Druhý
album na vinyle (celkovo tretí v poradí) budejovickej
záležitosti, ktorú som nedopatrením nejak prehliadal, mi za
odmenu pekne nakopal riť.
Hneď
po úvodnom kratučkom nástupe gitary do mna udrie svižné tempo
bicích a gitara preluduje
parádne riffy za doprovodu agresívneho spevu a ešte
nasranejších zborov. „Časožrout“ ma zožral jak maškrtu, aj
so spomalením a ešte parádnejšími riffmi v závere.
„Autoregulační systém“ v strednom tempe, no rovnako
intenzívny hardcore-punk s vlastnou tvárou a odkazom.
Znovu kopec riffov a zmien. Nechápem, kam chlapi na tie nápady
chodia. „Fanatik“ zas rýchlo, nekompromisne a intenzívne.
Chlapi do nás tlačia jedovaté slová a nenávisť strieka aj
z gitár. Aj spomalený basový výjazd v doprovode kotlov
pôsobí absolútne natlakovano. Kapele to hrá neuveriteľným
spôsobom. „Pravidla vzpoury“ v rámci striedania temp
v tom strednom, no opäť s maximálnym nasadením. Gitara
tlačí ostré riffy aj prenikavé vyhrávky s podporou kovovej
basy a ostrých, priamočiarych bicích. „Špína, pot
a slova“ prefičí v rýchlom tempe do polovice, aby sa
ozval basový výjazd a v strednom tempe parádna kvílivá
gitara a po jednej slohe v tomto tempe zas mlynček na
kosti a slová uháňajúci stále ďalej. Dezinfekce sa veru
s ničím nemaznajú. „Agent Smith“ po krátkom basovom
úvode rýchlo naberie na otáčkach, aby svišťal v rýchlosti
predošlej veci a zrazu sek, spomalenie. Ale kurva spomalenie –
bahno a hnus sa rozstrekuje pod tými silovými, pomalými
údermi. A zas bič gitary a činelov a sypeme ďalej
v rýchlych tempách. Parádne členitá vecička. Na strane
druhej „Jméno kůže“ začne výjazdom zvoniacej basy a besným
klepotom bicích po krátkom kvílení gitary. Pekne ostrý
hardcorík, ktorý je ostrý aj v spomalenej pasáži s krátkym
kvílivým sólom v závere. Priestor na nádych nedáva ani
„Cukr a bič“, hoci začne v stredne rýchlom tempe, no
po pár zasekávačkách sa tiež rozbesní. Až tu som si uvedomil,
koľko hnevu je v textoch kapely, no k ich celkovému výrazu si
ani neviem predstaviť niečo iné. Ostrá basová linka rozbehne aj
„Někdo to ví“. Kurva, takto jednoducho a parádne
rozbehnutý song, to je radosť. Žiadne veľké sranie so
zbytočnosťami, hneď pekne na vec. A do minúty je koniec.
„Sláva vítězům a včas poraženým“ je rýchla,
rôznorodá vec s mnohými zaujímavými gitarami. Podobne je na
tom aj záverečný song „Ticho a vztek“, ktorý po úvodnom
intenzívnom výprasku ponúkne parádnu skoro až doom-pasáž bez
spevov v strednom tempe, po ktorej ešte príde jeden výkrik
v podobe poslednej slohy a záver. Ale excelentný záver,
až mrazí. Toto je kurva nasratá doska kurva nasratej kapely a do
uší lezie sama. Celkový obraz o jej priamočarosti môže
človek dostať už pri pohľade na jednoduchý cover. Pričom ale
kapela ponúka kopec muzikality a dôvodov na zamyslenie nad
textami. Nič pre slabé povahy. Toto je čisté zlo a som
z neho na sračky...
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára