Musím
sa priznať, že tvorba tejto bandy sa mi od titulu k titulu
páči stále viac. Demo
„Na odstrel“ som žral, potom však na čas šla tvorba Čad mimo
mňa. Záujem sa obnovil až pri Súkromnej vojne, ale až „Ťažký
kov“ som púšťal do nemoty. Odvtedy sa to u mňa len lepší.
Hoci predošlý matroš „Čertova kovadlina“ som vstrebával
trošku dlhšie, kým som mu úplne prišiel na chuť. Zato „Bastard“
je tlak od prvého kontaktu a ani po čase sa na tomto dojme nič
nemení. Nevynechávam z neho žiadny song ani pri počúvaní
v aute, či na nete. Stále ma rovnako baví celý ako je. Svoj
diel na tom istotne má aj perfektný „neslovenský“ zvuk, všetky
nástroje sú dokonalo vyvážené a kde spevy sú na úrovni
ostatných nástrojov, čo je veľmi pozitívna a v týchto
krajoch neobvyklá vec. Pričom je dokonale zrozumiteľné každé
jedno slovo. Od Valérovho sóla v úvodnej „Štvaná zver“
začína prehliadka energie, agresie a intenzity, kombinované
s melodikou a množstvom skvelých nápadov. Je zbytočné
popisovať song po songu v dobe, keď už tento album počul
snáď každý. Samozrejmosťou sú priamočiare, náklepy, čo
vyprášia kožuchy každému (nielen)karpatskému psovi, typu:
„Frustrovaný, dojebaný a nasratý“, „Satani“, či
„Metalové kladivá“, v ktorej hlavne klepačky v refrénoch
sú úplne devastačné. Tieto síce znejú skvelo, majú šťavu
a všetko čo majú mať, no čaro tvorby trojice sa na
posledných nahrávkach posunulo do pomalších, valivejších,
ťažobou a práchnivinou páchnucich songov. Ako „Močiar“,
„Zlá burina“ (s perfektným ústredným riffom, sekanými
gitarami a skvelou vyhrávkou pod záverečným refrénom), či
moja srdcovka z tohto albumu „Zlo som ja“. Keď sa po
miernom úvode, obstaranom basou s temným tepotom bicích
a jemným žblnkotom gitary, ozve Pištov výkrik a zaburáca
vyhrávka gitary, sa mi zježia aj pred rokom oholené chlpy. Ďalšou
kategóriou sú nadupané, šľapavé strednotempovky, ktoré by sa
s jemnejším vokálom uplatnili aj u Vandalov („Plytký
hrob“, „Na zlej strane“, „Bastard“, ktorá je pekne
melodickou chytľavicou), no tu parádne dopĺňajú celok, ktorý by
tak bol o dimenziu chudobnejší. Čo sa mne osobne veľmo
pozdáva je, že Pišta začal vo väčšej miere prehrabávať aj
tenšie struny, čo songom dodáva ďalší, melodickejší rozmer
(vyhrávka v „Plytký hrob“, riff „Zlá burina“, a pod.).
Je to skrátka karpatský výber najlepšej úrody naliaty v jednej
12-palcovej nádobe, ktorú opakovane otváram a opájam ňou
zmysly.
A keď
sme pri zmysloch, naprázdno opäť neostáva ani zrak bo od
samotného parádneho obalu po namakano spracovaný obsiahly booklet
je na čo pozerať a čo študovať. Ohromná poklona za to.
Valér neovláda skvelo len svoju artilériu, ale aj iné nástroje.
Myslím, že je čas chystať čosi nové, aj keď Bastarda budem asi
žrať ešte veeeľmi dlho a nenasýtim sa.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára