DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


nedeľa, 4. decembra 2016

NECROCOCK "Houbařské Album" CD 2016 (Vlastný náklad)

Milujem tohoto človeka. Kým určitý jedinci sa snažia okolo seba vytvárať dojem, uletených úchylákov, tak tento pán to robiť ani nemusí. Za neho hovorí jeho muzika. No a tá je teda ako vždy, poriadne chorá.
Na novom albume sa znova vydáme do lesa, kde sa ako zdá, Necrocock cíti, ako ryba vo vode.
Celé album je venované nestorovi českej mykológie ing. Miroslavovi Smotlachovi. Dokonca jeho hlas zaznie ako intro. V textoch by asi málokto dokázal tak kvetnato a hlavne choro, opísať stav otravy hubami. Hudba je je zväčša otázka automatu a gitár, ktoré si vo svojom gumistudiu nahral sám Necrocock. Výnimka je skladba "Phallus Impudicus", kde hosťuje živý bubeník a aj sám Franta Štorm a celé to tým pádom znie dosť Master´s Hammerovsky.
Temto albumu a celkovo 90% albumu je pohodová odychovačka , kde sa silný dôraz kladie v prvom rade na texty. Samotnou kapitolou je prerábka ľudovky "Do Lesíčka" aj s refrénom,ktorý spieva detský zbor. Na toto musí mať talent proste a v prvom rade byť, fakt chorý. Tak isto sa mi páčia aj vsuvky v podobe trubky a pravdaže synťákov, ktoré fakt spestrujú a dotvárajú skvelú atmosféru tejto muzike.
Samozrejmosťou je perfektne spracovaný digipack s fakt nádherným desingom. Tu sa už fakt oplatí tento nosič vlastniť.Som vážne potešení týmto albumom, ktorý u mňa dosiahol bod, že si ho len tak púšťam do pohodičky. Všetci tý pseudo "úchyláci", tu je jeden pán, čo vás strčí do vrecka na jeden ťah. Poklona!!!!
-Lepra-
WEB

pondelok, 21. novembra 2016

AGATHOCLES "Commerce To Mince" CD 2016 (Selfmadegod Rec.)

Agathocles je ako burina. Nezničí ich nič, nepodľahnú žiadnemu trendu, ale dookola si drtia ten svôj mince core . Pravdaže aj ich štýl prešiel premenou a vždy to záležalo pravdaže od zostavy, ktorá bývala vo vnútri kapely. Momentálne až ste videli AG po dlhom čase naživo, tak môžete len potvrdiť, že po slabom období, sú zase späť a ide im to ako za starých čias. Chrlenie splitiek neustalo a neustane asi nikdy, ale full albumov je už pomenej. A tak až sa naskytne príležitosť, tak mile rád chmatnem po ňom.
Nový album obsahuje rovno 35 skladieb z čoho je jedna coverka od Brazílských punkerov  Desnutricao. A od začiatku na vás vybalia spŕšku polminutových zásekov o sile jedného/dvoch riffov, ktoré prerušia nejakou pomalšou skladbou a zase späť. Žiadna zmena čo sa týka muziky, ktorú drhnú posledných asi 5 rokov. Nechápem však to, že keď na youtube sa objavila jedna skladba, ktorú vypustilo samotné štúdio Soundshape , tak zvuk znel až moc dobre na to, aby ho Ag vo finálnej verzii pravdaže nespríznili do podoby Japonských bordelov. Ale stále je to v pohode a celkovo to znie poriadne surovo, neotesane, teda presne , ako by mal grindcore vyzerať. Až ste fanúšik AG, tak neváhajte ani minutku. Až ste nad nimi zlomili už palicu, toto vás dotane späť do hry a až si taký ignorant, že si sa ich bál pustiť do svôjho života, tak to už teraz nerob. Ostaň si pri svojich jemných cuckaniciach, lebo toto ťa náhodou rozkope!!!
-Lepra-
BANDCAMP

nedeľa, 20. novembra 2016

Hobos, Zeit, Noviot Pochetok, D.F.F. – 11.11.2016 Trnava, Kubík



Prišiel piatok večer, skúška takticky presunutá na stredu, tak nič nestálo v ceste výprave do Trnavy. Cesta rýchla, krátka a nekomplikovaná, takmer až k miestu určenia, no lokalizovať ho nepomohla ani elektronicko-zavádzajúca jednotka, ktorú sme pre ten účel po chvíli spustili, no nakoniec sme sa tesne po siedmej dostali do správnej brány. Hneď za rohom tváre známe i neznáme. Boli sme medzi svojimi.

Hudobný večer otvoril s neuveriteľným, len štvrťhodinovým meškaním, punkový bard zo severu s gitarou v ruke, slnkom v duši a úsmevom na tvári. Tak vnímam Dášu už nejaký ten rok a jeho koncertné sety ma bavia stále viac. Každý jeden je jedinečný a neopakovateľný, bo Daša aktívne komunikuje s publikom a od toho sa odvíjajú aj jeho preslovy a mimohudobné vsuvky v piesňach. Tento večer patril celej nahrávke „Radšej sám ako v zlej spoločnosti“, ako aj piesňam z 5-splitu a nejakým starinkám. Set som si vychutnal sediac na gauči a bolo to viac ako príjemné, zábavné a osobité.
NOVIJOT POCHETOK
Po akustickom úvode nastúpili elektrické gitary v rukách macedónskych mladíkov NOVIJOT POCHETOK, ktorých už som pred časom videl a vtedy ma tiež naživo veľmi bavili. Iné to nebolo ani v Trnave a hoci priestorovo je Kubík menší ako bol Boogie bar, zvukovo to bolo oveľa lepšie, dokonca bolo aj spevy počuť, bicie nevynímajúc. Ich set bol pekne poskladaný, bo rýchle punkovice sa striedali s pomalšími a komplikovanejšími skladbami, ktoré miestami zaváňali príjemnou melanchóliou, ktorá sedela do jesennej atmosféry vonku, čo znelo viac ako dobre a stále bolo čo počúvať. Ako celok to bolo parádne zohraté aj pekne dvojhlasne odspievané gitarákmi, no mňa najviac zaujal bubeník, ktorý neplnil len úlohu motora kapely, ale svojou nápaditou hrou posúval už tak zaujímavú tvorbu bandy ešte vyššie. Ak sa tento sympatický kvintet rozhodne opäť zavítať do našich končín, isto si ich nenechám ujsť.

Potom sa pred nás postavila prvá štvorica z Benátok - ZEIT a začali nás rozbíjať na atómy svojím šialeným, chaotickým hardcorom, v ktorom ale zaznelo aj veľa melancholických emo-pasáží, ktoré mi režú najmä od francúzskych spolkov. Veľkým nedostatkom pre mňa však bolo, že chlapi neodhadli priestor a vypálili aparáty moc nahlas, tak bicie tamer úplne zanikali pod šialenou gitarou(napriek tomu nehorázne geniálnou) a burácajúcou basou. Škoda, bo keď som ho sledoval, hral tam miestami pekne šialené veci, ktoré moje dobré dojmy mohli len umocniť, takto bol môj zážitok len polovičný. Snáď budem mať možnosť vidieť toto peklo s lepším zvukom.
HOBOS
A na záver prišiel čas na kapelu, kvôli ktorej som sa ten večer nachádzal tam (jasné, že ma tam lákalo veľa iných dôvodov, no toto bol asi z tých väčších). Ďalšia benátska kapela HOBOS, ktorých album už nejaký ten čas vrcím na platňofóne a robím to rád. Podzemím zaburácal chrastivý, švédsky zvuk gitary a mne ubudlo minimálne 25 rokov, tak príjemný pocit na duši vyvolal ten „Entombed-feeling“, ktorý na mňa z tvorby týchto talianov vždy dýcha. Navyše sa polepšil aj zvuk, tak ich punkový metal, v ktorom sa Motorhead-ovská priamočiarosť dopĺňa so švédskymi riffmi, rozhýbal „dav“ až k takému besneniu, že som čakal, že si niekto aj ublíži v tom malom priestore. Výkony všetkých parádne, pekne vyvážený zvuk, že aj bicie skvelo zneli. Úplne s prehľadom odohratý, energický set, na ktorom jediným negatívom bolo, že skončil. Okrem vlastných songov zazneli aj pocty obom spomenutým bandám, čo len potvrdilo, že som naladený na správnu vlnovú dĺžku s kapelou a nehľadám v ich muzike niečo, čo tam nie je. Pekný výlet do minulosti. Samozrejmosťou bol nákup 7palcov, ktoré som ešte nevlastnil.
HOBOS
Po nákupoch už len lúčenie a cesta domov plný dojmov. Aj hustejšie by sa patrilo takéto čosi podnikať. Škoda, že som o tomto koncertnom miestečku nepočul skôr, bo je to relatívne blízko a je vcelku útulné.

-Majto C.-

fotky: Majto


nedeľa, 13. novembra 2016

THORWALD – Kolízie systému (2016, samovydanie, 20:28)

THORWALD sú tu už nejaké roky, postíhali všeličo, hlavne vývoj v rámci žánru, od grind/crustu cez patologický goregrind až po dnešnú podobu, ktorá z nich robí zrejme štýlovo najčistejšiu košickú grindovku. Čo si budeme hovoriť, OBLITERATE sú už kdesi inde, CRUENT sú viac gore a metal, nikoho iného významnejšieho a aktívneho tu od nás si momentálne nevybavujem. „Kolízie systému“ sú druhý dlhohrajúci album, s tými 20-minútami dlhohrajúci skôr na pomery grind/power violence. Zhruba tam sa Wurma (basa), Fuko (gitara), Miki a Bindi (vokály), dnes už aj s novým živým bubencom Kubom (KILLCHAIN) dostali a dá sa povedať, že prinajmenšom na Slovensku je to na prvú ligu. Osem skladieb a deviatka záverečný remix hitovky „Igor Liba“ od K4CID, nárez ako sa patrí. Chytľavý, dobre zahraný klasický náklepový grind tu a tam do powerviolence, citeľný dotyk švédskej školy ako napr. u vranovských SYSTEMIC DAMAGE a dva prekrikujúce sa zúrivé hlboké growly i vyššie reváky v slovenčine, nakladajúce debilite súčasného sveta. Zvuk z Tetradrotu je správne rezavý i drviaci, pri remixe si spomeniete aj na 90. roky a koketovanie extrémnych žánrov s elektronikou a industrialom. Kvalita, dá sa zadarmo stiahnuť, a údajne by mal byť aj vinyl, CD myslím bude určite.

Martin Lukáč




nedeľa, 6. novembra 2016

MAJSTER KAT „Memento“ LP 2015 (Support Underground Records)

Toto je zas jedna z „obetí“ mojej lajdáckosti. Už je to asi rok, čo som si na koncerte zadovážil tento album na vinyle (cd verziu, ktorá vyšla rok pred ňou som nezháňal), aj som ho poctivo preháňal sluchovodmi, aj som sám seba presviedčal, že konečne o ňom čosi napíšem. Rok v prdeli a ja tu smoklím trápne žvásty o ničom. Poďme radšej k tomu podstatnému.
Obal je parádny – v takomto formáte tie obrázky vždy lepšie vyniknú. Len škoda písma v prílohe, bo na tom miestami svetlom podklade sa biele texty trošku strácajú. Našťastie poslucháč nie je odkázaný na prílohu a texty vychutná i tak, bo zrorumiteľnosť spevu im nedovolí zaniknúť pod muzikou.
Po tom, čo sa ihla vnorí do drážok, začne to najúžasnejšie intro, aké som kedy počul, v podobe songu „Úsvit“. Tá harmónia akustickej gitary a fujary je čosi tak dokonalé... Hrozne ma to odrovná vždy, keď album počúvam. Hneď nasledujúca „Spoveď kňaza“ je perfektnou ukážkou, kam sa uberá kapela na tomto albume. Stále je to thrash metal, dravý a surový, no zároveň technickejší a melodickejší ako v minulosti. Priznávam, že mi nejaký čas trvalo, kým som si ho naplno začal vychutnávať, bo som opäť čakal surový náklad ako kedysi. Namiesto toho na mňa spustili prepracované kompozície plné skvelých pasáží a melódií. Na takýto náklad som nebol pripravený. Hoci ani v minulosti nepatrili songy Majster Kat k primitívnym odrhovačkám postavených na pár drsných riffoch s tupým, uštekaným spevom, veci, čo sa linú z tohto nosiča sú nadupané nápadmi vrchovato. Mierne pomalšie a menej priamočiaro, zato rôznorodo a s množstvom citu a kumštu. Značný pokrok urobil aj Slymák v práci s hlasom. Už nepočujete len jakot jak na starých albumoch Living Death či Necronomicon, ale drsný, chrapľavý spev (parádne spracovaný a značne melodický napr. v „Kto si bez viny“, či „Zlo v nás“, ale aj „Na smetisku civilizácie“), no stará farba z debutu sa miestami objaví. V tradícii albumu „Svätá zvrhlosť“, kde sa tiež pomedzi tvrdé songy prepletali príjemné, akustické inštrumentálky, pokračujú hlavostínači aj na Memente. Tu v podobe spomínanej parádičky „Úsvit“ a prvú stranu uzatvárajúcej „Hodnoty“ so sólom plným vášne a jemným klávesovým podkladom, čím mi trochu pripomína Griglákove muzicírovanie na dávnom albume „Simile“ Fermaty. No akustická gitara sa objaví aj v kombinácii s tvrdými gitarami napr. v songu „Zlo v nás“, kde to znie osviežujúco a vytvára to pekný kontrast. Inak, sóla sú skvelé vo všetkých skladbách. Pekne vygradované a plné chytľavosti. Nečakajte žiadne naháňanie nezmyselných tónov po hmatníku. Napr. v takej „Zvony“ hraničia až s genialitou a v jednom momente mám dojem, že počúvam album Kinga Diamonda, toľko melódií sa naraz prediera do duše, že až nadnáša. Parádička. No parádny je aj záver albumu v podobe košatej „Na smetisku civilizácie“ s jemným, akustickým úvodom a prednesom hosťujúceho Borisa (Catrastrofy), cez pokračovanie s príjemnými sólami, doplnené jemným akustickým brnkotom, flažoletmi a speváckym duetom Slymáka s Mariánom Greksom, (nápad urobiť text ako dialóg Stvoriteľa s Diablom bol excelentný) až po vystupňovaný súboj hlasov v rýchlej thrash-rezačke, aby sa po spomalovačke predrala k záverečnému vybrnkávaniu, sólovaniu a Borisovej deklamácii textu. Po basovom sóličku (nie prvom na tomto albume) už len ticho a následné otočenie placky a znovu „Úsvit“. Pustiť si „Memento“ len raz sa jednoducho nedá. Je to naozaj vydarené a ucelené dielo, ktoré ani po roku nenudí a stále tam objavujem niečo nové. Chlapi dokázali, že svoje remeslo naozaj ovládajú a je možné hrať starý thrash metal aj dnes s vlastnou tvárou, bez kopírovania známych mien tohto žánru.


-Majto C.-


utorok, 11. októbra 2016

ABORTION- jeden víkend u bratov v matke Rusi


Tento výlet sme už plánovali dlhšie a raz nám už nevyšiel. Ani sme neverili, že by to mohlo klapnúť. Predstava, že idete do úplne pre väčšinu kapiel neprebádaných vôd, dostanete tretinu cesťáku a bohvie ešte čo sa môže prihodiť. Aj keď náš bubeník Miro je už starý matador a Rusko má prejazdené círom cárom ešte s kapelou Sanatorium.
To, že s peniazmi nevyjdeme, sme vedeli už vopred a boli sme ochotný doplatiť, horšie bolo, že vlastne mojou nedbanlivosťou sa to predražilo ešte viac. Nikdy si nevybavujte víza tak, že sa na to nesústredíte na 100%. Ja som to robil s telefonom na uchu v práci, počas práce. Vznikol taký paradox, že naše víza končili o deň skorej, než bol náš odlet domov. Takže sme hútali už všelijak a najsmelejšia verzia bola, že v nedelu večer sa odbavíme na letisku Vnukovo a potom prečkáme do pondelka v bezcolnej zóne. Nakoniec po brúsení nervov som musel kúpiť ešte raz lístky, jednosmerné na nedeľu a to du Budapešti. Poviem pravdu, keď som videl ako to na Vnukove funguje, tak som bol istý, že ten plán prečkať v bezcolnej zóne by nám neklapol nijak. Proste na mieste kde na každom rohu stojí policaj, policajtka, a na ceste od dverí do lietadla sme absolvovali asi 5 kontrol, by to po všetkej počestnosti a našich smelých pováh, proste nevyšlo!
V piatok sadáme s Mirom do RegioJetu Nitra-Blava za 2 eu na osobu (káva a noviny za 1 eu v cene). A pýtam s atu, ako je to možné? Asi neživia trojposchodovú budovu plnú darmožráčov.
Vyzdvihujeme si víza na firme a dáme si obed. Srandujem, že najedzme sa, je to možno posledný krát, tak som ani nevedel, že v mojom prípade tomu tak aj bolo. Presum mestkou na letisko a prvý pivo v letiskovom pube.
Smelý junáci sa posilňujú, legálnými drogami
Následne si vystojíme kilometrovú radu na náš let a presunieme sa do bezcolnej zóny. Flaša becherovky (najlacnejší artikel v duty free shope) nám má ešte spríjemniť chvíle. Nemali by sme ho technicky vzato brať na lietadlo ale nám sa to podarilo a veselo sme si ho tam popíjali. Je vidieť že sme u Ruskej leteckej spoločnosti. Ihneď po vzlietnutí zaspávame a budíme sa nad Moskvou, kde už tma jak v riti a leje ako z krhly. Vybavujeme sa asi trištvrte hodiny. Dlhé rady, milion policajtov na každom kroku. Je to naprd keď si pomyslím, že miesto tej flaše becherovky by som na palubu dostal malú atomovku. Verte mi , že necestovalo sa nám príjemne s týmto pocitom.
Konečne na letisku a za desať minut mi už volá Dimitry (Coyot), ktorý celú túto párty organizuje. Ja viem o tomto chlapíkovi sa popísalo dosť aj o tom ako je v riti s alkoholom a je neschopný, no nemôžem povedať krivého slova na neho. Dodržal všetko presne, ako sľúbil a celý čas bol úplne v pohode. Privítame sa a okamžite nás fotí, ako dôkaz že sme tu a zavesuje na net. Rusi nepoužívajú moc Facebook, majú nejakú vlastnú verziu, ktorej meno som si nezapamätal. Sadáme do vozu a hor sa do Zelenogradu. Cesta cez upchatú, upršanú šesťprúdovú diaľnicu, nevzbudzuje moc pozitívnej energie v nás. navyše Dimitryho jazda sa skôr podobá jazde typu, kto z koho, šialené predbiehačky, v jednej ruke v kuse mobil, do toho strašná muzika z CD, ktorá znela, ako keby ste pustili dve nahrávky naraz a snažili sa v tom sa nejak orientovať. Poprosil som ostatných, že keď budem chceť raz niečo takéto hrať, nech ma radšej zastrelia.
Dorážame na miesto určenia v Zelenograde, čo je vlastne klasický pub na Americký štýl, celý z dreva a s tou správnou cool barmanom a pravdaže správným pivom. fakt som bol prekvapený. Bolo to nejaké pivo na štýl Ipa z nejakého miestneho malého pivovaru. Paráda. Plac malinkatý, vstup zadara a na mieste cca asi 70 ľudí. Kapely čakali na nás a už sa našim príchodom začína. Je pomerne dosť neskoro už a majú hrať naštastie len štyri kapely. Všetko pravdaže gore grind veci. ja kecám s ľudmi, dokonca podpisujeme fotky! Naštstie dosť ľudí tu kecá po Engelsku,takže v pohode. Dokonca sú tu aj chlapci z Purulent Jacuzzi ktorý pred asi 6 rokmi boli u mňa v rámci ich Európskej tour.

DISINFECTION
Konečne nastupujeme a hrá sa na kombá, čo je ešte v celku v pohode. Hráme na požičané nástroje, kedže sme si ich nemohli sem priniesť, ale všetko je v pohode. Ľudia sa aj naštartujú aj besnia, no všeto je v pohode. Dokonca pridávame. Po našom sete balíme caky paky a ideme na byt k jednému páriku. Z jedného párika sa nakoniec vykľuje párty asi 7 ľudí v garsónke. Osobne už nepijem asi pol roka, Je pravda, že si pivo raz za čas dám,ale už nie som posadnutý démonom, ako voľakedy. ale nevypiť si vodku v Rusku, to by mi po smrti v očistci asi neodpustili. Dávam si pár pohárikov a v momente ma zalamuje. Už niesom zvyknutý na toto tempo a moji o desať rokov mladší rovesníci z kapely, trúbia do rána.
neviem čo k tomuto napísať
Miro to hrá na ryby
Ráno sa budím so silnou potrebou na WC a okolo seba vydím mrtvoli. Naštastie som vychytil ten najlepší flek na spanie, lebo som zaliezol prvý. Zombíci sa prebúdzajú a opicu riešia ďalšou opicou. Pokračuje sa ďalej. Čas ubieha a mi sedíme v garsónke hráme  GTA5 a pijú. (ja len občas pivko). Na moje naliehanie, že keď som už vysolil jednu priemernú výplatu na tento výlet, aspoň chcem vidieť Červené námestie, ktoré je vzdialené stále viac a viac pri pohľade na stále viac a viac ožratých súputníkov. Cca niekedy o piatej poobede konečne vyrazíme z bytu. Zastavujeme sa ešte pre pivo a ja nachádzam Ipa pivo, okopčené od Mikkelera. Chutí strašne.Ideme mestkou a potom na klasický vlak. Najlepšie spoznáte kultúru národa, keď si zacestujete na klasickom medzimestkom vlakovom spoji. Tento vyzerá fakt strašne a páchne ako všetko aj u nás, po šťanke. Šialene hrkoce ako železná bedňa plnú šróbov.
Propect Mira (nie toho hore)
Konečne v Moskve. Šlapeme pešo ešte asi hodinku a sme už fakt unavený. V klube sme o siedmej večer a po už je tma a mi sme ešte neboli ani na námestí. Burcujeme sa a deviatej máme hrať. Srať to, ide sa na námestie. Zase presun pešo a potom dlho, dlho metrom. Prestupy, prestupy. Dokonca sa stihneme aj stratiť jeden druhému. Naštastie sa jedna baba podujme nás sprevádzať,takže sme si uvedomili, že sami by sme tam v živote sa nedostali.
Kapela práve zistila, kde sa nachádza.Preto ten výraz tváre.
Stojíme na námestí z ktorého dýchy história, ale je to tu ešte vysvietenejšie ako samotné Las Vegas. Postavím sa na kamene, kade pochodovala porazená Paulusova 6 armáda a obsrala cestu, lebo im predtým dávali na obed polievku, ktorá im mala spôsobovať sračku. Teda budili dojem, že sa posierajú od strachu zo Sovietského víťazstva. V tomto sú Rusi, uznajme fakt dobrý. Osobne mám z ich zmiešané pocity. Cestovanie metrom nám spríjemnil policajt, ktorý s ana nás len tak zavesil, lebo nás počul kecať po Anglicky a moc sa smiať. potom jeden nevrlý občan nás vyľokťuje v metre, že mu zavadzáme a melie a nadáva nám po Rusky. Naša sprievodkyňa to len komentuje vetou "Toto je Rusko dnes".
Leprova druhá armáda
 Pokocháme sa v dave šialených turistov s vyjebanými selfie tyčami, kúpime pár suvenírov a pádlujeme na metro späť do klubu. Cesta dlhá, zase prestupovania, šľapanie a dorážame tak, že Dimitry nám povie, po tejto kapele idete vy. Uf. Som úplne vyčerpaný, ale dokážem to ešte po toľkých rokoch , veľmi dobre zakrývať.


Požičivame si nástroje a nalietávame na pódium. Klub Mona je klasický disko klub, dvojmetrové pódium a šesťmetrový vyhadzovači a miesto pre asi tisícovku ľudí. Vo vnútri toho moc nie je, niečo okolo možno stovky a v takomto veľkom klube sa to dosť stratí. Dosť sme z toho trocha vyjavený, no odpoveď je jednoduchá. Veľa ludí si to proste nemohlo dovoliť. Ale to vidieť na každom kroku, priepastné rozdiely. Buď ste kurva bohatý,a lebo chudobný.
ABORTION monaclub
Ćudujem sa ,ale ani naši včerajší hostitelia neprišli a tak isto plno ľudí zo včera tu chýba. Každopádne ideme na doraz a ja už na konci doslova lapem po dychu. Koniec v pohode, aplauz, pohoda. Zvalujem sa v backstage a nedokážem už ani len hovoriť, lebo som si statočne odpálil hlasivky. Zato Miro ide aj s Liborom na 100%. Darmo, majú o desať menej ako ja. Miro vo svojej exesistickej show dokonca zasadne za bicie jednej kapely, ktorá to valí len s jednou gitarou, automat, dva spevy. (Sorry, nezapamätal som si názov). Ja som to ani nezbadal, len Libor mi vraví : "Pozri
vedel si, že Miro hrá aj v jednej Ruskej kapele?" "Čo???, kde??", "Pozri na podium". až mi
Nenásytný Miro búcha v ďalšej kapele.
gamba ostala vysieť. Najprv som nechápal , potom som sa zorientoval a smial sa ako debil. Ináč vačšina kapiel ťažký goregrind, automaty, dva vokály,ale pre mňa žiadna žánrová pestrosť. Všetko v jednom štýle. Neviem, keby som robil fest, tak to trocha asi pomiešam, ale asi oni vedia, čo je dobré.
Na INTERNAL BLEEDING som sa docela tešil. Nechcem vidieť tieto kapely na festivaloch, to serem.Klub ukáže skutočnú silu kapely a poviem vám, aj ukázal. Nie nadarmo je toto legenda, ukázala to na plné guľe!!! Kurva zaduneli ako hrom. A nie len popri kilečkách, aké dokážu len
INTERNAL BLEEDING
len oni, urobili aj poriadnu show. Energia z nich kypela na kilometre. Dokonca si pozvali na podium každého, kto stál v predu. Boha, bolo to živelné ako hrom a klobúk dole. Ich prvé demo som počul niekedy na začiatku 90 tych rokov a odvtedy sú stále super. Zvuk ako víno, veď za mixom sedel starý vyšedivený rocker, ktorý zjavne mal úplne pod kontrolou všetko a Libor sa k nemu priplychtil a zasypával ho otázkami. Po koncerte pravdaže kecáme, občas šplechneme pivo (ináč strašne hnusné, niečo ako u nás tie Hnojekeny). Dohrá posledná kapela a lúčime sa a fotíme . Dokonca prichádza chlapík z Noo Breed Records, ktorý nám spoluvydával naše splitko so Sram a prinesie pár kópií. Na otázku, kde sú Sram, mi odpovedá, že v meste ,ale nemajú prachy na túto akciu a ani on nemá. Stojí len vonku s priateľkou a neide tiež dnu. Nechápem. Odoberáme sa taxíkom na byt jedného maníka,ktorý chová doma ploštice. Ano ploštice. Ja ihneď  zalahnem a spím spánkom spravodlivým. Budí ma až ráno Dimitry, že nás zoberie na letisko. každý už je hore, len aj spím. Boha tam, asi začnem zase piť, vydržal som vtedy viac. Cesta na letisko prebieha v tichu. Ja nemám hlas a chlapci sa boja hovoriť, lebo by sa vygrcali ihneď. Lúčime sa s Dimitrym a ešte raz ďakujeme za akciu.Na letisku si myslíme že máme veľa času ale chyba lávky! Kontrola na každom kroku, nekonečné rady, pečiatky, kokotiny, buzerácia. jaaaj. Ledva stáíhame bus, ktorý nás vezie k lietadlu, nastupujeme posledný. Smrdíme a vyzeráme podozrivo. Okamžite po vzlietnutí zaspávame a budíme sa až v Budapešti. Vystupujeme a asi pol hodinku len tak čumíme, lebo netušíme, čo ,ako, kde a prečo? Smer Keleti, bereme taxík. starší pán taxkár len sťahuje v kuse okná, veď páchneme statočne. S hrôzou zisťujem, že som dva dni nejedol, len také somariny, ako ovocie.Uf. Horšie je že nikde nestojíme, lebo z taxíku rovno nastupujeme do vlaku a v Nových Zámkoch rovno prestupujeme zase. Doma som už tak hladný, že mi klopú oči.
No a dojmy z Ruska , keď sa ma opýtali na ne? Všetko je tam kurva veľké. Vrátane 25 poschodových barákov na bývanie. Scestovaný Miro mi tvrdí, že mu to pripomína Čínu. Že by?
-Lepra-
Fotky -Lepra, Libor-








utorok, 4. októbra 2016

OMHS – (Hibakusha, Sheeva Yoga, Abortion, The Wilderness) - 24. 9. 2016 Bratislava, Fuga


Krásna sobota. Tradične pracovne strávený deň ukončený výletom do metropoly za účelom zábavy na koncerte obľúbených bánd. A že sa ich zišlo v jednej chvíli na jednom mieste neúrekom. No kým sme sa dostali k samotnej produkcii, čakalo nás prekvapenie. Mesto upchaté jak hrubé črevo po mixe tmavej čokolády so živočíšnym uhlím. Asi hodinu sme sa točili po kadejakých uliciach i uličkách, parkoviskách i iných odstavných miestach, kým sa mi podarilo odstaviť v temnej uličke na konci sveta. No naša odysea ešte nekončila, bo v ceste nám stála trasa nejakého behu večernými ulicami. Tým sa čiastočne vysvetlila absencia parkovacích miest. Do Fugy sme dorazili utrmácaní a zničení polhodinku po avizovanom začiatku akcie, no trnaváci zatiaľ len ladili inštrumenty a Bibo medzi nimi pobehoval s káblami a inými vecičkami.
THE WILDERNESS
Okolo 22-ej z pódia zazneli tóny trnavskej trojice THE WILDERNESS a tí do nás nemilosrdne nabušili množstvo nových songov, ktorým predchádzalo Denisove rozobranie ich odkazu, chvíľami zábavnými, no vždy vypointovanými príhovormi v rodnom nárečí, čím sú trnaváci známi. Pre mňa sú známi aj stúpajúcou kvalitatívnou tendenciou ich tvorby. Novinky ma chvíľami nechávali s ústami dokorán. Predstavte si mix Archbishop Kebab bez dychovej sekcie, Zabloudil z polovice 90s, NoMeansNo a nejakých tých grind-punkových záležitostí a to je len velice hrubá a neotesaná predstava, akým smerom sa sunie aktuálna tvorba tria. Jasné, že zazneli aj staršie songy, aby si naše pocuchané zmysly odpočinuli od prívalú novostí, medzi nimi „Ples“, „Hrob“, „Čas“, či moja favoritná „Rešpekt“. Skvelý set, ktorý otvoril tento čarovný večer.

Do iného súdka načrelo ďalšie trio, tentokrát spod Zobora, konkrétne ABORTION. Ich grindcorový valec, zrovnáva všetky nezrovnalosti sociálne i politické. Príhovory pánkov za mikrofónmi sú tiež povestné svojou všeobecnou veselosťou a spestrili aj tento večer. Naživo som mal Abortion rád už dávno, no minimálne odkedy prešli na slovensky spievanú tvorbu, dostala ich produkcia aj punc osobitosti a nie je to pre mňa len ďalšia grindová banda. V playliste sa objavili ako staršie veci („Bomby na Nitru“, „Give me leader“ či „Heavy mental“), tak aj z novšej proukcie („Otrávený buď naveky“) ako aj povinný, rokmi vypilovaný cover od Napalm Death. Ďalší set, ktorý potešil hudobne aj hovoreným slovom. Nikdy neomrzí.
SHEEVA YOGA
Potom som sa úplne zakecal s rytmikou Hibakusha, že som vďaka tomu v podstate odsledoval set ostravských SHEEVA YOGA len tak na pol ucha a štvrť oka (bolo by aj viac, no bríle som zabudol v aute na palubovke, tak som toho zozadu moc na pódium nedovidel), no nohou mi trepalo aj tak riadne. Ich fastcore je naživo skrátka nálož riadne výbušná. A sety sú intenzívne, energické a krátke. Nabudúce si ich budem musieť zas pozrieť zblízka, bo doteraz sa mi ich sety vždy velice pozdávali.

Ako poslední sa pred publikum postavili orlovskí harcovníci (a jedna harcovníčka) HIBAKUSHA. Ich mix grindu a crustu mi robí dobre v sluchovodoch už nejaký ten čas, tak som sa tešil, že si to opäť raz vychutnám aj naživo. A že to teda bola šupa. Nehorázne masívny príval zhmotnenej energie, čo sa na mňa valil z toho dymu na pódiu, ma obalil jak nedeľný šnicel, no predtým ma ešte riadne naklepal. Už len švacnúť na masť a poriadne vypražiť. Opäť zaznel prierez tvorbou (na moje potešenie aj hojne vecí z albumu „Pandora“), kde nechýbali ani záseky zo splitka s Hiroshima Nightmare. Zvuk bol úplne šťavnatý a ostrý, vokálne tiež pekne chorobné duety Havla s Blankou, že by im hociaké popstáre závydzely. Ostatne, zvuk celého večera bol velice vydarený (šak vieme, kto vrcel knoflíkmi).

Keď v klube znelo už len pískanie v mojich ušoch a svetlá sa rozsvietili, doba už bola pokročilá, i usúdili sme, že zrelá na návrat k domovu. Ten prebehol tradične nekomplikovane a bezzávadovo, tak je zbytočné ho spomínať. Zhrnutie večera: napriek náročnému a nervóznemu príjazdu sa vďaka produkcii všetkých zúčastnených kapiel zmenil v riadne šťavnatý a výživný zážitok, aké sa zadaria len raz za čas. Kto nebol, nech sedí na riti aj nabudúce a v starobe spomína aké to bolo skvelé presedieť všetky večery za kompom abo za pivom kdesi v putyke.

-Majto C.-



sobota, 24. septembra 2016

HUMIT vs ŠUMIT 3"CD 2016 (vlastný náklad)

Grinderov HUMIT sme už mohli spoznať na Adrikovej sedempalcovej kompilačke, ktorá mapovala Slovenské grind kapely. Táto dvojica (basa,bicie) sa tu na tejto nahrávke spojila s noise trojicou (saxafon,vokál, eletronické pazvuky),ktorú vedie neúnavný propagátor hluku Radek Kopel (Napalmed) a zasadla na jedno session. Nebolo to však klasické session, ale prebiehalo oddelene.Vidím, že s týmito noise improvizačnými stretávkami sa nejak už rozrthlo vrece, každopádne ako prvý na Slovensku to urobili Sedem Minút strachu a zjavne to bolo celkom inšpiratívne.
Na ploche 13 minút tu máme celkom stráviteľný pojem noise. Improviyácia je to, ale predsa len tie bicie to držia pokope a dávajú tomu akú takú líniu. ináč je to všetko po starom, ako sme si už pri takýchto projektoch zvyknutý .
Vyšlo to aj na kazete aj vo forme CDrka a musí pochváliť ešte nápaditý obal CDrka. Vyskúšajte!

-Lepra-

HUMIT

pondelok, 19. septembra 2016

EVIDENCE SMRTI / BRUNNER TODESMARSCH split 7“EP 2015 (samovydanie)

Ďalšie splitko pre moje rozmlsané ušiská. Evidence Smrti ma už nejaký čas svojou tvorbou oblažujú a dlho nič nové nevydali, tak som sa tešil na ďalšiu dávku ich drsného, valivého, temného, metalického crust-hardcoru. Hneď na úvod ma svojou valivou ťažobou prekvapí „Hlad“ o narastajúcich hnedých tendenciách v spoločnosti. Hutná gitarová hradba s výrazne znejúcou basou a ostrými bicími tvoria príhodné pozadie pre chrapľavý hlas Hnilobu. Skladba sa vlečie pomaly ako buldozér, valí pred sebou haldu hnusu a gitary zanechávajú za sebou široké pásy rozrýpanej duševnej pohody. Druhá „Vězni“ je jej pravým opakom. Od prvého úderu uháňa v zbesilých tempách, gitary revú a kvília vo vyhrávkach. Musím povedať, že napriek členitosti tejto veci ma prvý song zaujal o dosť viac. „Vězni“ je taká typická vec Evidence Smrti, kým „Hlad“ je silná, mrazenie vyvolávajúca záležitosť, ktorá vždy poteší.
Kapelka Brunner Todesmarsch zo strany druhej bola príjemné prekvápko. Ich guľometná dávka rýchleho, drsného hardcoru je čosi, čo ja rád. Úvodná „Mentální krach“ ešte začne v trochu pomalšom tempe, no potom sa chlapi rozbesnia a sú nezastaviteľní. Ďalšie dva songy potom prekvília okolo a s hrmením zmiznú. Až štvrtý „Na vrchol a výš“ má mierne pomalší úvod s thrashcorovým odérom, no vzápätí sa zlomí do besnoty podobného razenia ako zbytok tvorby. Ani neviem ako a je tu „Poslední vál“ a nezostáva mi iné, len pustiť si túto šesticu songov znovu, bo toto rozhodne nikdy nemôže stačiť. Je to taká typická brnenská záležitosť, bo z toho cítim staré veci See You In Hell a Festa Desperado, len to neni až tak členité, skôr priamočiarejšie a údernejšie, no najmä mierne zbesilejšie. Veď songy majú okolo minúty.
Parádne splitko – presne tento druh ja rád. Skromný a nenápadný obal ukrýva bohatú dávku skvelej muziky.

-Majto C.-


PUNKOVÝ PRAPOR 2: RESTART – Román pro pankáče, Petr B. Výškovický (Papagájův Hlasatel Records 2016)

V rukách držím (resp. na polici už odpočíva dočítané) voľné pokračovanie románu Punkový prapor. Skočil som po ňom jak upír po krku švárnej devy. No pravdupovediac, mám z neho zmiešané pocity. Na rozdiel od predchodcu, ktorý bol plný vtipných momentov, Restart je skôr „temnejší“ a nie je to len treťou dejovou rovinou (v minulosti sa prelínali dve – neviem, ktorá bola zábavnejšia), ale asi aj dobou /-ami, ktorú /-é opisuje. Jedna sa týka doby socialistickej normalizácie a života v „subkultúrach“ tej doby a v dvoch je naznačený súčasný život z dvoch strán „barikády“. Teda, neviem, či je to len môj dojem, no chýba mi bezprostrednosť a ľahkosť prvej knihy. Miesto nich tu skôr cítim desivú ťažobu tejto uponáhľanej doby. Autor akoby cítil potrebu naplniť očakávania čitateľa a to mu spútavalo ruky. Možno sa snažil zbytočne, bo čaro jednotky spočívalo v tom skoku do neznáma, v tej spontánnosti, v prirodzenej neohrabanosti a nedokonalosti postáv. Aby si niekto nemyslel, že táto kniha je nejaký nedotiahnutý nepodarok. Práve naopak. Štylisticky je opäť na úrovni a nájde sa tu aj množstvo veselších momentov, dokonca celá tretia rovina to obohacuje na pohľad človeka z diametrálne odlišného prostredia – toto bolo pre mňa osviežujúcim prvkom, len mi príde napísaná tak akosi „zošnurovane“, usporiadano, akoby podľa nejakých presných pravidiel. Sú v nej dobré popisy, historky a vcelku aj zápletky, len od momentu, keď sa v deji objavila postava „Deux et machina“, celé to u mňa spadlo do sféry béčkových thrillerov, kde od istého momentu dopredu tušíte, čo sa stane. Škoda, bo dovtedy sa mi to čítalo vcelku fajn (hoci s istými výhradami, no stále to bolo skvelé čítanie). Možno som len zbytočne rozmaznaný, no u mňa by stačil prvý román, bez pokračovania by som sa kľudne zaobišiel. Ale to je len môj osobný pohľad na vec a moje dojmy z čítania. Každý ďalší človek sa na všetko môže pozerať inak a tento román si dokonalo užiť. Hľadajte v ňom svoje. Ja som si to, napriek všetkému spomenutému našiel.

-Majto C.-