DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


streda, 26. februára 2014

Multiple TAP festival, London 22. & 23. Februar 2014 Cafe Oto

Dva dni japonského hluku v Londýne, za 60,- Eur vstupné na obidva dni plus tričko plus 10CD box záznam z festivalu dostanem dodatočne a plus vstup na afterparty - skočil som po tom už v septembri ako po údenom, a dočkal som sa. Fesťák v príjemnom klube/kaviarni, limitovaný na dvesto hláv a vypredaný, prima miesto, dobrý zvuk, nepreplnené ... halda kapiel, mien a projektov z drvivej väčšiny mne neznáme, ale prišiel som kôli Hijokaidan, Pain Jerk a polovici Incapacitants v zastúpeni Toshiji Mikawa. Tiež som trochu poznal a vedel že nemôže sklamať pán Kawabata Makoto z legendárnych Acid Mothers Temple a šialené projekty ako Hatsune Kaidan či striptérka Miho lákali samozrejme tiež. Festival vyzeral tak, že každý večer vystúpili všetci zúčastnení, len sa poprehadzovali kolaborácie, keď to teraz rátam tak to vyzerá fakt šialene, každý večer 19 japonských majstrov hluku sa vpratalo do úkrutných štyroch až piatich hodín viď lineup, ktorý tu niekde bude poletovať. Myslím, že nemá význam vypisovať a opisovať všetkych zúčastnených a ich vystúpenia, niečo bolo priam fascinujúce niečo celkom nuda, nechce sa mi ani písať čo som videl a čo vynechal, úplne som nevynechal aj tak nič, napíšem čo sa mi páčilo, páčilo najviac a možno trochu aj sklamalo. Sobota. Pain Jerk v triku Anal Cunt, hustý harshnoise ako som
HATSUNE KAIDAN
čakal, akurát moc myškovania s laptopom a minimum ozajstného besnenia na tom jeho typickom hlukovode, trochu sklamanie na začiatok i keď keby som zavrel oči bomba terror tak ako mám Pain Jerk moc rád. Potom Junko (inak speváčka Hijokaidan) sólo, tak to by hocikto nerozchodil, dvadsať minút neurotického ženského ziapania a škriekania takým hlasom, že ju musia bolieť hlasivky tri dni (no to určite, ďaľší deň takto spievala rovno dvakrát), ukrutná vec v štýle "čo jej jebe?" a samozrejme takého toho "to už môže takto vystupovať naozaj každý" - nech sa páči si vyskúšať. Potom boli nejaké skôr exhibície so svetlom a celofánmi a potom sa pamätám, že bola skvelá, hlučná Katsura Mouri, ale videl som hovno bo som sa nepredral dopredu a že na noise chodia veľkí chlapi tak som len počúval v zadu a kul pikle ako sa na posledné tri veci usadím úplne vpredu a nepustím ani keby som sa mal došťať. Aj tak bolo a posledné tri veci boli super echt ... Makoto Kawabata s účesom a lá melvins a v kovbojských čižmách to vyhlučnil na gitare so slákom cez kilo škatúl do extrému, nádhera, skutočný majster improvizovaného besnenia, jeden z
HATSUNE KAIDAN
vrcholov prvého dňa. Potom svetelné duo Doravideo a Atsuhiro Ito, jeden na svietiacej klávesnici a druhý vole na neónku aj s tou objímkou robil ťažký, impulzívny hluk tým, že ju zapínal a prikladal k nejakému čidlu na svetlo alebo čo, hral na tom ako Mišo David na keyborde, len lepšie. No, a pred nimi konečne tá sľúbená striptérka Miho, nádherná kočka dva tri metre odo mňa, neviem ako sa odborne volá tá japonská strip performácia s lanami a skobou na stene, ale bolo to vkusné, žiadne sadomaso, krásna žena, krásne negližé, striptíz až do tangáčov k tomu nálevy hluku ... nie, nespravil som sa, ale bolo to úžasné. No a hviezdou prvého večera je bizarná kombinácia Hijokaidan a speváčky Kamin Shirahata, čo je úplne psycho, oficiálne je to stroj, naživo nádherná, jemnučká, mladá japonka, no a toto teleso pod názvom Hatsune Kaidan robilo niečo ako Sunday Morning od Velvetov na playback, do toho Mikawa s Jojom besnejú každý po svojom a krásna japonečka jemnúčko spieva a robí také pekné divadlo, no bolo to veľmi pekné a zároveň šialené, ťažko opísať. Idem spať. Nedeľa. Dneska je striptíz hneď druhý v poradí. Miho zhadzuje ešte krajšie prádlo ako včera a doprovod k tomu snáď ešte váčšia pecka, na španielku v pokľudnom rytme začína tá krásna speváčka Kamin z Hatsune Kaidan, a postupne z toho vytrieska neuveriteľne intenzívny hluk, s tou jemnou tváričkou to je ide skvele, pridáva sa ďaľšia dáma Katsura Mouri, stískajúc nejaký inštrument z neho lúdi ťažký harshnoise, výsledok vrátane tanečnice je skvelá performácia, heď na začiatok takáto šupa,
KAIDAN
to sa teším ďalej. Po nich neónkový maniak Atsuhiro Ito dnes sólo a toto ma vážne dostalo. Robil v podstate to čo včera, ale oveľa brutálnejší, rytmický, ťažký až akýsi techno noise, v kombinácii s tou neónkou pekelná vec, toto malo fakt efekt, zverina a brutalita. Potom opäť jačala Junko v doprovode dvoch kolegov, ale nebolo to tak presvedčivé ako sólo a ani ten hluk okolo nič moc, potom boli dve performácie zamerané na tradičné japonské nástroje, zaujímavé ale nič kôli čomu som prišiel, Mikawa v kolaborácii s dvomi kolegami ma tiež moc neoslovil, teda okrem toho že som mohol z blízka čumieť dvadsať minút na pána Mikawu, Pain Jerk dnes spolu s Doravideo, ktorému som nevedel ani včera prísť na chuť, Pain Jerk ale lepší než včera sám, super harshnoise nájeb, no a potom dva ďaľše vrcholy  víkendu. Jojo Hiroshige teda Hijokaidan boss a Makoto Kawabata čiže Acid Mothers Temple guru, noise cez dve gitary na plné gule, fantastické vystúpenie impro gitarového hluku zavŕšene rozmlátením Makotovej gitary, sila a hluk, išiel z  nich naozaj rešpekt a ľudia to náležite búrlivo ocenili. Skvost. No a úplný záver je legenda Hijokaidan v tej asi najzásadnejšej zostave Jojo, Mikawa a Junko, kôli tomuto v prvom rade som sem išiel. Musím povedať, že to že títo ľudia stárnu vidieť samozrejme je, všetci majú slušne cez päťdesiat a proste taký nárez ako na starých videách to naživo už nie je, aj tak je to ale paráda takto ich zažiť. Hijokaidan bol založený v roku 1979!!! Odohrali povedal by som klasicky dobrý set, Mikawu sebou predsa len parkrát šklblo, Jojo strúhal klasické pózy ako Elvis a Junko bola suveréne pôsobiaca dáma ako vždy. Mne sa to veľmi páčilo i keď to samozrejme nebol žiadny starý, zúrivý Hijokaidan, ale videl som ich, sú naozajstní, živí a myslím, že dali
úprimne čo to dá, nič nasilu. Ohromný aplauz na koniec a Multiple Tap je fuč. Postupne všetci odchádzajú, zostáva len banda zo tridsiatich japoncov, traja anglický japonci čo sa asi tiež zberajú na afterparty, jeden až príliš entuziastický fanúšik čo pobehuje šťastný a vysmiaty horedolu no a v kúte na stoličke ja hladný ako sviňa dúfajúc, že na afterparty bude nejaký drobný žvanec. Keď si ale predstavím, čo by som s týmto osadenstvom vo vedľajšej reštike o pol druhej v noci robil, hladný nehladný beriem nohy na plecia a idem spať, neviem čo som čakal od nejakej afterpárty keď nemám rád ani len párty.

ps: nie, striptérku som vám neodfotil a vôbec, fotil som málo, bo som si to úžíval
-RadoKAZ-

Žiadne komentáre: