DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


streda, 6. januára 2016

OAK „Not Afraid Anymore“ LP 2013 (kooperácia)

Moja zbierka ma už niekoľkokrát dokázala prekvapiť. Bo okrem toho, že niekedy nakupujem naslepo, mávam aj obdobia, kedy nakupujem nekontrolovane veľa, tak sa k mnohým titulom hneď nedostanem a na niektoré aj zabudnem. A presne do tejto kategórie spadá aj album francúzov Oak. Úplne som zabudol, že ho mám. Ale koľko radosti a nadšenia spôsobil, keď som ho spustil. Parádny inštrumentálny post-rock vrchovato nabušený melanchóliou ma pohládza a vyvoláva vo mne stále nové a nové obrazy. Dnes to bude len o nich...

Stojíš na vrchole kopca, na ktorý si práve vyliezol. Pozeráš na okolitú krajinu zhora a cítiš sa skvelo. Plnými dúškami nasávaš do pľúc vzduch a snažíš sa ukludniť zbesilo búšiace srdce. Vzduch tu hore je ostrý a chladný. Cítiš ako sa ti svaly trasú. Pozeráš do údolia pod sebou a predstavuješ si, že sa vznášaš na krídlach. Krúžiš nad korunami stromov a hľadáš miesto, kde pristaneš. Potom otvoríš oči, naposledy sa pokocháš výhľadom a vydáš sa na cestu dolu. (Time is my worst enemy)
Ležíš v tráve so zatvorenými očami. Počuješ šum stebiel kníšúcich sa v miernom vánku, ktorý postupne silnie a mohutnie. Cítiš ako ťa hladia po tvári a stierajú kvapôčky ľadovej vody, čo na teba dopadli z neďalekej riavy potoka preskakujúceho balvan stojaci mu v ceste. Nad ním hlasno šumia stromy a kníšu konármi aby odhodili všetky listy, nech ich vietor odnesie do diaľav. Nad tým všetkým sa oblohou valia kúdoly mrakov, aby oznámili to, čo je všetkým a všetkému jasné. Zima sa blíži. (ER, 2 am)
Cez sklo, po ktorom sa naháňajú dažďové kvapky, pozoruješ svet pomaly ubiehajúci za oknom vlaku, ktorý sa sunie pod striebrosivou záclonou dažďa. Zdravia ťa stromy aj zablatené polia, elektrické stĺpy, dediny i mestá, priecestia aj staničky. Až ťa preberú z omámenia otrasy pri prejazde výhybkami. Tvoj vlak vchádza do stanice. (Things are getting bad)
Sedíš na lavičke v dlhej chodbe. Pozoruješ ručičku hodín visiacich na stene oproti tebe ako usekáva čas. Sekundu po sekunde ti uberá zo života. Pozrieš napravo. Len ďalšie lavičky. Ďalší ľudia čakajúci ako ty. Sedia a ručička hodín im odrátava život. Ťažký, vydýchaný vzduch ťa udržuje v miernej malátnosti. Viečka máš ťažké a spuchnuté, akoby ti pod ne niekto nasypal prach. Ľudia prichádzajú a odchádzajú. Sedia, stoja, debatujú, mlčia. Všetko sa riadi krokom sekundovej ručičky. Cvak. Cvak. Cvak... (So tired of this sickness...)
Nakoniec vstaneš. Nebaví ťa už čakať na to, čo príde. Čas plynie, tak kráčaš chodbou. Jednou, druhou, ďalšou a zase ďalšou. Míňaš dvere za dverami. Oproti nim tiene. Sedia na lavičkách, stoja, osamelo či v skupinkách. Konečne schodisko. Zostupuješ po ňom a každým schodom sa ti nohy stále viac rozbiehajú. Túžia po tom byť preč odtiaľto. Striasť sa tej malátnosti. Nechať za sebou chodby, dvere, tiene. Túžba po uvoľnení narastá, no schodov stále pribúda. Zostupuješ z babylonskej veže plnej chodieb, dverí a tieňov hovoriacich rečami, ktorým nerozumieš. Prízemie. Širokou halou sa predieraš davom tieňov k veľkým preskleným dverám a vychádzaš von. Ovanie ťa chladivý vzduch. Privrieš oči a nachvíľu zastaneš. Tiene sa mihajú okolo teba. Vyhýbajú sa ti a ty vychutnávaš ten pocit voľnosti. (...it has to end soon)

Na záver nič. Ber abo nechaj tak.

-Majto C.-



Žiadne komentáre: