AGATHOCLES "Commerce To Mince" CD 2016 (Selfmadegod Rec.)

Agathocles je ako burina. Nezničí ich nič, nepodľahnú žiadnemu trendu, ale dookola si drtia ten svôj mince core . Pravdaže aj ich štýl prešiel premenou a vždy to záležalo pravdaže od zostavy, ktorá bývala vo vnútri kapely. Momentálne až ste videli AG po dlhom čase naživo, tak môžete len potvrdiť, že po slabom období, sú zase späť a ide im to ako za starých čias. Chrlenie splitiek neustalo a neustane asi nikdy, ale full albumov je už pomenej. A tak až sa naskytne príležitosť, tak mile rád chmatnem po ňom.
Nový album obsahuje rovno 35 skladieb z čoho je jedna coverka od Brazílských punkerov  Desnutricao. A od začiatku na vás vybalia spŕšku polminutových zásekov o sile jedného/dvoch riffov, ktoré prerušia nejakou pomalšou skladbou a zase späť. Žiadna zmena čo sa týka muziky, ktorú drhnú posledných asi 5 rokov. Nechápem však to, že keď na youtube sa objavila jedna skladba, ktorú vypustilo samotné štúdio Soundshape , tak zvuk znel až moc dobre na to, aby ho Ag vo finálnej verzii pravdaže nespríznili do podoby Japonských bordelov. Ale stále je to v pohode a celkovo to znie poriadne surovo, neotesane, teda presne , ako by mal grindcore vyzerať. Až ste fanúšik AG, tak neváhajte ani minutku. Až ste nad nimi zlomili už palicu, toto vás dotane späť do hry a až si taký ignorant, že si sa ich bál pustiť do svôjho života, tak to už teraz nerob. Ostaň si pri svojich jemných cuckaniciach, lebo toto ťa náhodou rozkope!!!
-Lepra-
BANDCAMP

Hobos, Zeit, Noviot Pochetok, D.F.F. – 11.11.2016 Trnava, Kubík

Prišiel piatok večer, skúška takticky presunutá na stredu, tak nič nestálo v ceste výprave do Trnavy. Cesta rýchla, krátka a nekomplikovaná, takmer až k miestu určenia, no lokalizovať ho nepomohla ani elektronicko-zavádzajúca jednotka, ktorú sme pre ten účel po chvíli spustili, no nakoniec sme sa tesne po siedmej dostali do správnej brány. Hneď za rohom tváre známe i neznáme. Boli sme medzi svojimi.

Hudobný večer otvoril s neuveriteľným, len štvrťhodinovým meškaním, punkový bard zo severu s gitarou v ruke, slnkom v duši a úsmevom na tvári. Tak vnímam Dášu už nejaký ten rok a jeho koncertné sety ma bavia stále viac. Každý jeden je jedinečný a neopakovateľný, bo Daša aktívne komunikuje s publikom a od toho sa odvíjajú aj jeho preslovy a mimohudobné vsuvky v piesňach. Tento večer patril celej nahrávke „Radšej sám ako v zlej spoločnosti“, ako aj piesňam z 5-splitu a nejakým starinkám. Set som si vychutnal sediac na gauči a bolo to viac ako príjemné, zábavné a osobité.

NOVIJOT POCHETOK

Po akustickom úvode nastúpili elektrické gitary v rukách macedónskych mladíkov NOVIJOT POCHETOK, ktorých už som pred časom videl a vtedy ma tiež naživo veľmi bavili. Iné to nebolo ani v Trnave a hoci priestorovo je Kubík menší ako bol Boogie bar, zvukovo to bolo oveľa lepšie, dokonca bolo aj spevy počuť, bicie nevynímajúc. Ich set bol pekne poskladaný, bo rýchle punkovice sa striedali s pomalšími a komplikovanejšími skladbami, ktoré miestami zaváňali príjemnou melanchóliou, ktorá sedela do jesennej atmosféry vonku, čo znelo viac ako dobre a stále bolo čo počúvať. Ako celok to bolo parádne zohraté aj pekne dvojhlasne odspievané gitarákmi, no mňa najviac zaujal bubeník, ktorý neplnil len úlohu motora kapely, ale svojou nápaditou hrou posúval už tak zaujímavú tvorbu bandy ešte vyššie. Ak sa tento sympatický kvintet rozhodne opäť zavítať do našich končín, isto si ich nenechám ujsť.

Potom sa pred nás postavila prvá štvorica z Benátok - ZEIT a začali nás rozbíjať na atómy svojím šialeným, chaotickým hardcorom, v ktorom ale zaznelo aj veľa melancholických emo-pasáží, ktoré mi režú najmä od francúzskych spolkov. Veľkým nedostatkom pre mňa však bolo, že chlapi neodhadli priestor a vypálili aparáty moc nahlas, tak bicie tamer úplne zanikali pod šialenou gitarou(napriek tomu nehorázne geniálnou) a burácajúcou basou. Škoda, bo keď som ho sledoval, hral tam miestami pekne šialené veci, ktoré moje dobré dojmy mohli len umocniť, takto bol môj zážitok len polovičný. Snáď budem mať možnosť vidieť toto peklo s lepším zvukom.

HOBOS

A na záver prišiel čas na kapelu, kvôli ktorej som sa ten večer nachádzal tam (jasné, že ma tam lákalo veľa iných dôvodov, no toto bol asi z tých väčších). Ďalšia benátska kapela HOBOS, ktorých album už nejaký ten čas vrcím na platňofóne a robím to rád. Podzemím zaburácal chrastivý, švédsky zvuk gitary a mne ubudlo minimálne 25 rokov, tak príjemný pocit na duši vyvolal ten „Entombed-feeling“, ktorý na mňa z tvorby týchto talianov vždy dýcha. Navyše sa polepšil aj zvuk, tak ich punkový metal, v ktorom sa Motorhead-ovská priamočiarosť dopĺňa so švédskymi riffmi, rozhýbal „dav“ až k takému besneniu, že som čakal, že si niekto aj ublíži v tom malom priestore. Výkony všetkých parádne, pekne vyvážený zvuk, že aj bicie skvelo zneli. Úplne s prehľadom odohratý, energický set, na ktorom jediným negatívom bolo, že skončil. Okrem vlastných songov zazneli aj pocty obom spomenutým bandám, čo len potvrdilo, že som naladený na správnu vlnovú dĺžku s kapelou a nehľadám v ich muzike niečo, čo tam nie je. Pekný výlet do minulosti. Samozrejmosťou bol nákup 7palcov, ktoré som ešte nevlastnil.

HOBOS

Po nákupoch už len lúčenie a cesta domov plný dojmov. Aj hustejšie by sa patrilo takéto čosi podnikať. Škoda, že som o tomto koncertnom miestečku nepočul skôr, bo je to relatívne blízko a je vcelku útulné.

-Majto C.-

fotky: Majto

THORWALD – Kolízie systému (2016, samovydanie, 20:28)

THORWALD sú tu už nejaké roky, postíhali všeličo, hlavne vývoj v rámci žánru, od grind/crustu cez patologický goregrind až po dnešnú podobu, ktorá z nich robí zrejme štýlovo najčistejšiu košickú grindovku. Čo si budeme hovoriť, OBLITERATE sú už kdesi inde, CRUENT sú viac gore a metal, nikoho iného významnejšieho a aktívneho tu od nás si momentálne nevybavujem. „Kolízie systému“ sú druhý dlhohrajúci album, s tými 20-minútami dlhohrajúci skôr na pomery grind/power violence. Zhruba tam sa Wurma (basa), Fuko (gitara), Miki a Bindi (vokály), dnes už aj s novým živým bubencom Kubom (KILLCHAIN) dostali a dá sa povedať, že prinajmenšom na Slovensku je to na prvú ligu. Osem skladieb a deviatka záverečný remix hitovky „Igor Liba“ od K4CID, nárez ako sa patrí. Chytľavý, dobre zahraný klasický náklepový grind tu a tam do powerviolence, citeľný dotyk švédskej školy ako napr. u vranovských SYSTEMIC DAMAGE a dva prekrikujúce sa zúrivé hlboké growly i vyššie reváky v slovenčine, nakladajúce debilite súčasného sveta. Zvuk z Tetradrotu je správne rezavý i drviaci, pri remixe si spomeniete aj na 90. roky a koketovanie extrémnych žánrov s elektronikou a industrialom. Kvalita, dá sa zadarmo stiahnuť, a údajne by mal byť aj vinyl, CD myslím bude určite.

Martin Lukáč

BANDCAMP

MAJSTER KAT „Memento“ LP 2015 (Support Underground Records)

Toto je zas jedna z „obetí“ mojej lajdáckosti. Už je to asi rok, čo som si na koncerte zadovážil tento album na vinyle (cd verziu, ktorá vyšla rok pred ňou som nezháňal), aj som ho poctivo preháňal sluchovodmi, aj som sám seba presviedčal, že konečne o ňom čosi napíšem. Rok v prdeli a ja tu smoklím trápne žvásty o ničom. Poďme radšej k tomu podstatnému.

Obal je parádny – v takomto formáte tie obrázky vždy lepšie vyniknú. Len škoda písma v prílohe, bo na tom miestami svetlom podklade sa biele texty trošku strácajú. Našťastie poslucháč nie je odkázaný na prílohu a texty vychutná i tak, bo zrorumiteľnosť spevu im nedovolí zaniknúť pod muzikou.

Po tom, čo sa ihla vnorí do drážok, začne to najúžasnejšie intro, aké som kedy počul, v podobe songu „Úsvit“. Tá harmónia akustickej gitary a fujary je čosi tak dokonalé... Hrozne ma to odrovná vždy, keď album počúvam. Hneď nasledujúca „Spoveď kňaza“ je perfektnou ukážkou, kam sa uberá kapela na tomto albume. Stále je to thrash metal, dravý a surový, no zároveň technickejší a melodickejší ako v minulosti. Priznávam, že mi nejaký čas trvalo, kým som si ho naplno začal vychutnávať, bo som opäť čakal surový náklad ako kedysi. Namiesto toho na mňa spustili prepracované kompozície plné skvelých pasáží a melódií. Na takýto náklad som nebol pripravený. Hoci ani v minulosti nepatrili songy Majster Kat k primitívnym odrhovačkám postavených na pár drsných riffoch s tupým, uštekaným spevom, veci, čo sa linú z tohto nosiča sú nadupané nápadmi vrchovato. Mierne pomalšie a menej priamočiaro, zato rôznorodo a s množstvom citu a kumštu. Značný pokrok urobil aj Slymák v práci s hlasom. Už nepočujete len jakot jak na starých albumoch Living Death či Necronomicon, ale drsný, chrapľavý spev (parádne spracovaný a značne melodický napr. v „Kto si bez viny“, či „Zlo v nás“, ale aj „Na smetisku civilizácie“), no stará farba z debutu sa miestami objaví. V tradícii albumu „Svätá zvrhlosť“, kde sa tiež pomedzi tvrdé songy prepletali príjemné, akustické inštrumentálky, pokračujú hlavostínači aj na Memente. Tu v podobe spomínanej parádičky „Úsvit“ a prvú stranu uzatvárajúcej „Hodnoty“ so sólom plným vášne a jemným klávesovým podkladom, čím mi trochu pripomína Griglákove muzicírovanie na dávnom albume „Simile“ Fermaty. No akustická gitara sa objaví aj v kombinácii s tvrdými gitarami napr. v songu „Zlo v nás“, kde to znie osviežujúco a vytvára to pekný kontrast. Inak, sóla sú skvelé vo všetkých skladbách. Pekne vygradované a plné chytľavosti. Nečakajte žiadne naháňanie nezmyselných tónov po hmatníku. Napr. v takej „Zvony“ hraničia až s genialitou a v jednom momente mám dojem, že počúvam album Kinga Diamonda, toľko melódií sa naraz prediera do duše, že až nadnáša. Parádička. No parádny je aj záver albumu v podobe košatej „Na smetisku civilizácie“ s jemným, akustickým úvodom a prednesom hosťujúceho Borisa (Catrastrofy), cez pokračovanie s príjemnými sólami, doplnené jemným akustickým brnkotom, flažoletmi a speváckym duetom Slymáka s Mariánom Greksom, (nápad urobiť text ako dialóg Stvoriteľa s Diablom bol excelentný) až po vystupňovaný súboj hlasov v rýchlej thrash-rezačke, aby sa po spomalovačke predrala k záverečnému vybrnkávaniu, sólovaniu a Borisovej deklamácii textu. Po basovom sóličku (nie prvom na tomto albume) už len ticho a následné otočenie placky a znovu „Úsvit“. Pustiť si „Memento“ len raz sa jednoducho nedá. Je to naozaj vydarené a ucelené dielo, ktoré ani po roku nenudí a stále tam objavujem niečo nové. Chlapi dokázali, že svoje remeslo naozaj ovládajú a je možné hrať starý thrash metal aj dnes s vlastnou tvárou, bez kopírovania známych mien tohto žánru.

-Majto C.-