DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


nedeľa, 29. januára 2017

UCHÁZÍM „Marnostroj“ LP 2011 (Papagájův Hlasatel Records)

Sypem si na hlavu popol, no túto kapelu som dlho trestuhodne obchádzal. Dokonca ani zmienka na obale platne Retroprotest (ich cover band) mnou nejak nepohla, aby som to napravil, no raz mi to nedalo a pustil som si na nete song. Isto je každému jasné, čo nasledovalo. Dostal som do rúk tento skvost a nemôžem sa ho poriadne nabažiť. Okrem skvelej muziky a tradičného bookletu s textami som dostal aj prílohu formátu A4 plnú poviedok a básní samotných autorov. Podobne ako samotná hudobná zložka, sú pekne uletené.
Hudba? Hneď úvod „Rezignace“ dáva tušiť, že nepôjde o rozjuchaný punčík, ale o podstatne temnejšiu záležitosť. V prvom momente mi napadlo spojenie apokalyptický hardcore, riadne agresívny, nekompromisný a znepokojivý. „O zvířatach a lidech“ pokračuje v nastolenom duchu, no je mierne šmrncnutá šialenstvom nletohradských Sebastian na debute „Sny o Marii“, no na rozdiel od nich je to menej metalové. Hneď ďalšia „Malá noční válka“ začne ľahšou emo-pasážou s melodickým spevom v duchu Pražského Výběru, ktorému kontruje hrubozrnný hrdelný ryk podobný Pípovmu v projekte Leprocide. „Odsouzeni k doživotí ve tmě“ mi celkovou výstavbou pripomína menej chaotický Michael´s Uncle, rovnako ako aj „Cyklofrenie“, v ktorej sa ozve jednoduchý punk rytmus, na ktorý sa vrstvia gitary a spevy. „Malá osobní revolta“ nasiakla okrem drsnosti aj avantgardné vplyvy Už Jsme Doma, ako v muzike, tak aj v spevoch, hlavne v druhej polovici songu. Prvú stranu uzatvára titulná „Marnostroj“ s parádnou atmosférou a decentnými gitarami, ktorá sa po skvelej emo-časti zmení v naliehavé burácanie a následné zrýchlenie, no ku koncu sa zas k slovu dostanú miernejšie časti, stále dostatočne výrazné. Pestrosťou aranží mi táto kapela asi najviac zaimponovala. Ich tvorba mi v každom momente pripomína niečo iné, no stále to robia dosť osobito a svojsky. Napríklad aj burácanie basy v „Kolovrat systému“, ktoré otvorí druhú stranu, je ako z albumov M.O.D. abo S.O.D.. Skončí riadnym chaosom. „Kdo se směje naposled“ si vypožičala od UJD rovno celú pasáž v strede, inak je to drsná jazda. V songu „Strach“ sa strieda Čokovský naťahovaný jakot s chrchlákom jak na starých demách Moriorr či na albume „Institut klinické smrti“ Torr, pekne ťahavým a hlbokým. Opäť množstvo zmien tempa a intenzity. Podobné zmeny sa nevyhli ani krátkej „Systém“ (psycho čisté gitary kontra drsné riffy) a v podstate žiadnej. Celý album je nimi vrchovato napchatý. „Řeka“ ma v strede príjemnú emo pasáž v duchu Esazlesa s hovoreným slovom na podklade decentných čistých gitár, ktorá je v silnom kontraste k drsnému zbytku. Toy-Dolls-ovskou gitarou odštartuje punkovica „Šalamoun“, kde tiež nechýbajú typické prvky Ucházím – zmeny a pestrosť. Záverečný „Styx“ už je len povestnou čerešničkou. Po decentných slohách a kričaných refrénoch ale príde pasáž, ktorú môžete počuť v songu „Exitus za 12 sekund“ na albume „Svit“ (2006) od The Switch, len trošku rýchlejšie zahraná a na rozdiel od originálu aj spievaná. Napriek tomu je to skvelý záver skvelého albumu.
No a kým som konečne popísal moje neopísateľné dojmy z tohto albumu, Papagáj už stihol vydať album nový, na ktorý už si brúsim zuby v najbližšom čase, bo verím, že táto banda ma nemôže sklamať.

-Majto C.-



Žiadne komentáre: