DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


sobota, 28. mája 2016

GRINDING JESUS BROTHERS " Reign Of Evil" MCD 2016 (Bizzare Leprous Prod.)

Prvý krát som sa s junákmi stretol na spoločnom koncerte v Spišskej. Vtedy mi prišli ako ďalšia nová krv na chudobnej grind scéne Slovenska, ktorú potrebuje a bude potrebovať neustále. Ich set mi prišiel ako pocta Nasum, tak keď som zvestoval chýry, že sa chystá ich debut, tak som bol náramne zvedavý. No a jeb ho! Pecka! Ináč pravdu povediac z Vranovského štúdia Tetradrot, zatiaľ zlá nahrávka nevyšla. Plusom štúdia je , že vsadili, na švédsku kartu a rozhodli sa znieť ako Švédsky Sunlight. Presne v tomto duchu sa nesie aj celá nahrávka. Prvý môj dojem bol pri inštrumentálnom intre bol ten, že či som omylom nedal do prehrávača CD nejakej švédskej kapely. Potom sa spustí smršť grindcore povídaček práve na štýl Nasum. Nie je to presne ono, ale nesie sa to v tom duchu. Parádny zvuk proste samo o sebe už vyzýva počúvať v kľude toto CD. Absolútne nemôžem po tejto stránke nič vytknúť. Na druhú stranu, pri takomto zvuku vyznie naozaj všetko dobre, jediný čo to dokázali pohnojiť boli snáď Cripple Bastards, ktorý odcestovali nahrať album do Sunlight a vrátili sa  s nahrávkou ako z Talianského squatu.
Ale muzika GJB je celkom nápaditá, má poriadny punkový feeling, texty sa striedajú v Angličtine a v rodnom jazyku Slovákov. Skladbz nie sú zbytočne dlhé a sú chytľavé. Tak isto je plusom, že sa jedná o mini CD a 8 skladieb je tak akurát,aby to neprerástlo v nudu, aj keď pri tomto zvuku by každý zniesol aj viac skladieb. Ale možno nabudúce.
Mínusy? Jednoznačne odfláklý obal a u mňa osobne ešte fakt, že na štýl klepačiek bubeníka, som si musel trocha zvykať,ale to je kozmetická vada. Držím palce chlapi!
Takže teraz zdvihnite riťe a podporte túto novú krv na scéne!!

-Lepra-

BANDZONE

piatok, 27. mája 2016

UŽ JSME DOMA „Tři křížky“ CD 2015 (Indies MG)

Český hudobný fenomén Už Jsme Doma oslávil pred rokom tridsiatku. Ako u nich býva dobrým zvykom, poňali to opäť po svojom a namiesto tradičnej „bestofky“ vydali túto kompiláciu, na ktorej je znovu nahratých 11 songov, ktoré by mohli byť známe – vo svojej pôvodnej forme. No nebol by to Vanek & spol., aby neponúkli niečo viac ako obyčajnú výberovku, tak ponúkajú úžasné verzie, ktoré sa od originálu odlišujú niekedy až dosť, pričom isté náznaky a styčné body sa počuť dajú. Myslím, že v tomto napomohlo aj to ako znovu nahrali dávny album „Pohádky ze Zapotřebí“, z ktorého sa preto neobjavil žiadny song.
Osobne ma milo prekvapila hneď úvodná „Slaďák“ z parádneho albumu „Hollywood“ (a ako album sa aj pôvodne volala), ktorú som spočiatku ani nespoznal, tak skvelo ju prearanžovali. A nielen ju, aj po nej hrajúca
50%“ (Napůl / Nemilovaný svět, 1991), ktorá dostala tak košatú formu, že predbehla možno aj predlohu, ktorá tiež neoplýva zrovna jednoduchosťou aranžmánov. Čisté predstavenie experimentovania v muzike.
Pozadu neostávajú ani „Slechy“ (Uši / Uši, 1999). Štruktúra sa mení ešte viac ako v originál verzii a to je teda pekne košatá vec. Dramatická orchestrálna, stredná pasáž vyvoláva až mrazenie, jak znie odludšteno a keď nastúpi Vanekov spev, neznie z toho oveľa viac nádeje. Tá príde až pri poslednej slohe.
Nenápadným brnkaním gitary a decentnými tónmi trúbky sa rozbieha „Blázen“ (Fíkus /Uprostřed slov, 1990), no ani v nej nie je núdza o divoké rytmy a zmeny tempa. Skvelo vypálila aj „Obvyklý savec“ (Tradiční kočka ), ktorá je aj v tejto podobe bláznivá a pestrá ako kedysi. V podstate, práve pre tú farebnosť a bláznivú muzikalitu si ma kedysi „Nemilovaný svět“ získal a odvtedy na túto kapelu nedám dopustiť. „Maruška“ (Mariana / Jeskyně, 2010) sa zjavila vo folk podobe obnaženej až na kosť, kde Vanekov spev sprevádza len španielka a preludujúca flauta a cinkot tamburíny v pozadí, pričom, ale stále počuť, že je to song UJD, hoci značne zjednodušený. Keď potom veselou melódiou nabehne ďalšia vec „Obavy“ (Strach / Uši), zábava pokračuje v plnom prúde. Punkový odér jej vcelku pristane. „Kytovka“ (Jassica / Hollywood) je aj tu plná šialenstva, no oveľa ďalej týmto smerom zašla „Rez“ (Koroze / Hollywood), kde po klávesovom škripote nastúpi spev jak z ľudovky a ďalšie príjemné zmeny, ktoré tomuto songu dávajú nový rozmer. Mierne disharmonická trúbka rozbehne „Hmotnost“ (Tíha / Rybí tuk, 2003), ktorá v tomto poňatí pokračuje po celý čas. Keď už vás z tej disharmónie poráža, nastúpi príjemná melodická parádička podporená decentnou gitarou, ktorá nás pomaly privedie k bláznivej punkovici na záver „Ano či či“ (Yo nebo nebo / Uprostřed slov), ktorá znie jak Plexis v dobách debutu „Půlnoční rebel“ Krátka, chytľavá rozlúčka s týmto parádnym kusom, ktorý je pre mňa na úrovni radových albumov a nielen akési výročné nič. Povinnosť pre všetkých, ktorým tvorba tejto party čosi hovorí.

-Majto C.-


nedeľa, 22. mája 2016

VIRTUAL VOID "Rest In Piss" (Pařát, 2016, 47:16)


Pařát je v súčasnosti jediný metalový magazín, ktorý si kupujem, dobre vyzerá, má narvaný obsah, redakcia takmer vždy tuší, o čom píše, a je tam snaha nestavať ani tak na „povinných jazdách“ ako skôr na priblížení nových zaujímavých záležitostí. Takisto oceňujem pařátovskú vydavateľskú činnosť, kvalita vydaných vecí je síce kolísavá, tak pol na pol medzi „slušné/železo“ a „zbytočné/strašné dačo“, ale tentokrát si vybrali tú lepšiu chvíľku a severomoravským veteránom VIRTUAL VOID vydali už druhý album (celkovo ich kapela má štyri).
VIRTUAL VOID si z 90. rokov pamätám ako spolok, raziaci staroškolský, prvotný black v dobe, kedy sa všetci naokolo zbláznili do Nórska, tu a tam až tragikomicky, a náklonnosť k starým metalovým „rýdzim a neuhladeným“ časom im vydržala dodnes. Predošlý album „Ride To Hell On A Fucking Whores“ bol mixom starého, prevažne európskeho black a thrash metalu, vychádzajúcim z VENOM, HELLHAMMER, CELTIC FROST, s istými momentmi upomínajúcimi na škandinávsky death metal rokov 1988 – 1992. Nových desať skladieb ide o kus ďalej, možno v trochu zvoľnených, ale razantne úderných stredných tempách. Hudobne je to o čosi pestrejšie, nápaditejšie a atmosférickejšie, hutný, jedovato ponurý starý tvrdý metal, nadupaný black-thrash-death koktail so solídnymi harmóniami a variabilným drsným, skôr revaným vokálom. Má to „živý“ oldschool zvuk, hudba kope a záverečná skladba je kompozične i vokálne „rozkvitnutá“ tak, že skoro pripomína TRIPTYKON. Pamätníkov by toto osloviť malo, mladí „metalisti“ si „zmrzlinu“ načešú pri niečom inom.



-Martin Lukáč-     

WHITE LUNG „Drown with the monster“ 7“ 2014 (Domino)

Kanadské divožienky a ich gitarový bar(bar)d vydali tretí album „Deep fantasy“ (ku ktorému som sa žiaľ nedostal), ktorému predchádzal tento singlový počin s dvomi divými vecami. „Drown with the monster“ je typická vec tejto partičky s podivnou gitarou v úvode, vreskotom Mish Way a priamočiarymi bicími, ktoré dokážu sypať jednoduché rytmy tak presvedčivo, až je to odzbrojujúce. Do toho Kennyho drsné riffy striedané s tými najpsychopatickejšími vyhrávkami, ktoré dávajú tejto bande jedinečnú tvár. „Snake jaw“ je tempovo rovnaká, no Mish tu vytiahne svoj drsne chrapľavý čistý prejav, ktorý jej hlasu nesmierne pristane. V niektorých častiach pritlačí na pílu a vrieska ako som zvyknutý zo starších nahrávok, no melodika v tomto songu dominuje. Rovnako aj gitara sa nesie v miernejších šialenstvách, hoci stále sú tu pekne divoké ozdoby. Skrátka, divý punk tejto party je osobitý a ľahko rozpoznateľný, čo v dnešnej dobe nebýva pravidlom.
Keď to tak počúvam, tak ma aj trochu sere, že som nejak prehliadol vydanie albumu a nezadovážil si ho. Snáď sa aspoň dostanem k tomu tohoročnému.
Ak niekto ešte nezavadil o tvorbu tejto partičky a nie je mu cudzí „ženský“ punk s vlastným ksichtom, nemal by váhať ani chvíľu a po jednom z mnohých titulov sa poobzerať.

-Majto C.-



piatok, 20. mája 2016

MOBIUS „The Magic Of Macabre“ LP 2015 (Analog Freak Records, Holy Goat Records, W.I.F.A.G.E.N.A. Records)

Bahno. Ak by som mal tvorbu tohto žilinského dua popísať jedným slovom, tak je to toto. Či už sú to dojmy z ich koncertov (poväčšinou neopísateľné zážitky), abo z ich dávnej prvej demonahrávky, či aktuálneho debut-vinylu.
Úvodný drone výplach „Eternal weeping in agonies“ ma uvíta spätnými väzbami a nekonečným riffom. Rozleptáva na atómy, kým sa ozve nejaký rytmus Fokulárových bicích, ktorý už len po podlahe rozmaže tu mazľavú, beztvarú hmotu, ktorú rozochvieva frekvencia valiaca sa z reprákov. Aj červy lezú z hliny a snažia sa odplaziť čo najďalej z dosahu tých záhrobných hlukov. Plazia sa s hmlou, no únik nenachádzajú. Zomierajú v agónii a spasenie neprichádza. Len zmar a rozklad (ako spieva istá partička). Náladu umocní sláčikové kvarteto v „On the edge of Tartarus“, keď svojím vstupom vnáša harmóniu do tej masy hluku, no svetlo nerozžiari závoje tmavých tieňov. Len plameň sviece sa jemne zachveje v poryve sviežeho vánku, tam kdesi v zatuchnutej komnate podvedomia. Iba temnota. A kľud. Skvelé zakončenie prvej strany.
Druhú stranu brány záhrobia otvárajúca „Rite of the unholy hunt“ už mi zježila srsť na živých setoch tejto party, no skvelo funguje aj v tmavej izbe na pohovke. Temné riffovačky šľahajúce do tváre ako prudký lejak, do toho vírenie kotlov a dunenie hromov ohlasujúcich príchod záhuby. Veľmi kvalitná záležitosť, v ktorej nie je núdza o gradáciu a zahustenie, ale aj prekvapivé brejky. Pre mňa vrchol tejto kolekcie. Na ňu sa voľne napojí „All who drinks from the abyss“ tepaním Fokulárových bicích, aby po chvíli zaburácala aj gitara v jednoduchom sludge-doom riffe, ktorý sa s rôznou intenzitou hlási o slovo po celý čas. Na to, ako je skladba minimalisticky poňatá, znie nesmierne dobre, najmä keď sa ku koncu zvrhne v rozostrenú vybrnkávačku podporenú hlbokými kotlami, aby sa po chvíli vrátila do sludge-doom výraziva s hutnými riffmi. Tiež jedna z tých vydarenejších vecí, ktorá album ukončí dôstojne a štýlovo krátkym tlkotom bicích bez Danovej gitary.
Som vážne rád, že toto žilinské inštrumentálne duo konečne zverejnilo ďalšiu porciu svojich špinavých vízií záhuby. Ak k tomu ešte prirátam skvelý zvuk a parádne urobený obal, ktorý nedovolí, aby som ho len tak odložil bez toho, aby som skúmal detaily na ňom, tak som majiteľom jedného fakt vydareného albumu. Bandcamp kapely síce hlási vypredané, no v distrách isto ešte oneskorenci nájdu nejaký ten kúsok, ktorý ich odvedie na odvrátenú stranu krásy...

-Majto C.-


nedeľa, 8. mája 2016

MASSOLA / SEDEM MINÚT STRACHU split CD 2016 (Nomad Sky Diaries)

Stretli sa raz dva projekty milujúce noise core, zavreli s ado štúdia a začali hrať. Pravdaže každý to čo vie a dirigenta nebolo nikde. Tak sa naskladali do štúdia dvaja bicmeni,dve basy, gitara, saxafon. Zvukár zo štúdia povedal, že po prvý krát v historii štúdia. boli obsadené všetky mikrofony a všetky stopy v mixáži. Od začiatku sa na vás spustí kanonáda absolútneho bordelu, kde občas začujete saxik, ústnu harmoniku ,ale to len tak na okraj. Znie to ako keby symfonickému orchestru dali kokteil speedu a kokainu, nabustrovali im nástroje a čakali , čo sa bude diať. Každú bude hrať to svoje a akaždý sa bude snažiť byť lepší, hlučnejší, šialenejší, než ten druhý. Toto je čistý sabat noiserov. Zaujímavý nápad, čo nemá v histórii Slovenského podzemia obdobu, pekne zabalené do digipacku a rezko zahraté, až po hrob!
-Lepra-

utorok, 3. mája 2016

Sadistic Lingam Cult "Triumph of the will" CD 2016 Lofi Or Die Records

Ak niekde nájdete info o tejto kapele, zaručene to bude v štýle "bočný projekt Catasexual Urge Motivation" s prívlastkami ako obskurný, temný, kult. S tým druhým absolutne súhlasím, s tým prvým mám problém, lebo slovo "bočný" mi evokuje niečo ako menejcenný či slabší, a ja som asi jediný fanda Catasexual Urge Motivation, ktorého poznám a ktorý má radšej tento ich "bočný projekt" ako CUM osobne. Prvýkrát som SLC počul keď vyšli na split 7"Ep s Decomposing Serenity a to bolo tak hrozné a tak "kokot, to je čooo??" až to bolo úžasné a môžem kľudne povedať, že láska na prvý omak. Potom som toho už veľa nezohnal, nebol internet, nie všetko išlo tak ľahko ako dnes, až neskôr som sa dostal k LP "Winds of God", 3way CD a až potom potom spätne k empétrojkám starých kaziet. Pôvodne vyšlo "Triumph of the will" na kazete ako reedícia LP "Winds of God" plus nejaké nevydané veci a táto tu CD reedícia reedície je opať doplnená o 3 nové veci, to znamená že tu máme už 21 nanovo mastrovaných songov v konečne kompletnej session. Počúvať toto je utrpenie a pôžitok v jednom, všetky tie elementy od dark ambientu cez deathindustrial až po industrialnoise cucajúc nálady z hnusov ako Abruptum či Vasilisk a Grim, všetky tie pocity od chladného kľudu cez totálne nervné pasáže čo španujú chrbticu až po masívny, oscilujúci hluk s mystickou, temnou atmosférou, to všetko vo výsledku pôsobí strašideľne, hypnotizujúco a príťažlivo. Je to ako pozerať Saw, skvostný hnus a strach, nedá sa od toho odtrhnúť a ťažko vysvetliť čo sa vám na tom môže páčiť. Pre tých, čo poznajú Catasexual Urge Motivation a nepoznajú Sadistic Lingam Cult musí stačiť predstava bratov Kanaiovcov besniacich sa miesto masakrálneho cyber deathgrindu na temnom hlukovom poli, neviem či si tú nálepku blacknoise vymysleli oni ale v skratke a pre predstavu môže byť. Vždy som bol prekvapený, že sa o nich takmer nehovorí, nikto ich nepozná hoci CUM je viac než kult, stokusové LP "Winds of God" zoženiete aj dnes po takmer dvadsiatich rokoch na discogs za smiešnych dvadsaťpäť a pritom je to stará a skvelá klasika temného hluku. Neviem či súčasné projekty ako Trepaneringsritualen alebo Deathstench SLC počuli ale ja to napríklad v ich tvorbe rozhodne cítim, proste, jedna z tých totálne nedocenených kapiel, určite nie pre každého, ale inak klasika a kult!

-RadoKAZ-
http://label.jigokuki.org/tag/sadistic-lingam-cult/

nedeľa, 1. mája 2016

SEDEM MINˇUT STRACHU / UNCONSCIOUS DISHARMONIC MALFUNCTION split 7"EP 2016 (Bog Records)

Trojica junákov z grindcorova údolia žiarského, sa rozhodla že dobehne vo vydávaní hudobných nosičov, všetky tie zameškané roky, ktoré ako mladý milovníci hluku, strávili v roli fanúšika.
S.M.S. nič nemenia na zvykoch a prístupe k svôjmu hluku,akurát trocha mi vadí, že kvalita ide trocha dole a chýba mi ten hutný bordel, čo produkovali predtým. tentoraz je to také v stredoch, čo sa týka zvuku, až mierne vo výškách, ale bordel má svôj recept rovnaký. Hluk, čo držia po kope bicie a do toho dva neandretálske kvílenie  dvoch basákov. Monolit hluku, ktorý začne na začiatku,ako položíte a končí bez prestania, až kým sa ihla nedvihne. Desať bodov za obal a nejakú mínuská za zvuk.
U.D.M. sú Japonci, čo je zem zaslúbená hluku a vlastne oni dali svetu noise core. Ich strana obsahuje 5 vecí, ktoré nesú základy noise core, čiže bicie, nejaké struny, vokál a ešte klasický harsh noise. Všetko skreslené a sprízdnené do takej polohy, že to už hraničí s počúvateľnosťou. Ale zaujímavé je to po každej stránke, hlavne čo sa týka pestrosti použitých hlukových nástrojov a na takto krátku minutáž je to priam ideálne. Skúste si túto raritku zohnať, vyšla len v náklade 313 kusov a pomučiť sa trocha!
-Lepra-

UNCONSCIOUS DISHARMONIC MALFUNCTION
SEDEM MINUT STRACHU

E.S.M. CD 2016

Z Mostu pochádzajúci hlukový projekt E.S.M. sa hlási o život a priestor na hlukovej scéne. Ono keď mi niekto sa predstaví, že ahoj som z Mostu a hrám noise, je pre mňa oveľa dôvernejší, než noiser  zo Šumavy. Ľudia v Moste vedia všetko o tom čo je hluk a špina, takže majú na tento štýl vyjadrovania sa, výsostné právo.
E.S.M. do svôjho hluku, ktorý sa skladá z preefektovanej gitary  a rôznych noise harašení, zabudovali aj na starý štýlo John Zorna aj saxafon. Občas to vyznie ako keby unavený roboš pri železnej huti, počas prestávky si len tak pohrával na saxafone, také základné prstoklady.
Ono celá nahrávka ani nie je dokonca tak otravná, že by ste si ju z recesie nepustili zase a raz, aj keď len tak na nasratie hostí, alebo ku káve. Vyšlo v 300ks náklade. No a čo znamená skratka ESM? Evu Svrbí Míca. Pohoda. Hľadaj u dílerov hluku
-Lepra-

pondelok, 11. apríla 2016

411 „The Side You Cannot See: Complete Discography 1990-1992“ LP 2014 (Workshed Records)

Začiatkom 90s som sa dostal k množstvu nahrávok kapiel, o ktorých som potom už nikdy nepočul, pričom to, čo som mal, bolo úchvatné. Jednou z nich bola nahrávka „This Isn´t Me“ partičky 411 (Four One One), ktorá v tomto žánri patrila k mojím topkám popri „You“ od Goverment Issue, „Start today“ Gorilla Biscuits či „Perfection of desire“ Shelter. Žiaľ, samostatný album sa mi už potom zohnať nepodarilo, no som vďačný aj za túto kompiláciu, ktorej je súčasťou. No na moje rozčarovanie ju vydavateľ poňal chronologicky, tak kým sa dostanem k samotnému albumu, treba najskôr vypočuť 2 songy z debutového 7-palca „Say it“ a 1 z nejakej inej kompilácie. „Under fire“ je rýchlejší song s melodickým refrénom v strednom tempe. „Those homophobic“ som poznal už z albumu. Je to vec v stredne rýchlom tempe s gitarou v duchu GB, s dobrým, krátkym sólom. „Life minus me“ je pomalšia záležitosť, trošku v duchu NoMeansNo (myslím ich pomalšie, melancholickejšie veci) abo Fugazi. Celkom sa mi táto (pre mňa v podstate nová) vec pozdáva.
Potom už prichádzajú na rad lahôdky z albumu. Odštartuje známy riff a svižné tempo „Face the flag“. Melodický hardcore v tejto podobe ma berie aj dnes rovnako ako pred rokmi. „Blackout“ začne pomalšie, no po pár taktoch sa tempo vráti do rýchleho. Rovnako ako v prvom songu, aj tu prídu na rad spomalenia, kde dostane priestor basa, no aj gitara súka neskutočné party. Titulný song sa nesie skôr v pomalších tempách a znie ako typický deväťdesiatkový hardcore – pomalšie tempo, drsná gitara, zborové spevy a kurevská chytľavosť v každom momente. „Self help“ je rockovejšia, melodická pesnička, ktorá trochu odľahčí náladu albumu pred drsnou hardcorovkou „Destroy the dream“, ktorá sa preženie k refrénu s pomalými sekanými pasážami a naliehavým spevom, aby sa vzápätí zas rozbehla do rýchlej slohy, ktorá ukončí stranu. Ak si odmyslím spev, táto vec mi trochu pripomína Suicidal Tendencies v období „Join the army“. Druhú stranu otvorí pomalšia, melancholická „The naked face“ s parádnym smutným spevom a skvelými gitarami, ktorá ku konci trošku naberie na intenzite a nasranosti. Potom znovu zaznie „Those homophobic“ a v podobnom duchu a tempe sa nesúca „Our father“. Dve skvelé, členitejšie veci plné dobrých nápadov, ktoré sa dobre dopĺňajú. Basová linka otvorí pomalšiu „Show me“ s deklamovaným spevom a parádnou, jednoduchou gitarou. Záver albumu patrí opäť trochu svižnejšej a melodickejšej „Carnal knowledge“ s kričaným refrénom. Do dnešných dní ma tento album neskutočne baví ako celok a to som ho počul neviem koľkokrát. Dokonalosť!!
Po doznení posledného titulu z albumu sú tu ešte tri bonusovky. Živák „Flesh“ je trošku nevýraznejšia vec (najviac asi vďaka zvuku). „Mad at myself“ je rýchla punkovka bez výraznejších komplikácií, ktoré boli príznačné pre ranné obdobie Government Issue. „State violence, state control“ v strednom tempe sa od originálu líši len spevom a čistejším zvukom, hoci gitara znie pekne nasrato aj v podaní 411. Áno, hádate správne. Posledné 2 songy tohto výberu sú coververzie od Government Issue a Discharge z rôznych kompilácií.
Radšej by som síce prijal samostatný album kalifornských hardcorákov, no aj
toto je lepšie jak nemať nič. Kto náhodou nepozná a potrebuje rozšíriť obzory o hardcore 90s, toto je študijný materiál najvyššej kvality.

-Majto C.-