DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


streda 31. decembra 2014

AFTER X-MASS EVE BENEFIT vol. 5 – (Vocatio Interna, Barney Gumble, Rats Get Fat, Proti Srsti, Vulture City) - 27.12.2014 Žilina, Bullwar

Po sviatkoch zbytku sveta prišiel na rad sviatok môj a mne podobne postihnutých jedincov. Opäť raz sa mi podarilo zohnať do vozidla posádku, tak som sa severným smerom našej rodnej nezberal sám. Napriek tradičnému zlému odbočeniu som sa na miesto parkovania pri parčíku kúsok od miesta činu dostal na prvý pokus. Severský vzduch mi očividne robí dobre. V Bullwari už sa tlačila pomerne početná skupina hudbychtivej „verejnosti“ a chvíľu po našom príchode spustila svoju produkciu prvá kapelka.

Premiérové vystúpenie si tu odbila nová začínajúca banda so starými tvárami – nástupca kapely Hopeless Youth s pozmenenou zostavou a novým menom VULTURE CITY. Takisto aj hudobne je to trochu posunuté inde. Nasratý crust, čo do nás chlopi natrepali mal šťavu, gule a všetko čo má mať. Punkovú drsnosť, melódie, kuašlapavé tempá. Spokojne som musel pokyvovať hlavou do rytmu. Príjemný úvod večera.
VULTURE CITY
Po krátkej pauze spríjemnenej debatami si organizátori akcie splnili svoju povinnosť aj s druhou svojou kapelkou RATS GET FAT. Opäť skvelý set. Koho zaujíma, aký bol, nech si prečíta report z minulého týždňa zo Serede, bo by som sa musel opakovať. Jediné rozdiely boli, že tu nebol zvuk tak čistý, ale zas na druhú stranu pekne sedel k charakteru akcie a miestu konania – pekne rozostrený masívny, podzemný zvuk, revy vianočných démonov a správny pekelný lomoz. A neviem, či to bol len môj dojem, no zdal sa mi kratší set ako v Seredi. Inak opäť len pozitívne dojmy a spokojnosť na mojej strane. A nielen na mojej. Ľudia sa bavili, kývali hlavami a poniektorí aj besnili.

Narvané až po strop
Poslednou domácou kapelkou boli punkeri PROTI SRSTI, pri ktorých začalo pravé alkopogo. Pivo skropilo tanečníkov, podlahu a poniektorých prizerajúcich sa. Zmenou charakteru podlahovej krytiny sa zmenil aj charakter tanečkov – pribúdali pošmyknutia a pády, no ľuďom to očividne nezobralo chuť baviť sa. Trošku mi vadil zvuk, bo spev bol vytiahnutý nad ostatné nástroje, no tvorba tejto bandy má inak svoje čaro. Rezký punk s občasnými melodickými sóličkami – vcelku pohoda.

Na mojich obľúbencov BARNEY GUMBLE zo Serede som sa veľmo tešil, bo som ich nevidel hrať od januára, kedy zanôtili v Boogičku spolu s Betonom a ďalšími bandami z BA. Práve to bolo príčinou môjho okamžitého rozhodnutia vydať sa na sever. Chlapci začali jednou z novších skladieb v pomalšom tempe, no potom sa rozbehla do tradičných obrátok a už to len sypalo: Illusion, Kamión smrti, Politická imunita, Darinka, Modelka, Chemtrails (bez poradia, bo je jedno ako boli zoradené, jednoducho hladili na duši)... Ich set po dlhom čase sprevádzali drobné nehody, ktoré zasypali hlavne Zločinca – šmyky na rozliatom pive, vytrhnutý mikrofón z rúk, neskôr jeho porucha, zopár pádov... No vôbec to neubralo na spáde vystúpenia a na tom, že to celé znelo absolútne skvelo. Zaznel aj ďalší nový song, ktorý mal pôvodne set uzatvárať a znel viac ako skvelo. Set nakoniec chlopi ukončili tradičným coverom od Reproach. Rýchlo a zbesilo. Paráda. Ja som si ten set maximálne vychutnal (myslím, že nielen ja).
BENEFIT

Absolútny záver patril ďalším hosťom z Čadce VOCATIO INTERNA a ich zbesilému mixu power-violence, sludge a black metalu. Miestami absolútna záhuba a zmar, miestami totálny chaos a zbesilosť. No celkový dojem bol skvelý. Zohratosť bubeníka s gitarákom furt udivuje pri tých krkolomnostiach čo tam hrajú. Svojou tvorbou spestrili produkciu celého večera. Jak povedal Pipo: kysucké podivnosti. Ale jak dobre sa to počúvalo. Asi som podivín.

A potom už len odchod. Cesta bez problémov a patálií – žiadne defekty ani iné poruchy na diaľnici ako pred rokom, len trocha snehu zaskočila našich cestárov a trochu oddialila príchod domov.
Spokojnosť s akciou z mojej strany veľká, myslím, že aj organizátorov potešila suma, ktorú sa podarilo vyzbierať pri miestny psí útulok. Čiže spokojnosť všeobecná – medzi zvieratami aj ľuďmi...

-Majto C.-


fotky: Kiush

nedeľa 28. decembra 2014

HANBA „Sílou kovadliny“ LP 2014 (Damage Done Records)

Keď sa mi na sklonku minulého roku dostala do ruky kazeta neznámej kapelky Hanba, bolo to príjemné prekvapenie. „Nová krv“ (napriek menám) na scéne, nový vietor. 3 svižné songy + 1 emotívnejší s parádnou atmosférou, čo ma navnadili na ďalšiu tvorbu. Dlho som sa tešil na ohlásený album a keď vyšiel, aj som sa tešil, lenže...
Úvodný titulný song ma od začiatku chytil svojou melancholickejšou náladou a stredným tempom. Skvelý song so skvelými gitarami a dobrým spevom. Bol som zvedavý, čo bude ďalej. Potom nátresk „Vlna“ – rýchly song s jednoduchým motívom a strednotempý refrén. Na prvých niekoľko počutí skvelé, no práve časom v tomto a podobných songoch (V 1. linii, Buranismo) vidím najväčšiu slabinu, pripadajú mi ako songy do počtu, čo majú natiahnuť hrací čas – keby ich nahrala neznáma banda, asi po týchto songoch neštekne ani pes. Našťastie všetky dojmy napravujú veci ako „Kosa a kámen“ s perfektným melodickým spevom v závere, či starú kazetu uzatvárajúca skladba „Stopy“, ktorá svojou jesennou atmosférou patrí aj v tejto kolekcii k mojím vrcholom. Druhú stranu otvára klipovka „Mělký hrob“, ktorá síce nepatrí k najlepším na albume, no stále ma dostatočné kvality na to, aby zaujala, či už jednoduchou vyhrávkou v rýchlych slohách, abo úderným refrénom, no hlavne svojou melodikou. No hneď nasledujúca vec „Ptáčata“ ju svojou atmosférou hravo prekoná. Znovu vec v strednom tempe s ťažkou gitarou a perfektným spevom, kde sa v závere pridal aj ženský hlas hosťujúcej Lucie. Položky „Buranismo“ a „Nová příležitost“ (tiež z kazety, hoci radšej by som tu asi počul song „Neony, antony, stíny města“) sú tiež len na pár vypočutí – vtedy fungujú skvelo, no časom idú mimo mňa stále viac. Album uzatvára hutná strednotempovka „Po spadaném listí“ – vec zaujímavá aj hudobne, aj textovo aj dobrým spevom, kde do jednoduchého riffu rachotia kotly a Banán naliehavým hlasom spieva, občas sa ozve príjemná vyhrávka. Jednoducho parádne znejúca vec. Keby sa miesto spomenutých štyroch rýchlejších songov objavili radšej dva takéto, bol by toto istotne pre mňa album roku. S každým ďalším vypočutím som o tom presvedčený stále viac. No škoda. Ale za všetky ostatné skvelé veci na ňom patrí kapele moja poklona, bo tak parádny, silnou atmosférou presiaknutý punk sa len tak nepočuje.

-Majto C.-





piatok 26. decembra 2014

TRIGGER "Start Our revenge" CD 2014 (Everydayhate Rec.)

Nemecky TRIGGER nie sú žiadny nováčkovia na scéne. Za sebou už nejaké splitká, koncerty a aj na Obscene sme ich už mohli vidieť. ako na koncerte celkom valcovali, to je pravda. Hrajú však v trojicia  to bez gitary. Len zbustrovaná basa. Následok to má taký, že je to jeden kurva poriadny bordel, čo sa týka riffov, lebo žiadne nepočujete, len neustály hluk zbustrovanej basy a zaujímavosťou je, že pestrosť nahrávky tu robia bicie a nie riffy. Spev je ujačený, skôr ako v black metale, občas to prekryje rev ale príde mi občas ako celkom nudný. Jedinou pestrou vecou na celej nahrávke sú spomínané bicie. Tie šlapú ako hodinky a nenudia. Dokopy tu nájdete 20 grindcore rozbušiek, ktoré nepoľavujú ani za boha.Trocha to občas zabrúsi do nudy, ale žiaľ to je problémo asi 90% grindcore kapiel, ktoré sa rozhodnú natočiť full album. Ale zase také zle to nie je. vyskúšaj...
-Lepra-
BANDCAMP

FATAL NUNCHAKU / xKATExMOSHx split 7“EP 2013 (kooperácia)

Niektoré splitká kupujem zo zvedavosti a dostávam odmenou buď 2 neznáme dobré bandy, abo ich kupujem kvôli obom známym bandom, abo (ako v tomto prípade) kvôli jednej známej. Neznámou položkou pre mňa bola banda Fatal Nunchaku, ktorá vrčí a reve a buchoce na strane A. Popravde, viac ako ich muzika ma zaujali názvy niektorých songov – veď kde vidíte niečo ako „Any song that last more than 30 second is a fucking boring song and should not exist“ alebo „Play fast, stay young, stay fast, die old“ či „Any punkrock band should have an anti hyppi song!“? Hudobne ide o (pre mňa) ničím výnimočný grindcore, kde sa zbesilé náklepy striedajú s pomalšími časťami, no songy mi pripadajú všetky rovnaké, hoci prvý „Any song....“ je ešte vcelku členitý a plný rôznych pasáží, no ďalej už to tak skvelé nie je.
To talianski fastcoristi Kate Mosh ponúkajú muziku, ktorá môjmu uchu aj lahodí (veď práve kvôli nim som si tento kotúč kupoval) a hoci by niekto povedal, že sú podobní na francúzskych kolegov, je to omyl. Ich songy, hoci krátke, sú plné skvelých nápadov a pasáže sa striedajú v rýchlom slede. Už len úvod prvej „Better living through self surgery“ začína pekne zvonivou vyhrávkou basgitary v pomalšom tempe, po ktorej príde náklep. „Chatroulette“ zas začne klepanicou, aby sa zmenila do rýchleho hardcoru, na moment aj do pomalej časti a zas končí klepanicou za menej ako minútu. Celkovo ich muzika je dobre nazvučená – gitara má pekný plný zvuk a dobre sa s tou zvonivou basou dopĺňajú. K tomu parádne spevy a rýchle, účelné bicie.. Parádny materiálik. Myslím, že minimálne návštevníci Ffud festu už ho majú doma, ak nie, mali by to napraviť. Bo kapela znie skvelo aj na nahrávke a tú energiu z pódia dokážu zaznamenať aj v štúdiu.

-Majto C.-



štvrtok 25. decembra 2014


REMEK „LP“ LP 2014 (Stonehenge Records/Music For Liberation)

Okrem kapelky Esazlesa sledujem na českej scéne ešte jednu emotívnejšie zameranú partiu a tou sú Remek. Hoci sú obe kapely žánrovo blízke, znejú absolútne rozdielne. Remek sú hluční a naliehaví ešte aj v kľudných pasážach, kde gitara len jemne žblnkoce. No musím priznať, že toto je ich prvá nahrávka, ktorá ma baví od začiatku do konca. Doteraz som na ich materiáloch mal vždy len pár obľúbených kusov, no tento album treba počuť v kuse, tu sa nedá nič vylúpnuť a postaviť samostatne (aspoň mne nie). Úvodné cinkanie ride činely, do ktorého zapreluduje gitara a ozve sa nejaký sampel, otvorí song „Ne napořád“, kde Marekova gitara ukrajuje parádne riffy, do toho temne vrní basa, Juro klepe svoje prapodivné rytmy a Honza kričí text o strate súdnosti kvôli konzumnému spôsobu života. Zvukovo sa chlapom a slečne podarilo konečne dosiahnuť absolútnej prieraznosti, kde dobre vynikajú gitarové vyhrávky (úplne mi to pripomína francúzske kapelky viac ako kedykoľvek predtým, no skôr tou náladou, čo z muziky ide). Ani ďalší song „Ty nejsilnější zdi“ nepoľavuje v naliehavosti a zároveň dravosti prejavu, no aj tak najzbesilejšou položkou celej kolekcie je až tretia „Prokletí“, kde mi zimomriavky vyvoláva dvojhlasný rev v strede za doprovodu len pár akordov gitary a pár úderov na kotol. Po krátkej medzihre prichádza jeden z vrcholov nahrávky, pomaly sa rozbiehajúca „Poděkuj a pokloň se“, ktorá sa v tomto pomalšom tempe pomaly sunie až k pasáži, kde Honza do duniacich kotlov a burácajúcej basovej linky odrieka text. S nástupom Michalovej gitary sa stupňuje aj intenzita jeho prejavu, až song skončí peknou vyhrávkou. Prvú stranu uzatvárajúca „Zóna“ je len krátkym zúrivým výkrikom pred absolútnym vrcholom albumu, ktorým je pre mňa druhú stranu (hoci nie celú) pokrývajúci song „Na půl cesty ven“, ktorý sa z dlhej, kľudnej, pomalej pasáže postupne zintenzívni a zmohutnie, aby sa v druhej časti do burácajúcej gitary ozval aj Honzov krik, po ktorom príde pekná vyhrávka a song sa, cez v intenzite sa striedajúce pasáže, sunie k záveru, ktorý obstará zvuková koláž rôznych zvukových záznamov zo zpráv a relácií týkajúcich sa rastúceho rasizmu v spoločnosti. Čo sa týka toho, že na B-strane platne je len jeden dlhší song + spomenutý krátky záver, zbytok tvorí kreslený okraj (použitý motív z obalu). Vyzerá to síce pekne, no osobne by som asi radšej tento materiál prijal vo forme 10-palca, no to je len vecou názoru. Po hudobnej stránke je toto pre mňa doteraz najlepší počin Remek. Tak ako som mal doteraz rád ich koncerty, tak si teraz už užívam aj ich nahrávku.

-Majto C.-



COMMON ENEMY / EAT YOU ALIVE split 7“EP 2014 (kooperácia)

Obal s infantilnou kresbou skejtujúcej vlasatej kostry síce môže čosi napovedať, no neprezradí celkom, že v drážkach je ukrytá porcia kvalitnej muziky.
Najskôr sa predstavia americký thrashcoristi Common Enemy, ktorí v troch krátkych šlehách predvedú všetko, o čom dnešný thrashcore je – nabrúsený rýchly nátresk so spomalenými pasážami v strede, s urevaným spevom, kde spevák pľuje slová v rýchlom slede (Smash´d), alebo sa striedajú svižné pasáže s pomalými, do čoho spevák odrieka text a gitara valí vyhrávky (Part A), alebo sa jedná o krátku srandičku s pomalším basovou linkou odohraným úvodom a rýchlym záverom, kde spevák zreve len názov songu, čím sa kedysi preslávili S.O.D. (Oh snap, it´s Bigfoot!). Celkovo znie tvorba amíkov celkom fajn a je škoda, že sem dali len 3 krátke songy (celý materiál má 2 a pol minúty), pričom tento formát by zniesol aj dvojnásobnú porciu muziky a ja istotne tiež.
Na druhej strane sa predstavuje mladá talianska mlátička, ktorá má žánrovbo blízko k americkým parťákom, no ich tvorba je ešte zbesilejšia. Spevákov hysterický prejav je na hranici znesiteľnosti, no do tejto zbesilej produkcie presne padne. Gitara s basou hrajú vcelku dobré vyhrávky, že songy pôsobia dosť melodicky napriek všetkej tej rýchlosti a nekompromisnosti. Taliani ponúkajú 4 krátke songy, no tiež nenaplnili maximálny hrací limit, čo je škoda, bo v istých ohľadoch ich tvorba znie originálnejšie ako u Common Enemy. Možno je to spôsobené aj frázovaním spevu – predsalen, taliančina znie dosť odlišne od angličtiny, ale aj hudobne sa mi zdajú zaujímavejší a nevadí ani horšia zvuková kvalita oproti americkej strane.
Jediné riešenie ako byť sýty pri takto krátkych materiáloch je točiť stále dokola, no aj tak sa asi v prípade oboch kapiel radšej pozriem po niečom dlhohrajúcom...

-Majto C.-


streda 24. decembra 2014

THE KILL „The Soundtrack To Your Violence“ LP 2014 (Fat Ass rec.)

Ak by som mal len tak z fleku vymenovať tri grindové bandy, tak by tam určite nechýbali The Kill. Máloktorá kapela vystihuje tento štýl dôveryhodnejšie ako práve táto trojica z Melbourne. The Soundtrack To Your Violence vyšiel u No Escape rec. v roku 2003 ako mini CD a po viac ako desiatich rokoch sa Pawel z Fat Ass records podujal vydať to na jednostrannom LP, čo bol podľa mňa jeden skvelý nápad. Táto nahrávka (vlastne sa to týka každej ich nahrávky) je maximálne totožná s názvom kapely a jednoducho zabíja a vraždí pri každom pustení. Vražedné tempo diktuje bubenícka mašina Jay. To čo stvára tento blázon je jednoducho šialené. Dynamicky silné, presné a najrýchlejšie bicie na svete. Gitarista Rob sa taktiež neulieva a píli jeden rif za druhým. Nečakaj však žiadne trojakordové posúvačky. Jeho gitara reže ako dobre nabrúsený kotúč cinkulárky a prstami prepletá po hmatníku jedna radosť. Hrdelné variácie mal okrem bubeníka Jaya na starosti Tony ako hlavný vokalista, ktorého môžete poznať z Blood Duster alebo The Day Everithing Became Nothing. Pestrosť jeho prejavu dodáva nahrávke ešte väčšiu brutalitu a jedinečnosť, aj keď sa musím priznať, že terajší spevák Nick mi pri nich sedí ešte viac. Čerešničkou na tortúre je obal platne, ktorý zdobí fotka malej Regan z kultového filmu Exorcist. Čo viac dodať. Táto LP je jednoducho povinnosťou pre každého grindera!!!!!!!

Jan IP



AWWO / PAVILIONUL 32 split 7“EP 2014 (kooperácia)

Na jednej dávnej akcii v Trenčíne som mal možnosť vidieť koncert rumunskej partičky Pavilionul 32 (spolu s ďalšími asi 6-mi platiacmimi ľuďmi) a už tam ma ich tvorba vcelku zaujala. Odvtedy som nikde na ich nahrávku nenarazil (mal som síce od nich nejaké democd, no nik nevie kde je mu koniec), dokonca som myslel, že už to aj zabalili a zrazu vidím v jednom distre toto splitko. Neváhal som ani chvíľku a musel som ho mať. Obal je urobený absolútne dokonalo. Ručne tlačený s parádne komplikovaným obrázkom, k tomu veľký plagát, vovnútri texty (síce v rumunčine, ale čo už). Kvalitka.
Na A strane nájdeme jediný dlhý song jednočlenného projektu AWWO. Začne dlhou decentnou, melodickou vyhrávkou, po ktorej nastúpi nejaký pomalší, mierne melodický black s bicím automatom a uškrekotaným vokálom. Trochu mi to pripomína Bathory, no len okrajovo. Zhruba v polovici song dostane poriadnu šťavu, keď tempo na chvíľku radikálne zrýchli, no vzápätí sa zas vráti do pomalšieho stredného tempa. Škoda, uberá mu to na atraktivite, bo pri dĺžke cez 7 minút je tých pár nápadov v tomto tempe trochu málo na to, aby ma to bavilo častejšie počúvať. Koniec obstará zas jemné vybrnkávanie gitary. Škoda, že autor nepoužil viac nápadov, dojem by bol isto oveľa lepší, hoci aj takto to z času na čas neznie zle. Ale na dlhší čas to nikdy nevydrží.
To druhú stranu okupuje Pavilionul 32 a od prvých sekúnd je jasné, že opäť nás rozkopú svojim rezkým hardcore-punkom. Kto niekedy počul túto rumunskú štvoricu, isto vie, čo môže očakávať. Drsné gitarové riffy, burácajúcu basu a duniace bicie, do toho kričaný spev občas doplnený prenikavým štekotom gitaráčky. Neviem, či sa tu dá vyzdvihnúť nejaký song, bo sa mi všetky zdajú rovnako dobré. Nekompromisné, rýchle a ešte rýchlejšie, no pritom je v nich aj zopár pomalších pasáží a kadejaké spestrujúce elementy. Každopádne šestica rýchlych songov presviští jak gutalax útrobami a je preč. Nezostáva iné, len púšťať ich furt dokola. Dobrá vecička. Takýto rýchly hardcorík ja veru môžem.

-Majto C.-



utorok 23. decembra 2014

EAGLEHASLANDED „s/t“ 7“EP 2014 (kooperácia)

Obal tohto singlu skúpy na niektoré detaily mi neprezradil o kapelu z akej krajiny sa jedná, no na nete som zistil, že by mala byť zo St. Peterburgu, hoci nahrávali v Srbsku. Obal veľa nenapovie, čo sa odohráva v drážkach, tak treba čakať. Po spustení sa ozve melancholický úvod songu „Leaving the church in ashes“ a nastúpi gitarka mierne pripomínajúca hociakú vec zo soundtracku k Pulp fiction, aby sa s nástupom tvrdej gitary dostavil určitý znepokojivý element, ktorý ma prenasleduje počas celej nahrávky. Gitary síce burácajú, no zdajú sa mi akése rozostrené. Druhý song „Diablero“ pokračuje presne v bode kde skončil úvodný, no ozve sa aj divne uškrekotaný spev, ktorý mi extra nereže a dlho sa opakuje jeden motív stále dokola. Celé to pôsobí dosť chaoticky, ešte aj bicie sú nejak utopené pod tou spleťou gitary a basy. Poriadnej muziky sa dočkám až s príchodom tretej „White city lies“, no len čo po chvíli doznejú žblnkotavé tóny úvodnej vyhrávky, opäť sa ozve ten divne schaotizovaný hardcore, ktorý je našťastie vystriedaný emotívnejšou pasážou s čistou gitarou a neuškriekaným vokálom, ktorý chvíľu vydrží aj do burácajúcej gitary, aby koniec zas obstarala jemne žblnkotajúca gitara.
Na druhej strane hneď od úvodných tónov poteší song „Raul and Julia/Lizards and queens“, v ktorom sa striedajú čisté decentné pasáže s tými zefektovanými a neznie to až tak chaoticky ako na predošlých songoch. Tempo je väčšinou stredné až pomalšie a gitary tu hrajú dosť zaujímavých pasáží, striedajú sa kľudné vyhrávky s hlasnými a besnými riffmi, no kľudnejšie časti našťastie prevažujú. Taký vcelku vydarený pokus o emotívny hardcore. Keby celá tvorba kapely znela ako tento song, istotne by som ich tvorbu začal sledovať pozornejšie. Záverečná „College girl“ je podobná prvému songu. Tiež sa po dlhom intre ozve krátka kľudná pasáž, aby sa stratila v besnej chaotickej záverečnej časti. Skúsil som túto placku veľakrát, no okrem spomenutých dvoch songov nemôžem povedať, že by ma táto muzika extra zaujala, že by som to musel robiť častejšie. Holt, vždy sa nepodarí naslepo kúpiť kvalitné veci...

-Majto C.-



pondelok 22. decembra 2014

JET8, RATS GET FAT, THE WILDERNESS, CHEAP TALK - 20.12.2014 Sereď, Kemping

Po nejakých 8-mych dňoch v posteli v spoločnosti čaju, knihy a muziky, som znovu osedlal moje presúvadlo a po D1-ke smeroval na juh, neskôr trošku východnejšie, aby som skončil v mojom obľúbenom lokálnom priestore. Vzhľadom k tomu, že som si dal načas, tak som akurát stihol pozdraviť všetky prítomné známe tváre a už aj začínala produkcia.

Večer otvárali tradične usporiadatelia. Dnes voľba padla na CHEAP TALK. Na kapele je stále viac počuť, že hrajú relatívne často. Stále väčšia zohratosť a skromné, pritom suverénne vystupovanie robia z ich setu niečo výnimočné. Keď k tomu ešte prirátam perfektný zvuk, kde bolo skvelo počuť aj gitaru, aj parádne Jarkove vyhrávočky na base, pričom netratili bicie ani spev, proste zážitok. Zazneli všetky známe hitovice z ich prvotiny, plus 3 novinky, ktoré ďalej rozvíjajú ich skvelý drsne severský, no zároveň chytľavý štýl, a podobne ako v Žiari, aj tu na záver zaznel cover od kapelky Čistá Ryža. Mám rád tých ľudí a ten starý hardcore-punk, čo mastia mi velice reže.

Po krátkej pauze, ktorú mi spríjemnili debaty s prítomnými kamošmi, ktorých som dlho nevidel, sa z „pódia“ začalo ozývať trnavské nárečjé, tak som bol zvedavý, že čo to teda bude zač. Po spustení produkcie trnavského tria THE WILDERNESS mi sánka padla snáď až k opasku. Nemohol som uveriť vlastným ušiam. Z reprákov na mňa tiekol prúd dravého, intenzívneho punku pomiešaného s chaotickým hardcorom 90s – rýchle pasáže striedali pomalšie, kopec zmien a divokých rytmov, no úplne ma to odrovnalo. Do toho pekne jedom sršiaci vokál, čistá a nespútaná, divoká energia. Ani neviem, k čomu by som to prirovnal, len viem, že toto je muzika, akú chcem počúvať, tak budem nedočkavo čakať, kedy kapela čosi nahrá. (viem že majú nahrávku starej tvorby, no práve tá ma extra moc nezaujala, o to bol tento ich set prekvapivejší.) Pre mňa jednoznačne najväčšie prekvapenie večera.

Ako náhradníci za blavácku partičku Smelser, ktorí kvôli chorobe nemohli docestovať, nastúpili žilinčania RATS GET FAT. Dlho som chlapcov nevidel na pódiu, tak som sa veruže aj dosť tešil a bol som hojne odmenený. Borci do nás nahustili dávku starších songov (pričom došlo aj na môjho obľúbeného „Starca“ z dema, ale aj na moje lahôdky z albumu), k nim prihodili za hrsť noviniek z pripravovanej nahrávky. Zvuk bol hovadsky masívny, tak ich metalom hojne okorenený hardcore pekne masíroval a nútil spokojne sa knísať a trepať hlavou, len mi tak bríle poskakovali na frňáku. Pri chalanoch platí to isté, čo pri Cheap Talk. Je vidieť a počuť, že už majú čo to odohrané a to je potom skvelý zážitok pozerať sa a počúvať, čo predvádzajú. Skvelo mi to padlo.

Ďalšie debatky, ďalšie príjemné chvíle a zrazu predomnou stojí šestica mladých príjemných ľudí z Práglu. JET8 už som síce videl na prvom Ffud feste, no to bolo ešte v časoch, keď som požíval nápoje, kde bol nejaký ten alkehól, tak som si ich veľmi nepamätal, takže som bol zvedavý, ako bude ich produkcia znieť. Už zvukovka čo to naznačila, no keď spustili, to bol teda príval radosti. Parádny, svižný, melodický punkrock spestrený dychovou sekciou, ktorá nebola len do počtu, ale v týchto tempách mládenec s devou púšťali parádne vyhrávočky a sóličká. Gitara bola nekompromisná v drsnejších pasážach (občas sa zaskvelo pekné sóličko), jemne žblnkotala vo voľnejších pasážach a skvelo sekala s čistým zvukom pri rýchlych ska-punk masteniciach. Do toho všetkého nadupané bicie a skvelé basové linky, nad to skvelý sólový spevácky výkon, ako aj štvorhlasné zbory a dvojspevy so slečnou saxofonistkou a obraz je úplný. Anilen netuším, ako dlho kapela hrala, no zdalo sa mi to len ako kratučký okamih, tak som si to parádne užil. Opäť skvelo počuteľné všetky nástroje aj hlasy. Jednoducho nádhera. Celkovo bol zvuk celého večera parádny (Bibo, opäť poklona).

Produkcia skončila, no mne v duši ešte dlho doznievalo to, čo som tam zažil. Štyri sety štyroch diametrálne odlišných kapiel, pričom ten večer ako celok znel úplne úžasne. Mám rád takto rôznorodé akcie a dúfam, že v budúcom roku takých zažijem čo najviac. Príjemne prekvapila aj tradične dosť početná účasť (toto sa mi na sereďských akciách vždy veľmi pozdáva, že tam kapely nemusia hrať desiatim ľuďom, ale nájdu vždy početnú podporu zpredu), ale to je na tomto mieste normálne.
-Majto C.-


fotky: Majto :-P

nedeľa 21. decembra 2014

BLACK GUST „Psychedelic Maelstrom“ 7“EP 2013 (kooperácia)

Isto poznáte ten pocit, že si sadnete a pustíte muziku - bez nejakých veľkých očakávaní, len tak. No a práve v tej chvíli vás tá muzika nakope do gulí, rozkope vám ksicht nenormálnym spôsobom. Presne to sa mi stalo s týmto sedempalcom a muzikou na ňom vydriapanou. Kurvachytľavý a dravý punk s drzým spevom ma od prvej chvíle nútil podupkávať a poklepávať rukou do rytmu. „Trapped in static“ je tým kopancom do gulí. Starý rinčivý punkrock v svižnom tempe (žiadna rýchla klepanica), niečo v duchu ako mi svojho času namlátili frantíci Idiot Talk a Youth Avoiders., čiže dnes hraný starý, šťavnatý punkrock vysokej kvality. Tou klepanicou je práve druhá „Tired out“, ktorá presviští rýchlosťou blesku, aby rýchlo uvoľnila miesto rockandrollovou gitarou ozdobenému songu „Thrashin´“, ktorý zas mláti a búši do všetkých zmyslov – vycieram sa tu jak naťahaný a moje nadšenie nemá konca. V rovnakom tempe pokračuje aj titulná vec na druhej strane, v ktorej je parádna vyhrávka pod spevmi v refrénoch a divoké jednoduché sóličko. „Reinventing lexicon devil“ je nathrashovatelou gitarou spestrená dupanica v rovnakom tempe ako predošlé songy s ešte lepším sóličkom ako vo veci predošlej, ktoré tu zápasí o pozornosť so spevom. Záverečná „Self-destructive tendencies“ začína peknou vyhrávkou a je to tiež pekne rýchla vec, síce nie až tak zbesilá ako „Tired out“, no tiež pekne sype, aby sa cez stopku a riffujúcu gitaru zlomila do parádnej strednotempovej časti ukončenej rock´n´rollovou gitarou, po ktorej zas príde rýchla punkovica s preludujúcou sólovou gitarou a koniec. Rýchly prískok ku gramcu, otočiť a pome znovu! Neuveriteľné, no na prvý pokus som to dal 5x po sebe. A po krátkej pauze opäť 5x. Vôbec netuším odkiaľ kapela je, ale toto meno si isto zapamätám, bo ma ich tvorba nenormálne teší. Kto miluje starý punk so starým zvukom gitár a drzým spevom, nech neváha ani chvíľu, keď kdesi zbadá túto placku.

-Majto C.-



piatok 19. decembra 2014

CRUSHING CASPARS „Full Flavour“ LP 2012 (Bastardized Recordings)

Vidieť túto sympatickú kapelu z Rostocku naživo bol skvelý zážitok, hoci bolo na borcoch vidieť, že účasť okolo 20 ľudí pod pódiom ich extra neteší, no potom mávli rukou a šli naplno a všetci sme sa spoločne fajnovo zabavili. Rovnako zábavná ako ich set je aj táto platňa a nemá to nič spoločné s tým, že na obale je klaun. To podstatné je v jej drážkach. Parádny hardcorový crossover, ako z prelomu 80s a 90s. Úvodný song „Good morning“ je ešte taký skôr nevýraznejší (berte s rezervou – na prvé počutie je to šupovica, no pri dlhodobejšom počúvaní albumu tak môže pôsobiť), ale už tu sa dajú vycítiť veci, čo kapela ponúka – parádne gitary, zaujímavé aranže a skvelé spevy. To už druhý „Caspars attack“ s výraznými melódiami v chrapľavom speve je silná chytľavá vec, kde počujem náznaky vplyvu Infectious Grooves – hlavne výjazdy slapovanej basgitary mi ich evokujú. „Provocation“ svojím stredným tempom s húpavými pasážami sa zas nesie v duchu Biohazard, pričom gitary majú sound jak staré albumy D.R.I., čiže chrastivý, skôr ostrejší. „Bloodshoted eyes“ je hitovica od samého začiatku – melodické sóličko, melodické refrény, chytľavé sekané slohy. Tiež by som ju prihodil k vplyvu Infectious Grooves. Ďalšia čistá Biohazardovica je „P.R.assholes“ so sekanými gitarami a narapovanými spevmi, v pekne pomalom valivom tempe, pričom niektoré spevy pripomínajú skôr Mika Muira (I.F./S.T.). B-stranu otvárajúca „Circle“ je tiež taká menej výraznejšia vec, ktorá síce má svoju melodiku, svoju dávku chytľavosti, no v podstate len prejde kol vás a nezanechá hlbšie dojmy. To nasledujúca „Doglike“ je zas svižná členitá vec v duchu neskorších vecí Mucky Pup – výrazné pasáže, dobre zaranžovaná, parádne spevy. Najbesnejšia vec „Company“ je vďaka drsnému spevu a výraznej basgitare akýmsi krížencom vplyvov I. Grooves a M.O.D. v tom najlepšom zmysle – chytľavá, inštrumentálne zaujímavá vec s množstvom skvelých pasáží. Zaujímavá vec je aj „Isolated“ s výraznou gitarovou vyhrávkou v duchu Slayer a ich „South of heaven“, celý song v pomalšom divne nasekanom tempe, ale asi práve to ho robí zaujímavým. Záver albumu patrí opäť pomalšej veci „Time to go“ s ústredným riffom ako od M.O.D., čo je vcelku dobrý záver albumu. Okrem týchto pomalších, melodickejších vecí je na albume aj kopec svižných hardcoroviek v duchu napr. Suicidal Tendencies, ako „All for me“, „Your mind“, „Phoney“, ktoré sú povsúvané pomedzi tie pomalšie veci. A asi práve v tomto je čaro tohto albumu – jeho rôznorodosť, potom aj tie menej výrazné položky až tak neprekážajú, keď ich vzápätí vystrieda nejaká chytľavejšia, či svižnejšia vec. Pre všetkých neortodoxných je táto crossoverová koláž výborným spoločníkom. Ja si ju užívam už hodnú chvíľu a stále ma to baví.

-Majto C.-


https://www.youtube.com/watch?v=BAUzj7g0Fio

BALACLAVA „Jizvy“ CD 2012 (Cacha Bolik Records)

Vydanie tohto digipacku na jednej strane potešilo, no na druhej zarmútilo, bo urobilo bodku za jednou skvelou kapelou na hardcorovej scéne. Síce som nemal možnosť zažiť ich naživo (v obdoí ich aktívnej činnosti som bol v podstate mimo hudobné dianie a bral som všetko len okrajovo, ak vôbec), no ich nahrávky vlastním a s obľubou ich počúvam. Okrem osobitej muziky vždy ponúkli aj nadštandardné texty a tak je tomu aj na ich poslednej nahrávke. Musím priznať, že spočiatku som mal trošku aj problémy dostať sa jej na kobylku, to som so staršími nahrávkami až také problémy nemával, hoci album „Creativity“ som tiež musel párkrát prehnať sluchovodmi, kým rozoznel tie správne struny vo mne, no „Jizvy“ v tomto mali so mnou viac práce. Alebo lepšie povedané, ja s nimi. Ale keď som si zvykol a zabudol na staršíe tituly, začal som si tieto songy stále viac užívať. V podstate, to čo ma na ňom spočiatku odrádzalo, ma potom začalo najviac nadchýňať. Hardcore v strednom tempe plný emócií. Hneď od perkusií v úvode songu „Jezdci“ začína cesta spletitými kompozíciami, aké u kapely nemajú obdoby. Síce už aj predtým ich muzika nepatrila k tým jednoduchším, no tu dosahuje maximum komplexnosti a pestrosti. Množstvo zmien, vyhrávok, medzihier, kľudných pasáží, divokých výbuchov, všetko v pomalšom a strednom tempe, do toho všetkého variabilný Banánov spev plný vášne. Nenormálne strhujúci zážitok. Druhý „Nejvyšší místo“ pokračuje v podobnom duchu, no čo sa týka emócií a melodiky, zachádza ešte o kus ďalej. Gitary púšťajú parádne vyhrávky, piano v refréne. Zimomriavky mi naskakujú vždy, keď sa v strede do vybrnkávanej pasáže ozve sampel z nejakého staršieho filmu. Spolu s nasledujúcou vyhrávkou a napájajúcim sa spevom song pekne vygraduje a je to nenormálne dobré. Najmelodickejšou položkou je tretia „Konec léta na kraji útesu“, kde od prvého momentu jedna melódia strieda druhú, nakoniec aj spev začne byť melodickejší – k tomu aj zmena pred záverečným refrénom - jednoducho paráda. Kolekciu uzatvára divoký song „Jizvy“, ktorý akoby vypadol z albumu „Creativity“ – divší ako zbytok kolekcie, pritom je stále dosť členitý a plný parádnych melodických vyhrávok, no celkovo mi príde zbesilejší, možno je to spôsobené Banánovým hrubozrnným revom v drsnejších partoch. Každopádne vhodne dotvára celkový obraz materiálu. Všetky štyri posledné songy Balaclavy sú samostatne skvelé, no v tomto celku sú ešte dokonalejšie. Skvelý materiál a je len dobre, že ho chlapi vydali aj 4 roky po jeho nahratí. Výborná vec.
Súčasťou cd je aj multimediálna stopa, kde je koncertný záznam z pradávneho Fluff festu a videorozhovor, kde kapela objasňuje, prečo vlastne ukončila svoje pôsobenie. To len na doplnenie informácií o nosiči...

-Majto C.-


štvrtok 18. decembra 2014

RÚBANISKO „Nihil Blues“ 10“LP 2014 (Burina Records)

Keď sa z Dášovho projektu stala regulárna kapela, nik nečakal, že sa z toho vykľuje až takáto krutá záležitosť. Dávno sú zabudnuté úlety so španielkou cez booster. Toto malofatrianske trio nás drví nihilistickým punkom od podlahy.
Od prvého songu „Čistá nenávisť“ sa na vás vyvalí ukrutne surový punk, ktorý valcuje svojou nekompromisnosťou, či už hudobnou, alebo textovou. K tomu Dášov drsný hrdelný prejav. Ešte väčšie výprasky sú nasledujúce songy „Rúbanisko, rúbanisko“ a „Trendy, hviezdy a pičovinky“, ktoré sú rýchle, krátke a drsné, pričom ale dostatočne členité (najmä druhá spomenutá má dosť pasáží). Krátke zvolnenie nastane v nasledujúcej „Je čas“ v stredne rýchlom tempe s parádnou dvojkopákovou pasážou a spomalením pred koncom. „Predajné kurvy“ je zas svižná punkovica s parádnym textom. Stranu uzavrie strednotempovka „Vám musí jebať“ s trefným textom o nazi-trendoch v slovenskom punku. Po obrátení vás znova nabudí Dášova basová vyhrávka do chytľavej rýchlej punkovice „Peklo“, ktorá svojou jednoduchosťou donúti k pohybu aj tlejúcu mŕtvolu. Podobne svižná je aj nasledujúca „Ajdonkér“, ktorá je ale ešte o trošku stručnejšia ako predošlá vec. Vec „Jednoducho kokoti sme“ začína parádnou pasážou s kotlami a naliehavým spevom, po chvíli sa zvrhne tiež na nekompromisnú rezačku. „Nič sa neoplatí“ je tiež vec, kde sa striedajú stredné tempá slôh s rezkými refrénmi a znie to veruže dobre – absolútne jednoduchá vec, pritom tak dokonalá. „Príbeh života“ je ďalší jednoduchý výplach s dvomi striedajúcimi sa pasážami. Potom mikrosong v duchu starých kapiel a ich srandičiek „Vojna je na piču“ a cover od Turbonegro s vlastnou textovou vložkou, ktorý ale nevyčnieva z playlistu, iba ak melodickejším spevom v refrénoch. Záver obstará prostá polminutová pocta Ffud festu pod názvom „Svart vattenrutschkana“ s nekomplikovanou muzikou a jednoduchým záverečným zborom. A presne v tom spočíva čaro Rúbaniska – žiadne veľké inštrumentálne exhibície, len nutné jednoduché podklady pod nekompromisné texty. Čistý, úprimný punk s kúsavými, trefnými textami, ktorému Libor (Vomitor sound) dal priliehavý surový kabát. Neviem si predstaviť, že by mal „Nihil blues“ nejaký digitálne vyčistený zvuk – zobralo by mu to dušu, ktorá tu len tak reve a pľuje jedovaté sliny na všetko a na všetkých. A zabudnúť nemôžem ani na Dášovu tradičnú prácu s obalom – parádny linoryt ako na všetkých svojich vydaniach + vložené xeroxované texty jak za starých čias.

-Majto C.-



pondelok 15. decembra 2014

DOG ATTACK „Dog Attack“ CDr 2013 (samovydanie)

Pestrosť maďarskej scény dokazuje aj kapelka Dog Attack, ktorú som v tomto roku mal možnosť vidieť naživo hneď viackrát. A hneď na prvom koncerte som si kúpil túto nahrávku.
Desiatka songov kombinujúcich dravý strednotempý punkrock s rockandrollom a drsným vokálom sa dobre počúva najmä za volantom. Všetky songy odsýpajú viacmenej v zrýchlenom strednom tempe bez výraznejších rytmických zmien (hoci sa nejaké vyskytnú, napr. break pred sólom v „Revenge of the damned“, či stopka v „Frustrated“, kde zlostne vrní len basa), ktoré doprevádzajú burácajúce gitary a spomínaný drsný rev hojne dopĺňaný v refrénoch zborovými výkrikmi. Gitary dávajú jeden skvelý riff za druhým, občas spod pustených gitár vyčnieva dunivá basová linka, alebo kvílivé jednoduche gitarové sólo („Problem kid“, „Revenge of the damned“, „World of greed“), či len nejaká náznakovo melodická vyhrávka (vydarená je najmä v songu „Nothing more to say“). Vzhľadom k tomu, že všetky songy sa nesú plusmínus v jednom tempe, mohlo by sa stať, že časom začne znieť monotónne, no vzhľadom k tomu, že to celé trvá len 18 minút, nič také nehrozí, no obávam sa, že s dlhším materiálom by som musel zápasiť už asi aj ja, bo už tu sa mi tak jeden song občas zdá nad únosnú mieru. Textovo chlopi rozoberajú „street“ tématiku – zlo, hnev, frustrácia, rebélia, neprispôsobivosť – v skratke: Fuck it all!!!
Kto má chuť za volantom len tak poklepávať do rytmu, isto by nemal váhať ani chvíľu a kdesi túto nahrávku vykutrať, no pre divočákov, čo radi svižnejšie a drsnejšie kusy to asi nebude, ale náladu na cestách dokáže urobiť parádnu.

-Majto C.-



sobota 13. decembra 2014

BRIVIDO / PUBLIC DISGRACE split 12“ LP 2013 (kooperácia)

Balkánska scéna mi vďaka Radkovi (Barney Gumble) a Dášovi postupne odkrýva svoje tajomstvá. Po každom ich výlete na toto územie dostávam nové a nové tipy na kvalitnú muziku. Tak som sa dostal aj k menám Nulla Osta či práve Public Disgrace, to už bolo len na krok k tomuto splitku, ktorého majiteľom som sa stal na koncerte oboch spomenutých kapiel. Ak by som mal vyberať podľa obalu, asi by som túto platňu nikdy nekúpil – tá divná kresba ma ničím neoslovuje. Našťastie s hudobnou zložkou je všetko v najlepšom poriadku.
S tvorbou chorvátov Brivido som predtým do kontaktu neprišiel, len viem, že majú na konte nejaké splitko s ďalšími krajanmi Homo Homini Lupus. Všetkých 8 songov na ich strane sa nesie v duchu oldskúlového svižného hardcoru s natrešovanou gitarou a drsným revom. Ak by som mal spomenúť nejaké konkrétne kapely, tak asi najbližšie má ich tvorba k Ratos de Porao – rýchle, krátke songy nekompromisne uháňajúce vpred, občas nejaké to sóličko zakvíli na spestrenie (napr. hneď v úvode prvej „Beskončan krug tragedija“, či ku koncu „Moja realnost“ a v strede „Dio stroja“), no prim hrajú parádne šťavnaté riffy, až moje srcco skáče jak zbesilé. Ak k tomu prirátam tie nekompromisne uháňajúce bicie a hrdelný rev vysielajúci k nám posolstvá o nedostatkoch tejto doby. Texty síce sú v rodnej reči, no popisky k nim sú v angličtine, tak sa dá vcelku urobiť obrázok o čo v nich ide.
Trio pánkov na druhej strane som videl aj naživo, aj som počul ich predošlu nahrávku (z ktorej sem znovu nahrali 5 songov), tak som vedel, že ma čaká chutná dávka staroškolského hardcoru, podobne ako u kolegov, s natrešovatelou gitarou. No viac ako na rýchlosť Public Disgrace vsadili na miernu melodiku gitary a skvelé dopĺňanie sa dvoch vokálov. Songy, či pasáže, ktoré spieva len gitarák Hrvoje, mi silno pripomínajú tvorbu M.O.D. z obdobia albumov „Devolution“ a „Dictated aggression“ (čiže druhá polovica 90s) a to nielen škreklavejšou farbou jeho hlasu (hoci niekedy by som povedal, že to naspieval Billy Milano), ale aj samotnými songami, ktoré sú krátke, úderné a niektoré z nich aj chytľavé. Čiže pre mňa, tvora v puberte zbožňujúceho okrem D.R.I., Suicidal Tendencies aj S.O.D a M.O.D., je tvorba tejto kapely absolútne dokonalým sústom a nedokážem sa jej presýtiť.
Celé splitko potom vyznieva ako nadupaná old-schoolová paráda, kde je ťažko vybrať, ktorá kapela je lepšia – obe sú skvelé a mne evokujú ďalšie skvelé kapely mojej mladosti. Nebyť toho čudného obalu, mohol byť celkový dojem oveľa lepší.

-Majto C.-



štvrtok 11. decembra 2014

INTERNAL ROT / MANHUTN split 7“EP 2014 (625 Thrash, Psychocontrol, Lethal Dose)

Na tomto split singly spojili sily český Psychocontrol, kultový 625Thrash records a malý label z Austrálie, Lethal Dose. No a z Austrálie sú aj obidve kapely, ktoré si podelili strany. Internal Rot som tu už pred nedávnom ospevoval a vychvaľoval ako sa len dalo a inak tomu nebude ani teraz. To čo produkuje toto zbesnené trio, to je proste bomba. Fakt, prisahám vačku, neojebávam, toto vám natrhne gule. 4 skladby na 45-ke rýchlosti, už teraz vám musí byť jasné, že tu sa s tým nikto jebať nebude. Od začiatku do konca sa to nesie v poriadne rýchlom tempe, ktoré udáva mašina za bicími, Christoph. Stopky, zmeny rytmu, zvraty a prechody, na chvíľu spomalenie a hneď potom paľba, proste paráda. Tak ako všetky ich doterajšie nahrávky je aj táto neskutočne intenzívna a nabitá zabijáckou energiou. Čo ma na tejto kapele baví najviac je fakt, že ich hudba je totálne napáchnutá starou školou a kapelami, na ktorých nielen títo traja grinderi vyrastali. Internal Rot = 100% grind core!!!!!!! Na druhej strane je pre mňa doteraz neznáma banda Manhunt. Tak isto aj oni si pripravili 4 rozbušky, ktoré prefrčia skôr ako stihneš štyrikrát po sebe vysloviť ich názov. K tomu dve ženské v zostave, konkrétne basa a spev, tak tým sa môže pochváliť len máloktorá banda. A že sa dievčence neflákajú, to počuť od samého začiatku. Hlavne speváčka dáva jasne o sebe vedieť svojím agresívnym prejavom. Hudobne je to powerviolence / grinding s punkovým feelingom, mierne pripomínajúci Despise You. Oproti kolegom majú jednoduchšie a priamočiarejšie postupy, čím sú ich skladby ľahšie zapamätateľné a viac hitové. No a pred chvíľou som akurát vygúglil, že Manhunt pripravujú veľkú dosku, tak buďte v strehu.

Jan IP



Noisecore Prolapse 4way Kazeta 2014 (Untergeschoss recs.)

Fantasksný, pekne prevedený, štvorkapelový noisecore sampler. Prvý zľava, Horsepornosextube je klasicky švihnutý nízkonákladový rachot&rykot, popretkávaný trtkačkami a hlukom, páči sa mi to, je to hezky přijebáno a názov ich tracku "Iihahaa, You Cunt!" je úplne svetový! Penis Geyser sú totálne ujebaní z reťaze, neskutočné! Prasácky zvuk zo skúšobne ale ta zúrivosť, to nasadenie nado všetko, kilo spídu a lavór piva, to sa inak asi nedá! Komplet rozhasená nástrojovka, doslova do toho každý jebe čo to dá a asi aj čo to nedá, ukrutánska ukrutnosť preukrutná, no to takúto zúrivosť svet nevidel, im musí fakt jebať tým chlapom!? Nasledujúci Gore Angel je údajne prastarý projekt ľudí z Xysma, uff, no teda, nahrávka z '89, dve demá a vyzerá to byť moc v pohode, skôr nejaký úberlofi blackmetal / noise než noisecore per se, násilie temné a dementné, akurát večná škoda tej pojebanej nahrávky kde občas vypadáva jeden reprák tak, že ťa ide drbnúť, nedá sa to takmer počúvať. Alebo žeby to chceli takto naschvál? Poslední sú starí známi Funeral Mongoloids, parádny oldschool noisecore v plnotučnom vydaní, máres ľavou zadnou, chaos, nájeb, sekundovky a tak, prvoplánovaný mongoloidismus nadpriemernej hnusnosti, proste klasika. Jedno s druhým pekná profi kazeta, dakedy sa písavalo "len pre extrémistov", tak sa k tomu vráťme, toto je skutočne only for extremists!
-RadoKAZ-
 untergeschoss.blogspot.com

utorok 9. decembra 2014

KILL FOR PEACE „Logjam“ CD 2012 (Don´t Trust The Hype)

Francúzske kapely mám rád. Možno to by mohlo stačiť, ale lepšie asi bude rozpísať trochu, prečo mám rád túto konkrétnu bandu, na ktorú som (ako na veľa iných) natrafil v trenčianskom Boogie bare (tá čierna diera po ňom je obrovská) na ich turné s krajanmi Confusion. Že na koncerte ich tvorba vyznela dokonalo, na tom nie je nič zvláštne – väčšina kapiel ma naživo nehorázne baví, no nie všetky aj doma z nosičov. Čo však nie je prípad tohto kvartetu.
Od prvých tónov ma zdrapil song „Wrong way“ za hrdlo a triasol mnou nehoráznym spôsobom. Starý rýchly hardcore s nathrashovatelými gitarami s uvrešťaným spevom ako starý The Spudmonsters, do toho občasné pomalšie nasekané mosh vsuvky. Nehorázne to šlape. Je jedno, či ide o rýchle, krátke vypaľovačky „They´re watching you“, či „Disobedience“, alebo pomalšie našľapané drvenice „Shipwreck“ či „Venetian shutter“, a či o tempovo rôznorodé veci ako spomínaná úvodná, či „Break the machine“, „Pissed off“, alebo klipovka „3 headed snake“ (v ktorej sa objavilo aj pár záberov z trenčianskej akcie). Ak si toto všetko premiešate a narvete do sluchovodov, musí vás to zlikvidovať. Nehorázne energická muzika a hoci modernejšie kapely ma príliš neoslovujú, Kill For Peace tieto prvky používajú v ideálnej miere, že príjemne spestrujú nasraté thrash riffy a zbesilé hardcore tempá. Ako celok sa možno na prvé počutie bude zdať, že oproti predošlému albumu „Wiped out“ kapela neurobila žiadny pokrok, no na mňa pôsobí oveľa lepším dojmom. Napriek tomu, že predošlý titul vôbec nebol zlý, na tomto všetko znie o niečo lepšie. Napriek všetkej tej tvrdosti a nasranosti z prejavu kapely cítiť nejakú ľahkosť, čo ma na tom baví.
Neviem, či to má tuto niekto v distre, ale kto má chuť na tento druh muziky, isto si k nim cestu nájde. Hoci som splitko Kill For Peace a Confusion vtedy zabudol na koncerte, teší ma, že mám od nich aspoň tieto 2 albumy, muzika na nich mi túto drobnú stratu plne vynahradila.

-Majto C.-


ARCHAGATHUS "Dehumanizer" CD 2014 (Everydayhate Rec.)

Kanadské trio, sa už považuje za ostrieľanych harcovníkov na grindcore scéne. Majú toľko nahrávok, že za pár rokov možno raz dobehnú svojich idolov Agathocles. Extra veľkým množstvom full albumov práve že moc nedisponujú a tak som bol na tento zvedavý. Muzika je verná kópia spominaných Agathocles. Čiže punkové riffy, grindcore bicie. Krátke ,blastické songy s celkom chytľavými riffmy. Do toho občas punkové rúbanice, aké dokážu len povedzme  spomínaný AG. Vadí mi tu však jedna vec. Vokáli. Tie sú ako keby išli nezáväzne od muziky. Tak sa stane, že nejaká geniálna odtrhovačka je úplne zabitá, vokálom, ktorý ako keby len tak hučal a nepočul, čo práve hrá. Fakt to na mňa pôsobí občas celkom rušivo. Muzike nemôžem vytknúť absolútne nič. Ide v rámci zabehaných koľají grind/punku s celkom dobrým zvukom. Dokopy sem nasekali 20 výbuchov v minutáži necelej polhodinky. Až milujete Agathocles štýl muziky, tak toto vás nesklame a možno vám nebudú vadiť ani tie vokáli. Možno...-)
-Lepra-
Bandcamp
Label

pondelok 8. decembra 2014

UŠTKNI „Oči šelem / Protijed“ LP 2013 (Papagájův Hlasatel Records)

Vôbec sa netajím tým, že punk z Valašska mi robí extrémne dobre. Extrémne dobrá muzika a neobvyklý prístup k textom. Jednými z predstaviteľov tejto scény sú aj ľudia združení v spolku Uštkni. Na PHR im v podobe tohto vinylu vychádza starší materiál „Protijed“ (ktorý si svojou kvalitou tento formát nesporne zaslúžil) spolu s novšou tvorbou „Oči šelem“.
Začnem netradične B-stranou, keďže sa na nej nachádza staršia nahrávka „Protijed“, ktorú už nejaký ten čas vlastním v cd formáte. Od úvodnej basgitarovej vyhrávky v „Za oknem bledne tma“ až po hrabnutie do strún gitary v záverečnej „Čas“ je to desiatka skvelo skomponovaných songov, kde sa dopĺňa priamočiara jednoduchá gitarová hra so saxofónovými partmi a skvelým spevom. Isteže sú tu aj veci, ktoré vybočujú – napríklad song „Ten lid“, ktorý sa celý nesie v duchu Už Jsme Doma (či už ide o frázovanie spevu, saxofón alebo celkové zaranžovanie toho songu), alebo v podobnom duchu sa nesúca „Citová lobotomie“. On ten vplyv tepličákov ja počujem takmer v celej starej tvorbe Uštkni (hlavne v pomalších songoch), no nemôžem povedať, že by mi to nejak prekážalo, bo UJD mám v obľube. Aj bez tohto vplyvu je tu množstvo zaujímavého na vypočutie. Rád mám napr. sekaný song „Morálka“ či bubeníčkou spievaný „Stereotyp s citem“, ale v podstate všetky songy na tejto nahrávke.
A-stranu obsadil „novinkový“ materiál (nahraný už v roku 2011) „Oči šelem“ a odštartoval skutočne famóznym kúskom „Benzínoví narkomani“ a saxofónom v štýle Bez Ladu a Skladu za oných čias. No potom už typický valašský drsný srtrednotempý punk s ostrou mierne skreslenou gitarou a plastickou basou v duchu Dezerter a saxofónom. Podobne priamočiare songy sú napr. aj „Mříž“ s chytľavými refrénmi, či Bukovského zhudobnená báseň „Poznámka ke složení mas“. Ale nie všetky songy sa nesú len v drsnejšom duchu, objavuje sa aj dosť zaujímavých momentov, napr. melancholický, pomalý úvod „Bílé stádo“, či znepokojivý song „Hrdina“ s peknou saxíkovou vyhrávkou, ale aj „Cesta jde pořád dál a dál“, kde sa k spevu pridala aj Lenka, alebo kvílivým saxíkom odštartovaná prapodivno čarovná „Reality show“, či odérom Už Jsme Doma mierne napáchnutá „Hranice“. Keď sme pri vplyve UJD, tak na tomto materiále už je viac počuť vlastnú tvár s odkazmi na UJD len náznakovými, nie ako na Protijede, hoci ani tam nešlo o nejaké bohapusté vykrádačky. Ale aj celkový zvuk je plnší na novšej nahrávke. Každopádne je táto nahrávka vhodná pre všetkých, ktorí majú v punku radi neotrelý prístup k hudbe aj textom.
V podstate celá 20 položková kolekcia vyrýpaná do drážok tejto platne je poznačená prelínaním punku s alternatívou, ktorú som mal rád v 90s a oslovuje ma i dnes. Môžem teda len doporučiť.

-Majto C.-


nedeľa 7. decembra 2014

SLANDER „The Rush“ 7“EP 2014 (Trivel Records/Tuna Records/Grains Of Sand Records)

Slander sú mladá kapela z Benátok, s ktorou sme mali česť deliť sa o aparát a pódium v TN a toto je ich druhý sedempalec, ktorého náklad borci stihli na ich krátkom turné so spriaznenými krajanmi Il Ghiaccio rozdeliť medzi pospolitý ľud, no už sa do obehu dostal aj druhý náklad v žltej farbe vinylu (pôvodná je zelená). Ich koncert mi nakopal riť vo veľkom štýle, tak som sa tešil aj na túto nahrávku a otvorene priznávam, že vôbec nie je zlá.
Po krátkom úvode „SLNDR“, ktorý mi trošku pripomína začiatok albumu „4 of a kind“ od D.R.I., sa banda rozbehne do obrátok v nasledujúcej „Scars and ashes“ – thrashové sekačky, svižné hardcorové tempo striedané s pomlaším, skôr stredným, do toho naliehavý hlavný spev miestami dopĺňaný hrubým revom. Parádny mix moderného hardcoru so štipkou starej školy. „Empty pod“ je stará škola so všetkým, čo k tomu patrí – rýchla sypanica, kde do ostrých gitár spevák sype slová jak strely z guľometu. V strede nastane mosh-zvoľnená pasáž, ktorá znie maximálne nadupano, do toho hysterický vreskot, no vzápätí zas len sypanica. Úvod druhej strany obstarávajúca „Sleep slope“ je pekne drsná strednotempová záležitosť s brutálnymi sekanými gitarami a parádne ostrými spevmi, kde sa striedajú hlasy viacerých vokalistov – táto vec ma aj vďaka nenápadnej gitarovej vyhrávke pri konci vždy pekne chytá za srdcový sval. Posledná, titulná vec sa tiež nesie v podobnom tempe, no miestami sa pekne rozbehne a nejkompromisne likviduje. Opäť okrem striedania tempa, je song spestrený aj viacerými hlasmi a parádnymi thrashovými gitarami. Jediné, čo mi nejak nesedí, je divný koniec tohto songu, akoby bol ustrihnutý. Inak je to skvelý materiál hodný viacerých vypočutí po sebe. Koho zaujíma mierne thrashom napáchnutý hardcore mix starej a novej školy, isto by nemal váhať a siahnuť po tomto titule.

-Majto C.-





piatok 5. decembra 2014

INDOCTRINATE „... And All Hail To Progress And Efficiency“ 7“EP 2014 (kooperácia)

Otvorene priznávam, že o rakúskej scéne mám prehľad asi ako o menách kresťanských svätcov, čiže viem prd. No článok v poslednej Hlubokej Orbe ma nabudil k tomu nejaké rakúske bandy si pozháňať – tak som náhodne natrafil na toto ep-ko. Už obal, na ktorom je koláž “nechutností dnešného sveta“ a novodobých „celebrít“ (typu „nazi-Ratzi“, Obama a pod.) napovedia, že kapela nebude pospevovať o nejakých pozitívnych veciach, čo sa mi pri zbežnom prebehnutí textov potvrdzuje (zbežné len vďaka mojej poslabšej znalosti íngliš-mluvy) a k čomu sa kapela aj hrdo priznáva, že hrá politický hardcore punk. Vložený list s textami (samozrejme ručne písané) má na druhej strane tiež koláž – silný nádych 90s z obalu cítim.
A čo je v drážkach? Song „August 19“ začne hovoreným introm, po ktorom nastúpi ostrá gitara a vzápätí sa rozbehne besný, ostrý hardcore s jedovatým uškriekaným vokálom. Chytľavé je to jak sviňa, no sánka mi spadne, keď sa zrazu objaví klepanica jak hovado a vzápätí melodická vyhrávka v pozadí. Úplne odpadnem keď sa po svižných častiach zrazu ozve vybrnkávačka a atempo zvolní do pomalej sekanej pasáže, ktoré vydrží až do konca. Textovo ide o témetiku väzenstva a trestu smrti v júesej. Song druhý „That will be the day“ začne tiež hovoreným introm a potom sa v pomalom tempe rozbehne, s parádnym gitarovým motívom. Sekané gitary mi svojou disharmóniou pripomínajú kanadský Voivod niekde v období albumov „Negatron“ / „Phobos“ (čiže druhá polovica 90s), ale inak to má celé takú zvláštnu znepokojivú atmosféru. Tempo sa udrží počas celého songu voľnejšie a hoci má 5 minút, ani na chvíľku sa mi nezdá, že by som sa nudil. Striedajú sa psychopasáže s tými ostrejšími, do čoho sa ozýva ten jedovatý hlas, proste paráda. Textovo o špine a úpadku dnešnej spoločnosti – v podstate klasika.
Sumár: Oba songy sú dostatočne napratané zaujímavými motívmi, že vám ani nepríde, že sú tak dlhé a otočíte vždy placku niekoľkokrát, kým si poviete, že už by aj mohlo stačiť. Absolútne netuším, k čomu by som mohol tvorbu Indoctrinate prirovnať a v podstate mi to je jedno, bo znie skvelo a ak nabudúce uvidím nejaký nosič s ich logom, bez váhania po ňom siahnem.

-Majto C.-