DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


nedeľa 17. decembra 2017

DO ŘADY! „Join The Army?!“ LP 2017 (Véva Records)

Vydanie tohto albumu bolo pre mňa milým prekvapením. Som rád, že Papagájovu snahu o oživenie záujmu o staršie punk nahrávky podporujú aj ďalší vydavatelia. Trochu v tieni vydaní PHR sa tak na svete objavila ďalšia doska, ktorá vyšla v porevolučných euforických časoch s množstvom iných, ktorých osudy boli rôzne. Priznám sa, že práve tento album mi vtedy netrafil do vkusu, aj keď songy Do Řady! z prvej Rebélie som mal veľmi rád, bo spolu s vecami Našrot tam patrili k tomu lepšiemu. O to viac mi srcco poskočilo v hrunnom koši, keď som na tento titul narazil. Ani tých 26 rokov od pôvodného vydania mu neubrali nič na kvalitách, práve naopak. Materiál znie sviežo aj v súčasnosti, hoci zvuk už je dnes trochu niekde inde, no práve tým znie originálnejšie a neotrelejšie. Gitara mi výškovejším nazvučením a zrnitým skreslením evokuje Husker Du (ale celkovo aj hudobne by som tam tipol jeden zo zdrojov inšpirácie kapely).
Hneď od úvodnej „Do řady!“ dostaneme porciu osobitého punku s netypickými postupmi a množstvom zborových spevov. V každom songu počuť rôznorodé vplyvy, napr. „Dost nám to vadí“ je trošku v duchu F.P.B., v „Občané“ počuť Dead Kennedys, „Šampus“ spevom trošku pripomína raný Plexis v období albumu „Půlnoční rebel“, „Hlava“ či „Federální vládo“ majú v sebe štipku melanchólie H.N.F., či psychotickosti Šanova 1, či najlepší song (albumu a v inej verzii aj Rebelie) „Nikomu nic“ s nosným post-punkovým gitarovým motívom, ktorý by nezanikol ani napr. u The Cure. A takto by sa dalo hľadať v každom songu niečo porovnateľné či známe, no všetky prímery aj tak pokrivkávajú, bo táto banda má všetky vplyvy vkusne namixované, že z toho lezie vlastná ojedinelá tvár. Či už je to mierny minimalizmus a rozjuchanosť v „Pogobál“, chytlavosť až hitovosť „Všichni“ alebo „Gastarbeiter“, pochodový rytmus „Tak se přidej!“ (tiež známa z Rebelie), novovlnné prvky v „Se slevou“, všetky si žijú svojím životom, no napriek rôznorodosti držia pokope ako jeden farebný obraz plný drobných detailov, ktoré dokopy z neho robia ten skvelý zážitok. Ak k tomu pripočítam aj nadštandardne zvládnuté hudobné výkony, stále je čo počúvať a zostáva len spokojne pokyvovať hlavou nad kumštom, ktorého je táto nahrávka napchatá na prasknutie. Je čas, aby som sa vrhol na neskoršie tituly, ktoré som obchádzal oblúkom, bo som zabudol, čo sa na nich ukrýva.
Ak máš rád starý, kvalitný punk s vlastným ksichtom, neváhaj ani chvíľku. Toto je extra veľká porcia kvalitného žrádla pre teba.

-Majto C.-



sobota 16. decembra 2017

TOMORROW´S HELL „History of the tricked ones...“ 7“EP 2016 (City Garage Syndicate/Miruus Levyt)


Ako je u mňa v poslednom čase zvykom, kým napíšem recenziu na čosi, čo mi neskutočne reže, kapela buď vydá medzitým čosi nové (v lepšom prípade), alebo sa medzičasom rozpadne (v tom horšom). Presne to sa mi stalo aj pri tejto krutej crust-brúske. Ukončenie činnosti ma v ich prípade mrzí. Už od prvého kontaktu s debutovým sedempalcom, ktorý som od kapely kúpil na dávnej trenčianskej akcii, som podľahol čaru ich severského zaklínania. To trvá až do dnešných dní pri každom ďalšom kontakte s ich tvorbou. Podobne je to aj pri tejto „rozlúčkovej“ nahrávke.
Ashes of Babylon“ začne parádny sekaný riff v strednom valivom tempe, aby ho po čase vystriedalo priamočiare severské besnenie prizdobené skvelou gitarovou vyhrávkou. Momentálne mráz vládne viac v izbe ako vonku. A ďalšou parádnou vyhrávkou song opäť v strednom tempe aj končí. „Spasm of extinction“ je náklep od prvej sekundy. Bicie poháňajú vpred zúrivo vrčiace gitary a duniacu basu, nad ktorými znie záhrobný hlas chŕliaci zúrivé slová zmaru. Ani tu nechýba spomalenie, v ktorom znejú gitary až Entombedovsky chrchľavo, ani krátka, ťahavá vyhrávka pred koncom songu. Titulný song začne v podobnom duchu hneď pekne zostra a vymláti z človeka dušu. Nehorázny náklep. Ten pokračuje aj v poslednom songu „... from nowhere“, ktorý navyše zdobí opäť ťahavá vyhrávka v duchu raných Edge Of Sanity v spomalenej časti, ktorá je okamžite rozmetaná ďalším náporom temného hnevu. Crust, hardcore, metal, temnota a chlad, smrť a záhuba. Toto je materiál ako sa patrí. Navyše s nadupaným, výrazným zvukom (Davos, Vyškov). Zážitok z počúvania tohto parádneho materiálu je o to silnejší. Ak sa už TH nedajú nikdy dokopy, jedno je isté – týmto materiálom sa rozlúčili na vrchole. Každému môžem len doporučiť.

-Majto C.-


utorok 12. decembra 2017

2.12.2017 – Vorgär (Hun), Jakubysko – Lučenec, Slimák


Koncert v Lučenci konečne, keď nemám pracovné a ani iné povinnosti, ktoré by mi to mohli nejako prekaziť. Do kalendára si teda prvý decembrový piatok značím červenou hneď ako zbadám prvé zverejnenie. Z trojčlennej zostavy kapiel tesne pred dňom Dé vypadávajú miestny Deside a Miňo je tak zúfalý, že by pozval aj Temnohoň alebo Hakes. Náhradu sa žiaľ nepodarí nájsť a tak to všetko ostáva na Jakubysku a maďarských Vorgär. Času teda dosť a aj keď do Slimáku prichádzame zhruba na čas plánovaného začiatku, nikto sa nikam neženie. Pódiovka sa akurát len pripravuje, čím vzniká priestor pre komunikáciu a konzumáciu. Zvolenské zastúpenie v Slimáku, tak ako to tu už zvykom býva, nesmie chýbať, no tvrdé jadro alko mosh powers má dnes na pláne zrejme niečo iné. O zábavu je aj napriek tomu postarané a nálada rapídne stúpa po tom ako sa na stole objavuje fľaša Finlandie. 
VORGAR
To sa už ale nazvučili Vorgär a spúšťajú spŕšku surového crust punku v minimalistickej zostave gitara, bicie, spev. Stretávam s nimi po prvý krát. Jediná známa postavička je Bence za mikrofónom, ktorého môžete poznať z Chappa´ai. Jeho prejav sedí do neotesaného a hrubozrnného štýlu ako riť na šerbeľ. Mení dve rôzne polohy vokálu bez mihnutia oka a je najživším členom posádky. Gitara by mohla byt pustená ešte cez basový aparát, no aj tak má na moje prekvapenie dobrý hutný zvuk. Celé mi to znie ako ranná tvorba Extreme Noise Terror a jedine čo mi trochu vadí je bubeník, ktorý pri každom prechode pláva. Ale aj napriek tomu odohrali dobrý set. Kto máte radi starý priamočiary crust HC nájeb, skúste sa po tejto bande pokukať.
JAKUBYSKO
Jakubysko sa už pár týždňov predstavujú v pozmenenej zostave s Maťom „Monkym“ na base. Premiérovo som ich videl pred mesiacom v Štiavnici (o tom ešte trochu neskôr v inom reporte) a tak som mohol porovnávať. Nebolo však čo, pretože Jakubysko nie sú žiadny amatéri a každý koncert odohrajú naplno. A ver, že inak to nebolo ani tu. Monky zapasoval do kapely lepšie ako všetci čakali. Suverénne odohraté s nadhľadom, perfektným zvukom a nasadením tak ako vždy. Presne takto to mám u Jakubyska rád. Popri starých hitovkách zaznievajú aj nejaké novinky, čo by si pýtalo aj nejakú novú nahrávku. No uvidíme ako sa s tým chlapčiská popasujú, ja ale verím, že v novej zostave sa ich krv znovu poriadne rozprúdi. Tak ako bol rýchly tento večierok, tak krátky bude aj tento report. Neni viac čo dodať akurát ešte snáď zaželať Miňovi, nech mu jeho nadšenie, chuť robiť koncerty a držať scénu v jeho rodnom kraji nad vodou vydrží čo najdlhšie!!!!!

Jan IP

nedeľa 10. decembra 2017

DEHYDRATED "Resurrection" CD 2017 (Immortal Souls Productions)

DEHYDRATED by boli jedna z trend určujúcích kapiel, keby si nedali asi 20 ročnú prestávku od ich poslednej nahrávky. Boli prvá kapela na Slovensku, ktorej vyšlo CD (Bolo to splitko s Bestialit) a sľubnú dráhu death metalovej kapely zbrdzdili veci ako drogy a aj odchod gitaristu Braňa do zahraničia. Po návrate obnovil kapelu, kde nezostal už kameň na kameni a okrem neho pribral ľudí, ktorých už Slovenská scéna viac menej preflákla a po prvopočiatočnej rošáde z reunionu sa im zostava ustálila a šľapú na plné guľe!!! Vydanie CD bola len otázka času a iný a trefnejší názov si ani zvoliť nemohli. Znovuzrodenie.
Vždy sa mi páči ako starý fotríci musia sa vratiť na scénu a ukázať tým sračkám, ako sa z hovna pletie bič! Takto to je aj v tomto prípade. Väčšina kapiel už svôj death metal kríží aj s kozou, Dehydrated si zvolili starú vyšľapanú cestu, zarastenú machom a pavučinami. Old school death metal so všetkým, čím ho milujeme. Cd je pomerne krátke, kedže obsahuje len 6 skladieb z čoho je jedna coverka od Massacre. Pre mňa je top skladba "Don´t laught you´re dying". Má v sebe hitovejší potenciál, teda najhitovejší odhliadnúc od coverky Massacre.
Ináč,ako som už napísal, nájdete tu všetko čím bol starý old school death metal zaujímavý, akurát ma trocha mrzí, že nesadili aj kartu na starý zvuk, ale ten vám tu už nikto a nikde nedokáže urobiť. Analogové štúdia sú fuč a sterilita digitálných štúdii vlastne zabíja aj death metalový zvuk. ale s tým sa už fakt nič nedá robiť a mladá generácia detah metalovýcg fanúšikov je už na toto zvyknutá.
Podtrhnuté, podčiarknuté, až chcete poriadnu dávku death metalu, nech sa páčí. Videli ste ich už naživo určite, takže až ešte toto CD nemáte, napravte tú chybu!
-Lepra-

BANDCAMP

piatok 8. decembra 2017

ŠANOV 1 „On the shit“ LP 2016 (Papagájův Hlasatel Records)

V dobách dávno minulých bolo veľa kapiel a veľa nahrávok, ktoré odvial čas a dnes si na ne spomenieme len vďaka Papagájovým reedíciám. Vďaka mu za ne. Ale je niekoľko takých, ktoré by sme radi znovu oprášili, no do ich znovuvydania to bolo už aj dosť nemožné. Po albumoch Davovej Psychózy prišiel rad aj na iné punk-šperky. K nim patrí aj druhý album teplických punkov Šanov 1. Pôvodne vyšiel 2 roky po surovom a neučesanom debute „Konec světa“ (ktorý mám dodnes rád presne pre tú surovosť a nedokonalosť), no na vinyle sa objavil až teraz, cca štvrťstoročnicu po vydaní na cd a kazete. Zbierka 12 songov, z ktorých mnohé za ten čas skončili vo výkladnej skrini „Skvosty českého punku“ dostala tradične vylepšenú zvukovú fazónu. Tento album je zvukovo ošetrený parádne, no niekedy sa mi zdá až trošku moc uhladený. Najmä pomalšie veci („No fun“, „Vlastenec“, či angličtinou postihnutá melodická „What for“) znejú síce skvelo, no chýba mi tam tá neurvalosť, pričom rýchlejšie veci ako „Hej hou“, „Neverending story“, „Idioti“ či „Zlatý oči“ by v pohode splynuli aj s vecami z debutu, bo sú dostatočne surové a intenzívne (samozrejme s čistejším zvukom a presvedčivejšími hudobnými výkonmi), no hlavne plné zmien. Ale napríklad niektoré pomalšie veci majú zas naopak skvelú atmosféru, ktorú mám na mnohých starých kapelách rád, napr.: „Brouček“ (uvoľnená, ľahšia záležitosť v duchu Znouzectnost, s krásne zvonivou basou v úvode), „Krysy“ (z tej vanie divná melanchólia a mrazenie), ale v podstate aj „Šlem“ (tá by mohla byť aj trošku nápaditejšia, bo na rozdiel od ostatných songov plynie poklidne v jednom tempe), alebo najstarší song „Na běžícím pásu“, ktorý vo mne od prvého počutia (už na prvej Rebelii) vyvoláva pocity beznádeje a márnosti života. Neublížil jej ani čistejší zvuk a celý album dôstojne uzavrela. Ticho po jej doznení je hmatateľné... Kapela pekne narábala s atmosférou už na debute, no tu to chlapi dotiahli do dokonalosti. Samozrejme aj tu najviac uši trhá jedna z typických značiek tejto kapely, Šantrůčkov nezameniteľný mekotavý prejav, na ktorý si zvyknúť vždy chvíľku trvá, no neviem si predstaviť tieto songy s iným hlasom. A druhou vecou je text jedinej nespomenutej skladby. O tomto pamätníci vedia svoje. Inak tento album ani po rokoch nemá vážnejšie nedostatky a spolu s debutom pútajú náležitú pozornosť i dnes.

-Majto C.-


štvrtok 7. decembra 2017

DISSEKERAD "VI" 7"EP 2017 (Phobia Rec.)

Ďalšie  EP od Švédských crusterov na ich materskom vydavateľstve  je číra radosť. Mám rád nájeby typu sedempalec na 45´tke, to sedíte zväčša rovno pri gramci a v kuse otáčáte. Presne ako v prípade nových 4 songov od týchto fotrov a pamätníkov Švédskeho punk/d-beatu. (Kapela je poskladaná z účastníkov zájazdu z kapiel ako Makabert Fynd, Avskum,Krigshot,Totalitär). Takže až máte pochybnosti o ich presvedčení, rovno to hodťe za hlavu. Otvorte si jedno extra silné pivo, sadnite si a vypeckujte to. Preletí to vašou hlavou,ako guľka pri Ruskej rulete. 4 songy surového raw soundu, uvrieskaného revu a disbeat rytmu, proste nikoho za triezva nenechá stáť len tak. Energia sa dá krájať a surovosť k tomu máte ako bonus. Texty v rodnom jazyku a bez prekladu v booklete, kto by sa stým aj sral. Krič,ako ti narástol jazyk, to len mi si tu liečime nejaké mindráky s angličtinou.
Až miluješ spomínané kapely,nič nerieš,ihneď ber a až chceš rozrhať gate muzikou, skús!
-Lepra-

BANDCAMP

štvrtok 30. novembra 2017

NAPALM RAID "Wheel Of War" 12"LP 2017 (Rawmantic Disasters/Phobia Rec.)

AAAAAAAAAAAAAA!!!!! Konečne je vonku ich nový album!Týchto Kanaďanov priam milujem. Ich poňatie dis beatu, je proste úchvatné a trčí von z priemeru týchto kapiel na kilometre.
Je to aj možno ich štruktúrou riffov a hlavne faktu, že metalický crust sa dá hrať aj zaujímavo a hlavne ,nie nudne. To je tu ten hlavný faktor, kedže pri podobných kapelách sa už pri tretej skladbe strácate v monotónosti, tu každú skladbu pekne rozoznáte. Na zaujímavý kokteil potrebujete, zaujímavý zvuk. Toto balancuje už na hrane škandi crust zvuku,ale predsa si to zachováva svôj feeling,takže to tam nemôžete priradiť. Potom sem hodíte klasické Discharge riffy,ale pridáte tomu trocha nápaditosti a chytľavosti. To toho všetko trhajúcu basu a hlavnú devízu a zároveň poznávací znak tejto kapely: Spev! Ano tu robí spev muziku. Hovorí sa,že dobrý spev je ako ďalší nástroj v kapele a tuto to platí doslova. Znie to ako štekot chorého psa,ktorý práve umiera ale ešte ho trápi besnota a vymlátené zuby! Paráda!
Ináč tu nájdete všetko čo potrebujete k tomu,aby ste tento štýl milovali ,myslím tým všetko od Discharge,cez Wolfbrigade až po špinavosť starých Bathory (od nich nahrali raz už aj cover).
Neviem sa dopočúvať tejto nahrávky, pre mňa absolútné peklo v tomto štýle! Mńamka!
Nadprirodzene odporúčam!!!!!
-Lepra-

BANDCAMP





pondelok 27. novembra 2017

POSTCARDS FROM ARKHAM – Manta (2017, MetalGate, 40:31)

Keď sa metalom a potom hlavne jeho extrémami zaoberáte vyše tridsať rokov, ľahko dospejete k pocitu, že ste už počuli všetko a objavovanie nových vecí u vás skončí na vedľajšej koľaji, lebo už žiadne nové veci nie sú. To naštve, predsa len chcete počuť niečo ak už nie vyslovene nové, tak aby vás to oslovilo nejako inak než bežne. Len kde to vziať a nečarovať? Už nejaký čas som v časopisoch a na nete narážal na hojné zmienky o havířovskej kapele POSTCARDS FROM ARKHAM. Tak reku poďme na to, Lovecraftovo dielo mám rád, aj ho zhudobňujú zástupy tvrďasov, otestujme, ako to vyzerá v post a progresívnom podaní. Nie že by som sa v týchto veciach rochnil 24/7/365, ale niečo z toho baví, aj nejaké takéto koncerty som už zažil.
Na Youtube som natrafil hlavne na tvrdé skladby tohto spolku, ani nie veľmi post, ale haluzné atmosférické rubárne s často fakt strhujúcimi linkami, tento vír ma vtiahol naozaj hlboko, zaujali viac než väčšina súčasného atmo/melo black a death metalu. Tvrdé, divoké, atmosférické, vokály zloba a celé trochu inde, proste prekvapenie. Viem, že majú už tri albumy, pustil som sa do aktuálneho „Manta“, vydaného pred pár mesiacmi. Je na ňom deväť kusov za sympatických štyridsať minút, teda žiadne kilometrové post- plochy, nálady a halucinácie, skôr klasické skladby na počúvanie i koncerty. Hudobne ťažko zaraditeľná záležitosť, silne atmosférický a svojský mnohovrstvový materiál, v ktorom samozrejme nájdete klasické postrockové výrazivo vrátane „trademarkových“ postupov, nálad a znenia, viacero skladieb je skôr inštrumentálnych a atmosférické nárezy ako napríklad „The Kvlt Ov Dream“ sú možno aj v menšine. „Manta“ však rozhodne boduje mnohovrstvovosťou, atmosférou tajomna, vášne, mrazivej neistoty a divnej melanchólie, kontrastmi divokých a uvoľnených plôch, bohatými aranžmánmi s pôsobivým začlenením husľových a klavírnych liniek a širokou škálou vokálov od growlov, revu, zastretého šepotu po recitáciu, k slovu sa dostane aj ženský element, je tu toho hojne a zároveň neprepchato. Miestami táto hudba pôsobí ako stret 90-kového atmo-extrému a novodobých post- výletov do iných dimenzií, možno že práve to ma na nej baví najviac.

Martin Lukáč



CONTWIG „Freibad“ LP 2015 (kooperácia)

Ďalší z albumov odložených v depozite, pričom ma síce po prvom vypočutí oslovil, no na jeho smolu bol v balíku, ktorý skončil v zabudnutí pod záplavou starších vecí. Tak si teraz sypem popol na hlavu, no teší ma fakt, že muzika v jeho drážkach ma baví rovnako ako keď som si ho priniesol domov.
Od prvej spätnej väzby v „A sleepless night“ zaútočí táto francúzska partička zbraňami silného kalibru. Pomalé tempo s matematickými gitarami a šialencom s mikrofónom. Jeho rev dodáva už aj tak dostatočne neuchopiteľnej hudobnej produkcii na väčšej chaotickosti. Nie je veľa kapiel, ktoré dokážu produkovať takúto formu šialeného hardcoru, kde počujete mix riffov Behold the Arctopus, noise rockovej gitary s vreskotom šialenca ála Meshuggah, no viac výškovejším. K tomu bubeníka striedajúceho protirytmy s grindovou klepačkou a stredným tempom, to všetko vždy len na pár taktov. Jednoducho rana na solár, ktorá okamžite vyrazí dych. A keď chvíľu vydrží bubeník držať jeden rytmus, menia sa gitary. Iné to nie je ani v nasledujúcich songoch „Full of rage“ a „With the target of my knife“, ktorá je navyše plná prevažne pomalších temp. A keď sa v polovici objavi emocorová pasáž s vybrnkávanými čistými gitarami a hovoreným slovom za decentného vyklepávania, ktorá v podstate vydrží až do konca, je to zmena ako sa patrí. „As only doubt“ začne bubeníkovým klepaním, akoby pokračoval song predošlý, do čoho po chvíľke zaburáca basa a zakvília gitary v svojich šialených linkách. Gitary sú tu obzvlášť vydarené a jeden znepokojivý repetitívny riff sa začne prepletať zmenami rytmu a spolu s bicími nakoniec gitary pekne vygradujú v záverečnom finále. Druhá strana tiež nešetrí zmysly ani trochu a hneď songom „But afterall“ pokračuje tlak na zdravý rozum po všetkých stránkach. No najväčší útok príde v nasledujúcej smršti „From mars“, kde po grindujúcej klepanici prídu sekané gitary jak z debutu čechov Sebastian „Sny o Marii“, aby sa nenápadne preliali do záverečnej kľudnej pasáže. Po nej nasledujúca „Everything you hate“ zostane verná názvu a naplní vás nepokojom rovnakými prostriedkami ako song predošlý, len pasáže sa striedajú v iných poradiach a pomeroch. Nič nám nezostane dlžná ani záverečná vec „(and) Love is just a single tiny dot“. Znovu rev psychopata do pokrútených gitár a šialene tepajúceho rytmusmajstra. Jedno sa tejto kapele uprieť nedá. Keď rozlúsknete škrupinu neprístupnosti tvorenej šialeným hlukovým terorom, objavíte množstvo muzikality a dokonalej harmónie skrytej pod nánosom spätných väzieb a surového hluku, ktoré naoko neladia. A ešte keď si uvedomíte, že nahrávka je v štúdiu len znovu zmixovaný živák, nebudete chápať asi rovnako ako ja. Títo chlapci asi nie sú z tohto sveta, čo môže potvrdiť každý, kto ich videl na pódiu v Seredi napredposlednom Ffud feste. Ak niekde v distre uvidíte tento nenápadný obal a máte radi šialenú formu hardcoru, isto po ňom siahnite.

-Majto C.-



sobota 25. novembra 2017

PIVNICA „Pod lampou je najväčšia tma“ 7“EP 2015 (Ventilatorr Rechords)

Je toľko kapiel, ktoré objavujem až s odstupom času, pričom ich mená registrujem dlhodobejšie. V súčasnosti však je toľko vecí a titulov, že mi všetky „objavy“ trvajú dlhšie ako by som sám chcel. Do tejto kategórie spadá a j tvorba tejto banskobystrickej punk-úderky. Kúpil som až ich posledné vydanie, ktorým je práve tento sedempalec a aj ten až dva roky po vydaní. O to príjemnejšie prekvapenie na mňa čakalo v jeho drážkach.
Keď sa kotúčik roztočil, zažblnkotala príjemná akustická pasáž úvodnej „Človek ako nástroj smrti“, po ktorej nastúpi ostrý gitarový riff a rozbehne hardcore-punkové besnenie par excellence. Čistá škola česko-slovenského hc-punku, aby som bol presnejší. V nástupe gitár mi to evokuje trochu Kritickú Situaci, no s nástupom spevu je to Davová Psychóza či Ilegality. Našľapaný, svižný song s mierne melodickou gitarou a striedaním nasratých vokálov. Intro v druhej „Legendy idoly“ obstará výrok Judáša slovenského punku, pána „za tradičnú bielu rodinu“. Potom sa ozve melodická vyhrávka, taká tradičná žánrová. Potom zas len nášup, striedanie spevov a duniaca basa. Tempo opäť nachvíľku spomalí v úvode „Obete peňazí“, no dlho to netrvá a svižný nápor punku nás zatlačí k zemi. Po otočení na druhú stranu „Kolobeh energie“ zas roztočí kolotoč rýchlostí, aby v refréne v strednom tempe pripomenul ďalšiu zabudnutú partičku HT, hlavne spevom. Nasledujúci song „Čo ich spája“ otvorí pekná vyhrávka. Celým songom sa nesú pekné melodické riffy a ozve sa aj vkusné, jednoduché sóličko. Tempovo smršť ako aj v ostatných. A v tomto duchu je aj záverečná „Maličkosti“ otvorená skvelými gitarami, aby dodržala intenzitu zbytku materiálu a uháňala vpred závratnou rýchlosťou, spestrená ďalšou melodickou vyhrávkou. Skvelá vec. Nedokážem vybrať len jednu, ktorá by vyčnievala nad ostatné. Materiál parádne drží pokope a dobre ide do ucha, čomu isto napomohol aj parádny zvuk. V každej skladbe je niečo, čím upúta.
Pre mňa veľmi príjemné prekvapenie. Ak si fanda tohto žánru a nie si spomalený ako ja, isto už týchto 6 songov poznáš odpredu-odzadu, ak nie, isto ešte nejaký kus z 250 vydaních čaká na svojho majiteľa.

-Majto C.-