DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.

štvrtok, 18. decembra 2014

RÚBANISKO „Nihil Blues“ 10“LP 2014 (Burina Records)

Keď sa z Dášovho projektu stala regulárna kapela, nik nečakal, že sa z toho vykľuje až takáto krutá záležitosť. Dávno sú zabudnuté úlety so španielkou cez booster. Toto malofatrianske trio nás drví nihilistickým punkom od podlahy.
Od prvého songu „Čistá nenávisť“ sa na vás vyvalí ukrutne surový punk, ktorý valcuje svojou nekompromisnosťou, či už hudobnou, alebo textovou. K tomu Dášov drsný hrdelný prejav. Ešte väčšie výprasky sú nasledujúce songy „Rúbanisko, rúbanisko“ a „Trendy, hviezdy a pičovinky“, ktoré sú rýchle, krátke a drsné, pričom ale dostatočne členité (najmä druhá spomenutá má dosť pasáží). Krátke zvolnenie nastane v nasledujúcej „Je čas“ v stredne rýchlom tempe s parádnou dvojkopákovou pasážou a spomalením pred koncom. „Predajné kurvy“ je zas svižná punkovica s parádnym textom. Stranu uzavrie strednotempovka „Vám musí jebať“ s trefným textom o nazi-trendoch v slovenskom punku. Po obrátení vás znova nabudí Dášova basová vyhrávka do chytľavej rýchlej punkovice „Peklo“, ktorá svojou jednoduchosťou donúti k pohybu aj tlejúcu mŕtvolu. Podobne svižná je aj nasledujúca „Ajdonkér“, ktorá je ale ešte o trošku stručnejšia ako predošlá vec. Vec „Jednoducho kokoti sme“ začína parádnou pasážou s kotlami a naliehavým spevom, po chvíli sa zvrhne tiež na nekompromisnú rezačku. „Nič sa neoplatí“ je tiež vec, kde sa striedajú stredné tempá slôh s rezkými refrénmi a znie to veruže dobre – absolútne jednoduchá vec, pritom tak dokonalá. „Príbeh života“ je ďalší jednoduchý výplach s dvomi striedajúcimi sa pasážami. Potom mikrosong v duchu starých kapiel a ich srandičiek „Vojna je na piču“ a cover od Turbonegro s vlastnou textovou vložkou, ktorý ale nevyčnieva z playlistu, iba ak melodickejším spevom v refrénoch. Záver obstará prostá polminutová pocta Ffud festu pod názvom „Svart vattenrutschkana“ s nekomplikovanou muzikou a jednoduchým záverečným zborom. A presne v tom spočíva čaro Rúbaniska – žiadne veľké inštrumentálne exhibície, len nutné jednoduché podklady pod nekompromisné texty. Čistý, úprimný punk s kúsavými, trefnými textami, ktorému Libor (Vomitor sound) dal priliehavý surový kabát. Neviem si predstaviť, že by mal „Nihil blues“ nejaký digitálne vyčistený zvuk – zobralo by mu to dušu, ktorá tu len tak reve a pľuje jedovaté sliny na všetko a na všetkých. A zabudnúť nemôžem ani na Dášovu tradičnú prácu s obalom – parádny linoryt ako na všetkých svojich vydaniach + vložené xeroxované texty jak za starých čias.

-Majto C.-



pondelok, 15. decembra 2014

DOG ATTACK „Dog Attack“ CDr 2013 (samovydanie)

Pestrosť maďarskej scény dokazuje aj kapelka Dog Attack, ktorú som v tomto roku mal možnosť vidieť naživo hneď viackrát. A hneď na prvom koncerte som si kúpil túto nahrávku.
Desiatka songov kombinujúcich dravý strednotempý punkrock s rockandrollom a drsným vokálom sa dobre počúva najmä za volantom. Všetky songy odsýpajú viacmenej v zrýchlenom strednom tempe bez výraznejších rytmických zmien (hoci sa nejaké vyskytnú, napr. break pred sólom v „Revenge of the damned“, či stopka v „Frustrated“, kde zlostne vrní len basa), ktoré doprevádzajú burácajúce gitary a spomínaný drsný rev hojne dopĺňaný v refrénoch zborovými výkrikmi. Gitary dávajú jeden skvelý riff za druhým, občas spod pustených gitár vyčnieva dunivá basová linka, alebo kvílivé jednoduche gitarové sólo („Problem kid“, „Revenge of the damned“, „World of greed“), či len nejaká náznakovo melodická vyhrávka (vydarená je najmä v songu „Nothing more to say“). Vzhľadom k tomu, že všetky songy sa nesú plusmínus v jednom tempe, mohlo by sa stať, že časom začne znieť monotónne, no vzhľadom k tomu, že to celé trvá len 18 minút, nič také nehrozí, no obávam sa, že s dlhším materiálom by som musel zápasiť už asi aj ja, bo už tu sa mi tak jeden song občas zdá nad únosnú mieru. Textovo chlopi rozoberajú „street“ tématiku – zlo, hnev, frustrácia, rebélia, neprispôsobivosť – v skratke: Fuck it all!!!
Kto má chuť za volantom len tak poklepávať do rytmu, isto by nemal váhať ani chvíľu a kdesi túto nahrávku vykutrať, no pre divočákov, čo radi svižnejšie a drsnejšie kusy to asi nebude, ale náladu na cestách dokáže urobiť parádnu.

-Majto C.-



sobota, 13. decembra 2014

BRIVIDO / PUBLIC DISGRACE split 12“ LP 2013 (kooperácia)

Balkánska scéna mi vďaka Radkovi (Barney Gumble) a Dášovi postupne odkrýva svoje tajomstvá. Po každom ich výlete na toto územie dostávam nové a nové tipy na kvalitnú muziku. Tak som sa dostal aj k menám Nulla Osta či práve Public Disgrace, to už bolo len na krok k tomuto splitku, ktorého majiteľom som sa stal na koncerte oboch spomenutých kapiel. Ak by som mal vyberať podľa obalu, asi by som túto platňu nikdy nekúpil – tá divná kresba ma ničím neoslovuje. Našťastie s hudobnou zložkou je všetko v najlepšom poriadku.
S tvorbou chorvátov Brivido som predtým do kontaktu neprišiel, len viem, že majú na konte nejaké splitko s ďalšími krajanmi Homo Homini Lupus. Všetkých 8 songov na ich strane sa nesie v duchu oldskúlového svižného hardcoru s natrešovanou gitarou a drsným revom. Ak by som mal spomenúť nejaké konkrétne kapely, tak asi najbližšie má ich tvorba k Ratos de Porao – rýchle, krátke songy nekompromisne uháňajúce vpred, občas nejaké to sóličko zakvíli na spestrenie (napr. hneď v úvode prvej „Beskončan krug tragedija“, či ku koncu „Moja realnost“ a v strede „Dio stroja“), no prim hrajú parádne šťavnaté riffy, až moje srcco skáče jak zbesilé. Ak k tomu prirátam tie nekompromisne uháňajúce bicie a hrdelný rev vysielajúci k nám posolstvá o nedostatkoch tejto doby. Texty síce sú v rodnej reči, no popisky k nim sú v angličtine, tak sa dá vcelku urobiť obrázok o čo v nich ide.
Trio pánkov na druhej strane som videl aj naživo, aj som počul ich predošlu nahrávku (z ktorej sem znovu nahrali 5 songov), tak som vedel, že ma čaká chutná dávka staroškolského hardcoru, podobne ako u kolegov, s natrešovatelou gitarou. No viac ako na rýchlosť Public Disgrace vsadili na miernu melodiku gitary a skvelé dopĺňanie sa dvoch vokálov. Songy, či pasáže, ktoré spieva len gitarák Hrvoje, mi silno pripomínajú tvorbu M.O.D. z obdobia albumov „Devolution“ a „Dictated aggression“ (čiže druhá polovica 90s) a to nielen škreklavejšou farbou jeho hlasu (hoci niekedy by som povedal, že to naspieval Billy Milano), ale aj samotnými songami, ktoré sú krátke, úderné a niektoré z nich aj chytľavé. Čiže pre mňa, tvora v puberte zbožňujúceho okrem D.R.I., Suicidal Tendencies aj S.O.D a M.O.D., je tvorba tejto kapely absolútne dokonalým sústom a nedokážem sa jej presýtiť.
Celé splitko potom vyznieva ako nadupaná old-schoolová paráda, kde je ťažko vybrať, ktorá kapela je lepšia – obe sú skvelé a mne evokujú ďalšie skvelé kapely mojej mladosti. Nebyť toho čudného obalu, mohol byť celkový dojem oveľa lepší.

-Majto C.-



štvrtok, 11. decembra 2014

INTERNAL ROT / MANHUTN split 7“EP 2014 (625 Thrash, Psychocontrol, Lethal Dose)

Na tomto split singly spojili sily český Psychocontrol, kultový 625Thrash records a malý label z Austrálie, Lethal Dose. No a z Austrálie sú aj obidve kapely, ktoré si podelili strany. Internal Rot som tu už pred nedávnom ospevoval a vychvaľoval ako sa len dalo a inak tomu nebude ani teraz. To čo produkuje toto zbesnené trio, to je proste bomba. Fakt, prisahám vačku, neojebávam, toto vám natrhne gule. 4 skladby na 45-ke rýchlosti, už teraz vám musí byť jasné, že tu sa s tým nikto jebať nebude. Od začiatku do konca sa to nesie v poriadne rýchlom tempe, ktoré udáva mašina za bicími, Christoph. Stopky, zmeny rytmu, zvraty a prechody, na chvíľu spomalenie a hneď potom paľba, proste paráda. Tak ako všetky ich doterajšie nahrávky je aj táto neskutočne intenzívna a nabitá zabijáckou energiou. Čo ma na tejto kapele baví najviac je fakt, že ich hudba je totálne napáchnutá starou školou a kapelami, na ktorých nielen títo traja grinderi vyrastali. Internal Rot = 100% grind core!!!!!!! Na druhej strane je pre mňa doteraz neznáma banda Manhunt. Tak isto aj oni si pripravili 4 rozbušky, ktoré prefrčia skôr ako stihneš štyrikrát po sebe vysloviť ich názov. K tomu dve ženské v zostave, konkrétne basa a spev, tak tým sa môže pochváliť len máloktorá banda. A že sa dievčence neflákajú, to počuť od samého začiatku. Hlavne speváčka dáva jasne o sebe vedieť svojím agresívnym prejavom. Hudobne je to powerviolence / grinding s punkovým feelingom, mierne pripomínajúci Despise You. Oproti kolegom majú jednoduchšie a priamočiarejšie postupy, čím sú ich skladby ľahšie zapamätateľné a viac hitové. No a pred chvíľou som akurát vygúglil, že Manhunt pripravujú veľkú dosku, tak buďte v strehu.

Jan IP



Noisecore Prolapse 4way Kazeta 2014 (Untergeschoss recs.)

Fantasksný, pekne prevedený, štvorkapelový noisecore sampler. Prvý zľava, Horsepornosextube je klasicky švihnutý nízkonákladový rachot&rykot, popretkávaný trtkačkami a hlukom, páči sa mi to, je to hezky přijebáno a názov ich tracku "Iihahaa, You Cunt!" je úplne svetový! Penis Geyser sú totálne ujebaní z reťaze, neskutočné! Prasácky zvuk zo skúšobne ale ta zúrivosť, to nasadenie nado všetko, kilo spídu a lavór piva, to sa inak asi nedá! Komplet rozhasená nástrojovka, doslova do toho každý jebe čo to dá a asi aj čo to nedá, ukrutánska ukrutnosť preukrutná, no to takúto zúrivosť svet nevidel, im musí fakt jebať tým chlapom!? Nasledujúci Gore Angel je údajne prastarý projekt ľudí z Xysma, uff, no teda, nahrávka z '89, dve demá a vyzerá to byť moc v pohode, skôr nejaký úberlofi blackmetal / noise než noisecore per se, násilie temné a dementné, akurát večná škoda tej pojebanej nahrávky kde občas vypadáva jeden reprák tak, že ťa ide drbnúť, nedá sa to takmer počúvať. Alebo žeby to chceli takto naschvál? Poslední sú starí známi Funeral Mongoloids, parádny oldschool noisecore v plnotučnom vydaní, máres ľavou zadnou, chaos, nájeb, sekundovky a tak, prvoplánovaný mongoloidismus nadpriemernej hnusnosti, proste klasika. Jedno s druhým pekná profi kazeta, dakedy sa písavalo "len pre extrémistov", tak sa k tomu vráťme, toto je skutočne only for extremists!
-RadoKAZ-
 untergeschoss.blogspot.com

utorok, 9. decembra 2014

KILL FOR PEACE „Logjam“ CD 2012 (Don´t Trust The Hype)

Francúzske kapely mám rád. Možno to by mohlo stačiť, ale lepšie asi bude rozpísať trochu, prečo mám rád túto konkrétnu bandu, na ktorú som (ako na veľa iných) natrafil v trenčianskom Boogie bare (tá čierna diera po ňom je obrovská) na ich turné s krajanmi Confusion. Že na koncerte ich tvorba vyznela dokonalo, na tom nie je nič zvláštne – väčšina kapiel ma naživo nehorázne baví, no nie všetky aj doma z nosičov. Čo však nie je prípad tohto kvartetu.
Od prvých tónov ma zdrapil song „Wrong way“ za hrdlo a triasol mnou nehoráznym spôsobom. Starý rýchly hardcore s nathrashovatelými gitarami s uvrešťaným spevom ako starý The Spudmonsters, do toho občasné pomalšie nasekané mosh vsuvky. Nehorázne to šlape. Je jedno, či ide o rýchle, krátke vypaľovačky „They´re watching you“, či „Disobedience“, alebo pomalšie našľapané drvenice „Shipwreck“ či „Venetian shutter“, a či o tempovo rôznorodé veci ako spomínaná úvodná, či „Break the machine“, „Pissed off“, alebo klipovka „3 headed snake“ (v ktorej sa objavilo aj pár záberov z trenčianskej akcie). Ak si toto všetko premiešate a narvete do sluchovodov, musí vás to zlikvidovať. Nehorázne energická muzika a hoci modernejšie kapely ma príliš neoslovujú, Kill For Peace tieto prvky používajú v ideálnej miere, že príjemne spestrujú nasraté thrash riffy a zbesilé hardcore tempá. Ako celok sa možno na prvé počutie bude zdať, že oproti predošlému albumu „Wiped out“ kapela neurobila žiadny pokrok, no na mňa pôsobí oveľa lepším dojmom. Napriek tomu, že predošlý titul vôbec nebol zlý, na tomto všetko znie o niečo lepšie. Napriek všetkej tej tvrdosti a nasranosti z prejavu kapely cítiť nejakú ľahkosť, čo ma na tom baví.
Neviem, či to má tuto niekto v distre, ale kto má chuť na tento druh muziky, isto si k nim cestu nájde. Hoci som splitko Kill For Peace a Confusion vtedy zabudol na koncerte, teší ma, že mám od nich aspoň tieto 2 albumy, muzika na nich mi túto drobnú stratu plne vynahradila.

-Majto C.-


ARCHAGATHUS "Dehumanizer" CD 2014 (Everydayhate Rec.)

Kanadské trio, sa už považuje za ostrieľanych harcovníkov na grindcore scéne. Majú toľko nahrávok, že za pár rokov možno raz dobehnú svojich idolov Agathocles. Extra veľkým množstvom full albumov práve že moc nedisponujú a tak som bol na tento zvedavý. Muzika je verná kópia spominaných Agathocles. Čiže punkové riffy, grindcore bicie. Krátke ,blastické songy s celkom chytľavými riffmy. Do toho občas punkové rúbanice, aké dokážu len povedzme  spomínaný AG. Vadí mi tu však jedna vec. Vokáli. Tie sú ako keby išli nezáväzne od muziky. Tak sa stane, že nejaká geniálna odtrhovačka je úplne zabitá, vokálom, ktorý ako keby len tak hučal a nepočul, čo práve hrá. Fakt to na mňa pôsobí občas celkom rušivo. Muzike nemôžem vytknúť absolútne nič. Ide v rámci zabehaných koľají grind/punku s celkom dobrým zvukom. Dokopy sem nasekali 20 výbuchov v minutáži necelej polhodinky. Až milujete Agathocles štýl muziky, tak toto vás nesklame a možno vám nebudú vadiť ani tie vokáli. Možno...-)
-Lepra-
Bandcamp
Label

pondelok, 8. decembra 2014

UŠTKNI „Oči šelem / Protijed“ LP 2013 (Papagájův Hlasatel Records)

Vôbec sa netajím tým, že punk z Valašska mi robí extrémne dobre. Extrémne dobrá muzika a neobvyklý prístup k textom. Jednými z predstaviteľov tejto scény sú aj ľudia združení v spolku Uštkni. Na PHR im v podobe tohto vinylu vychádza starší materiál „Protijed“ (ktorý si svojou kvalitou tento formát nesporne zaslúžil) spolu s novšou tvorbou „Oči šelem“.
Začnem netradične B-stranou, keďže sa na nej nachádza staršia nahrávka „Protijed“, ktorú už nejaký ten čas vlastním v cd formáte. Od úvodnej basgitarovej vyhrávky v „Za oknem bledne tma“ až po hrabnutie do strún gitary v záverečnej „Čas“ je to desiatka skvelo skomponovaných songov, kde sa dopĺňa priamočiara jednoduchá gitarová hra so saxofónovými partmi a skvelým spevom. Isteže sú tu aj veci, ktoré vybočujú – napríklad song „Ten lid“, ktorý sa celý nesie v duchu Už Jsme Doma (či už ide o frázovanie spevu, saxofón alebo celkové zaranžovanie toho songu), alebo v podobnom duchu sa nesúca „Citová lobotomie“. On ten vplyv tepličákov ja počujem takmer v celej starej tvorbe Uštkni (hlavne v pomalších songoch), no nemôžem povedať, že by mi to nejak prekážalo, bo UJD mám v obľube. Aj bez tohto vplyvu je tu množstvo zaujímavého na vypočutie. Rád mám napr. sekaný song „Morálka“ či bubeníčkou spievaný „Stereotyp s citem“, ale v podstate všetky songy na tejto nahrávke.
A-stranu obsadil „novinkový“ materiál (nahraný už v roku 2011) „Oči šelem“ a odštartoval skutočne famóznym kúskom „Benzínoví narkomani“ a saxofónom v štýle Bez Ladu a Skladu za oných čias. No potom už typický valašský drsný srtrednotempý punk s ostrou mierne skreslenou gitarou a plastickou basou v duchu Dezerter a saxofónom. Podobne priamočiare songy sú napr. aj „Mříž“ s chytľavými refrénmi, či Bukovského zhudobnená báseň „Poznámka ke složení mas“. Ale nie všetky songy sa nesú len v drsnejšom duchu, objavuje sa aj dosť zaujímavých momentov, napr. melancholický, pomalý úvod „Bílé stádo“, či znepokojivý song „Hrdina“ s peknou saxíkovou vyhrávkou, ale aj „Cesta jde pořád dál a dál“, kde sa k spevu pridala aj Lenka, alebo kvílivým saxíkom odštartovaná prapodivno čarovná „Reality show“, či odérom Už Jsme Doma mierne napáchnutá „Hranice“. Keď sme pri vplyve UJD, tak na tomto materiále už je viac počuť vlastnú tvár s odkazmi na UJD len náznakovými, nie ako na Protijede, hoci ani tam nešlo o nejaké bohapusté vykrádačky. Ale aj celkový zvuk je plnší na novšej nahrávke. Každopádne je táto nahrávka vhodná pre všetkých, ktorí majú v punku radi neotrelý prístup k hudbe aj textom.
V podstate celá 20 položková kolekcia vyrýpaná do drážok tejto platne je poznačená prelínaním punku s alternatívou, ktorú som mal rád v 90s a oslovuje ma i dnes. Môžem teda len doporučiť.

-Majto C.-


nedeľa, 7. decembra 2014

SLANDER „The Rush“ 7“EP 2014 (Trivel Records/Tuna Records/Grains Of Sand Records)

Slander sú mladá kapela z Benátok, s ktorou sme mali česť deliť sa o aparát a pódium v TN a toto je ich druhý sedempalec, ktorého náklad borci stihli na ich krátkom turné so spriaznenými krajanmi Il Ghiaccio rozdeliť medzi pospolitý ľud, no už sa do obehu dostal aj druhý náklad v žltej farbe vinylu (pôvodná je zelená). Ich koncert mi nakopal riť vo veľkom štýle, tak som sa tešil aj na túto nahrávku a otvorene priznávam, že vôbec nie je zlá.
Po krátkom úvode „SLNDR“, ktorý mi trošku pripomína začiatok albumu „4 of a kind“ od D.R.I., sa banda rozbehne do obrátok v nasledujúcej „Scars and ashes“ – thrashové sekačky, svižné hardcorové tempo striedané s pomlaším, skôr stredným, do toho naliehavý hlavný spev miestami dopĺňaný hrubým revom. Parádny mix moderného hardcoru so štipkou starej školy. „Empty pod“ je stará škola so všetkým, čo k tomu patrí – rýchla sypanica, kde do ostrých gitár spevák sype slová jak strely z guľometu. V strede nastane mosh-zvoľnená pasáž, ktorá znie maximálne nadupano, do toho hysterický vreskot, no vzápätí zas len sypanica. Úvod druhej strany obstarávajúca „Sleep slope“ je pekne drsná strednotempová záležitosť s brutálnymi sekanými gitarami a parádne ostrými spevmi, kde sa striedajú hlasy viacerých vokalistov – táto vec ma aj vďaka nenápadnej gitarovej vyhrávke pri konci vždy pekne chytá za srdcový sval. Posledná, titulná vec sa tiež nesie v podobnom tempe, no miestami sa pekne rozbehne a nejkompromisne likviduje. Opäť okrem striedania tempa, je song spestrený aj viacerými hlasmi a parádnymi thrashovými gitarami. Jediné, čo mi nejak nesedí, je divný koniec tohto songu, akoby bol ustrihnutý. Inak je to skvelý materiál hodný viacerých vypočutí po sebe. Koho zaujíma mierne thrashom napáchnutý hardcore mix starej a novej školy, isto by nemal váhať a siahnuť po tomto titule.

-Majto C.-





piatok, 5. decembra 2014

INDOCTRINATE „... And All Hail To Progress And Efficiency“ 7“EP 2014 (kooperácia)

Otvorene priznávam, že o rakúskej scéne mám prehľad asi ako o menách kresťanských svätcov, čiže viem prd. No článok v poslednej Hlubokej Orbe ma nabudil k tomu nejaké rakúske bandy si pozháňať – tak som náhodne natrafil na toto ep-ko. Už obal, na ktorom je koláž “nechutností dnešného sveta“ a novodobých „celebrít“ (typu „nazi-Ratzi“, Obama a pod.) napovedia, že kapela nebude pospevovať o nejakých pozitívnych veciach, čo sa mi pri zbežnom prebehnutí textov potvrdzuje (zbežné len vďaka mojej poslabšej znalosti íngliš-mluvy) a k čomu sa kapela aj hrdo priznáva, že hrá politický hardcore punk. Vložený list s textami (samozrejme ručne písané) má na druhej strane tiež koláž – silný nádych 90s z obalu cítim.
A čo je v drážkach? Song „August 19“ začne hovoreným introm, po ktorom nastúpi ostrá gitara a vzápätí sa rozbehne besný, ostrý hardcore s jedovatým uškriekaným vokálom. Chytľavé je to jak sviňa, no sánka mi spadne, keď sa zrazu objaví klepanica jak hovado a vzápätí melodická vyhrávka v pozadí. Úplne odpadnem keď sa po svižných častiach zrazu ozve vybrnkávačka a atempo zvolní do pomalej sekanej pasáže, ktoré vydrží až do konca. Textovo ide o témetiku väzenstva a trestu smrti v júesej. Song druhý „That will be the day“ začne tiež hovoreným introm a potom sa v pomalom tempe rozbehne, s parádnym gitarovým motívom. Sekané gitary mi svojou disharmóniou pripomínajú kanadský Voivod niekde v období albumov „Negatron“ / „Phobos“ (čiže druhá polovica 90s), ale inak to má celé takú zvláštnu znepokojivú atmosféru. Tempo sa udrží počas celého songu voľnejšie a hoci má 5 minút, ani na chvíľku sa mi nezdá, že by som sa nudil. Striedajú sa psychopasáže s tými ostrejšími, do čoho sa ozýva ten jedovatý hlas, proste paráda. Textovo o špine a úpadku dnešnej spoločnosti – v podstate klasika.
Sumár: Oba songy sú dostatočne napratané zaujímavými motívmi, že vám ani nepríde, že sú tak dlhé a otočíte vždy placku niekoľkokrát, kým si poviete, že už by aj mohlo stačiť. Absolútne netuším, k čomu by som mohol tvorbu Indoctrinate prirovnať a v podstate mi to je jedno, bo znie skvelo a ak nabudúce uvidím nejaký nosič s ich logom, bez váhania po ňom siahnem.

-Majto C.-