DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


utorok, 26. novembra 2013

ICH BIN N!NTENDO, LINE GATE, MOBIUS - 23.11.2013 Trenčín, klub Lúč

 Po rýchlo uplynutom sobotnom dni som si večer spomenul, že som chcel mrknúť do renovovaného Lúča v Trenčíne. Cestou som ešte brnkol kamošovi, či nemá chuť zúčastniť sa mojej výpravy (resp. či práve nemá službu v nemocnici), potom už nič nebránilo v našom odhodlaní stráviť večer v objatí hudby... V Lúči sme chvíľu obzerali zmeny, čo sa udiali v interiéri (exteriér ošarpaný ako sme zvyknutí), zvítali sa s týpkami z Mobius, zakúpili obvyklé drinky (minerálka s citrónom rules!!!) a po pár chvíľach sa strhla zvukovka.

Prví začínali MOBIUS (tradičné hodinové meškanie je tiež podľa starých poriadkov v Lúči) a od začiatku nás zavalili ťažobou nemilosrdných riffov a pomalých úderov bicích. Gitarové steny valiace sa ako mohutný kúdol prachu občas rozčesávali spätné väzby gitary (tentokrát hnanej len cez dva aparáty) a údery bicích, aby nás svojou monotónnosťou strhli do víru hluku a pohadzovali nami v priestore. Páčilo sa mi, že žilinské duo zbytočne nenarúšalo tok hluku žiadnymi pauzami medzi skladbami a tak všetky tri plynuli v kuse ako jeden nemilosrdný rev záhuby a zmaru. Dobre sa mi pri tom rozmýšľalo nad kadečím, ich muzika zo mňa vyháňala všetko nepotrebné myšlienkové svinstvo. Zhruba po polhodinke zostalo ticho. Doslova.
MOBIUS
Potom ma mierne sklamala hodinová prestávka spôsobená balením jednoho aparátu a vybaľovaním ďalšieho (všetko akoby zostalo obalené v mazľavosti predošlých chvíľ), ale napokon sa na pódiu objavila pre mňa absolútne neznáma bratislavská pätica LINE GATE v dosť netradičnom zložení (gitara, basa, bicie, klávesy, cello). Na pódiu sa okrem aparátov objavili aj stoličky pre všetkých zúčastnených. Po krátkej zvukovke to prišlo. Ďalšie prívaly inštrumentálnej produkcie v duchu minimalizmu, kde sa k úvodnej linke klávesov a cella postupne pridávali ostatné nástroje, až vytvorili dokonalú zvukovú stenu, z ktorej občas vystrelil ďalší dielik skladačky, ktorý to celé posunul o kúsok ďalej a po chvíli ďalší a ďalší... Skrátka, hneď bolo každému jasné, že to bude niečo bežne nedostupné, no pre mňa príjemné. Post rocková gitara opakujúca jeden riff počas celého songu, minimalistické klávesy, cello a basa, do toho prekombinované (a na môj vkus oproti ostatným nástrojom príliš hlasné) bicie – zvuky z iného sveta. Len som tam tak sedel a blúdil labyrintom myšlienok – z chodby do chodby, otváral jedny uprášené dvere po druhých, v pozadí sa ozývali bicie olepené stenou gitary a klávesov, z ktorej občas zabručala basa a tklivo zakvílilo cello – nazeral a skákal časom i priestorom. Škoda, že nezopakovali prístup žilinčanov a neodohrali celý set na jeden záťah – tie pauzy ticha a následne potlesku tých zopár zúčastnených (ani v tomto sa veľa nezmenilo oproti minulosti – no Trenčín) ma vždy vytrhli z môjho sveta, no s úvodným tónom každého ďalšieho songu som sa doň znova vracal... Po príjemne melancholickej hodine zostalo ticho... Ticho pred búrkou. Doslova.

Nórske trio ICH BIN N!NTENDO vtrhlo na pódium, rozostavalo aparáty, vytiahlo nástroje a po krátkom ladení do nás spustili svoju produkciu a to teda bola búrka. Noise rock v tom najzbesilejšom prevedení, aké si dokážete predstaviť. Improvizácia, improvizácia a improvizácia. Občas to síce znelo, že skladba má nejakú stavbu, no absolútne sa rozchádzajúce linky jednotlivých nástrojov ten dojem hneď zmietli. Absolútne intenzívne vyhladenie, až tak intenzívne, že basák urval strunu a odohral kus setu bez nej. Potom začal skladbu sám bubeník hrajúc nejaký prapodivný rytmus, načo sa pridal gitarák, vidiac, že basák mení chýbajúci drôt, aby sa ten po doplnení zapojil tiež do hádky nástrojov svojím dielom, no po chvíli zas ďalšia struna nehybne visela z krku jeho nástroja, tak sa už neobťažoval výmenou a zbytok setu odohral na troch, pričom v tom prívale lomozu a revu to aj tak nebolo počuť – dokonca ju použil na vylúdenie disharmonického škripotu, keď sa ju snažil vytrhnúť z kobylky popod ostatné struny. Strhujúci výstup – na chvíľu som aj zabudol, ako som tam len niekoľko momentov predtým plával na vlnách melanchólie a pohody. Tento set ma vrátil opäť na zem. A krátka debata s gitarákom a bubeníkom (+ samozrejmá kúpa platne) ma vrátila aj na upršanú trenčiansku ulicu....
Cesta domov bola bez tragédií a nehôd. Vo svetle prežitého bola dokonca úplne všedná a zaznamenania nehodná... Doslova.
-Majto C.-
foto: Majto C.

Žiadne komentáre: