DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


pondelok 28. júla 2014

WAKE THE DEAD „The Things We Can´t Forget“ CD 2011 (kooperácia)

Ďalším nepochopiteľne zapadnutým albumom v mojej zbierke je práve tento titul novej krvi hardcoru z Francúzska. Kúpil som síce už aj ich novší album, no zabudol som ho na koncerte spolu s nejakými ďalšími cd-čkami i platňami a zistil to až na druhý deň doma, že som nepriniesol komplet nákup – čo už., neskoro, keď kapely už boli kdesi na ceste na ďalšiu zástavku svojho turné.
No dôvodom, prečo som sa rozhodol predstaviť vám takto starý album sú jeho kvality. Kto trochu pozná moje chúťky, vie, že francúzske kapely ja skrátka môžem. Navyše sú naozaj aj na vysokej úrovni. Výnimkou nie je ani tento kvintet z Marseille. Čo na svojom debutovom albume ponúkajú? Rýchly moderný hardcore prešpikovaný melódiami. Nemá to ďaleko od mojich obľúbencov The Boring, no nie je to až tak rýchle. Skladby Wake The Dead, hoci sú rýchle, no je v nich podstatne viac pomalších pasáží a na druhej strane, gitary tiež nie sú až tak melodické ako u the Boring, skôr viac hutne riffujú, no aj tak pri ich posluchu človek vníma tú jemnú melodiku v pozadí. Už úvodná „Time to lose control“ začína pomalšie, aby sa potom rozbehla do tradičnej hardcore pasáže, kde jedna gitara mierne melodicky vyhráva pod hutným spodkom druhej gitary s basou a bicími. Niekedy doslova prekvapí gitarová ekvilibristika, ako napr. v sóle v „Sick and bored“, alebo jemnej vyhrávke v „Still alive“, či celý pomalší song „Interlude“, kde sa mihne zopár pekných momentov a liniek, na ktorý potom plynulo naviaže melodický úvod nasledujúceho „Playing suicide“. Okrem tradičných svižných pasáží, či melodických spestrení obsahuje aj nejaké tie pasáže vhodne pre moshujúcu omladinu (napr. záver v „Brotherhood“, abo stred „Dinosaurs with guns“, ale v podstate všetky spomalenia by sa dali využiť na to nepríčetné metanie rukami a nohami). No celkovo je to pestrý a zaujímavý album, ktorý má ideálnu dĺžku okolo pol hodiny. Jediné, čo ma rozladilo a čo ma v podstate naserie vždy, keď kapela zaradila pridrbaný skrytý bonus za záverečnú skladbu, čo znamená, že opäť raz mi 4 minúty po skončení poslednej „Erin“ nič nehrá, aby sa potom ešte na minutku a čosi znovu ozvala muzika. S týmto by som všetky kapely najradšej poslal do p...
-Majto C.-


Žiadne komentáre: