DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


pondelok, 21. júla 2014

OMHS – (Sugartown Cabaret, Mort Mort Mort, Žen, Oneironaut) – 18.7.2014 Bratislava, Klub Fuga



5 dní od mojej poslednej návštevy Bratislavy uplynulo ako voda a opäť som sa vydal Déjednotkou k metropole, no tentoraz bez dopravnej zápchy (piatok má svoje čaro, no opačným smerom by som v tej chvíli nechcel ísť) a vzhľadom k tomu, že k Fuge som mieril prvýkrát, tak aj bez blúdenia (to bolo v mojom prípade asi najprekvapujúcejšie). Hlava – mapa. Na mieste už sa nachádzalo vcelku dosť ľudí (no, popravde som čakal väčšiu účasť – piatok, víkend...), ako aj všetky kapely (aký rozdiel oproti nedeľnej akcii). Vzhľadom k tomu, že vo Fuge som prvýkrát, kuknime najprv klub. Po vstupe do areálu nejakej starej továrne a neskôr aj do samotného klubu, na mňa dýchla nostalgia. Miestnosť, ktorá vyzerala ako prerobená stará dielňa, bola nasiaknutá starými olejmi a všetkou tou arómou, že som v momente cítil v sebe toho pubertálneho vlasáča na praxi, keď sa starými výrobnými halami sunul s rukami vo vreckách k najbližšiemu bufetu na parižák s rožkami a džúsom... Ale dosť nostalgie. Poďme k akcii samotnej...

ONERONAUT

So zhruba 25-minútovým meškaním na pódium ako prvá kapela vystúpilo miestne trio s prečudesným názvom ONEIRONAUT a ešte prečudesnejšou muzikou. Do publika narvali tri dlhé songy, kde sa miešali math-gitary s jazz uletenými rytmami bicích a burácajúcej basgitary, aby sa vzápätí ozval jazzrock jak na starých albumoch Fermáty, ktorý hneď zlomily až noise-rockové steny drásavej, hlučnej gitary a naboostrovanej basy. V inom momente vyplávala jemná melodická pasáž, kde gitara len decentne žblnkotala a basa hebko preťahovala tóny, do toho cinkali činely. Škoda, že v niektorých momentoch bolo ešte počuť, že kapela nie je poriadne zohratá, inak by to bol absolútne strhujúci výkon. Myslím, že o nejaký čas sa mi ťažko na ich výkon budú hľadať slová, bo už teraz to znelo zaujímavo.


ŽEN
Potom ma nemilo zaskočila skoro hodinová prestavba aparátu, no pachuť nespokojnosti vo mne ihneď s prvými tónmi zabili tri žienky zo Záhrebu, ktoré na kvartet doplnila dievčina obsluhujúca projekciu. ŽEN – absolútne neznámy pojem, no o to milšie prekvapenie. Podobne ako prvá kapela, aj tieto babeny predvádzali fúziu rôznorodých žánrov. Z alternatívneho rocku vybehli k nejakej synthi-záležitosti, aby sa vzápätí rozkmitali prsty gitaristky po hmatníku v math-zbesilých riffoch. Miestami mi to v rockovejších častiach pripomínalo čechov Tatabojs, ale aj Sunshine na neskorších albumoch (resp. na koncertoch k neskorším albumom) v ženskom prevedení. Dievčiny svoje nástroje ovládali absolútne dokonalo, škoda nejakých výpadkov mikrofónov a efektov, keď hlavne basáčke sa nedarilo spustíť kvílenie moogu, zato gitaráčka svoj procesor využívala dosť často a znelo to parádne. Prekvapila ma aj hra bubeníčky – zaujímavé „živé“ rytmy, občas k tomu prihodila hru jednoruč na synťák a druhou len vyklepávala tempo na hihatke. Celý ich set bol absolútne dokonalý zážitok, ktorý dopĺňala aj spomínaná projekcia, ktorú ale nebudem analyzovať, bo som ju sledoval len okrajovo ako doplnok k hudbe.

MORT MORT MORT
Po kratšej pauze sa na pódium postavila jedna z kapiel, kvôli ktorým som sem meral cestu. Francúzov MORT MORT MORT mnohí skôr poznajú pod starým názvom Aussitôt Mort (inak, mierne nechápem tej zmene názvu, keď muzika zostala rovnaká, dokonca aj na koncertoch hrajú starý repertoár, veď zostavy sa menia aj v iných kapelách a hrajú aj ďalej pod starým názvom). Po krátkej zvukovke do nás spustili ten svoj ťažký valivý metalovou hutnosťou nasiaknutý emotívny post-hardcore, plný krásnych gitarových vyhrávok a kvílivých podmazov, ako aj basových liniek a trojhlasných spevov. Skvelý zážitok a nikdy by som si nepomyslel, že takto pomalá kapela rozprúdi pod pódiom také besnenie (to sa strhlo cez moju srdcovku „La ride du lion“), myslím, že táto reakcia prekvapila aj kapelu samotnú – ľudia sa metali, knísali, hádzali o seba... V podstate sa im ani nečudujem, bo mne sa tiež chlpy na chbte a ramenách drali cez tričko jak pichliače nejakého genetického mutanta z Aktov X, také zimomriavky vo mne ich vystúpenie vyvolávalo. Počas svojho takmer hodinového vystúpenia odohrali aj jednu ochutnávku z nového 7-palca, ktorý bude k dispozícii na Fluff-feste. Istotne ju budem túžobne očakávať... A ak niekde uvidím, že niekde v okruhu 100km majú hrať Mort Mort Mort, opäť naskočím do vozítka a mierim tam.

SUGARTOWN CABARET

Najkratšia prestávka medzi kapelami predchádzala vystúpeniu ďalších francúzov SUGARTOWN CABARET, po ktorých koncerte už túžim nejaký ten rok, odkedy som vypočul ich prvý album. V podstate som ani nestihol poriadne absorbovať zážitok zo setu Mort Mort Mort (tak akurát sa vymočiť a nakúpiť nosiče zúčastnených kapiel) a už na pódiu stáli STC a spôsobovali vlny nadšenia v publiku. Ich muzika je trošku podobná tomu, čo predvádzajú ich krajania, no s tým rozdielom, že namiesto metalových elementov sa v ich songoch objavuje punková dravosť a energia. Na prvý pohľad upútal spevák svojimi pohybmi, ktoré boli viac ako netradičné, no jeho hrdelné výkony boli neskutočné – jeho prenikavý hlas sa predieral stenami gitár a kvílením vyhrávok a rachotom bicích. Naliehavosť z neho sa rinúca bola odzbrojujúca. Úplne iný zážitok ako zo setu kolegov, no vo výslednom dojme opäť len nadšenie a radosť z muziky a z toho, čo kapela predvádzala. Myslím, že to bola dostatočná odmena za to, že som po ich vystúpení tak túžil. Skladby pekne plynuli a pod pódiom sa vďaka väčšej priamočarosti strhávali prívaly tanečníkov, potu, vlasov a besniacich údov. Parádny setík, že sa ani veriť nechcelo, keď zostalo ticho (resp. až po prídavku, čo si ľudia vydupali – najrýchlejšej veci z debutu „All the same she said“, čo je punkovica jak prase).

Hluchý, no spokojný som sa vydal na spiatočnú cestu (ja sa skrátka nikdy nesústredím na značenie, keď vo mne ešte búria nálady z koncertu, tak som znova odchádzal úplne inou cestou, ako som prichádzal). Tí, čo sa im aj piatkový termín na účasť na koncerte nezdal najvhodnejší, či z nejakých iných dôvodov neprišli, môžu len ľutovať. Takéto zaujímavé zoskupenia kapiel sa často nevídajú. Vďaka Šupovi za to, že sa na to dal...
-Majto C.-


fotky: xMaethewx

Žiadne komentáre: