DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


utorok, 7. februára 2017

P.R.O.B.L.E,M.S. „Another Day“ LP 2015 (Doomtown Sounds, Static Age)

Opäť raz jeden z mnohých počinov tejto portlandskej party, no tentokrát výnimočne na veľkom formáte, ejkej druhý dlhohrajúci album. Ten prvý som síce sluchovodmi neprehnal, no tento je dostatočným zadosťučinením za moje čakanie po toľkých 7-palcových ochutnávkach. Motív obalu je parádny a isto dobre ukáže na trčikách. Len škoda, že neobsahuje žiadnu textovú prílohu, bo s pochopením hovoreného (kričaného) prejavu v ich materštine som mal vždy mierne problems.
Hudobne páni hneď v prvých troch songoch ukázali svoje rýchlostné rozpätie. Kým úvodná „Lucky“ sa nesie v rýchlejšom strednom tempe (ako väčšina songov, ktoré som doteraz počul na 7čkách), „You gonna die“ je skôr pomalšia záležitosť, zato stále riadne zemitá a drsná (ostatne, Bradly Battin nemá nejak extra sladký hlások, furt z neho páchne špinavá ulica), s ťahavými sólami. Poslednou vzorkou, je rýchla punkovica „Assume the worst“, ktorá sa podobá na staršie nahrávky z počiatkov tejto bandy. Ďalej už sa striedajú songy spadajúce do týchto troch kategórií, no jedno majú spoločné: ostré, rockové rytmické gitary s parádnymi vyhrávkami, melodickými sólami a skvelými basovými linkami. Nad tým všetkým Battinov krikospev. Jednoducho elementy, ktoré dokopy tvoria vlastnú značku. Ohromne rád mám dvojicu songov „Just another day“ (parádna, pochmúrna nálada daždivého dňa kdesi v priemyselnej zóne), ktorý zatvára stranu A a nasledujúca „Toothless man“ s namakanými riffmi, ktorá pekne graduje k záverečnej rýchlejšej časti. Neviem, kde títo chlapi berú toľko parádnych riffov, ale skoro westernový motív jak z Tarantinov7ch filmov v „I never learn“ je čosi neskutočné, ba až takmer dokonalé. Po nej nasledujúca „How we do“ je svieža punkovka s nemilosrdnými gitarami, ktorá dôstojne túto 10-položkovú zbierku uzatvára.
Tento ich drsný rock&roll-punk mi reže s každým počinom stále viac. Podobne, ako ma svojho času uchvátila tvorba brazilcov O Inimigo (a doteraz mi stále ohromne reže), spadol som aj do siete portlanďanov a čím viac sa trepem, tým som v nej pevnejšie chytený.

-Majto C.-

Žiadne komentáre: