DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


utorok, 31. mája 2016

BUCKET FLUSH „Down the drain“ LP 2012 (samovydanie)

Kapela, ktorá min. rok koncertovala v sereďskej Afrikole, no nemal som tú česť zúčastniť sa, tak som si potom aspoň kúpil platňu a teraz aj ľutujem, že som tam nebol. Punk v duchu starých Dead Kennedys, ktorí páni predvádzajú, mi robí neskutočne dobre.
Gitara v úvode „Down the drain“ síce znie ako soundtrack k Pulp fiction, no hneď druhá „Fuck Jesus, anally“ je už svižný, ostrý punk ála DK, len bez Biafru. Dobré, chytľavé nápady sa nevyhýbajú ani ďalším veciam, či už je to pomalšia „Sniffing panties“, či svižná „Wage slave“, ktorá prefičí v duchu UK-hardcoru 80s, abo stranu uzatvárajúca, pomalá „Clean cut kids“, ktorá má skvelú atmosféru. „Hatebangers ball“ s jednoduchou gitarou a nekompromisným tempom u mňa ašpiruje na hit albumu. Ako rýchlo začne, tak rýchlo skončí a cez špinavú, riffujúcu gitaru sa premení do songu „R.A.T.S.“, ktorý je tou špinavosťou presiaknutý celý, no znie to viac ako skvelo. V strednom tempe pokračuje aj „Dick slut“ a frázovaním spevou, ale aj gitarou mi pripomína NoMeansNo na albume „Sex mad“. „OE in the AM“ je ďalšia chytľavá vecička s fajnovými gitarami a spevmi, nesúca sa v stredne rýchlom tempe. „The dogs are fucking“ je znovu DK so všetkým okrem Biafru – super jednoduchý, no chytľavý motív a trochu rokenrolu do punkového zvuku. „Fry baby“ je S.O.D. či D.R.I., ale do bodky. Pársekundový, nasrdený náklep akými boli albumy spomenutých prepchaté. Posledný „Knock knock“ je zas Mucky Pup jak prase. Trochu rapu a rozprávania a spevu do jednoduchej, melodickej šlapavej pesničky. Dokonalé.
Vždy, kým sa dostanem až ku koncu 14-eho songu na albume, niekoľkokrát si nezabudnem zopakovať, aký som chuj, že som na tom koncerte nebol, bo to istotne bolo čosi. Zostáva mi len dúfať, že sa niekedy opäť vydajú z Philadelfie smerom k nám. Ak niekto nekriticky žere podobné kapely a podobné (D.I.Y. vo všetkom) vydania, nech sa po ňom poobzerá. Isto neoľutuje. Obal je skúpy takmer na všetko, tak tam okrem obrázku a názvov songov nájdete len, že ich bolo vylisovaných 100, no číslo kópie chýba. Je to nepodstatné. Pri takýchto albumoch sa aj dá veriť, že Pank není mrkef.

-Majto C.-



Žiadne komentáre: