DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


piatok 9. mája 2014

ENTRAILS MASSACRE „Decline Of Our Century“ 11“LP 2013 (Power It Up Records)

Do môjho prvého kontaktu s touto starou nemeckou kapelkou, ku ktorému došlo relatívne prednedávnom, (konkrétne sa jednalo o splitko s kanadskými Mesrine) som ich viac-menej nejak podvedome prehliadal. Spomenutá nahrávka však zasiahla to správne miestečko v mojom narušenom organizme a prebudilo príšeru túžiacu po ich bordeloidnom umení. Vzápätí mi ďalší úder zasadilo ďalšie sedempalcové splitko s indonézanmi Proletar, ktorého nahrávka vznikla v tom istom termíne ako veci z prvého splitka. No ako asi na mňa zapôsobil materiál na tomto netradičnom formáte (predsalen, koľko 11-palcov doma máte?), keď aj tieto songy pochádzajú z tej istej nahrávacej várky? Jasné, že ma opäť odrovnal. Už len pohľad na parádny čiernobielky cover art plný mrtvol a zombíkov o mnohom svedčil (robil ho ten istý týpek čo motív na splitko s Proletar). A čo potom hudobná náplň. Po prvom vypočutí som nadobudol dojmu, že všetky voľnejšie songy EM vystrieľali na spomenuté splitká a na vlastný „dlhohrajúci“ si nechali najväčšie zveriny. Od prvého songu „Burn the euro“ po desiaty niekoľkosekundový šťuch „Mäxxx short“ ženu túto všetko drviacu mašinériu vpred nekompromisné rýchle bicie a nervydrásajúci hysterický škrekot speváka, ktorý občas doplnia hlbšie hlasy bubeníka s basákom. Čo sa týka gitár, to je ešte väčšia psychopatia ako som si na prvý dojem myslel. Nehorázne nasádzané psychovrzgoty sa striedajú s klasickými grindovými posúvačkami a zasekávačkami, do toho vrní nabustrovaná basa. Ani na druhej strane nemusíme čakať niečo drasticky odlišné, hoci v prvej „Liar liar pants on fire“ sa objaví aj pomalší úsek (jasné, že aj v iných sú, ale tu znie nejak výraznejšie) a podobné je to aj v nasledujúcej „Me myself and I“. A toto je v podstate stále až po dvadsiatu položku „Assimilated“. Krutý grinding s besnými bicími, šialenou psychopatickou gitarou, vrzgotavou basou a odvaleným vreskotom. Množstvo zmien a skvelých pasáží, ktoré sa objavia len na pár momentov, aby sa stratili kdesi v minulosti, bo v rýchlom slede nastupujú stále ďalšie. A hoci u mňa nebýva zvykom, aby som často dával v tomto žánri veľké albumy, tento je svetlou výnimkou. Neskutočne dobrý album.
-Majto C.-


Žiadne komentáre: