PSYCHONEUROSIS "The Fall Of Humanity" CD 2018 (Selfmadegod Rec)

Na rovinu přiznávám, že Psychoneurosis byla asi má nejoblíbenější polská grind core kapela. Ne, že bych nepadal do mdlob z klasických grind (gore) kapel jako Dead Infection, Squash Bowels nebo raných Neuropathia, ale přece jen Psychoneurosis byli jiní. Grind/crust byla přece jen škatulka, kam se moc kapel nevlezlo a pokud mě paměť neklame podobný mix grindu a crustu hrávalo jen pár kapel, teď z hlavy mě napadají skvostní Autoritar, belgičtí Blood Suckers (no jo, já vím, on to býval spíš grind/punk) nebo nezničitelná Hibakusha. Co dělalo Psychoneurosis výjimečnými byla jisto jistě kytarová práce dnes již bývalého kytaristy. Neskutečně chytlavej a osobitej styl, kterej jsem si zamiloval. No jo, ale Psychoneurosis zmizeli dost znenadání a jedno oko nezůstalo suché.

Ale jak už Lepra psal, chlapci ze Sosnowiec jsou zpět. Teda…, zpěvák Sonia poskládal (staro)novou sestavu a chlapci začali drtit odznova. Je potřeba říct, že na to šli velice chytře. Jak se jinak dostat zpět do hledáčku starých grinderů než splitem s Agathocles? Takže to bychom jsme měli. Ještě by to chtělo nějakej odkaz na starej Napalm Death a to se děje při pohledu na obal této desky. Že už jste takovej obal někde viděli? J Může se stát, že dojdete navalení z hospody, šáhnete po From Enslavement to Obliteration a pak zjistíte, že vám hraje Psychoneurosis. Ale litovat nebudete. Psychoneurosis drtí staroškolský grind core, který definovala právě už zmiňovaná napalmácká deska. Co se týče strovnání se starou tvorbou Psychoneurosis, tak je na první poslech jasný, že kytarová práce je jiná. Riffy nejsou tak návykově chytlavé, ale jedná se o čistou grind core riffovačku. Jestli jsem dobře viděl, tak na propagačním letáku je napsáno, že na Fall of Humanity jsou Death/grind riffy kolidující s blast/polka beats. Nemůžu s tím rozhodně souhlasit. Kytara je čistej, až učebnicovej, grind core. A když už jsme u těch bicích, tak polka beats? Kde kurva???? Bicmen Janek je sypač jako hrom a na celým albu nenajdete jediný polka rytmus, takže skutečně nevím, co tam ten Alex (myslím, že ten popisek psal právě Alex z Good Guys Go Grind ) slyšel. Jankovi blasty jsou fakt rychlý. Předvádí naprosto precizní výkon a výsypy jsou tak rychlý, že si občas říkám, že jsou až moc rychlý J Co se liší od staré (pro mě geniální) tvorby je, že naprosto zmizely crustové rytmy. To už tady není. Za mě trochu škoda, ale po 15 letech oddechu to asi nemůže být úplně to samý, jako to bývalo, co? Sonia si drží svůj ikonický vokál. Ten se skutečně nezměnil, jasný poznávací znamení. Ýýýja!!! J

Jsem rád, že Psychoneurosis jsou zpět. Starej ultra rychlej přímočarej grind core. 20 válů na 26 minutách, to nemůže být špatný. Kapela hojně koncertuje, takže nezbývá než doufat, že jim to dlouho vydrží!

-Zbyňa-

BANDCAMP

DO ŘADY! „Amnestie“ LP 2018 (Do Řady!/Punkstore.cz/Véva Records)

Pátranie v archívoch pokračuje a svetlo sveta uzrel ďalší prachom zapadnutý kus. Druhá porevolučná nahrávka Do Řady! z 95-ho roku dostala priestor na vinyle. Zvukovo aj graficky je všetko v intenciách doby vzniku. Jednoduchý, striedmy obal a zvuk zodpovedajúci párdňovému nahrávaniu v mestskom divadle naživo. Pri mixe trošku vytiahli bicie, čo je niekedy na škodu, bo hoci sú bicie veľmi nápadité, častokrát, keď sa bubeník rozohní a začne sa do hry vášnivejšie opierať, gitary idú do úzadia. To je však len drobná chybička krásy. Úvod „Ruská realita“ patrí gitare v duchu Husker Du, no zakrátko sa pripojí zbytok kapely a v pozadí sa ozve kovový cinkot akustickej gitary. Zaujímavý začiatok skladby aj albumu. Prvotný dojem, že kapela pokračuje, kde skončil debut album. No s pribúdajúcim časom je ten dojem prekrytý vybadaním predtým nepoužitých prvkov, ktoré sa nabaľujú na ducha pôvodnej staršej tvorby. Kapela sa pustila do náročnejších kompozícií, pričom ale neprišla skrátka ani energia a pocity. Tie sa nesú väčšinou v šedivých až čiernych odtieňoch. Nie je núdza o rôzne tempové zmeny a pekne vygradované pasáže. Dosť mi toto spomalenie a hudobné rozvetvenie pripomína vtedajší vývoj sokolovských Svobodný Slovo. Textovo tiež žiadne pozitívne dojmy (Tady všechno chcíplo, potichu a mlčky. A z nevinnejch lidí zbyli jenom sračky...). V podobnom duchu sa nesú aj nasledujúce „Jednoho dne“ (Jednoho dne mi uřízneš hlavu, zeptáš se: Může to tak bejt?) a „Stát“ (Tluču hlava-nehlava do slabejch a nemocnejch, do dětí a těhotnejch a nenechám je spát. Přežijou jen ti silní, taky svině úchylný, když nemaj s kým si hrát), pričom druhá má v závere besnú zmenu v duchu Majklův Strýček, ale inak je to pekne sekaná strednotempová vec s množstvom kotlov. Trochu mi to hudobne pripomína mojich miláčikov Junk. „Amnestie“ je tiež surová a nepríjemne chladná ako nálada frustrovaného ľudu, po precitnutí z porevolučnej eufórie a jeho rozčarovania z vývoja v spoločnosti (Pod stolem se válí hlava useklá, její obsah v klidu na lino vytéká. Ráno najdeš průvan ve všech výlohách, Stokera co sám sebe do hajzlu splách... rozsekaný okna, vymlácený pocity. Za tmy nevycházet. Další oběť to jsi ty). Hudobne tiež hypnotická strednotempovka so sekanými tlmenými gitarami a salvou prechodov, ktoré sú striedané ostrejšími pasážami. „Čistý ruce“ sa vyznením približuje prvému albumu. Opäť parádna gitara, ktorú dopĺňa skvelý melodickejší posmutnelý spev, no nechýba aj priliehavý text (Ze stromů zbyly jen kůly pro naše šibenice. Čekáme plní smůly na střelbu do palice). Záverečná pasáž tiež pôsobí trošku komplikovanejšie, zahusteno a možno trošku rušivo, no po niekoľkých pokusoch je skvelá. „New age“ je v rámci tohto albumu trošku svižnejšia a priamočiarejšia vecička, no jeho charakter nijak nenarúša, skôr len vyvetrá to dusno. K tomuto svojou trochou prispieva aj záver strany v mierne sfunkovatelej „Věci který nezměníš“, ktorá by tiež kľudne zapadla aj do konceptu prvého albumu. Patrí k mojím obľúbenejším, možno aj svojou inakosťou, rovnako ako „Chcíplej pes“ začínajúca peknou vyhrávkou, ktorá tiež pôsobí smutnejším dojmom (album „Unavení a zničení“ takých bol plný), ale aj celková nálada skladby je taká a nevytrhne to ani výrazná basová linka. Kapela vás vyváľa v myšlienkach plných beznádeje (To je to místo kde ruka ruku myje. Hodně se mluví a ještě víc pije. Tady je místo kde hraje levnej jazz.Tohle je místo, kde chcípnul pes... Můžeš tu lehce šlápnou do hovna a doufat jak jsi ctihodná. Můžeš tu lehce přijít o páteř. Smlsnou si na tobě, tomu teda věř). Ono celkovo sa tu veľa pozitivizmu nenachádza a asi to robí z tohto albumu tak temnú záležitosť. Ďalšia vec „Mrtví“ je toho najlepším dôkazom. Tá mi aj svojou valivosťou, ale aj celkovou náladou asi najviac pripomína tvorbu sokolovských S.S. Znovu množstvo sekaných riffov a výraznej basy duniacej na mohutnej stene bicích. „Patokem“ pokračuje v melanchólii, čo podtrhuje aj bluesový nosný motív v slohách. Gitara je tu zas otvorenejšia a znie to veľmi dobre. Textovo znova raz morálny pád jedinca až na samé dno. Trošku nádeje vzbudí čistá gitara v úvode „No name“, no s príchodom spevu sa vracia depresia (Nechaj ho vykrvácet, nechaj ho k zemi se skácet, nechaj ho ruku zvednout, nechaj mu hlavu klesnout). Proste No future pohľad na život a svet so všetkým, čo k tomu patrí. Záver albumu patrí starej veci z čias predchodcu V3S „Nemám rád konzervy“, ktorý po tom všetkom sociálnom marazme vnesie trošku sarkastického úškrnu. Tento album nikdy nebol o prvoplánových melódiách a šablónovitých rádio-hitoch. Všetky jeho tajomstvá neodhalí ani množstvo vypočutí, hoci pri tom prvom to tak vôbec nevyzerá. Na jeho konci už je človek zvyknutý aj na nedokonalosti zvuku a užíva si hudobnú náplň plnými dúškami. Neviem si ani predstaviť, aký masaker by to bol so zvukom napr. „Varování věků“ či „Unavení a zničení“, keď už takto dokáže pekne pomraziť. Nedocenený artefakt doby, keď punk spomaľoval a hudobne rozvetvoval. Užívam si ho.

-Majto C.-

Bandzone.cz

AGATHOCLES / PSYCHONEUROSIS split CD 2018 (Selfmadegod rec.)

Už dve staršie kapely na jednom splitku, ani byť nemôžu! Tentoraz som sa rozhodol, že zainvestujem do CD, čo som už dlho nerobil a predsa len 99% splitiek od AG mám ny vinyloch. Aj tento split vyšiel na dvoch formátoch,aj na CD aj na vinyle.
AGATHOCLES predstavovať, je nosenie použitého šatstva, do humanitárneho kontajnera. Majú tu 5 skladieb, ktoré na komplet vyšli na albume "Mincer", takže žiadne novinky, akurát zvuk znie ináč,ale myslím si, že bola dohratá len druhá gitara. Stále je to ten klasický výplach, aký dokážu len oni. Mince core ako remeň. Mne sa album "Mincer" páčil a tak automaticky aj tieto songy sú super!
PSYCHONEUROSIS je stará Poľská grindcore smečka, ktorá by teraz mala 30 rokov, len keby si nedali chlapci 18 rokov pauzu. Po 18 rokoch mlčania sa rozhodli, že nebudú len tak sedieť na zadkoch a dajú sa znova do toho. toto je vlastne ich debut (lebo medzitým už im vyšiel aj full album). Nacápali sem 7 skladieb, starého, spráchnivelého grindcore, aký sa presne hral začiatkom milénia. Som rád, že sa občas objavia takéto, správne bandy, čo sa zasekly v čase. Dobre sa to počúva, má to guľe a spád a potom si čo viac môže človek priať? Ešte aj ten divný backing vokál znie,ako zo starého sveta. Nemám čo k tomuto splitku vytknúť. Skvelá grafika a skvelá muzika zo starého sveta grindcore!
-Lepra-

PSYCHONEUROSIS

NOT ON TOUR „Bad Habits“ LP 2015 (La Agonia De Vivir)

Tvorba tejto štvorky z Tel Avivu mi učarila hneď od prvého kontaktu. Kúpa tretieho albumu bola preto pre mňa povinnosťou. Nezohnal som síce pôvodné vydanie od Phobiact records, ale až o 2 roky neskôr vydanú reedíciu, no to nemení nič na fakte, že album je to opäť famózny. Kvartet si na treťom albume vybral spôsob, ktorý najlepšie charakterizuje ich postupný vývoj. Songy sú stále rýchle, krátke a silno melodické. A hoci ich je 16, hrací čas albumu len mierne presiahne 20 minút. To však neuberá na atraktivite obsahu, práve naopak. Sima spieva stále lepšie a melódie sú chytľavejšie. No aranžérsky sú songy pritom stále plné rôznych zvratov a pasáží. Obdivujem Valerovu prácu s gitarovými linkami, ako prechádza z jednej pasáže do druhej a všetko to znie úplne prirodzene a nenásilne (škoda, že už nie je členom kapely, no jeho nástupca naživo tiež riadne nakladal). Samozrejme, že veľkou mierou k tomu prispieva aj Gutzy svojou nápaditou hrou na bicie. A čo by to bolo za rytmiku bez poriadnej basy? Hoci Nir často preluduje vo vyšších tóninách, jeho nástroj dokáže správne podržať spodky, presne kde to pýta. Všetky časti tejto pestrej mozaiky sedia presne na svojich miestach a tvoria dokopy úžasný obraz plný farieb. Vďaka všetkým spomenutým veciam sa mi zdá, že celkovo tvorba NOT ešte viac zmelodičtela a najmä v zborových, perfektne zladených refrénoch vplyvy Bad Religion nezaprie. To však nie je ich slabinou, povedal by som, že práve naopak. Inak by asi 4 roky od vydania a 2 roky od kúpy tak skvelo nešľapalo a nepútalo stále moju pozornosť. Mám doma viac melodických albumov, ktoré sa mi časom opočúvali, no žiaden z titulov Not On Tour k nim nepatrí.

Teším sa na nový, ktorý by sa mal zjaviť už o niekoľko dní (hoci viem, že ja sa k nemu dostanem tradične s oneskorením). Verím, že aj teraz sa čakať oplatí.

-Majto C.-

Bandcamp

ADACTA „Zlo“ LP 2018 (Papagájův Hlasatel Records/Dark Elk Records/Adactive Records)

Keď chlapi vydali predošlý album „Tma“, nemohol som sa ho nasýtiť a počúval ho všade do zbláznenia. Bolo pre mňa ťažké odosobniť sa od minulosti a k novinke pristupovať bez očakávaní, najmä po tom, čo som už časť songov niekoľkokrát počul naživo. Dokonca som nevydržal na jeho fyzickú podobu v mojich rukách a vypočul ho na bandcampe (nie len raz). Obal je urobený tradične na vysokej úrovni. Je na čo pozerať. No nič sa nevyrovná pocitu, keď sa kotúč zvíja pod ihlou a tá z neho vyškrabáva kus poctivej muziky. A že je ho v týchto drážkach tentoraz viac než dosť. Navyše zvuk z moravského Shaarku je maximálne dokonalý. Napriek podladeniu sú gitary pekne zrozumiteľné a všetko dokopy znie skvelo. Hudobný posun, už nejaký čas badateľný na koncertoch, tu naplno prepukol a slovo dostalo množstvo metalových elementov, ktoré vhodne doplnili nekompromisnú crust-rytmiku. Intro, nazvané príznačne „29.8.1944“, sa mi pozdávalo už pár rokov dozadu na akcii v Seredi. Pomaly roztáča kolovrat zbesilosti, ktorý tu ešte nedosahuje dostatočných otáčok, no začína neúprosne drviť telá. Na pozadí sampel vyhlásenia SNP a intenzita postupne narastá. Dismember, Carnage a starý Grave. Staré švédsko z toho páchne od burácavých podladených riffov až po vyhrávky. No pravá švédska víchrica nastúpi až so songom „Ťažoba“. Gitary ženú galopom s bicími, do čoho Gargamel reve tiesnivé posolstvá. Dokonca tu dôjde aj na javy predtým nepočuté – riadna klepanica, či krátke gitarové sóličko. Tých sa na albume objavilo hneď niekoľko a sú jedným z absorbovaných metalových prvkov, čo sa tu naplno objavili. „Zabudol som odpúšťať“ má od prvého momentu akúsi podprahovú chytľavosť, napriek intenzite a tvrdosti, ktorá z nej sála. Aj basové linky tu dostávajú väčší priestor. Opäť rôzne tempové zmeny, ktoré však nenarúšajú celistvosť a spád. „Väzenie“ valcuje od samotného úvodu neúprosnými riffmi (okrem starého švédska z toho trošku vanie aj vplyv anglických križiakov Bolt Thrower). Každopádne silná vec. „Panteón“ je crust-hardcorová vec jak prase (na obale), aj so všetkými tempovými zvratmi. Z noviniek má asi najbližšie k veciam z predošlého titulu. Druhú stranu v podobnom duchu otvorí titulná vec (pri jej počúvaní sa neubránim prirovnaniu k „Zuby závisti“, ktorá oplýva podobnou chytľavosťou a jednoduchšou štruktúrou). „Derniéra“ je šľapavá, tempovo rozmanitejšia záležitosť, ktorá pôsobí spestrujúco po dvoch nekompromisnejších jazdách, pričom je stále dostatočne plná chladu a drsnosti. Jej náladu vystihuje posledná veta textu: „Kto sa smeje posledný nemá sa už čomu smiať.“. „Kliatba“ opäť vymetie pavučiny z uprášených rohov pokojných myslí kruto uháňajúcimi hradbami gitár. Zvoľnenie nastáva až v poslednej tretine, no devastačný dopad na psychiku to nijak nezmierňuje. „Pri zmysloch“ zadupe posledné náznaky vzdoru a aj posledný neveriaci dvíha nad hlavu ruku zaťatú v päsť a v predklone sa púšťa do zbesilého tanca. Vymlátiť zo seba frustrácie a zlobu. Ďalšia z klasických vecí kapely, ktoré sú na albume povinnou jazdou, no neznižujú jeho hodnotu. Práve naopak. Do tejto kategórie môžeme s kľudom priradiť aj song „Obeta“, ktorý je však členitejší, no rovnako nekompromisný. Záverečný kus „Do zeme“ mi svojou odlišnou náladou pripomína „Katastrofy“, no zachádza ešte ďalej, bo svojou baladickejšou podobou nedáva možnosť na pozitívnejšie vízie budúcnosti. Beznádej, úzkosť, zmar. Hnev, frustrácia, nenávisť. Zlo.

Užívam si každý moment albumu a stále ma to baví. Kto si tam nič nenašiel, zostáva mu už len čakať na aktuálne nahrávky, kam posunú hranice, resp. či naplnia niečie očakávania. Verím, že moje istotne áno.

-Majto C.-

Facebook

Bandcamp / Bandzone.cz

ČAD „Bastard“ LP 2017 (Vandal Records)

Musím sa priznať, že tvorba tejto bandy sa mi od titulu k titulu páči stále viac. Demo „Na odstrel“ som žral, potom však na čas šla tvorba Čad mimo mňa. Záujem sa obnovil až pri Súkromnej vojne, ale až „Ťažký kov“ som púšťal do nemoty. Odvtedy sa to u mňa len lepší. Hoci predošlý matroš „Čertova kovadlina“ som vstrebával trošku dlhšie, kým som mu úplne prišiel na chuť. Zato „Bastard“ je tlak od prvého kontaktu a ani po čase sa na tomto dojme nič nemení. Nevynechávam z neho žiadny song ani pri počúvaní v aute, či na nete. Stále ma rovnako baví celý ako je. Svoj diel na tom istotne má aj perfektný „neslovenský“ zvuk, všetky nástroje sú dokonalo vyvážené a kde spevy sú na úrovni ostatných nástrojov, čo je veľmi pozitívna a v týchto krajoch neobvyklá vec. Pričom je dokonale zrozumiteľné každé jedno slovo. Od Valérovho sóla v úvodnej „Štvaná zver“ začína prehliadka energie, agresie a intenzity, kombinované s melodikou a množstvom skvelých nápadov. Je zbytočné popisovať song po songu v dobe, keď už tento album počul snáď každý. Samozrejmosťou sú priamočiare, náklepy, čo vyprášia kožuchy každému (nielen)karpatskému psovi, typu: „Frustrovaný, dojebaný a nasratý“, „Satani“, či „Metalové kladivá“, v ktorej hlavne klepačky v refrénoch sú úplne devastačné. Tieto síce znejú skvelo, majú šťavu a všetko čo majú mať, no čaro tvorby trojice sa na posledných nahrávkach posunulo do pomalších, valivejších, ťažobou a práchnivinou páchnucich songov. Ako „Močiar“, „Zlá burina“ (s perfektným ústredným riffom, sekanými gitarami a skvelou vyhrávkou pod záverečným refrénom), či moja srdcovka z tohto albumu „Zlo som ja“. Keď sa po miernom úvode, obstaranom basou s temným tepotom bicích a jemným žblnkotom gitary, ozve Pištov výkrik a zaburáca vyhrávka gitary, sa mi zježia aj pred rokom oholené chlpy. Ďalšou kategóriou sú nadupané, šľapavé strednotempovky, ktoré by sa s jemnejším vokálom uplatnili aj u Vandalov („Plytký hrob“, „Na zlej strane“, „Bastard“, ktorá je pekne melodickou chytľavicou), no tu parádne dopĺňajú celok, ktorý by tak bol o dimenziu chudobnejší. Čo sa mne osobne veľmo pozdáva je, že Pišta začal vo väčšej miere prehrabávať aj tenšie struny, čo songom dodáva ďalší, melodickejší rozmer (vyhrávka v „Plytký hrob“, riff „Zlá burina“, a pod.). Je to skrátka karpatský výber najlepšej úrody naliaty v jednej 12-palcovej nádobe, ktorú opakovane otváram a opájam ňou zmysly.

A keď sme pri zmysloch, naprázdno opäť neostáva ani zrak bo od samotného parádneho obalu po namakano spracovaný obsiahly booklet je na čo pozerať a čo študovať. Ohromná poklona za to. Valér neovláda skvelo len svoju artilériu, ale aj iné nástroje. Myslím, že je čas chystať čosi nové, aj keď Bastarda budem asi žrať ešte veeeľmi dlho a nenasýtim sa.

-Majto C.-

STRESS „84-95“ LP 2016 (N.I.C. / Don Gatos Records)

Vydávanie starých punk-nahrávok na vinyloch zažíva boom už pár rokov, no stále sa mi zdá v pohode, bo nevychádzajú len tituly „veľkých mien“, ale aj množstvo menej známych. Do tejto kategórie zapadá aj táto výberovka kapely z Jelenej Góry. Kúpil som ju len tak, bez toho, aby som vôbec niekedy o tejto bande počul, no niekedy je to silnejšie ako ja. Graficky je to takmer dokonalá práca, no s maličkým nedostatkom. Bohatý booklet je len v polštine, čo mi sťažuje orientáciu sa v textoch. Škoda. Ani tu sa nevyhnete tradičnej zvukovej nedokonalosti a rozkolísanosti, no všetko nahrádza hudobná náplň. Od začiatku na vás dýchne duch doby. To, čo sálalo z kapiel podobného razenia tu, sa nelíši od toho zo severu. Melanchólia a beznádej na strane jednej (hlavne úvodná trojica songov v tomto vyniká), no aj vzdoru a hnevu na druhej. Hudobne ide o tradičný punk v dobových intenciách. Rýchle songy sú jednoduché, pár akordové krátke výplachy, v ktorých sa ale tiež objavujú melodickejšie party („Milicijny kraj“, ujuchaná „Obserwacja“, „Rewolucja Noworodkow“, „Nasz kraj“, „Wóda“, „III wojna“...). Ale je tu aj dosť vecí, v ktorých sú okrem uháňajúcich aj miernejšie pasáže („Psychopata“ otvarajúci B-stranu, „Robotnicza dzielnicza“ v duchu Telex-áckeho hc-punku, do polovice pomalý „Pomnik“, ktorý sa v závere rozletí s vetrom opreteky). Pomalšie sú buď melodické punkrockové hymnusy s parádnymi gitarami („Do ani“, „Jak dobrze być zolnierzem“, „Duza i Szara“), alebo melancholické záležitosti s depresívnym spevom, ktorý mi štýlovo pripomína Žilinčanov HT v období dema „Harmónia zla“ (úvodná „Byle inny byl dzién“, no najmä tretia „2001“). Sú tu aj tradičné, flegmatickým spevom sprevádzané tituly (napr. „Nase pokolenie“, „Dlaczego jestem sam“). Keď si po chvíli zvyknete na starý zvuk, muzika ide dobre do ucha a pristihnete sa pri tom, že si podupávate do rytmu. Toto je skrátka velice nákazlivá záležitosť. Navyše songy sú zoradené chronologicky podľa doby nahrania, tak aj ich kvalita rastie a posledné štúdiovky sú už silné záležitosti. Miernym krokom späť sú potom na koniec zaradené 3 koncertné veci, ktoré sú síce vekovo najmladšie, no zvukovo predsa len trošku horšej kvality ako zbytok songov na B-strane.

Každopádne je táto výberovka dobrou voľbou pre všetkých archivárov poľskej punk scény, ako aj pre tých, ktorým učaril starý zvuk 80s kapiel soc-bloku.

-Majto C.-

Bandcamp

HRDINOVÉ NOVÉ FRONTY „Válka“ 2xLP 2017 (Papagájův Hlasatel Records

Ďalšia z kultových demonahrávok mojej generácie na vinyle. Čo k tomu počinu dodať? Že sa mi opäť v hlave rojili spomienky na posedenia v kamošovej pivnici pri kazeťáku? Ako ma vtedy, ako vtedajšieho drsného thrashmetalistu, urážalo spojenie „Džínovej idiot“? Ako som mal napriek tomu rád tento rýchly vypaľovák, rovnako ako zbytok kazety? Poďme teda k súčasnej podobe. 2 veľké kotúče. Graficky opäť vynikajúca práca, síce trochu striedmejšia ako ostatné tituly PHR, no všetko dôležité sa na obale nachádza. Opäť raz pekne „vymazlená“ reedícia, ktorá poteší aj oko. Zvukovo je nahrávka silne dobová. Holt, nejaké zálohovanie sa vtedy ešte až tak nekonalo. No napriek všetkému je všetko stále počúvateľné aj dobovo zašumené, rozkolísané a nedokonalé. Pre mňa je podstatné, že atmosféra, ktorá na mňa z tvorby HNF sálala vtedy, ešte stále má rovnaké účinky. Pravdou je, že blbiny typu: „Jen počkej zajíci“, „Heavy metal je hnusnej“, „Skinhedskej punk“ či spomínaná „Džínovej idiot“ ma už dnes až tak neberú, teda textovo (doba bola vtedy taká, že aj ten humor a nadhľad sa vtedy do tvorby dostával v takejto forme), bo hudobne sú to fest dupačky. No na druhej strane veci podivnejšieho charakteru ako napr. „Zelený strašidlo“, „Do boje“, „Tygří žert“, bluesovo špinavá„Žiju jako štvanec“, úvodná rozsiahla „Fiakr smrti“, „Syfilis“, najväčšia hitovka „To svět se posral“, čiastočne aj „Hyperaktivní děti“, či „Válka“, no aj záverečné „Tanky“, majú osobitú melancholickú až postapokalyptickú atmosféru beznádeje, života bez budúcnosti, z ktorej ma mrazí aj po rokoch. Bez vyššie spomenutých „blbín“ by to bol silný, temný punkový album, ktorému by sa náladou vyrovnalo asi len máločo z tých čias (a možno aj zo širšieho časového úseku). Čo som ešte nepochopil, prečo sa „Tanky“ v takmer totožnej verzii objavili aj namiesto vypustenej „Gilotíny“ a “Sexuální galeje“. Zbytočne to rozhodilo koncept pôvodnej verzie. Napriek týmto drobným výhradám ale priznávam, že si každé vypočutie stále užívam a nenudím sa ani na moment. Množstvo skvelej muziky s neopakovateľnou atmosférou. Jihlavská trojica skrátka už v 1986-om stvorila nadčasové dielo, ktoré ma oslovuje do dnešných dní. Neviem síce, či môže okrem pamätníkov osloviť aj mladšie ročníky, no v podstate je mi to v tomto prípade aj jedno. Skúste, ak vám nevadí zvuk x-krát počúvanej, zašumenej kazety.

-Majto C.-

DEER IN THE HEADLIGHTS „s/t“ LP 2014 (Good Samaritan Records/Boslevan Records)

Na jednom z prvých Ffud-festov hrala bosenská drsná partička, v ktorej za mikrofónom stála útla dievčina z chorobným hlasom. Tam som sa vtedy dostal k ich splitku so srbskými Reflections Of Internal Rain. Už na tej nahrávke bolo množstvo zaujímavých vecí, no tromfy na stôl definitívne kapela vyložila až na svojom rovnomennom debute. Musím uznať, že kapela si uvedomila, v čom sú jej prednosti a na túto kartu stavila. Hneď od pomalšieho rozbehu úvodnej „Minds play tricks“ sa zhmotňuje tiesnivá atmosféra. Gitary súkajú skvelé vyhrávky a Milica škrieka vízie samoty a zmaru. Druhý song „It's still not to late“ začne gitarovým motívom podobným The Citadel (song Útek/Návrat), no veľmi rýchlo chytí vlastný život a cez rýchlu pasáž sa preburáca k pomalej vybrnkávanej atmosferickej s jedovato vrniacou, mierne naboostrovanou basou. Jemnosť striedaná hrubosťou, ticho pohlcované revom. Táto časť mi zas pripomína tvorbu Nemcov Jungbluth. Aj tak je to skvelá vec. V temnom duchu pokračuje aj nasledujúca „Bodies make mistakes“. Valivá strednotempovka so skvostnými gitarami. Na prvé počutie človek ani nepoberie všetko čo sa tam deje. Pre mňa jedna z lepších vecí albumu. Prvú stranu zatvára rýchlejšia vec „Filthy, lonely hearts“ s melodickými gitarovými vyhrávkami spestrujúcimi nasrdené hrmenie a zlostný lomoz. Druhá strana začne krátkou, valivou „Your heroes are gone“, ktorá sa síce v polovici rozbesní do vysokých rýchlostí, no vzápätí zas valí a zadupáva ako predtým. Veľkým plusom tohto albumu je ako plynulo na seba songy nadväzujú. Tam, kde skončí jeden zaujímavý motív, zrodí sa ďalší song s motívom, ktorý akoby patril k veci predtým. „Line/Get in line“ sa z jemného brnkania pretaví na mazľavú masu riffov a prebleskujúceho naliehavého kriku. „Storm inside“ sa cez divotvorný, skoro až Mastodonovský riff rozbesní ako búrka a v závere zas valcuje hustotou a krája divokou gitarou. „Calm after storm“ dostojí svojmu názvu v prvej polovici, keď sa od post-rockového brnkania postupne nabaľujú vrstvy gitár a tempo pomaly zrýchľuje, aby sa pred záverom ozvala aj surová klepačka. Ideálne zakončenie. Ak si fandom emotívnejšieho hardcore-punku s drsným ženským vreskotom, nemusíš váhať a túto placku si zožeň (ak už dávno nie si jej majiteľom), ja sa poobzerám po medzičasom vydanom následníkovi tohto parádneho debutu.

-Majto C.-

Bandcamp

Facebook