DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


štvrtok, 28. júla 2016

JUNGBLUTH „Lovecult“ LP 2015 (samovydanie)

Do rúk a uší sa mi dostal druhý album nemeckej hardcore-punkovej úderky, na ktorom trojica pokračuje tam, kde skončila na debute „Part ache“. Len sa mi zdá, že viac vsadili na nekompromisnejšiu a zemitejšiu časť svojej tvorby z minulosti - také boli moje prvotné dojmy, keď som ju párkrát vypočul. A hoci úvodná „Everytime geradeaus“ je skôr z tých miernejších vecí (najmä úplne prvá pasáž), je to riadna divočina. Divočina, ktorej podmanivosť treba postupne povylupovať z toho rinčiaceho lomozu gitár a bicích a jedovatého vreskotu speváka. V podstate v každej z tejto desiatky skladieb je čosi „chytľavé“, no je to zabalené v trojobale, cez ktorý sa treba prekúsať a príde lahodná odmena. Občas cítiť priame prepojenia na staršiu tvorbu (úvod „Charades“, no celá vec by úplne zapadla do debutu, abo aj prvú stranu uzatvárajúca bezmenná inštrumentálka), no prevláda besnenie a treba viac vypočutí, aby sa objavila podmanivosť v tom zhluku hluku. Nervy drásajúce burácanie gitary bolo aj pre mňa na niekoľko pokusov nepreniknuteľné, no teraz si stále viac vychutnávam tú pestrosť aranží, spleť emócií v závojí revu. Baví ma stále viac tento ich emotívny hardcore v stredných tempách, to trilkovanie gitary a dunenie basy striedané s nekompromisným, skresleným riffovaním a nasraným štekotom slov v nemčine (no nájdu sa aj pasáže v angličtine). Povedal by som, že čo sa gitary týka, kapela si ide svojou cestou – v tomto mi to pripomína kanadských miláčikov White Lung, len nemci nezachádzajú až do takej psychedélie, no jednoznačne je to niečo osobité. V tomto žánri sa až tak extra neorientujem, no nepoznám veľa podobných kapiel. Komu sa pozdával prvý album, isto prenikne aj do tajov tohto a zamiluje si ho ako ja. Hlavne netreba dať na prvý dojem, bo je to skok do tmy, no po prvotnom šoku nasleduje už len nebeská jazda peklom a jeho zákutiami.

-Majto C.-



21.7.2016 – Shackles, Famine, Unattended Funeral – Lovčica-Trubín, Pohoda Pub


Lovčická krčma v posledných týždňoch odoláva pomerne častým útokom priaznivcov extrémnej hudby a stabilitu jej základov už preverilo niekoľko zvučných mien nielen grindovej scény. Ďalšia v poradí už tretia akcia po sebe bola naplánovaná na minulotýždňový štvrtok. Koncerty cez týždeň a ešte k tomu s dátumom okolo Obscene Extreme festu neveštia organizátorovi nič dobré, no aj napriek tomu som bol prekvapený pomerne hojnou účasťou. Neviem či je to čarom post komunistickej architektúry, ktorou je toto miesto poznačené, ale zatiaľ tu bola vždy celkom slušná účasť a dúfam že, to tak zostane aj naďalej. Našu posádku obohatil grinder celým srdcom, vášnivý cyklista a dobrodruh Zbyňa. 
UNATTENED FUNERAL
Chlapčiska nepodareného som nevidel cca 5 rokov a tak bolo stretnutie s ním veľkým zážitkom a verím že svojou účasťou prekvapil aj kopec iných starých známych. Na miesto konania prichádzame akurát pár minút pred úvodom žilinských Unattended Funeral. Ich ťažkotonážny hrubý power violence plný pomalo rýchlych striedačiek a stop & go pasáží vidím naživo už po niekoľký krát, ale stále ma to baví. Aj napriek basovej absencii je zvuk v pohode a žilinské trio to rozbehlo ako sa patrí. Jakubove výskoky samozrejme nechýbali a chalani opäť raz ukázali že, majú extrémny hard core v krvi. Cez pauzu sa vonku na chvíľu zakecávam s Charliem, ktorého som tiež dlhšiu dobu nevidel a ktorý je tu ako driver na turné obom kapelám, no ako náhle začujem rachot, letím dnu pretože nasleduje kapela, kvôli ktorej som sa na tento večierok tešil.
FAMINE
Angláni Famine ma poriadne nakopali svojou prvou ipkou. Tú som kupoval od Pepa vtedy ako úplné neznámu bandu a tak som bol zvedavý ako to bude znieť naživo. A kurva fix veruže som sklamaný nebol ani trošku. Opäť trojčlenná zostava bez basy, ale ani na chvíľu som necítil, že by tam chýbala. Toto bol taký nekompromisný nájeb, aký som už dávno nevidel. Pekne od podlahy bez zbytočných somarín nám všetkým nakopali zadnice. Tu nebolo absolútne nič navyše, ani kúsok hluchého miesta. Bubeník drel ako stroj a pri tom vyzeral, že si len tak sedí a ťuká akoby nič, no radosť sledovať. Grind core v podaní Famine šlapal na plné obrátky a energia z toho šľahá ako fras. Poslednou bandou na večer boli Austrálsky Shackles. 
SHAKLES
Až do teraz som sa s nimi ešte nestretol, akurát niečo som popočúval na nete, že by som vedel do čoho idem. Ich zmes HC, power violence a grindu nebola vyhnaná do takej rýchlosti ako u Famine, no aj tak to malo riadne grády. Počas ich setu sa spustilo celkom slušné pogo a hlavne ich pomalšie pasáže do pohybu doslova nútili. Takýto hard core Lovčická krčma ešte nezažila. Hladný fanuškovia si vypýtajú jeden prídavok na záver a slnko ani nestihlo poriadne zapadnúť a je po koncerte. Až keď mi teraz piští v ušiach zisťujem, že to bolo dnes poriadne vypečené a zaľahnuté v ušiach mám ešte aj na druhý deň ráno. To len svedčí o tom aká dobrá akcia to bola!!!!!!!


Jan IP

nedeľa, 10. júla 2016

OBSCENE EXTREME FEST 2016

Už na budúcu stredu začne tradičná oslava Grindcore v Európe  a to už legendárny OBSCENE EXTREME FEST.!!!!

JUST WÁR "The Last Goodbye" 7"EP 2016 (kooperácia)

Pražský Punks Just Wär, vyvrhli na svetlo podzemia svôj najnovší  4 skladbový počin, vo forme sedempalca. S ich menom som sa už stretol, ale s muzikou ešte nie, teda myslím na nosiči. Popravde som čakal chladný severský crust/punk čo zamrazí aj mňa v týchto horúčavách ale príjemné prekvapenie, keď sa na mňa vyvalili pohodové, mierne agresívne punk skladby, nasiaklé Motorhead feelingom. Štvorica skladieb ubehne, tak, že si to ani nevšimnete a tak tým som chcel povedať, že nenudia. Muzika je  taký mix stredného tempa a Motorhead riffov (hlavne skladba "Cards And Dice"), Celkom plus je aj ,že v skladbách sa striedajú vokalisti, takže vám ich produkcia nepríde ako na jedno kopyto. Dalo by sa povedať, že je to taký štandardný punk s metalovým zvukom.Fakt príjemná muzika, čo vo mne trocha ich muzikou evokuje ranné nahrávky Motorhead, ale pre dnešných mladších punx to poviem ináč: Je to dobrý punk,kurva! M"žete ich dokonca tento rok vidieť aj na Obscene!
-Lepra-

BANDZONE
BANDCAMP

streda, 22. júna 2016

STOLEN LIVES „Budoucnost sviní“ 12“ 2015 (kooperácia)

Stolen Lives sú kapelou, vďaka ktorej som objavil novodobý thrashcore, keď som bol na ich koncerte v Lúči ani neviem koľko rokov dozadu. Tam som od nich zobral ich prvé sedmičky, neskôr postupne všetky ich ďalšie vydania ako postupne vychádzali. Dokonca vydaním splitka s Lahar boli mojou thrashovou jednotkou z Čiech, bo ten materiál jednoducho masakroval a masakruje dodnes. Škoda, že sa po jeho vydaní akosi stiahli do ústrania. Nachvíľu svitla nádej, keď vyšlo skvelé splitko so spriaznenými Rapsod, no až do vydania tohto albumu som si myslel, že kapela už to má za sebou. Bolo milým prekvápkom, keď mi Sucháč oznámil, že spáchal vydanie tohto titulu. O obal sa postaral gitarák kolegov z posledného splitka a o nahrávku zas borci v bzeneckom Shaarku. Svoju prácu odviedli parádne. Muzika?
Úvodné „Intro“ ešte chvíľku drží v napätí, že kam sa kapela po tých rokoch vydala. Pomalé pobublávanie gitár a postupne nabiehajúca pomalá pasáž s bicími, to by mohlo znamenať istú inklináciu viac do thrashových vôd. No hneď z prvými tónmi nasledujúcej „Nekonečný cyklus“ je každému jasné, že banda neuhla ani o mikrometer zo svojho nekompromisného štýlu, ktorý toľké roky kresali. Grindové bicie a agresívna gitara odfaklia kus tela a zahodia ho do diaľky. K tomu nasratý Davidov štekot, ktorý dokoná dielo skazy. Ohromný začiatok. Stolen Lives neuhli ani o nič. Pre niekoho možno stagnácia, no ja som spokojný. Pokrok vidím, že s čistejším zvukom (stále však dostatočne nasraným) ich muzika a štruktúra songov dosiahla väčšej prehľadnosti, bo v minulosti ich zmeny mohli na prvé počutie (a niekoľko ďalších tiež) pôsobiť až chaoticky. V nastolenom duchu sa nesie aj titulná „Budoucnost sviní“, no tam o máličko viac nad corovými prvkami prevažujú thrashové gitary a miernejšie tempá (oproti grindovým klepaniciam). „Hymna mrtvého národa“ a „Kup si svou smrt“ z vás opäť vymlátia všetok život a zbytky bezduchého mäsa odrhnú strúhadlom gitár z kostí. Zmiernenie prichádza až v závere strany v podobe thrashovinky „Ztráta“, kde na pár zrýchlených srdečných úderov dôjde aj k úplnému spomaleniu. Thrashový riff otvorí druhú stranu a song „Bída a lesk“ a že je to pekná rezačka. Teda, aspoň do konca prvej slohy, potom opäť nastúpi masaker bicích a zničí všetky ilúzie o miernejšom songu, ktoré ešte znovu svitnú v záverečnej slohe. Rovnako tak v nasledujúcej „Uspat syčící vztek“, kde sa objaví aj kratučká skákavá časť a pred záverečnou slohou aj melodická vyhrávka. „Syndrom vyhasnutí“ a „Jsem blíž ke dnu“ sú tradičné songy SL. Tradičné v intenciách tohto albumu. Nekompromisné, uklepané, plné tempových zmien a pasáží plynule prechádzajúcich z jednej do inej, pritom stále skvelo znejúce a agresívne. „Zklamání“ ide v tomto ešte ďalej – viac do grindu. Príde, pritlačí k zemi svojím tlakom a zmizne v šumení činelov a dozvuku gitary. Song „Napořád“ je typickou vecou kapely, aké by ste našli aj na starších tituloch. Thrashová až na kosť, no tiež spestrená zmenami ako zbytok tvorby. Len tu tie zrýchlenia iba spestrujú thrashový základ, ktorý po všetkej tej agresii znie až chytľavo. A nemôžem nezmieniť tradične vyhranené texty kapely. Vždy Antifa a vždy proti útlaku a vysávaniu zo strany „mocných“, skrátka: Napořád.... Kto tento ojedinelý výhonok českého thrashcoru nevlastní, nemá právo hovoriť, že pozná túto scénu. Toto je povinnosť.

-Majto C.-



ADACTA „Tma“ LP 2015 (kooperácia)

Vydanie tohto albumu bolo dosť očakávanou udalosťou (u mňa od vypočutia si noviniek na ich predskakovaní Discharge v Trenčíne). Vzhľadom k tomu, že som ho kupoval od kapely na inej akcii v Trenčíne, dostal som sa k nemu neskôr, no myslím, že posluchovo som tie stratené mesiace hravo dohnal.
A album je to parádny po všetkých stránkach. Počnúc perfektnou grafikou gatefoldu, cez namakaný, výrazný zvuk až po muziku samotnú (samozrejme aj s textami). Kapela naplnila názov albumu dokonalo.
Z mostov stúpa dym“ otvára , povedal by som, že až punkovou gitarou a stredným, rezkým tempom, do čoho Gargamel vyrevuje v nižších polohách (čo songom veruže tiež výrazne prospelo, že upustil od tých hysterických vreskotov z minulosti). Ešte mu aj vo vokáloch zdatne sekunduje Martin. S príchodom refrénu song parádne zrýchli a naberá grády. Túto časť úplne zbožňujem. Aj to, ako potom prejde do úvodnej pomalšej pasáže a v tomto tempe aj skončí. V striedaní hlasov a rinčaní gitary sa pomaly rozbieha „Sme neveriaci v osud“, ktorá vzápätí nabehne do vyšších rýchlostí, zaznie aj parádna vyhrávka gitary, no priestor dostáva aj výrazná basová linka. V nastolenom duchu akejsi podmanivosti vďaka vyhrávkam a skvelým spevom sa nesie aj nasledujúca „Zuby závisti“ s trefným textom a „Vlčia krv“, v ktorej refrény aj napriek (možno práve vďaka) jednoduchosti, vyvolávajú až mrazenie na krku. Možno je to aj harmóniou gitár a tempom. Neviem, no je to parádne. Jedným z najvýraznejších momentov albumu je piaty song „Katastrofy“, ktorý okrem toho, že je celý v pomalšom tempe s až doomovou gitarou pod refrénom, je spestrený aj husľami, čo vyvoláva u mňa ďalšie mrazenie. A to najlepšie nastúpi až potom. Posledná sloha, to je čistý masaker. Pre mňa to má náladu starého prapôvodného black metalu. Ako parádne skončila strana prvá, tak exceletne pokračuje po otočení. Decentné škripotanie tlmenej gitary, aj následný rozbeh sú jak od Duchoňovcov, no keď nabehne Kubo s rýchlym prechodom, je to Adacta jak lusk a chytľavá až to bolí. „Úzkosť“ je pre mňa najsilnejší song albumu. Skvelé tempo, skvelé gitary, skvelý refrén (a vlastne všetky pasáže). Po všetkých stránkach parádna vec. „Sám za seba“ je rezká a priamočiara punková vec s melodickými gitarami, kdežto „Zlosť“ je nasraná hardcorovica od prvého hrabnutia do strún. Hovadsky sa mi v tomto songu páčia až blackmetalovo bzučiace vyhrávky v refréne a akési jednoduché, krátke sóličko. Inak je to nekompromisná záležitosť. „Cesty“ nás vrátia k miernejším tempám a melodike, no aj tu je priestor na zrýchlenie a pritvrdenie v refrénoch aj ďalšie krátke, melodické gitarové sólo. Záverečná „Rozlúčka“ sa po úvodnom pochodovom tempe plynulo rozbehne do rezkej punk-dupanice s výraznými gitarami a basou. Dobre znie aj spomalenie v strede, kde Kubo vyklepáva fajn rytmy a sype prechody. Po zrýchlení parádne vyhrávky gitary a po dvoch slohách záver. Z mostou stúpa dym, ja na ňom stojím v objatí úzkosti, oči mi zaliala temnota. A presne taký ja tento album. Temný, zlý, plný nenávisti a beznádeje v každom slove, pritom podmanivý a nádherný vo svojej mrazivej atmosfére. Toto je album na nekonečné počúvanie. Predošlé veci tohto spolku sa mi pozdávali, no ešte radšej som mal ich živé sety. Tme som prepadol možno až nezdravo., no vôbec mi to nevadí.

-Majto C.-



nedeľa, 19. júna 2016

MODERN DELUSION / CHRESUS JIST split 7“EP 2014 (Ha-Ko Bastards, Crapoulet Records, Doomtown Records)

Na predminuloročnom Ffud-e nám letnú sparu rozháňalo trio chorvátskych post-punkerov Modern Delusion, od ktorých som si aj zadovážil toto splitko. Ako to už u mňa býva zvykom, donedávna ležalo ladom, no nastal čas vyjadrenia sa k jeho obsahu.
Modern Delusion na svojej strane ponúkajú 3 songy. „Lost in fear“ je pre mňa taká nevýrazná, no ničím neurážajúca gitarovka so štýlovým, mierne posmutnelým prejavom speváka. Cover od Manmachine“ je plus-mínus to isté, len s rozdielom, že tu spieva klávesáčka Darija. Garážovo znejúca gitara vysekáva nevýrazný riff a klávesáčka deklamuje text a kričí, že nenávidí ľudskú rasu. Inak len song prelezie kol mňa a bez stopy mizne v minulosti. Posledná „Sobibor“ v tom istom tempe ako predošlé a rovnako aj v tom istom šate. Dal som tomu dosť času na to, aby som zistil, že pre mňa tu nič nie je. Škoda, naživo to znelo zaujímavejšie.
To na strane srbov Chresus Jist sa rýchlosť trošku zvýši a dve dámy a jeden pán servírujú garážový post punk mierne líznutý vplyvmi The Cure v songu „Kill“. Mierne spomalenie a viac melanchólie príde v songu „Kosmos“. Gitara s basou vyhrávajú posmutnelé melódie medzi slohami a celý song má takú príjemne jesennú náladu. „Il giorno del cobra“ sa vráti do rýchlejšieho stredného tempa a mikrofónu sa chopí gitarák Filip. Opäť množstvo vyhrávok a rôznych medzihier pomedzi striedme spevy jak z druhej izby. Napriek tomu ma tvorba tejto trojky ohromne baví a zniesol by som aj viac položiek. Úplne mi napravili pachuť sklamania po vypočutí strany ich kolegov.
Neviem, či sem chodí človek holdujúci týmto garážovým rockovačkám, no kludne to môže koštnúť hocikto, kto si nekladie žánrové hranice...

-Majto C.-



štvrtok, 16. júna 2016

DEZINFEKCE „Interval jistot“ LP 2015 (Papagájův Hlasatel Records/Wahnfried Records)

Druhý album na vinyle (celkovo tretí v poradí) budejovickej záležitosti, ktorú som nedopatrením nejak prehliadal, mi za odmenu pekne nakopal riť.
Hneď po úvodnom kratučkom nástupe gitary do mna udrie svižné tempo bicích a gitara preluduje parádne riffy za doprovodu agresívneho spevu a ešte nasranejších zborov. „Časožrout“ ma zožral jak maškrtu, aj so spomalením a ešte parádnejšími riffmi v závere. „Autoregulační systém“ v strednom tempe, no rovnako intenzívny hardcore-punk s vlastnou tvárou a odkazom. Znovu kopec riffov a zmien. Nechápem, kam chlapi na tie nápady chodia. „Fanatik“ zas rýchlo, nekompromisne a intenzívne. Chlapi do nás tlačia jedovaté slová a nenávisť strieka aj z gitár. Aj spomalený basový výjazd v doprovode kotlov pôsobí absolútne natlakovano. Kapele to hrá neuveriteľným spôsobom. „Pravidla vzpoury“ v rámci striedania temp v tom strednom, no opäť s maximálnym nasadením. Gitara tlačí ostré riffy aj prenikavé vyhrávky s podporou kovovej basy a ostrých, priamočiarych bicích. „Špína, pot a slova“ prefičí v rýchlom tempe do polovice, aby sa ozval basový výjazd a v strednom tempe parádna kvílivá gitara a po jednej slohe v tomto tempe zas mlynček na kosti a slová uháňajúci stále ďalej. Dezinfekce sa veru s ničím nemaznajú. „Agent Smith“ po krátkom basovom úvode rýchlo naberie na otáčkach, aby svišťal v rýchlosti predošlej veci a zrazu sek, spomalenie. Ale kurva spomalenie – bahno a hnus sa rozstrekuje pod tými silovými, pomalými údermi. A zas bič gitary a činelov a sypeme ďalej v rýchlych tempách. Parádne členitá vecička. Na strane druhej „Jméno kůže“ začne výjazdom zvoniacej basy a besným klepotom bicích po krátkom kvílení gitary. Pekne ostrý hardcorík, ktorý je ostrý aj v spomalenej pasáži s krátkym kvílivým sólom v závere. Priestor na nádych nedáva ani „Cukr a bič“, hoci začne v stredne rýchlom tempe, no po pár zasekávačkách sa tiež rozbesní. Až tu som si uvedomil, koľko hnevu je v textoch kapely, no k ich celkovému výrazu si ani neviem predstaviť niečo iné. Ostrá basová linka rozbehne aj „Někdo to ví“. Kurva, takto jednoducho a parádne rozbehnutý song, to je radosť. Žiadne veľké sranie so zbytočnosťami, hneď pekne na vec. A do minúty je koniec. „Sláva vítězům a včas poraženým“ je rýchla, rôznorodá vec s mnohými zaujímavými gitarami. Podobne je na tom aj záverečný song „Ticho a vztek“, ktorý po úvodnom intenzívnom výprasku ponúkne parádnu skoro až doom-pasáž bez spevov v strednom tempe, po ktorej ešte príde jeden výkrik v podobe poslednej slohy a záver. Ale excelentný záver, až mrazí. Toto je kurva nasratá doska kurva nasratej kapely a do uší lezie sama. Celkový obraz o jej priamočarosti môže človek dostať už pri pohľade na jednoduchý cover. Pričom ale kapela ponúka kopec muzikality a dôvodov na zamyslenie nad textami. Nič pre slabé povahy. Toto je čisté zlo a som z neho na sračky...

-Majto C.-


pondelok, 13. júna 2016

THE CARNIVAL „Hengen Juhlaa“ 7“EP 2014 (Krypta Records/Paha Tukka Elämä Levyt)

Nebolo to až tak dávno, čo som náhodou narazil na split sedmičku dvoch fínskych kapiel. Tou chaotickejšou z nich boli práve The Carnival.
Aktuálnu sedmičku som kúpil na ich minuloročnom „slávnom“ (ne)vystúpení v Seredi. Našťastie som ju zobral skôr, ako sa potácajúci ochlastovia doknísali na pódium, bo po ich sete som mal chuť zabudnúť, že kapela s týmto názvom vôbec existuje. Našťastie som na ich tvorbu úplne nezanevrel, hoci som toto ep-ko pekne dlho obchádzal. Poďme pozrieť, čo nám opilecký kvartet Suomi ponúka na najnovšej nahrávke.
Käärme rakasti minua“ od prvých sekúnd vyrazí dych. Tak surový nástup už som dlho nepočul. Toto je prekvápko jak sviňa. Metalový zvuk gitary dáva ich nasranému punku ešte väčší dojem agresivity. „Valtaistuin“ začne síce pomalším pochodovým tempom, no potom sa tiež besno rozbehne a ozve sa aj krátke nahallované sóličko. Miestami znie gitara jak blackmetalové fčielky, ale znie to veru parádne. „Houre“ je čistá crust vecička s chrastivou basou, no v podaní fínov vyznie neurvalo ako zbytok vecí, čomu napomáha okrem typicky uvrieskaného spevu aj špinavý, ostrý zvuk, ktorý lezie až do kostí. Po otočení hneď vyštekne besná vec „Henki-mieli-liha“, čo je špinavý, rýchly, metalický punk, ktorý na chvíľku spomalí, no o pár taktov ďalej zas vyrazí dych aj mŕtvole. Jediné pomalšie tempo, ktoré sa udrží dlhšie než na pár taktov, je v songu „Tunnustus II“. Masívna hradba gitár, do toho burácanie bicích a záhrobný spev. Mierne mi to pripomína fínskych záhrobných metalákov Tenebrae. Parádne zakončenie parádnej nahrávky. Trochu ma aj mrzí, že banda sa tak ožrala a nenarvala tieto veci do ľudí v dôstojnejšej a počúvateľnejšej forme. Šak snáď nabudúce... Pjesničky ale majú pjekné...

-Majto C.-



DILUTION „s/t“ 7“EP 2015 (kooperácia)

 Čo vznikne, keď svoje sily spoja ľudia z viacerých grind-fastcore bánd? Ďalšia zbesilá záležitosť, ako je táto, čo držím v pazúroch. Neviem, kto je hlavným iniciátorom, no je to v podstate aj jedno, dôležité je, či sa dá počúvať muzika, čo táto štvorica spáchala. A tá sa veruže dá. „Relinquish“ je fastcorová besnota s grindovým vreskotom a občasnými hrdelným revom. Dobre vyznie spomalenie v závere. „T.D.G.“ začne pomalou hutnou pasážou, aby cez basový výjazd nastúpilo rýchle tempo, ktoré sa po pár taktoch zvrhne do grindovice a zas späť. Všetko na ploche 52 sekúnd. „Punisher“ dostojí svojmu názvu a po thrashovom úvode vás vyklepe jak koberec. Brutálny grindcore-výplach pokračuje aj v nasledujúcej „Más“, no aj tu dôjde k spomaleniu v závere. V tom tempe sa rozbieha aj záverečná zbesilosť A-strany „Strange men“, ktorá po zopár zaujímavých partoch gitary skončí v grindovom inferne. „Sympathy“ sa síce rozbieha pomaly, no klepačky a neurvalý škrekot to prevalcujú aj tu. Poslednou položkou pôvodnej tvorby je „Under pressure“, ktorý začne hutnou gitarou, no pokračuje prestriedaním fastcoru s thrashcorom. Potom už sú tu len dve coververzie „Born to thrash“ od mne neznámych Flash Gordon“ a skoro až S.O.D. riffom začínajúci „Rebels today“ od staršej talianskej hardcore-grindovej bandy Comrades, ktory sa aj ďalej nesie v hardcorovom duchu s agresívnymi vokálmi. Hoci na prvé počutie tvorba Dilution možno znie ako bodrel, no sú tu parádne gitary, ale celkovo je v tom lomoze dosť zaujímavého, no mne ako obvykle, v tomto žánri postačí tento formát. Dlhší by ma možno už nebavil. No som si istý, že poteší fandov holdujúcich týmto žánrom, abo pôvodným kapelám jej členov. Zámerne ich nespomínam, nech to nemáte tak ľahké...

-Majto C.-