FFUD FEST 9, 10.-11. august 2018, Sereď- Kemping

Jeden fest, dva pohľahy...

Po rokoch už neviem, čo nové by som napísal o tejto významnej udalosti, bo všetko už bolo minimálne raz povedané (napísané).Isté je, že som si všetko užil rovnako ako roky predtým a z domu som sa vybral v piatok krátko po poludňajšej hodine. Čiže sme sa na miesto činu dostavili so značným predstihom, aby bol dostatok času na všetky náležitosti, ako napr.: vytýčenie polohy miest pre stany partie, obhliadka stánkov s poživňou, ako aj zvítacie ceremoniály.

Piatkovú produkciu 10 minút pred 19ou (čo bol oficiálny štartovací čas) zahájila „nová“ tvár scény DAMATO. Banda, o ktorej už ste isto počuli a isto ešte počuť budete. Pozostáva z neodcestovaného kusa The Citadel + nový basák a Weva s mikrofónom, ktorá dravo sekunduje Spajkovmu typickému výrazu. Skladby sú krátke strednotempové šteky metalického hardcoru novšieho strihu. Na prvý kontakt pre mňa veľmo zaujímavé.

Po nich sa na pódiu zjavilo (pôvodom) trenčianske duo FYASCO. Galo s gitarou bol akýsi nevýrazný (čo sa pódiového prejavu týka, hra bola ok), tak úlohu frontmana prevzal Holup za bicími. Chlapi do nás sádzali svoje krkolomné songy plné zmien. Dobre k nim sadol aj titulný song z tretej fošne „Wolverine Blues“ švédov Entombed. Parádny set.

Zvolenčania JAKUBYSKO potom už len dokonali dielo skazy započaté predošlými bandami. Ich suverénny prejav až vyrážal dych. Možno pod pregainovaným revom gitary zanikli niektoré parádičky, no celkovému dojmu to neublížilo. Sety tejto bandy ma skrátka bavia. Keby je to viac šialené, myslím, že počúvam juhočeských matematických grinderov Gride.

Rusákov FOREST HUM som počúval na pol ucha z kempu, popri debatách s kamošmi. Do ich produkcie sa ešte miešali basové prelúdiá zo stanu, no vylovil som z tej zmäti surový prasácky grindcore s uvrieskaným spevom. Vzhľadom k tomu, že som sa chystal na Galanťanov, ich set som oželel. Snáď ešte niekedy dostanem možnosť nápravy, bo vraj boli fajn.

ALEA IACTA EST sa so svojou aktívnou činnosťou prišli rozlúčiť v komplet zostave a plnej paráde. Šani valil celú mašinériu nasratých gitár stále vpred. Tradične presné stopky, vrniaca basa a Attila so šialeným škrekotom. V premiére zaznel aj nový sludge-grindový song, ktorý znel zaujímavo. Posledné 2 novinky odspievala s kapelou Majča (Basal Banar) a bodka. V tomto prípade posledná, čo je veľká škoda. Dúfam, že borci už čoskoro vytiahnu na svetlo novú bandu a nadviažu tam, kde skončili s AIE.

Dánsky kvartet HEXIS spustili ťažotonážny mlynček na mäso s neustávajúcou salvou dvojkopákov a neurvalým revom. Gitarovo mi to pripadalo ako jeden nekonečný riff, rozdelený do viacerých skladieb. Pozeralo sa na to dobre, no nechalo ma to chladným. Hexis ma svojou tvorbou opäť raz minuli.

Zato set Švédov THE ARSON PROJECT, to už bolo iné kafíčko. V trojici bez basáka (gitara zapojená cez 2 aparáty) nás zmasakrovali svojím grind infernom najhrubšieho zrna. Grindovice mám rád najmä naživo a extra moc ich doma netlačím, no ak znie niečo ako títo Švédi, to rád robím výnimky. Čo znamená, že spod pódia som odchádzal s vinylom pod pažou.

Posledný set nám v piatok ponúkli ostravskí nezmari SHEEVA YOGA. Ich nekompromisný stop´n´go powerviolence/fastcore najvyšších kvalít nenecháva nikoho vychladnúť. Navyše mali aj extrémne dobrý zvuk, čo ešte pridalo na celkovo vynikajúcom zážitku z ich explozívnej nálože. Hoci som ich videl už veľakrát, myslím, že toto bol suverénne najlepší set, čo som mal česť absolvovať. Excelentná bodka za skvelým večerom.

Teda, hudobná bodka bola excelentná, no ani tie debaty, ktoré som ešte absolvoval nejakú tú hodinku po stíchnutí pódia, neboli o nič menej príjemne strávené. No napokon ma dobehla únava a tak plný pozitívnych dojmov som sa odobral na lôžko. Nevítanú spoločnosť mi robil tupý techno-beat, ktorý mi triasol vnútornosťami a nejaký pripitý párik, ktorý ma zobudil, keď vo fatamorgánovitom stave narazil do môjho vozítka v domnení, že ešte stále sú na ceste. No na regeneráciu síl mi stačilo aj tých pár kľudných hodín a sobotný deň som privítal úsmevom. Po našich tradičných aktivitách, obsahujúcich ranné výmeny dojmov a spoločný obed v meste, sme sa stretli s „novorodeneckou“ časťou kapely a chystali sa na dianie na pódiu.

Program začal načas a úvod patril Dašovej novej bande PRACH. Ich príjemný melancholický punk sálal atmosférou neskorej jesene a dobre sa zarýval do ucha aj do duše. Častokrát som sa cítil ako v dobe, keď som prvýkrát počul „Unavení a zničení“, či Posledné decembrové dni. Skvelý zážitok hneď od začiatku. Akurát pálivé slnečné lúče trochu kontrastovali s textami, no to je len malý nepodstatný detail. Teším sa na ďalšie stretnutie s Prachom.

Potom sa zjavila štvorica mladíkov z metropoly východu s menom NABOSOPOSKLE a spôsobili mi jedno z príjemných prekvapení víkendu. Ponúkli parádny emotívnejší hardcore-punk plný dobrých nápadov a bolo vidieť, že hrajú s chuťou a zápalom pre vec. Po Samoraste a Coco Bongo ďalšia skvelá banda mladých ľudí. Teším sa na veci budúce.

Potom nastal čas pre TENDENCIE. Odohrali sme svojich 14 vecí, z čoho boli 3 staršie a ostatné prevažne z dosiaľ nevydanej novinky „Nedajme šancu beznádeji zmariť naše životy“. Bolo zopár chýb počuteľných i menej počuteľných, i slnko pražilo. Zvuk na pódiu parádny, vpredu neviem. Ostatné mohla posúdiť hŕstka pod pódiom.

Nás vystriedali maďarskí maníci GYPSY SS a opäť raz mi sánka klesla nízko nad hruď. Za bicími sedel chalanisko, ktorého si pamätám z inej šialenej bandy Who Sows Violence Reaps Storm, no aj gitarák mi bol akýsi povedomý. A ich tvorba bola úchvatná. Šialený mix harmónií a melódií, do toho nasraný hlasový prejav. Dosť mi to evokovalo neuchopiteľnosť starších NoMeansNo či hypnotickosť Fugazi. Sledoval som ich bez dychu a čakal akú krkolomnosť zas vypustia. Dokonalosť sama. Dúfam, že bude nasledovať nejaká nahrávka.

Slovincov PAKT všetci vychvaľovali a boli z nich unesení, no ich rýchly hardcore s thrashovo znejúcou gitarou a ženským spevom vo mne nedokázali zahnať dojmy z tvorby Maďarov. Po inej kapele by som si to dokázal isto pekne užiť, no takto som potreboval krátku pauzu na vyčistenie zmyslov, tak som pobehal distrá.

O trochu lepšie zneli chorváti RULES. Ich hardcore-punk prevažne v stredných tempách mal šťavu a spád, no jednotvárny, monotónny vokál postupne rozdrobil ten čarovný dojem z úvodu ich setu. Niekedy sa mi zdalo akoby vokalista spieval vo všetkých songoch to isté. Ani cover od Nirvany nepomohol. Škoda, bo inak ich tvorba znela vážne dosť fajn.

To pravé peklo nastalo až potom zo setom srbo-chorvátskych THE TRUTH, kde sa basák Rules posadil za bicie (okrem neho na pódiu zostal aj gitarák, aby kapelu doplnil na kvintet). Spustili rýchly ranný hardcore-punk jak z učebnice. Thrashové gitary a uklepané bicie hnali s vrniacou basou štekot speváka stále vpred. Miestami mi to pripomenulo The Restarts, no väčšinou to valilo v duchu oldschoolovejších rýchloviek typu Minor Threat, punkovejšej tvorby D.R.I., či Ratos De Porao. Parádny dych berúci zážitok.

Angláni OBSCENE REVENGE najskôr nadviazali na dobrý dojem predošlej bandy a sypali do nás svoj rýchly punk so zachrípnutým spevom a melodickou gitarou. Gitarák inak súkal hrste dobrých riffov, ale aj melodickejších partov a dobre sa to počúvalo. V kombinácii s rýchlymi tempami a chrapľákom to znelo fajn. Len ku koncu, keď nastavovali prídavkami, už sa mi to zdalo akosi navyše, no to je už asi len vec názoru a každý to máme nastavené inak.

SHALLOV boli jednou z mála kapiel, na ktoré som sa vyslovene tešil, bo som ich dlhšie nevidel a ich tvorba ma baví aj z nahrávok, aj naživo, napriek svojmu charakteru. Odmenili ma najlepším možným spôsobom. Ich mix post-hardcoru, screamo s neviem čím všetkým bol jednoducho strhujúci a nedokázal som tajiť svoje nadšenie. Už je to nejaký čas, čo som chalanov videl naposledy, no sobotný večer nabili elektrizujúcou, hypnotickou atmosférou a nedokázal som sa od nej oprostiť. Dokonalosť.

Druhou očakávanou bandou boli RUTKA LASKIER, ktorí ma svojím vystúpením načisto rozsekali už na minulom Ffude v popoludňajších hodinách. Ani tento rok nenechali nič na náhodu a ich emotívnejší, melodický post-hardcore nám ponúkli s nebývalou intenzitou a naliehavosťou. Takejto poživne by som sa vedel presýtiť, no nič nie je nekonečné, tak skončil aj set tejto parádnej bandy.

Pred celkovou rozlúčkou s vianočnou atmosférou tohto víkendu som si ešte za tónov mexických post-hardcoristov JOLIETTE nechal ošetriť zahnisané oko (Vďaka, Monika!) a za tónov šialených mechikanos sme sa odobrali k vozidlu.

Ďalší parádny ročník nezabudnuteľného festivalu bol pre nás na svojom konci. Viem, že ešte hrali nejaké ďalšie kapely, no mám svoje limity a tie som dosiahol vystúpením Rutka Laskier. Ďalšie nadmerné dávky si opäť doprajem na Okthoberfeste, ak v šťastí a zdraví dožijeme...

Vďaka sereďskej spoločnosti, že sa ešte stále starajú o blaho podzemnej komunity, ktoré nám týmto víkendom dlhodobo poskytujú. Yo a nemôžem zabudnúť na poskytovateľov kulinárskych skvostov, ktorých som aj tento rok pokoštoval niekoľko a nedokážem vybrať, ktoré boli naj, bo všetko, čo som jedol chutilo viac ako dobre. V neposlednom rade vďaka všetkým ľuďom dobrej vôle, s ktorými každoročne tento víkend trávim.

-Majto C.-

Už po deviaty krát sa v Seredi konala pre mňa najlepšia letná akcia u nás, v krajine zázrakov. Tak ako tradične v tom istom čase ako BrutalAssault, tak ako tradične na tom istom perfektnom mieste v kempingu a tak ako tradične aj tento rok v tej najlepšej vyberanej spoločnosti. Ffud fest je už skôr rodinná akcia, kde vždy postretám naraz všetkých známych a priateľov zo široka ďaleka. A práve to je ten najväčší dôvod prečo sa sem vždy teším a tomuto dátumu prispôsobujem ostatné činnosti. Príchod do kempingu sme stihli presne podľa plánu tak aby nám nič neušlo, no plány sú vždy na to, aby sa neplnili a prvú kapelu sme samozrejme prepásli. Potom sme už ale venovali programu maximálnu pozornosť, teda aspom tomu piatkovému. Fyasco z Trenčína ukázali, že aj vo dvojici sa dá narobiť dobrý bordel. Špinavý rýchly a hlavne svojský hardcore s potrebnou dávkou humoru a nadhľadu bol výborný štart piatkového večera. Fyasco nezostali nič dlžný svojej povesti, že si vedia zábavu a hranie užívať plnými dúškami. Kurva to bol tlak!!!!!! Jakubysko patria už dávno medzi kapely, ktoré ma nemôžu sklamať. Aj keď poznám ich tvorbu pomaly aj odzadu, stále ma to neskutočne baví. Odohrali väčšinou nové veci a mám pocit, že s Maťom na base im to šlapeoveľa lepšie. Jagove strojové sypačkysú presnejšie ako z mašiny a so spevmi popri bicích si je stále istejší. Forest Hum boli prvý zahraničný hostia. Grindcore banda z Petrohradu o ktorej som až do teraz nemal ani šajnu. To zaujalo moju zvedavosť a zameral som smerom k pódiu všetky svoje zmysli. Všetko bolo super, všetko šlapalo ako malo, nebolo tam nič čo by mi vadilo no aj napriek tomu to vo mne nič také extra nezanechalo. Možno keby hrali máličko kratšie. Ale keď hráte posledný koncert niekoľkodňového turné, tak sa vám z pódia veľmi nechce, čo je pochopiteľné. Každopádne to nebolo zlé a odohraté naozaj precízne akurát mne to tam proste necvaklo. Zato Alea Iacta Est, to bol kurva grind ala tutty. Akurát obrovská škoda, že týmto koncertom urobili chalani za svojou dlhoročnou aktivitou bodku. Za touto bandou nám bude ešte dlho smutno. Rokmi som sledoval ako sa postupne dostávajú dopredu a vypracovali sa skutočne na výbornú grind úderku. Možno to bolo aj tým že to bolo dnes naposledy ale tento koncert naozaj nemal chybu. Všetko šlapalo na 100%, zvuk valcoval a atmosféra pod pódiom gradovala. Ku koncu sa mikrofónu na chvíľu chopila aj Majča a pomohla svojim škrekom zatĺcť posledné klince do ich rakvy. Hexis z Kodane boli pre mnohých vrcholom minimálne dnešného večera. Black metal, hardcore krkolomnice, to ale veruže neni môj obľúbený krígeľ piva. Z bandcampu som to skúšal počúvať a nič. Skúsil som im teda dať šancu naživo, no ani tak nezabralo. Zato Švédsky grindmangel The Arson Project bolo už o niečom úplne inom. Síce len v trojici ochudobnený o basu, ale víchricu narobili aj tak poriadnu. Pomerne silný dážď počas ich setu donútil väčšinu ľudí stiahnuť sa spred pódia pod strechu, Švédi však aj napriek tomu drtili naplno. Maličký no o to viac energický spevák Niklas miestami takmer vyskočil z kože. Preplesk z každej strany a kopance do zadnice vo vysokom nasadení. Ak sa po tomto niekto domnieval, že má na tento večer vymaľované, bol na obrovskom omyle. Na pódium totižto nabehli pošahané chlapčiská z Ostravy, Sheeva Yoga. Total stop & go violence grind so všetkým čo k tomu patrí. Do Serede priniesli aj svoju celkom novú split elpéčku a či bol aj set list zostavený z nových vecí???? Neviem a je mi to vlastne jedno. Pri tom čo predviedli na pódiu bolo všetko jedno. Zmeny tempa, rytmu a rifov a „melódií“ v takej rýchlosti a pochabosti že si nestíhal sledovať čo sa deje. To bolo finále programu na stejdži, vedľa v stane to najlepšie pre niektorých akurát začínalo. Mimochodom v stane sme v piatok nevideli absolútne nič. Nejak sme si to zakaždým blbo načasovali a keď sa tam nakukli, nič sa nedialo. Sobotu ráno sme venovali prevažne snoreniu okolo gastro stánkov, ktoré ponúkali samozrejme aj tento rok všemožné vegánske pochutiny a dobroty. Obrovský rešpekt a mocná vďaka ľuďom, ktorý chodia na festival variť!!! Chilli contest je niečo, čo už niekoľko rokov neodmysliteľne patrí k Ffud festu a škoda, že nová disciplína v pretáčaní kaziet na ceruzke nebola dotiahnutá do reálnej podoby. To mohla byť pekná nostalgická zábavka. O druhej poobede už na pódiu stojí všetkým dobre známa postavička Dáša aj so svojou novou kapelou Prach. Melodický, spevavý punk rock v strednom tempe ktorý by sa dal prirovnať k Slobodnej Európe. Zaujímavá, aj keď občas trochu pochmúrna muzika, no bavilo ma to. Tendencie na čele s Majtom na kopali rýchlim hardcore punkom nejednu riť. Striedačky na vokáloch, zborové refrény a chytľavosť natlačené do cca 20tich minút tak, aby to nenudilo. Palec hore. Gipsy SS bol maďarský psycho violence. Miestami ma to riadne bralo, hlavne v tých rytmických pasážach ale zavše to skĺzlo do čudných vyhrávok, ktoré mi tam dáko nesedeli. Ďalšie dve kapely mi ušli. Trochu sme oddychovali, alebo sa motali po kempingu a kecali s kadekým. K pódiu sa vraciame akurát na srbských The Truth a toto som rád že mi neušlo. Ich poriadne rýchly hardcore na dve gitary odohratý s balkánskym temperamentom mi rozprúdil krv žilách. S týmto sa musíš narodiť, to sa proste zahrať nedá ak to nemáš v sebe. Jednoduché postupy, priamočiare bicie a spev ktorý ženie všetkých do útoku. Prekvapenie a spokojnosť obrovská. Taliansky punkoši Obscene Revenge to zobrali tiež pekne od podlahy. Vôbec sa s tým, nemaznali a pokračovali s energiou nabitým setom presne tam, kde pred chvíľou skončili ich predchodcovia. Doma takúto muziku veľmi nedávam, ale tu ten ich čírkárský punk znel veľmi sviežo. Pomedzi kapely sa nám poobede podarilo stihnúť aj dve prednášky v stane. Jednu od chalanov, ktorý prevádzkujú v Žiline priestor nazývaný Hájovňa a druhú o občianskom združení Pure Love ktoré je zamerané na triedenie a znižovanie odpadu. Obidve veľmi inšpiratívne. Program v stane mali na starosti chalani z trnavského Kubíku čo je ďalšia nesmierne zaujímavá skupinka ľudí, ktorý sa venujú skvelým veciam. Googli, hľadaj info a možno sa aj ty inšpiruješ. Jedinou kapelou, ktorú sme v stane stihli pozrieť boli maďarský Önkiirtás. Členovia Gypsy SS a hovorím počkám a dám im ešte jednu šancu možno prekvapia. A veruže aj prekvapili. Narúbali poriadnu porciu ťažkého hard core. Mosh partie, rýchle paľby, skákačky všetko s prehľadom a vo výbornom zvuku. Pred pódium sa dostávame na upozornenie od Radka, že v nasledujúcich Joliette je výborný bubeník. A že mal sakra pravdu, lebo ten chalanisko mexický čo dokazoval za bicími, tak to bola nádhera sledovať. Najviac ma dostával, keď si pri pre mňa nepochopiteľných a nehrateľných brejkoch ešte naprával okuliare. Ani neviem ako to ubehlo, tak ma to bavilo. Emotívny uvrieskaný core by som nebyť tam jeho asi celý nezvládol, ale na tomto pánovi som išiel oči nechať. Systemic Damage museli prejsť naprieč celou republikou, aby sa sem dostali. Z Vranova nad Topľov to majú ako sami tvrdia všade ďaleko, no ich nadšenie a chuť grindovať je stále silnejšia ako. Uragán, ktorý sa rozpútal po viac menej melodicky ladených kapelách pred nimi, sfúkol akékoľvek pochyby o tom, že dnes to už žiadny nájeb nebude. Peklo na pódiu aj pred ním a v celom areáli je hneď živšie. Metalický grind core rozhýbal nejedného fanúšika rýchlej muziky. Matúš je ako frontman veľmi živý, pobehoval po celom stejdži a s prehľadom striedal rôzne polohy vokálov. Aj napriek pokročilej nočnej hodine bolo vďaka tejto partii z východu energii na rozdávanie. Poslednou avizovanou kapelou večera boli Suma zo Spišskej Novej Vsi. Dve tretiny z kapely Ničiteľ, Janka a Laura Marchinové ako podpora v hluku a za mikrofónom spevák z košickej bandy My o vlkoch spustili neuveriteľnú erupciu pre ušné bubienky. V ultrapomalom tempe sa niesla ťažká a intenzívna masa hukotu do ktorej prenikal echom skreslený rev. Pred sebou mali zavesenú bielu záclonu na ktorej premietali čiernobielu minimalistickú video projekciu. Celé to spolu vytváralo neopakovateľný vizuálno hlukový zážitok. Suma mala byť bodkou za sobotným večerom no prekvapenie od organizátorov prišlo v podobe Jozefa Žemľu. Recesista známi hlavne z internetového pôsobenia bol pre niektorých vrcholom večer,  iný zas nechápavo krútili hlavami či je vôbec toto možné. Ráno sa dozvedáme, že nakoniec si to na pódiu užíval dobrú hodinu. V nedeľu doobeda sme sa ešte pred akustickým triezvením pobalili, rozlúčili so všetkými známymi, ktorých bolo zase neúrekom a vyrazili na cestu domov. Pipo, Timea, Radko a všetci kto akokoľvek pomáhate pri organizovaní tejto výnimočnej akcie, obrovská vďaka za ďalší fantastický ročník!!!!!! Už teraz sa tešíme na jubileum o rok.

-JanIP-