Nie je
veľa emo-corových kapiel v mojej zbierke, tak nahrávky
každej z nich potom otáčam dlhšie, kým sa jej nabažím.
Inak tomu nie je ani pri sedmičke dnes už odumretej pražskej party
Palahniuk. Vo svojej tvorbe kombinujú punkovú priamočarosť
s emotívnym nábojom (hlavne v speve), tak môžeme počuť
svižné tempo pod burácajúcou gitarou a do toho spev v duchu
melodickejších partov Esazlesa či Ravelin 7 a vzápätí
nejakú parádnu melodickú vyhrávku, alebo žblnkotajúcu gitaru
nad jednoduchou basovou linkou. Ťažko je mi vyzdvihnúť niektorý
zo štvorice songov, bo mám tento materiál rád ako celok a všetky
4 sa dobre dopĺňajú. Možno B-čko otvárajúci „Probuzení“,
ktorý prestrieda tempá aj intenzitu. Chvíľami znie ako Hanba,
chvíľami Sugartown Cabaret, potom Ravelin 7, pasáž strieda pasáž
a jeho najväčším negatívom je, že keď už ste riadne
namlsaní, zrazu skončí. Hoci aj záverečný song „Minulost“
je excelentný, no už nedokáže ukojiť ten hlad. Nezostáva iné,
len platňu otočiť a dať to celé znovu. Osobitnou kapitolou
sú texty – hoci neviem úplne presne popísať ich zmysel, no
vyvolávajú vo mne vlastné obrazy a významy a to je
možno ich cieľom. Každopádne sú zaujímavé a plné obrazov
a myšlienok. Je škoda, že kapela ako Palahniuk skončila.
Nezostáva iné, len si počkať na posmrtnú poslednú nahrávku
a na nové pôsobiská jej členov. A stále dokola sa
ládovať krysami.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára