Asi tak
pred rokom a pol som absolvoval jeden prečudesne pokombinovaný,
no napriek tomu parádne fungujúci, koncert v trenčianskom
Lúči, kde vo mne asi najviac zarezonovala tvorba tejto kanadskej
skorodievčenskej formácie. Tam som, pod dojmom ich strhujúceho
setu, od nich skúpil všetky nahrávky, ktoré aktuálne mali
v ponuke. A hoci nahrávkam chýba ten vizuálny efekt
z ich setu, živelnosť a dravosť zostala. „Sorry“ je
druhým albumom punk-partičky z Vancouveru a musím
povedať, že sa mi pozdáva asi najviac. Oproti predošlým veciam
je oveľa vyzretejší a hoci ani tie nie sú na zahodenie
a ponúkajú množstvo zaujímavých momentov, tento album je na
jedno zhltnutie. Je jedno, či práve hrá „Bag“ s naliehavým
vokálom Mish Way v slohách a parádnymi hlbšími vokálmi
v refrénoch, alebo album otvárajúca dravá „Take the
mirror“, či znepokojivým riffom začínajúcu „I rot“, alebo
moja najobľúbenejšia „The bad way“, či skoro až obskúrnym
gitarovým riffom jak z pradávneho „Seven churches“
thrasherov Possessed obdarená „Thick lip“. Je tu množstvo
skvelých pasáží a čo ma veľmi prekvapilo, ako parádne
znie kombinácia jednoduchých, minimalistických bicích
a jednoduchej basovej linky s osobitým, košatým,
psychedelickým štýlom hry gitaráka Kennetha. Dobre je to
počuteľné napr. v jednom z najlepších songov „Glue“
kde na jednoduchej, účelnej rytmike vyrážajú ozdoby jeho gitary
a skvelo sa dopĺňajú s Mishiným prejavom.
Kanadská
scéna opäť raz dokazuje, že kapely odtiaľ sa stále budú
vyznačovať osobitým prístupom a odlišným vyznením ako
kapely zbytku sveta. Tak po NoMeansNo, Voivod či D.O.A. mám ďalšiu
kapelku, ktorú budem sledovať aj naďalej, bo ich tvorba má
napriek trojštvrtinovému ženskému obsadeniu velikánske gule...
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára