnou spomalenou medzihrou. „Drone attack“ je ska-punkovica s tvrdými refrénmi v strednom tempe a riadne nasekanou gitarou. „Uganda calling“ začne v duchu amerického country, aby sa zvrhla na jedovatý punk s tak nepríjemným spevom až je to príťažlivé. Trošku mi to pripomína Conflict svojou atmosférou a celkovou stavbou songu. „Risky business“ je chytľavý, šľapavý punk s thrashujúcou gitarou v refrénoch v duchu metalovejšej éry G.B.H. či Exploited. „On your own“ je svižná skate-punkovica so zasekávanými gitarami v úvode a trilkujúcim sóličkom. Pekne rýchlo, melodicky a neúprosne. „Clone town“ je neškodná punkovka v strednom tempe, ktorá ničím extra neoslňuje, no do celkovej nálady albumu pekne sadne. Podobná je aj nasledujúca „Mia“, len je svižnejšia. „Bullycide“ začne basovou vyhrávkou ale celá sa počúva dobre. Má takú mierne deadkennedyovskú náladu v pomalšom úvode, aj v nasratom zbytku songu ich Restarts trochu pripomínajú. Posledný pôvodný song „Sheep“ je opäť nasratý, rýchly punk s jedovatými spevmi a thrashujúcimi gitarami. A samotný záver borci zaplnili coverom „Painterman“ od diskoušov našich otcov Boney M. Kua, keby disco vtedy znelo takto ostro, jak hrajú Restarts, aj bych to počúval... Koniec ako sa patrí.
Zisťujem, že som túto trojicu prehliadal neprávom a budem musieť doplniť vzdelanie o ich dvadsaťročnom pôsobení na scéne. Pri slovnom spojení UK Punk 82 si možno predstaviť hocičo. No Restarts nám ponúkajú len najlepšie momenty na jednom mieste.

-Majto C.-