MULTIŽÁNROVÝ TÝŽDEŇ

Leto je vždy preplnené akciami, festivalmi a koncertmi všetkých možných skupín a štýlov. Niektoré plánuješ niekoľko týždňov dopredu na iné sa vyberieš zo dňa na deň. V jeden júlový týždeň sme s Monikou navštívili tri zaujímavé koncerty, každý štýlovo úplne odlišný, ale na to úplne nasrať, pretože štýlové obmedzenia sú pre zadubencov.

9.7. 2018 – Cannibal Corpse, Suburban Terrorist – Tartaros, Banská Bystrica

Priznám sa, že pri prvých zmienkach o tomto koncerte som kadejaké pocity a legenda z Buffala sa mi zdala byť až moc veľká kapela na miesto akým je Tartaros. Môj skepticizmus však pomaly upadal a začala prevládať zvedavosť. Cannibal Corpse síce nepatria ku kapelám ku ktorým sa dennodenne modlím a vzdávam hold a vlastne nemám doma od nich ani jednu originál nahrávku či tričko no ich prvé albumi sprevádzali moje začiatky s death metalom. Vidieť ich konečne aspoň raz naživo, v tomto prípade pekne zblízka a preveriť si ich vražedné metalové symfónie na vlastné uši bolo nesmierne lákavé. Týždeň pred koncertom sa tak definitívne rozhodujem, že ideme. A na moje veľké prekvapenie sa tak rozhodlo odhadom tak 250 ďalších nadšencov a to aj napriek tomu, že zrovna cez víkend skončil metalový Gothoom festival na Revišti. Tartaros je teda pekne zaplnený môže sa začať. Pódium zahrievali slovenský death grindery z Beluše. Kapela patrí ku špičke slovenského death metalu a to potvrdili aj svojím zhruba polhodinovým setom. Pod pódiom to bolo aj napriek ich profi prevedeniu ešte trochu ostýchavé a väčšinou sa len postávalo. Odzneli aj nejaké nové skladby z pripravovaného nového albumu, ktorý vyjde na Slovak Metal Army a krst by mal byť v októbri na Beluša Death Feste. Po krátkej pauze, o pol desiatej presne podľa plánu prichádzajú hviezdy večera na čele so stále väčším Corpsegrinderom. Od začiatku to bola nekompromisná klincovačka na tej najprofesionálnejšej úrovni. Každá jedna skladba bez minimálneho zaváhania s totálnym prehľadom. Síce im bolo na pódiu asi trochu tesno, o teplote v klube ktorá rapídne stúpala netreba asi ani písať, no aj tak sa nedali ničím zaskočiť. Corpsegrinder predvádzal nonstop svoje legendárne vrtule, gitaristi Rob a Pat, mimochodom za tričko Mentors ďalšie body navyše, sa predbiehali v sólovaní a preberali po hmatníku rýchlosťou ako by ich struny pálili, Alex drel prstami na svoju päťstrunovku s blonďatou hrivou spustenou do tváre a prešedivelú bradu Paula Mazurkiewicza nebolo spoza jeho súpravy takmer skoro vidieť. Vypisovať ktoré skladby a z akých albumov je pre mňa nemožné. Poznal som akurát ku koncu kultovku Smashed Hammer Face a pár ďalších starších skladieb. Počas celého viac než hodinu a pol dlhého setu to pod pódiom poriadne vrelo a myslím, že každý jeden fanda čo dnes do bystrice meral cestu si prišiel na svoje.

HANAKUSO

11.7.2018 – Hanakuso, Inukaze, Dáša Fon Fľaša, One Man Štrk – Iba Pohoda, Lovčica

Po dlhej dobe zas koncert v žiarskej kotline, konkrétne v dedinke Lovčica, kam Richard už dávnejšie presunul svoje pôsobenie, čo sa nielen koncertov týka. Štyria účinkujúci, štyri one man kapely, zostava viac než zaujímavá. Hanakuso a Inukaze, obaja z Japonského mesta punku Kochi, si tu spravili zastávku na svojich potulkách po Čechách a Slovensku. A aby sa to nevymykalo tomuto one man konceptu, tak pribudli aj ďalší dvaja slovenský muzikanti, Dáša a Maťo Huba. Maťo je gitarista a spevák žiarskej progres rock kapely SkratFŠtrku, presne ten typ muzikanta s veľkým talentom, naplno oddaného muzike. Tu sa dnes predstavil sám s gitarou ako One Man Štrk a bolo to jeho prvé takéto samostatné vystúpenie. Maťo vyzeral so svojou gitarou úplne prirodzene a ja som mu veril každý jeden tón. Veselé texty s dávkou sarkazmu, dotýkajúce sa často aj našich bežných problémov zneli sviežo a počúvalo sa to veľmi dobre. Dáša Fon Fľaša je chalanisko, ktorého neni treba predstavovať. Požičal si Maťovu gitaru, lebo tá jeho bola nefunkčná a pokračovalo sa ďalej. Videl som ho už sto krát a nepamätám si ani raz, že by ma to nebavilo. Inak to nebolo ani teraz. Dáša je tip človeka, ktorý nemusí robiť nič a aj tak vás zaujme. Zazneli staršie aj novšie skladby z jeho bohatého repertoáru, smutné aj veselé, všetky sakramentsky úprimné, obohatené jeho topickou choreografiou. Po Dášovi je čas pre prvého japonského interpreta. Inukaze, v preklade Psí Vietor, si rýchlo pozapájal svoju elektrickú gitaru a spustil blues okorenený preefektovaným skresleným zvukom a pískaním spätnej väzby. Škrekľavý vokál s japonskými textami znie úplne šialene a typicky pre krajinu kde neexistujú hranice. Behá po sále, skáče na stôl a užíva si nadšené ohlasy publika, ako keby mal pred sebou vypredanú športovú halu. Jeho vystúpenie sa nezaobíde bez prídavku, ktorým je bluesová verzia známeho hitu Che Sara, samozrejme v japončine. Posledným účinkujúcim je Hanakuso, čo je v preklade ďalší uletený názov, Šušeň v Nose. Lovčickým pohostinstvom sa začne rozliehať akustický folk punk. Hanakuso hral v takom nasadení, že som mal občas pocit, že mu tá jeho gitara zhorí. Texty opäť v japončine, ale to nikomu vôbec nevadilo. Tu nebolo treba rozumieť, aby ťa to bavilo. 150 centimetrový chlapčisko si v momente podmanil všetkých a každý mu to žral ako sa hovor aj s navijakom. On si celú tuto atmosféru patrične užíval a hral jednu skladbu za druhou s obrovským úsmevom na tvári. Niečo po desiatej všetko stíchne a Lovčica sa potichu vráti do svojho bežného kolobehu.

Príchod pána preccedu

14.-15.7.2018 – Vrbovské Vetry – Futbalové ihrisko, Vrbové

Náš hudobný týždeň sme ukončili vo Vrbovom. Na Vrbovské Vetry som chcel ísť už dávno, no až tento rok to konečne vyšlo. Festival je len na jednu noc, v sobotu ráno tak napakujeme auto spacákmi, stanom, kempingovou výbavou a ako je aj na stránkach festivalu odporúčané, pribalíme ešte kvantum dobrej nálady. Len čo vstúpime do areálu futbalového ihriska všímame si neprehliadnuteľnú osobu v čiernom obleku, okuliaroch a cylindri. Braňo Jobus takto vítal návštevníkov festivalu, ochotne sa fotil s každým kto o to požiadal, podpisoval knihy a všetkým želal príjemnú zábavu. Okrem toho celý festival moderoval a sprevádzal programom po celý deň až do ranných hodín. Areál sa potupne zapĺňa a presne načas podľa harmonogramu o 13:14 začína prvá kapela, CHVM (Chór Vážskych Muzikantov) z Trenčína. Pokračujú La3No Cubano. To nás však až tak moc neberie. Možno tak prvé 2-3 skladby, potom ideme na pivo. Nasleduje česká alternatívna legenda Mňága a Žďorp. Frontman Petr Fiala v tričku Cannibal Corpse po celý set energicky poskakoval a hecovať dav pred ním sa mu úspešne darilo. Počas ich koncertu prebehne krst dvoch kníh, Muflón Ancijáš a mimozemšťan od Braňa Jobusa a Tretia planéta od Whiskyho. Krstí Petr zvonením na Braňov zvon a spoločne zahrajú skladbu Hroch Karol. So spevom pomáha celý areál. Nasledujú domáci miláčkovia Vrbovský Výťazi a pódium zapracú svojimi rúlami a podomácky vyrobenými nástrojmi. Len čo začnú, preletí ponad hlavy lietadlo s pánom preccedom (húpacím koňom) multiorganizácie Kriak, ktoré pilotuje jeho osobný pilot Whisky. Po chvíli už pána preccedu so sprievodom prinášajú na pódium a na jeho počesť všetci spievame hymnu multiorganizácie Kriak aj s nevyhnutnou choreografiou. 

Stred vesmíru

Preccedu odnášajú a pódium prenechávajú ďalšej domácej kultovej formácii. Karpatské Chrbáty mám rád, veľmi rád a ich vystúpenie aj napriek skrátenej verzii ma nesmierne baví. Niekedy v tomto čase sa začínajú pred hlavnou futbalovou tribúnovou odohrávať súťažné disciplíny. Všetky prebiehajú práve, keď sa na pódiu pripravuje kapela. Súťaže ako formula nula, strelba so štartovacej pištole alebo veľká vrbovská čo sú preteky na húpacích koňoch, to jednoducho môžeš zažiť len na jedinom mieste v celom vesmíre. Chiki Liki Tua je ďalšou z kapiel na ktorú som sa tešil, no väčšinu ich vystúpenia sledujem z radu na pivo, pretože tu nastal jediný zádrhel festivalu. Zásuvky, ktoré napájali kompresory neustále vypadávali a čakanie na pivo sa tak stalo nekonečné. Príchodom noci prichádzal aj čas na vrchol večera.

PROGRES

Tým bola brnenská rocková skupina Progres 2. Do teraz som s ich tvorbou prišiel do styku len minimálne, no pár známych ma už dopredu upozorňovali. Presunuli sme sa úplne dopredu a to čo nasledovalo bola explózia emocií a hudobnej zručnosti. Páni okolo sedemdesiatky hrali sa takým prehľadom a radosťou, že im to môže závidieť hociktorá mladá kapela. Mňa trafili rovno do srdca. Keď som sa obzrel okolo seba, videl som o generáciu starších ľudí, ktorý práve prežívali svoj hudobný orgazmus. Na pódiu pred sebou mali kapelu na ktorej vyrastali a možno už ani neverili že ich niekedy uvidia naživo. Verím, že Progres 2 bol pre mnohých ďalším splneným snom. Posledné dve kapely, Para a Blikajúci Dychový Hudobný Systém už len presedíme a počúvame z obďaleč. Na druhý deň ráno bol na desiatu hodinu presne naplánovaný a aj uskutočnený pochod k monumentu stredu sveta a vesmíru. V lesíku za kukuričným polom stojí betonový stĺp ktorý tento stred označuje úplne presne. Kto to vypočítal a ak aktivity zastrešuje multiorganizácia 

Veľká Vrbovská

Kriak a všetko s tým spojené to sme mali možnosť sa dozvedieť od samotného pána brata a dozvedeli sme sa veru neuveriteľné veci. Toto bol ďalší neopakovateľný zážitok, ktorý odporúčam absolvovať každému, kto tento výnimočný festival navštívi. Budúci rok sú Vrbovské Vetry 6.7.2019 a teda ak máš rád uletenú zábavu, svojský humor s obrovským nadhľadom a samozrejme dobrú muziku tak si tento dátum už teraz poznač do kalendára červeným.

Jan IP