DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


piatok, 5. júna 2015

JELLO BIAFRA & THE GUANTANAMO SCHOOL OF MEDICINE „White People & The Damage Done“ LP 2013 (Alternative Tentacles)

Keď som začiatkom decembra roku 2013 dostal zásielku, ktorá okrem iných obsahovala aj túto platňu, vôbec som netušil, čo za skvost je to, pretože som všetko odložil až na dovolenku, kedy som ju konečne vypočul. Odvtedy som ňou nesmierne očarený a ani po roku a pol ju nedokážem odložiť.
Hneď od prvých momentov úvodnej „The brown lipstick parade“ je počuteľná zmena výrazu oproti minulým titulom, ktoré sa niesli skôr v pomalšom a pochmúrnejšom duchu, hoci ani tento song nie je z rýchlejších, no celkovo pôsobí nejak divokejšie. Či už pestrou aranžou, alebo chytľavým ústredným riffom a parádnym Jellovým spevom. Najlepším dôkazom je následujúca, svižná vec „John Dillinger“, či svieža strednotempovka „Werewolves of Wall Street“, ale aj dravá punkovica „Road rage“ s nasraným spevom a drsnými gitarami, ktorá vyreže stopu do mysle a zanechá znepokojivý pocit. Náladou na ňu nadviaže „Mid-East peace process“ v strede zlomená pomalou vystupňovanou pasážou. Mojím osobným favoritom je „Hollywood goof disease“ s chytľavou melodickou linkou a množstvom skvelých pasáží. Titulná vec asi najviac odkazuje na staršiu tvorbu tohto zoskupenia. V podstate celá druhá strana sa nesie vo voľnejšom tempe ako divočenie z Á-čka. Taká „Crapture“ je parádna pomalšia vec plná skvelých gitarových partov. Výnimkou je len predposledná „Burgers of wrath“ v svižnejšom tempe s parádnou španielkou v podklade a skvelými sóličkami, ale aj rytmickými gitarami. Asi druhá najchytľavejšia vec albumu. Značnou mierou chytľavosti oplýva aj záverečná „Shock-U-Py!“ a vlastne celý album je tým zaujímavý, že je pestrý a chytľavý. Pre mňa asi najchytľavejší album Jella Biafru, pričom ale zachováva istú dávku tvrdosti a naliehavosti. Skrátka mám rád Biafrov výraz, osobité frázovanie, farbu hlasu a keď je to navyše skombinované s tak parádnou muzikou ako v tomto prípade, niet nad to. Neoddeliteľnou súčasťou sú jeho texty, no tie nech si rozoberie každý sám. Len poviem, že Jello si opäť nedal servítku pred ústa a nešetril „chválou“ na súčasné dianie vo svete. Povinnosť pre každého, kto sa oháňa slovkom Punk!!!!

-Majto C.-



Žiadne komentáre: