Štastný nový rok!!

V mene celej redakcie, Vám prajeme šťastný, pokojný a zdravý nový rok.Nech Vás nachádza len dobrá a poctivá muzika a nech vás obchádzajú módne trendy . Počúvajte hlas vašeho svedomia  a srdca a nie hlasy politikov, farárov, vodcov a inej nepotrebnej verbeže tohoto sveta. NA ZDRAVIE!!!

URSUT "Dårarnas Paradis" CD (samovydanie)

Boha jeho.Švédsko.HCpunk. Reku dám, či motyka vystrelí alebo sa budem musieť utápať v technickej dokonalosti a emotívnými kokotinami.A čo sa stalo? Motyka vystrelila!! Kokos toto je jazda jak hrom. 14 pieseniek obsahuje tento album a nedá vám vydýchnúť ani na minutku. Totálne po krk naplnený energiou .Tempo sa nesie vo fakt rýchlom slede, ktoré v posledných rokoch, nie je až tak typické na tento štýl.Do toho dajte fakt perfektný zvuk, ktorému (aspoň pre mňa osobne) kraľuje agresívny zvuk bass gitary. Neviem o tomto nič povedať, len si to púštať znova a znova. Vieme že Škandinávia plodí len a len kvalitku , ale priznajme si že v poslednom čase práve rýchlosť kapiel ide do úzadia a do popredia sa dostávajú emotívne,krvácajúce, dievčatkovské melódie. Tuto to nenajdete. Len číra a kvalitná, rýchla, agresivita! Presne o tomto by mal byť HC/Punk! Paráda!!!!
-Lepra-
http://www.ursut.se/
BANDCAMP

IDIOT TALK „S/T“ 7“EP 2011 (Build Me A Bomb Records)

Od gitaráka z Confusion som okrem singlu a platne Youth Avoiders kúpil aj singel a platňu Idiot Talk (vraj jeho najobľúbenejšia domáca kapela súčasnosti)... Keď som si Idiotov prvýkrát pustil, tak som sa trochu aj čudoval, bo oproti Youth Avoiders bol ich sound oveľa neučesanejší a celkovo prejav bol absolútne punkovejší, vrátane flegmatického hlasového prejavu, ktorý bol tak typický pre 80s UK vlnu punku. No čím viac som to počúval, tým viac si to podmaňovalo aj mňa, hoci to trvalo omnoho dlhšie jako při Avoideroch…

Od prvých momentov úvodnej „Where is the fun?“ je každému jasné, že toto je odpoveď dnešnej generácie na druhú vlnu punku ako sa patrí a so všetkými náležitosťami. Rýchly nekompromisný song, ostrý zvuk mierne skreslenej gitary, do toho buble basa a bicie klepocú ako keby ani nazvučené neboli a zosnímal ich len priestorový mikrofón zavesený kdesi v strede miestnosti, spev náležite flegmatický a hrubozrnný šmirgľoidný, ale parádne pasujúci do celkového prejavu kapely. Takmer bez pauzy sa napájajúci „Keep your cross“ je mierne v pomalšom tempe, no rovnako nekompromisný ako song úvodný, no tretí „Fixie bike“ je zas neúprosná priamočiara nakladačka. B-čko otvorí pomalšia „Payback“ a kolekciu uzavrie tempovo podobná „Punk is the new black“, ktorý je svojou skoro dvojminutovou hracou dobou najdlhším songom singla. Nie je tu žiaden hit – všetky fungujú samostatne, všetky sú rovnocenné, nech si pustíte hociktorý z nich, stále je to len surový 80-kový punk as fuck, ktorý buď milujete, abo si vys.... Asi tak...

-Majto C.-

REFLECTIONS OF INTERNAL RAIN / DEER IN THE HEADLIGHTS „split“ LP 2011 (Good Samaritan Records)

Toto splitko som vybral z poličky asi po polroku a veruže som ho zas párkrát vyzvŕtal, ako keď som ho po minuloročnom Ffude-e doniesol domov. Balkánske kapely skrátka stále tešia moje sluchovody kvalitnou produkciou.

Z A-strany o priazeň bojujú srbi REFLECTIONS OF INTERNAL RAIN, ktorí už tiež mali možnosť predviesť svoj set v Seredi. Ich mierne nametalovatelý crust-hardcore s ujačaným vokálom fungoval skvelo na pódiu a parádne funguje aj z drážok albumu. Miestami mi to vzdialene pripomína švédskych At the Gates (asi spôsobené tou kombináciou hysterického vokálu a melodických zdvojených gitár a rýchlych bicích), najviac asi v štvrtom songu „Flashes of ease“, ale celkovo sa ich muzika dobre vstrebáva – je to rýchle, plné melódií, pritom stále dostatočne tvrdé a má to v sebe dostatok zaujímavých momentov – dobrým príkladom je napr. posledný song „Answers“ plný rôznorodých pasáží (a že sa ich tam, vzhľadom na 5-minútovú dĺžku, vošlo). Škoda, že okrem tejto starej nahrávky nemám žiadnu ďalšiu z produkcie týchto srbských mladíkov...

To z B-strany znejúci DEER IN THE HEADLIGHTS z Bosny a Herzegoviny sa tiež veruže nedali zahanbiť. Aj ich produkcia je mierne líznutá crustom a ich hardcore so ženským hrdlom znie veruže dosť dobre. 8 songov, ktoré sa tiež vyznačujú značnou melodikou gitár a hoci sú ich skladby priamočiarejšie ako u srbov, aj DITH dosť pracujú s tempom a neznejú jednotvárne. A Milica má skrátka v hrdle pekne chorého krkavca. Nie je to síce až taká ukrutnosť ako napr. Gattaca, ale tiež sa to dobre počúva a možno sa časom k úrovni tvorby čechov aj priblížia. Zatiaľ to síce ešte neznie dokonalo, no napr. taká „Black eye“ znie nadmieru zaujímavo a vyzreto, rovnako ako posledná „Story ´till the end“ – bosniakom to skrátka v pomalších tempách viac svedčí a tu sa to naplno prejavilo, čo mi vždy hneď po „čiernom oku“ nasledujúca „Basement of memories“, hraná prevažne v rýchlych tempách, len potvrdzuje. Napriek všetkým výhradám sa to stále do uší derie dobre a ani ten rok a pol, odkedy to mám doma, tomu neubral na príťažlivosti a stále si to v pohode celé s chuťou vypočujem...

-Majto C.-

ROIR: https://www.youtube.com/watch?v=wjzsByYpQeY

DITH: https://www.youtube.com/watch?v=uyFcAXTxpsc

BLANK „Calix“ LP 2012 (Fucking Kill Records)

Po mojom objavení tohto malého nemeckého vydavateľstva, resp. jeho zamerania na balkánsku scénu (ale aj domácu, nemeckú), skúsil som aj tento titul a hoci to bol pre mňa dlhý čas dosť tvrdý oriešok, nakoniec som rád, že som to po prvom vypočutí nevzdal a neponúkol niekomu pod cenu. Tvorba týchto germánov ma časom skrátka chytila na správnych miestach...

Po úvodnom intre sa ozve burácanie gitary a crustoidný náklep so zúrivým revaným vokálom, no tempo sa rýchlo zmení do stredného a ozvú sa aj kričané zbory, aby sa o záverečné momenty postarali sekané gitarové riffy a pomalé bicie za neustáleho revu. Druhá „The abyss“ ide hneď od začiatku v duchu miernejších temp a podivne drsnej atmosféry, no ešte väčšia temnota príde s treťou „Turme“, ktorá začne vybrnkávaným úvodom, za ktorým nasleduje temne rifujúca gitara, pomalé komplikovanejšie rytmy vyklepávajúce bicie a ten rev, čo doprevádza túto skvelú muziku – dokopy to pôsobí až devastujúco. Úplne až mrazí z tohto songu. V podobnom tempe i duchu sa nesie aj posledná na A-strane „Folgen“ (no ešte predtým okolo preletí poväčšinou v klasickom crust tempe odohratá „Totenwache“), pri ktorej si vždy uvedomím, že keby nemali Blank rýchlejšie songy a tak agresívny vokál, tak by ich tvorba mala veľmi blízko ku kapelke Kurort, ktorých mám mimochodom tiež v obľube pre ich neuchopiteľnosť a atmosferiku. A temnota vás zavalí aj po obrátení bielej platne a nedá vydýchnuť. Či už je to hneď úvodná „Rotten kingdom“, ktorá ku koncu na pár chvíľ prekvapivo zrýchli, alebo hneď nasledujúca temnota „Fussvolk“, ktorá drása svojou naliehavosťou, či záverečná „The chalice“, ktorá síce odštartuje správne crustopalným tempom, no po chvíli sa zmení na ťaživú rúbanicu, ktorá prejde do lomozu pripomínajúceho štartujúce lietadlo. Jediným rýchlostným spestrením je tak, na B-čku tretia, „Bruch“, ktorá je s prekvapivou (skoro až grindovou) klepanicou aj najrýchlejšou položkou albumu. To jednoducho celé treba počuť. A nie raz, ani dvakrát – toto je muzika na veľa počutí, kým jej úplne prepadnete, ale potom dokáže pekne odmeňovať...

-Majto C.-

BANDCAMP

https://www.youtube.com/watch?v=LW9NlICv0WI

BEST OF 2013

Takže asi ako každá správna redakcia aj my sme sa rozhodli (teda ostatný to dostali príkazom), že urobíme si aj my rekapituláciu, toho najlepšieho, čo sme stretli v našich ušiach v roku 2013! Takže tu máte rebríček našich nahrávok, ktoré podľa nás v roku 2013, nám najlepšie obšťastňovali, naše úšné mazivo:

LEPRA (Bez poradia):

CONTROLLED EXISTENCE /ALEA ACTA EST split 7"EP
JAKUBYSKO / PASKUDA split 12"LP
MOTORHEAD "Aftershock" CD
GHOST B.C. "Infestissuman" LP
MINISTRY "From Beer To Eternity" CD
BLACK BONED ANGEL "The End" CD

JanIP (Bez poradia):

WARFUCK "The Weak And The Wicked" LP
TRIAC / DISCIPLE OF CHRIST split LP
SAY WHY / SHEEVA YOGA split 10"LP
JAKUBYSKO / PASKUDA split LP
CHIENS "Vulture Are Or Future" 10"LP
CONTROLLED EXISTENCE / ALEA IACTA EST split 7"EP

RadoKAZ (Bez Poradia):

SETE STAR SEPT "Visceral Tavern"  LP
NICK CAVE & THE BAD SEEDS "Push The Sky Away"  LP
 GHOST‎ "Infestissumam"  LP
THE RITA " Escorting" 3LP
THE GOVL " Buzzbox" 7"
DEAD CAN DANCE "In concert"  3LP

Majto (bez poradia) :

YOUTH AVOIDERS - s/t LP
UŠTKNI - Oči šelem/Protijed LP 
COMPLICITÉ CANDIDE Rouhat CD 
IBAKUSHA - Pandora LP 
DOPELORD - Magick Ritual LP
INNOXIA CORPORA / TELEFON- ... drát nad plotem splitLP

DOPELORD „Magick Rites“ LP 2013 (Heavy Metal Vomit Party)

Na prvý Twiggyho vydavateľský počin som čakal síce trošku dlhšie, no o to príjemnejšie potom bolo, keď sa mi konečne dostal do rúk. Parádna vec, počínajúc obalom, na ktorom prevláda čierno-zelená kombinácia, cez vinyl v rovnakej dvojfarebnej kombinácii, až po muziku na ňom zaznamenanú.

Pre mňa doposiaľ neznáme štvorčlenné teleso z poľskej Lubline, ktoré holduje 70-kovým psychedelickým albumom, mágii a bylinkám.

Čože za produkciu možno vypočuť na albume? ˇÚvodný song „The pentagram“ je ťaživá inštrumentálna kompozícia založená na dvoch dokola sa opakujúcich motívoch, no napriek tomu mi tých 6 minút nepripadá zbytočne strávených, práve naopak – spracovanie je tak magické, že takú myšlienku ani nepripúšťa... Nasledujúca „Ghost cargo from the bong“ začína ešte ťaživejším motívom v duchu starej tvorby Black sabbath, čo umocní moment, keď sa ozve spev – to je čistá kombinácia Ozzyho v 70s a Messiaha Marcolina, čiže vysoký ťahavý vokál umocňujúci pochmúrnu náladu muziky. Parádne je aj kvílivé sólo gitary, či mierne zahuhlaná basová vyhrávka, po ktorej song mierne pridá na tempe a ozve sa ďalšie gitarové sólo dofarbené wah-pedálom. Parádička. Nebudem rozoberať všetky songy a pripravovať vás o pôžitok z objavovania, len ešte bonznem, že úvodný riff s vyhrávkou v songu „Possessed“ otvárajúcom druhú stranu je akoby spod rúk Grega Mackintosha a Aarona Aedyho (veď viete, ktorí sú to – páni čo našli svoj Stratený raj...), potom tempo znovu zvolní a mazľavé riffy a kvílivý spev nás opäť strhnú do svojho objatia a kolíšu nás do bezvedomia. „Magick holocaust“ opantá hypnotickým, primitívnym, jednoakordovým motívom opakovaným do nemoty, do toho nevzrušivý spev v podobnom „rozsahu“ a monotónne bicie. Všetku tu jednoliatu masu na chvíľu naruší sólo, no po chvíli sa záhuba valí ďalej skrz útroby a strháva myseľ do neznáma... To treba počuť na vlastné uši, každý si nájde svoje obrazy záhuby a zmaru, čo robia tak fajnovo na duši... 6 songov heavy-stoner-doom-metalu, čo nenechajú nikoho chladným, alias rozpália aj chladnú mŕtvolu…

-Majto C.-

TYRELL´S OWL „Empathy Test“ CDr 2012 (Dzsukhell Rekords)

Keď som túto kapelu počul po prvýkrát pri ich februárovom vystúpení v Šali, sánka mi zaklopala na kľúčnych kostiach – absolútne dokonalý zážitok. Tam som od nich kúpil aj toto v A5-kovom euroobale zabalené cd, ku ktorému je priložená textová „knižka“ s textami v angličtine aj v rodnom jazyku, kde je aj vysvetlené pozadie názvu kapely, či jednotlivých textov – skvelá práca!

No podstatné je, čo je na ňom – z toho mi klepoce sánka ešte aj po takom čase – neskutočne výživný a našľapaný mix neocrustu a melodického hardcoru s množstvom premáknutých inštrumentálnych častí a dvomi pekne ochraptelými vokálmi. Už od prvého songu „Social prisoners“ (s mimoriadne mrazivým textom) kapela ukáže, čo od nej môžeme očakávať – prestrieda tempá, nálady, vokalisti okrem revu a škrekotu aj pohovoria, skrátka, jedno skvelé predstavenie za doprovodu dvoch skvelých gitár, zaujímavých bicích a basy plniacej svoje povinnosti hlbinným dunením pod gitarovou hradbou. Nasledujúci song sa po krátkom úvode prehupne do tradičného crust-tempa, no aj tu kapela občas zvolní, okrem gitarovej vyhrávky opäť dominujú skvelé vokály. Podobne je na tom aj tretia „Viharjelzés“, kde sa navyše objavia aj náznaky „čistého“ spevu, čo v tejto drsnej víchrici pôsobí maximálne spestrujúco. V predposlednej „Future is a too hollow dream“, ktorá začne rýchlym náklepom, no zhruba po minúte spomalí, sa v záverečnej časti, okrem dvoch prekrývajúcich sa mužských hlasov, zjaví čistý ženský spev (vzdialene farbou pripomínajúci Anneke Van Giersbergen) – pekná pasáž. No napriek nesporným kvalitámn všetkých songov, pre mňa je vrcholom tejto nahrávky záverečný „As the night comes“. Po melodickom úvode nastúpi crust klepanica, no tradične je vystriedaná pomalšou časťou. Skvelá je hlavne pasáž, keď po krátkom tichu začne gitara súkať drsný riff a druhá do toho hrá jednoduchú vyhrávočku, načo zas nastúpia oba vokály a bubeník pridá svoje skvelé party – pod celou tou hlučnou stenou počuť v závere aj decentnú klávesovú plochu – jednoducho nádhera...

Pre milovníkov neocrustovíc povinnosťou, ako aj pre ľudí, čo radi muziku hranú mierne komplikovanejšie. Už nech je vonku to dlhosľubované splitko s The Citadel!!!

-Majto C.-

http://tyrellsowl.bandcamp.com/

IRON REAGAN "Worse Than Dead" CD 2013 (Magic Bullet/A 389)

Keď si myslíte, že Municipal Waste je retro thrash kapela, tak to ste asi nepočuli ešte ich bočák IRON REAGAN. Projekt poskladaný z ľudí, čo už majú svoje skúsenosti z viac menej známych a neznámych spolkov, ktorému kraľuje Tony Forresta (Municipal Waste) ako vokalista. Povedali si, že položia poklonu všetkým starým a podotýkam, kurva dobrým thrash kapelám zo začiatku 90tych rokov a tak do jedného mixéra nahádzali to najlepšie od kapiel ako Nuclear Assault,D.R.I., S.O.D.,Cryptic Slaughter a výsledný koktail, je 19 úderných, svižných ale v neposlednom rade, poriadne špinavo znejúcich tharshcore vypaľovákov. Absolútne retro a keby mi niekto tvrdil, že toto bolo nahraté v roku 1993 ale z nejakého dôvodu to nevyšlo nikde, až teraz, tak mu to bez podozrenia zožeriem aj s navijákom. Páči sa mi to určite lepšie ako povedzme spomínaný Municipal Waste , lebo ešte tento projekt nie je zaťažený nejakým dlhom voči vydavateľstvu a fanúšikom, ale len si tak z dobrej vôle sadne partia kamošov a brnkajú to, čo ich baví. A presne to cítim z tejto muziky. V pláne je už aj split z Exhumed, tak sa normálne teším!
-Lepra-
BANDCAMP

HANBA „IIII“ MC 2013 (Skaven Records)

Na poslednej akcii v Šali som do rúk dostal kazetu, že či by som na ňu nenapísal recenziu. Chvíľu som si doma lámal hlavu, že ako ju vypočuť, bo všetky zariadenia na kazety už mám mimo prevádzky, no našiel som materiál na vypočutie na sieti....

A je to teda vec – ostatne, o kapele, na ktorej sa podieľa Banán som teda pochybnosti nemal. Oproti jeho predošlým pôsobiskám (Balaclava, no najmä Lahar) je Hanba v miernejších a melodickejších vodách a to ako hudobne, tak aj jeho vokálny prejav je tomu prispôsobený. Hneď od úvodných tónov prvého songu je v ponuke rinčivý zvuk gitár, ako zo začiatku 80s v Amerike, striedajú sa tempá, objaví sa príjemná vyhrávka – no šupa hneď od začiatku. Druhý song „Nová příležitost“ nekompromisne rozdrbe ksicht hneď v úvode a preletí hlavou nehoráznym tempom, ktoré sa do stredného zmení až v záverečnom refréne. Rovnako je to aj u songu „Černý kafe pro černý duše“ – absolútne skvelý oldskúlik, čo ja rád. Záverečná „Stopy“ začne príjemnou melodickou vyhrávkou gitary, stredným tempom (ktoré vydrží po celý čas) a je opatrená fajn textom (šak Banán...), celá má takú zvláštnu melancholickú atmosféru, že ma na jej konci mrzí, že je ticho. Nezostáva iné, len pustiť a počúvať znova - dal som to hneď na prvý pokus po sebe 10x a zakaždým to počúvam niekoľkokrát po sebe a stále to funguje.

Kto si potrpí na melodický punk-hardcore starého amerického strihu s fajn textami, nemal by váhať. Skvelý materiálik, ktorý by niekto mohol aj na čiernej 7-palcovke vydať. Ešte jeden dopad na mňa mala táto kazeta – normálne som po nete začal pátrať po nejakom kazeťáku – veď v krabiciach pod posteľou mi ich leží pár stoviek...

-Majto C.-

http://hanba.bandcamp.com/

TENDENCIE "Farbika na Umelú Nákazu" 10"LP (Samovydanie)

Uf. Docela ma, náš redakčný kolega Majto s touto ich nahrávkou prekvapil. Chlapci po tridsiatke, keď už človek vie, čo bude robiť a ako sa rozhodli, že si založia kapelu, kde budú hrať, to čo sa im páči a navyše si to pekne vydajú sami. Paráda. takto by to malo byť! Takže kapelka TENDENCIE sa rozhodla, že bude hrať ten mix punk/HC s textami v rodnej reči. U tohoto štýlu pravdaže na prvom mieste sú texty.No a tie sú už vyzreté celkom dosť a navyše do toho poriadne refrény hulákané v zbore. Zvuk je celkom metalový, čo robí práve to, že to zaraďujeme do škatuľky Hard Core. Svižné rytmy, občas rýchle, občas skákavé, rezavá gitara, ktorá sa nebojí aj vybrnkávať, chrapľavý vokál, ktorému je všetko rozumieť, dobré refrény. Nemám tomu čo vytknúť a to ešte k tomu prirátam kvalitný obal, texty (aj v angličtine) aj s vysvetlením, čo majú na mysli v tom ktorom texte práve a navyše  aj download kód k tomu. Hitovka? Je ich viac, mne utkvela punková vypaľovačka  "Byť sám Sebou".Voľakedy som počúval dosť husto tento štýl, až mi ho raz znechutil jeden ezoterický punk biznismen, keď na svojom labeli chrlil jednu dedinskú somarinu za druhou a tak je na čase obnoviť lásku k úprimnému DIY HC/Punk štýlu a Tendencie je k tomu skvelý štart. Kvalita za rozumnú cenu!
-Lepra-
Bandcamp
Bandzone

ABORTION, CHAPPA´AI, ALEA IACTA EST, DARCHAIC, SEDEM MINÚT STRACHU, TRANZ - 7.12.2013 Šaľa, klub Peklo

S najhlučnejšou rodinkou, Marekom a Jankou Marchinovcami sa v poslednej dobe stretávame celkom často. Spolupráca s nimi je pre nás vždy skvelý zážitok a zábava. Keďže celé toto spojenie berieme ako takú dlhodobú kolaboráciu, tak sme sa rozhodli dať dokopy názvy oboch spolkov a po prvý krát tak oficiálne vystupujeme ako Sedem Supraphon Minút Family Strachu. Do Šale nás pozval Atila, spevák Alea Iacta Est, ktorý koncert robil spoločne s kamošmi pod hlavičkou Ice Nine Crew. Toto bol pre nás s Rišom a Radom jubilejný 20 koncert a bol takmer na deň presne rok po prvom koncerte. Celou cestou nám fičí snehová mela, zato v Šali o snehu poriadne ani nepočuli, cesty sú suché a je aj citeľne teplejšie. Darmo, sme na juhu. Klub Peklo hľadáme s maličkými problémami no nakoniec sme po Jarkovej telefónnej navigácii trafili na miesto, kde nás už očakávala grindová delegácia z Galanaty a Budapešti. Dávam si hneď prvé a ako šofér zároveň aj posledné pivo a tlačíme do seba výborné vega žrádlo ktoré pripravil Tomáš s manželkou. Motám sa po pekle a stretávam celkom dosť ľudí, ktorých som naposledy videl v Seredi na Fudd feste a tak je fajn ich zase takto pokope stretnúť. Maďarské komando Chappa´ ai to hneď z úvodu odpálili nekompromisným noise grind námrdom. Toto bol poriadny záber uši. Všimol som si pár nechápavých pohľadov, ktoré sa snažili v hlave dedukovať a hľadať v tejto mase aspoň kúsok melódie no márne. Tu nebol priestor na chvíľku ticha. Asi v polovici ich setu to Rado nevydržal a zareval si spoločne s nimi do pripraveného megafónu. Jediná vec, ktorá mi trochu u nich vadila bola dievčina, ktorá tu bola ako záskok za jedného z členov. Obsluhovala krabičky a starala sa o špinavý podmaz, pričom iba tak sucho postávala, krútila gombíkmi na efektoch a tvárila sa akoby ju to ani moc nebavilo. Tranz to mali po maďarskom tornáde poriadne ťažké. Mohli sa snažiť ako chceli ale ich punk / hard core znel po tejto hlukovej stene trochu sucho. Tým nechcem povedať, že by to bolo zlé, ale mne to proste znelo potichu, akoby hrali bez bustra. Niektoré skladby boli celkom svižné punkovačky, pri ktorých prvý odvážlivci zahodili svoj ostych a spustili svoje pohybové kreácie. Bonusom na vrch bola koverka Ace of spades od motorovej hlavy. Skoro domáci Alea Iacta Est nenechávajú nič náhode. Z tejto ešte pred nedávnom nenápadnej kapielky sa zrodila zúrivá grindová šelma, ktorá nemá problém roztrhať v zuboch všetko naokolo. Crustové pasáže striedajú rýchle klepačky a grindové rúbanice. Je cítiť, že kapela tu má vytvorené slušné zázemie a atmosféra hustne. Parádny mazec!!!!!! Na pódiu ich striedajú ďalší Galanťania, Darchaic. Kuna, ktorého môžete poznať z Dogma inc. si stavia mikrofón do stredu priamo pred publikum a spúšťajú metalický bes reznutí trashom, HC a štipkou death metalu. Chvíľkami mi to pripomína Hypocrisy. Zvuk je trochu rozhádzaný a nezrozumiteľný čo pri ich technickej stavbe skladieb občas splýva v jednu masu. Zhruba polku ich setu vynechávam a neskôr si všímam, že nie som jediný kto to nevydržal do konca. Abortion vidím naživo už tristošesťdesiatpäťtisíci krát no stále ma to baví. Lepra rozpúšťa háro a už to začína. Od začiatku to má šmrnc a skvelý spád, vôbec sa s tým tak ako vždy nejebú a rúbu jednu hitovku za druhou. Mirči odhodil z bicej súpravy všetky zbytočnosti ako sú prechody alebo kotol a rytmičáku dáva poriadne nafrak. Obecenstvo sa v momente dostáva do varu. Rinčí sklo, hrozí sa rukami, točia sa vlasaté vrtule, všade po zemi je porozlievane pivo a všetci traja potrati majú na tvárach blažený výraz spokojnosti a radosti. Po Abortion je tu čas pre nás, Sedem Supraphon Minút Family Strachu. Úvod prenechávame Marekovi a Janke. Tí nahodení vo svojich typických maskách spúšťajú analógový ušný teror. Marek brúsi na starí odretý vysávač, zatiaľ čo Janka fidliká na pílu. Kurva toto nevidíš nikde inde!!!!! Dávame na hlavy sieťky z cibule a pridávame sa už k tak poriadnemu rachotu. Všetko čo nasleduje potom sa mi zlialo do kopy. Pamätám si len niekde pri konci ako Rado skončil na rukách ale inak nič. Po koncerte pobalíme veci do kári a po spoločnej fotosešn vyrážame domov. Veľká vďaka Atilovi a Ice Nine crew za výborný večierok.

JanIP

Na úvod by som napísal v podstate to isté čo Jano, tak idem rovno k muzike. Chappa´ ai mali na tento jeden koncert náhradou za kybermana nejakú kočku čo krútila bústre, nekrútila ich síce tak presvedčivo ako dajme tomu kamoš Drén naživo onehdá vo Fuge (pecka!), ale čiste hlukovo to aspoň mne do toho ich nátresku sadlo lepšie než ich bežný kompjuterový pazvuk. No a dnes večer ten svoj celý maras ansábel vyhulili do úplného maxima a ja som to totálne žral, najlepší živák čo som ich videl, možno by som trochu preriedil tie pomalé pasáže, ale inak parádny megahluk! Potom hral kto ... hm, sory meno som zabudol, pamätám, že to nebolo zlé, ale chýbal tomu trochu nápad, iskra, chytil som nejakú dobrú pieseň možno dve, slušný Motorhead niekde na záver, ok. Ďalšia kapela idú Alea Iacta Est, dobrý grind, mocný zvuk, šecko porádku sú to starí profíci, len ja som tento večer dáky rozladený kôli tomu, že držím pohotovosť v práci a otravujú ma len taký fukot, tak to sledujem len tak okrajom a moc si to neužívam. Po Aleákoch to vzdávam a idem do auta, do tej kosy, skúsiť trochu spať. Neviem kto ma prišiel zobudiť na Abortion, celý mrzutý a zmrznutý s jedinou vecou v hlave: „ako by som z tadeto nenápadne zdrhol? “ hrkocem dolu na Lepru & co. s predsavzatím: „vzpamätaj sa!“. Jedno dve pivá a pomaly sa vraciam z hibernácie a Abortion hrajú dobre ako vždy, radosť pozerať túto chásku. Furt sa mi ale strašne nechce hrať, fakt mrzutý večer. Nakoniec sa mi ale ako na just hralo perfektne, užil som si to, aj zvyšok nášho komanda bol spokojný, vďaka za koncert Šaľa a skvostné jedlo, sory za suchý report, ale nemám rád akcie keď mám pohotovosť v práci a musím byť ako na špagáte zabitý na telefóne. 

-RadoKAZ-

 

Ako plnohodnotne a príjemne tráviť sobotný večer? Ja mám na to poväčšinou len jeden recept: koncert a stretnutie s kamošmi. Tak som sa aj ten sobotný večer prekĺzal do Šale na mojom minivoze, jak Majtuláš – len červená čiapka mi chýbala. Ešte som cestou v Seredi vyzdvihol tamojšiu osádku, aby sme boli správna nádielková parta...

V Pekle už sa nachádzalo zopár osôb (ak nerátam organizátorov) známejšieho charakteru, ako píšúci a tlčúci kolege Janči, či borci zo skoromiestnej Aley...

Po zápalistých debatách rôznych tém a charakterov sa spustila aj produkcia. Pre mňa prekvapivo začínali budapeštianski hostia CHAPPA´AI, no narovinu poviem, že ich tvorba ma neoslnila. V zostave bicie, basa a slečna s krabičkami + vokál by sa dali narobiť divy, no všetko zabil zvuk – bolo počuť len kvíliace krabičky a duniacu skreslenú basu... Škoda, bo demo znie nádejne...

Po nich sa na pódium postavila trojica z Hurbanova, aka TRANZ a snažili sa rozprúdiť krv prizerajúcich svojím divokým punkom, ktorý mi pripadal taký tradičný slovenský zo začiatku 90s so všetkým čo k tomu patrí – jednoduché songy, mierne nathrashovatelá gitara, ukričaný vokál. Toto však nepovažujem za ich handicap – práve naopak, ja som mal tie kapelky rád a ani set TRANZ ma neurazil, len mal isté rezervy po zvukovej stránke – všetko znelo tak nemastno-neslano (najmä gitara znela jak bezzubá píla), čo je možno škoda...

Keď spustili svoj mlynček chlopaci z ALEA IACTA EST, dúfal som, že zvuk sa zlepší, no stalo sa len čiastočne – gitary síce pekne rezali a Atilov škrekot dobre vynikal, no nejak úplne zanikla Tomiho basa a čiastočne aj Šaňove namakané bicie (aspoň som tešil oko pozorovaním jeho hry – to neomrzí)... Veľká škoda, bo som ich počul s lepším zvukom a to bol vždy iný masaker...

Set ďalších galanťanov DARCHAIC som takmer celý predebatoval s Leprom , Liborom a Pipom, ale ani to, čo som počul periférne ma nejak nelákalo, aby som išiel pozrieť aspoň 1-2 songy. Taký nejaký metal to bol a ten večer som teda bol naladený mierne odlišne...

To set ABORTION (spolu s maďarmi a SMS hlavné ťaháky celej akcie pre moju osobu) som si vychutnal veliceže dobre. Konečne mal niekto aj kvalitný zvuk – gitara znela ako gitara, basa brblotala v tých správnych frekvenciách, do toho skvelo klepotali Mirove bubony a oba vokilly bolo skvelo počuť – no naparádu. Keď si k tomu domyslím songy, čo odozneli, ani dnes nemôžem byť nespokojný. Skrátka, „nová“ podoba Abortion mi kurevsky reže... Libortion rulezzzz!!!

Čerešničkou na dortíku sa stali SEDEM SUPRAPHON MINÚT FAMILY STRACHU, čiže spoločné úsilie noisecorerov Sedem minút strachu s noisovým duom Supraphon Family. A to bola eštelen nálož – čisté sonické peklo. Do neidentifikovateľného rachotu dvoch basgitár a kvíliacich efektov burácali Janove rýchle bicie a občas z toho chuchvalca vystrelil nejaký Radov výkrik. Došli mi slová. Moc takýto prejav nechápem, no musím uznať, že tých 11 minút zanechalo dojem aj vo mne (o majiteľovi baru nehovoriac – ten bolo doslova v piči z toho, čo sa na pódiu odohrávalo) a myslím, že nabudúce to niekde opäť rád absolvujem...

Takýto parádny bol náš „firemný večierok“ DEATH FIST WEBZINU – plný lomozu, rachotu a revu, ale hlavne pohody a dobrej nálady...

-Majto C.-

 

BOMBANGREPP "Förrådd Av Samhället" 7"EP 2013 (Phobia/Halvfabrikat/Skaven)

Väčšinou ma už podobné veci zo Švédska, dáko ani moc netrápia a ani im už nevenujem toľko pozornosti. občas motyka vystrelí ale len občas. Na týchto ma upozornil Jani, že nech to skúsim. Keď som pozrel na počet songov (9) oproti bežným dvom a fakt, že je to singel, tak som vedel, že to nemôže byť zlé. Veru že ani nie je. Hudba je klasický švédsky crust/d-beat.Tu však do karát hrá fakt, že skladby majú kratšiu minutáž a tak celá nahrávka je pestrejšia. Gitara znie ako oceľová kefa, čo sa práve pokúša zoškriabať z plechu, nadbytočnú hrdzu. To isté by som vedel povedať aj o speve. Má to poriadne nasadenie, energiu a hlavne urkutnú dávku  neotesanosti a toho klasického, severského raw soundu.Obal hodený do punkového hábu (kamarát okomentoval obal, že ksicht na ňom je ako postavička z Majora Zemana) texty v rodnom jazyku a v angličtine , písané ako na stroji.Nebudem to už ďalej chváliť, kúpte si to, lebo 9 songov za 10 minút proste nemôže sklamať!
-Lepra-
http://bombangrepp.bandcamp.com/

AUTHOR & PUNISHER "Ursus Americanus" CD 2012 (Seventh Rule Recording)

Multiinštrumentalista Tristian Shoe je autorom a realizátorom projektu Author And Punisher. Tento jeho projekt si získava stále viac fanúšikov v radoch ľudí, počúvajúci metal a jeho odnože. Prečo? AaP je čiste industriálna záležitosť, ale prvky, sound a samotný výsledný efekt znie až moc metalovo. Celý album je prepchatý ultra mastnými zvukmi, pomalým, vleklým s tempom, mohutným basovým kopákom, ktorý poznáme z DUB štýlu. Celé je to ako ťažká kolízia každého štýlu, ktorý produkuje pomalú a ťažkotonážnu muziku, počnúc od doom metalu cez industrial, dub, drone. Dajte dokopy Ministry z obdobia "Filth Pig", hodte tam trocha Sun O)) , vypeckujte to do poriadného strojového zvuku, pridajte trocha Scorn-u a je to.Keď máte doma kvalitné basové repráky, tak susedov musí poraziť aneorizma . Všetko je pravdaže inštrumentálne , len občas sa ozve nejaký rev na doplnenie atmosféry, ale úplne bez textov. Výborná vec na vymazanie mozgu ale skvelá predohra pred samovraždou!
-Lepra-
http://authorandpunisher.bandcamp.com/album/ursus-americanus

UNATTENDED FUNERAL "Demo" kazeta 2013 (Analog Freaks)

Extrémne hardcore podhubie v Žiline prežíva z veľkej časti vďaka chalanom okolo bandy Boiling Point. V Unattended Funeral spojili sily traja z nich, konkrétne Dano, Fokulár a Masskillah, aby tak spoločne ničili psychiku deštruktívnym a ťažkým hard core / power violence tornádom. Okrem rýchlych nakladačiek dostanú priestor aj pomalé pasáže, ktoré znejú trochu pochmúrne a melancholicky. Bola by ale si kokotina už len podľa názvu čakať niečo pekné a príjemne melodické, že? Hutný zvuk, ktorý mal na starosti Blum z Gattaca vám opráši membrány na reprákoch. Kazeta so štyrmi skladbami s engliš textami je zabalená v peknom čiernom obale s minimalistickou grafikou a zlatým UF logom vpredu. Nahrávka je z jesene minulého roku a vyšla v náklade 100 kusov, z toho 25 je čiernych, 25 bielych a 50 priesvitných kaziet. O vydanie sa postarali chalani sami na svojej značke Analog Freaks, čo je ďalšie plus. Toto je skutočne veľmi pekne spravené demo a ja som strašne rád, že sa stále nájdu kapely, ktoré začínajú svoju cestu demo nahrávkou práve na tomto formáte.

-Jan IP-

http://unattendedfuneral.bandcamp.com/

http://www.analogfreaks.net/

F.K.U. "4: Rise Of The Mosh Mongers" CD 2013 (Napalm Records)

Najprv prekvapenie v podobe vydavateľstva, čo som nepochopil a potom pravdaže muzika.Až dobre rátam, tak toto je ich piaty zásek a na rovinu poviem, je najvyzretejší a zvukovo najlepší. Až ste sa ešte nestretli s touto retro thrash chástkou zo Švédska, tak je na čase ich spoznať. Kapela zobrala všetky pozitívne prvky velikánov a je to niečo, ako keby ste dali do jedného mixéra Exodus, Nuclear Assault, Anthrax, posolili to štipkou starej Metallica exkrementom, prihodili dravosť starých D.R.I. a humor S.O.D., pobrali všetky klišé čo vtedy v tomto zlatom veku tohoto štýlu leteli (zombíci,apokalypsa, chemická a nukleárna hrozba) a máte to. Po mega úspechu Municipal Waste, ktorý fungujú na presne rovnakom recepte, sa rozhodli vydavateľstvá, že vytiahnú na svetlo pekla aj túto chástku. Fakt sa to dobre počúva, je to kvalitné, chytľavé a velikáni a bardi tohoto štýlu, ktorý sa trápia od albumu k albumu, pekne hravo a s úsmevom strčia takýto F.K.U. do vačku na jeden šup.Pre mňa absolútne vrchol thrash scény! Dokonca by som si trúfol povedať, že o ždibíček lepší ako povedzme posledný Municipal Waste. Skúste! Vinyl má do konca viac songov ako CD! -)
-Lepra-
http://www.moshoholics.com/

Okthober fest – Starý Smokovec, 15.-16.11.2013 Casa Dolce

Jesenný čas láka do vysokých tatier nielen turistov a nadšencov vysokohorských dobrodružstiev. Na jeden víkend sa už 5 rokov po sebe premieňa Starí Smokovec na hard core centrum vďaka akcii nesúcej názov Okthober fest.. Všetko je pripravené tak ako sme zvyknutý už z predošlých ročníkov a jedinou zmenou je, že tento rok je akcia v novembri. Trochu sa obávam počasia no všetko nakoniec 

RUBANISKO

 vychádza skvele a  je dokonca ešte krajšie ako po minulé roky. Posádku sme rozdelili do dvoch skupín na žiarsku a zvolenskú. Tá prvá je pod tatrami už niekedy poobede a my čo sme museli ešte odmakať pár hodín v otrokárňach prichádzame až podvečer. No nič sme našťastie nezmeškali, dole sa akurát všetko pripravuje a tak máme v kľude čas ubytovať sa v útrobách hotela Casa Dolce. Chvíľu po nás prichádza ďalšia banda z našeho okolia Jakubyskovského charakteru, ktorý dostávajú izbu hneď vedľa nás a každému je hneď jasné, že o zábavu núdza nebude haha. Ideme to omrknúť dole, kde sa pripravuje prvá kapela tohto hlučného víkendu, Nostalgia. Je to taký celkom slušný melodický hardcore punk, ktorý nevybočuje z klasických zabehnutých koľají. Je z toho cítiť nasranosť a mladícku dravosť čo je pre tento štýl nevyhnutné. Ľudí postupne pribúda, všade je nejaký známi a stretávam sa tu dokonca s kamošom z vojenských čias, ktorého som nevidel 13 rokov. Je to veľmi príjemné vidieť sa po tak dlhej dobe. Zakecávam sa a ani si nevšímam, že Rúbanisko to už mastí na plné gule. V trojčlennej zostave sa už pár krát predstavili a tak to už nieje žiadna novinka. Daša s obráteným slovenským znakom na tričku drhne basovku o stošesť a spieva jeden nihil song za druhým. V žalúdku mu najviac leží MariánKO KOTleba a jeho sympatizanti a pri skladbe, ktorá je venovaná práve jemu rozhadzuje medzi ľudí letáky s nie príliš 

ROXOR

 lichotivým obsahom. Ako ďalší sa pripravujú Distax. Ich set však celý prekecám a prichádzam akurát na posledný song. Po nich nasleduje crust mangel z crow townu Roxor. Tu je to dnes ich jeden z posledných koncertov pred dlhšou pauzou. Ešte sa len zvučia a pred nimi je už plno nedočkavcov, nažhavených na ničivé tornádo. Od prvého úderu cítiť, kto drží žezlo pevne v rukách. Všetci sú vpredu maximálne natlačený na roxorákov no a tí veruže nikoho nešetria. Málinko cítiť že chalani spolu dlhšie nehrali no aj tak je toto pre mňa vrchol dnešného večera. Matúš reve texty priamo do xichtu rozvášnenému davu, Turco mláti do bicích ako diabol a spoločne roztáčajú jeden crust kolovrátok za druhým. Posledné dva – tri songy vypúšťam a idem sa pripraviť, keďže po vranovčanoch nastupujeme my s naším hlukovým komandom. Dnes sme tu zas s našimi kumpánmi Marekom a Jankou Marchinovými. To čo sa však udialo dole bol náš zatiaľ najväčší prúser. Zlyhávala technika a veľká vďaka patrí dobrákovi, ktorý nám hneď na úvod z nepochopiteľných príčin povyťahoval z predlžováku Radovu hlavu a nejaké Marekove veci. Taktiež zvukár trochu zazmätkoval a stiahol na mixe volume a až po mojom napomenutí všetko vrátil späť hehe. Proste sa to riadne sralo a nemalo to vôbec nič spoločne s hlukom a našou predstavou poriadneho bordelu. Na izbe to po všetkom preberáme pri pive, flaške tvrdého a špekoch, vďaka čomu nám uniká posledná kapela večera, Moonbusters, na čele s organizátorom Kubom. Ani zďaleka to však pre nás neni koniec večera a po Casa Dolce sa motáme do skorých ranných hodín. LP disco afterparty má na starosti kto iný ako Kubo, ktorý vyrehotaný za gramcami púšťa jeden lepší hit ako druhý. Tancuje sa, popíja sa, debatuje sa až nás totálne vyčerpanie bachne do postele.

Tatranská chránená zver

Ráno sa na počudovanie budíme všetci celkom v pohode, žiadne ujmi na zdraví ani otravy alkoholom a tak sa pri raňajkách kuje plán na tatranský tour. Každý rok chodievame na Zámkovského chatu, kde som mimochodom minulý rok nedošiel pre pomstu bohov hehe, tak Monika navrhla Sliezsky dom nech máme trochu zmenu. Je teda rozhodnuté, rýchlo zisťujeme vlak a balíme pár veci nutných ne prežitie v horách. Neskôr zisťujeme, že sme zabudli pribaliť tu najdôležitejšiu vec, pálenku, čo bolo sklamaním celej tatranskej grindovej výpravy. Cesta hodina a pol nonstop do kopca poriadne preveruje našu kondíciu. Na slizkom dome oddychujeme, väčšina skupiny si dáva pár pív, my s Monikou volíme radšej teplý čaj. Prejdeme sa okolo Velického plesa, urobíme pár fotiek a schádzame späť do Smokovca. Po cca hodine a pol už sedíme v svišťa, kde si dáme večeru (jedlo inak nič extra) a vraciame sa zmorený na miesto činu. Líham do postele a odpadávam. Budím sa tesne pred začiatkom prvého interpreta. Dáša von Flaša má moje veľké sympatie a jeho folk punk ma vždy príjemne pobaví. Tak ako včera večer, tak aj dnes ostro a bez servítky komentuje „úspech“ 

ČAD

 banskobystrického fašistu. Sám so svojou španielkou prehadzuje listy s textami a vyberá niekoľko songov zo svojho bohatého repertoáru. Po Dášovi to rozbaľujú sväto jurský drugsfree draci a dračica Čad. Tí mali povodne hrať už včera, no kvôli Pištovým rodinným záležitostiam to presunuli na dnes. Čo napísať tu. Všetci čo ich poznáte viete, že Čad nemôžu zahrať zle. Ja si samozrejme najviac užívam hru bubeníka Valéra. Sledovať ho za bicími, ktorým dáva poriadne na frak je pre mňa vždy nesmierny zážitok. Ale samozrejme aj výkony ostatných dvoch členov, súrodencov Chrappových sú na maxime. Zahrajú všetky možne songy aké vás len napadnú a všetci spoločne s nimi hulákajú refrény ako piče idú do polusu, mercedes značky 666, alebo nejebte mi život, ja chcem kurva žiť!!!!! Čad končia prídavkom, ktorý je zaslúžený a rýchlo balia, pretože večer ich čaká 

TELEFON

 ešte jeden koncert v Topoľčanoch. Klobúk dole. Punkerov Bullboxers vynechávam a dole prichádzam až na rožňovských starých psov Telefon. A toto je už veru o niečom inom. Ich chytľavý melodický punk rock strháva totálne všetkých a oni sami sa hraním nesmierne bavia. Ctib nonstop poskakuje, tancuje a užíva si skvelú atmosféru. Priznám sa, že ich tvorbu som do teraz nejak extra nesledoval no po tomto koncerte to jednoznačne musím napraviť. Toto bol verím že nielen pre mňa suverénny vrchol celého víkendu. Ďalšími pánmi na holenie sú Rats Get Fat zo Žiliny. Tento hardcore v modernejšom prevedení na mňa pôsobí tak 50 na 50. Občas to má dobrý spád a občas to zas spadne do pre mňa trochu nudných pasáží. Muzikantsky je to kvalitne, no jednoducho mi tento štýl moc nereže. Žilinčanov striedajú známe vranovské xichty, konkrétne Turco a Cingy, aby predstavili svoju novú bandu Concussa. Totálny, zbesilý raw punk, rýchle delostrelecké 

RATS GET FAT

 bicie a jednoduché útočné rifi. Bolo to poriadne špinavé a hlučne čo tento štýl presne potrebuje. Kapela sa akurát len pár mesiacov rozbieha, čo málinko aj cítiť, no verím že ešte pár poctivých skúšok a máme tu náhradu za Roxor. Posledné dve kapely, Ilúziu a domácich Time Of My Life pre únavu vynechávame a odchádzame s Monikou do postele. Ráno si na izbe dávame spoločne raňajky, balíme a okolo obeda odchádzame smer domov zlatý domov. Celý deň som ešte nabitý eufóriou a dobrou náladou a až v pondelok v práci na mňa doľahne daň z prehýreného víkendu. No aj tak to stálo za to a o rok sme tu zas!!!!! Veľká vďaka Kubovi a všetkým, ktorý sa podieľali na tejto výbornej akcii a ja len dúfam že tu zažijeme ešte niekoľko skvelých ročníkov.

Jan IP

D.R.I. „Violent Pacification“ 7“EP 1984/2010/ (Dirty Rotten / Beer City Records)

Zbožňujem 80-kové veci a zbožňujem túto dobu ich reedícií, keď si ich všetky môžem zháňať za normálnu cenu pre normálneho fandu muziky a nie za cenu pre kokota, čo chce mať z nudy prvé vydanie. Stále je tam tá parádna muzika, čo vtedy a hoci jej hodnota je pre mňa nevyčísliteľná, nie som ochotný dávať tie niekoľkociferné sumy do pažerákov nenažraných hyen.

To bol kuadlhý a kuanegativistický úvod recenzie na kuastaré a kuadobré ep-ko mojich sprievodcov pubertou D.R.I., ktoré mi dnes dorazilo a velice sa z neho vytešujem. Z tých necelých 6 minút rýchlej smršti s nedokonalým zvukom, kostrbatými songami, ktoré ale už vtedy niesli výrazný rukopis, ktorý si kapela rokmi budovala a ktorý je pre nich dodnes špecifickým poznávacím znakom. Uštekaný Brechtov vokál, rýchle bicie, Spikova jednoduchá gitara a ešte jednoduchšia Joshova basa. Na Á-čku najdlhší song, ktorý dovtedy vyprodukovali, titulný „Violent pacification“, ukázal, že chlapci majú aj na viac ako na rýchly bordeloidný punk, ktorý dovtedy produkovali, hoci prvá polovica songu je v tom istom duchu, no potom v refréne pekne spomalia a do konca sa song nesie v peknom strednom tempe, aby na konci postupným zrýchľovaním došiel v závere takmer k pôvodnému tempu. Na B-čku sú našľahané 3 tradičné Imbecilné songy (dnes by boli popísané ako čistý thrashcorový výplach) – rýchle, zbesilé, nekompromisné a plné rôznych stopiek. Tohto sa asi nikdy neobžerem...

-Majto C.-

THE BORING „Craving For Change“ LP 2012 (kooperácia)

Stalo sa to ešte na prvom Ffud feste, keď som odchádzal plný dojmov z ich vystúpenia a domov aj s ich cd-čkami… Vtedy sa stali mojou obľúbenou bandou z Francúzska a toto je jej druhý album, pri ktorom mi však chvíľku trvalo, kým sa mi dostal pod kožu, no odvtedy ho mám v playliste permanentne minimálne raz týždenne. K parádnemu červenému vinylu ešte navyše dostanete aj lisované cd (tiež pokrok oproti debutu – tam bolo len napálené).

Čím je iný oproti debutu „Lets the captain sink“? Úvodná „Home is where friends are“ začne tam, kde skončil prvý album, čiže rýchly 90-kový hardcore punk s agresívnym vokálom. No hneď od úvodu nasledujúcej „Any painkillers for my shoulders?“ sa všetko zmení, songy sú oveľa melodickejšie a aranže košatejšie, pričom tá košatosť vypláva na povrch až po opakovanom počúvaní, hoci ani predtým neboli ich songy omnoho jednoduchšie, len teraz viac využívajú obe gitary a tie sa striedajú v melodických výjazdoch, či už v sólach abo doprovodných partoch. Príjemne ma prekvapili niektoré riffy, ktoré som predtým počul len u Kritickej Situace („Their reign“, či B-stranu začínajúca „Future is unwritten but I hate the trend it takes“), či vyhrávočky v štýle napr. Ignite (napr. „Pump up the volume“, „The end of history“, ale v podstate takmer v každom songu sú podobné pasáže), ale najmä množstvo pomalších pasáží, kde sú hojne využívané vybrnkávané pasáže. Čo sa mi ešte dosť pozdáva, je zvuk basy – chvíľami príjemne zvoní vo vyhrávkach, no väčšinu času mohutne buráca v pozadí pod gitarami. V trošku väčšej miere využívajú aj vokály gitaráka a basáka, čo skladby ešte viac spestruje. Mojím najobľúbenejším z tohoto albumu je tretí diel songu „Braindead“, ktorý začne práve vybrnkávanou melodickou pasážou, aby sa zmenil v rýchlu hardcorovinu a ku koncu zas na pomalú pasáž s parádnymi zborovými vokálmi a peknou vyhrávkou.

13 porcií, čo musia chutiť. Album vhodný pre všetkých, čo majú radi rýchly, melodický hardcore.

-Majto C.-

http://theboring.bandcamp.com/ 

ICH BIN N!NTENDO, LINE GATE, MOBIUS - 23.11.2013 Trenčín, klub Lúč

 Po rýchlo uplynutom sobotnom dni som si večer spomenul, že som chcel mrknúť do renovovaného Lúča v Trenčíne. Cestou som ešte brnkol kamošovi, či nemá chuť zúčastniť sa mojej výpravy (resp. či práve nemá službu v nemocnici), potom už nič nebránilo v našom odhodlaní stráviť večer v objatí hudby... V Lúči sme chvíľu obzerali zmeny, čo sa udiali v interiéri (exteriér ošarpaný ako sme zvyknutí), zvítali sa s týpkami z Mobius, zakúpili obvyklé drinky (minerálka s citrónom rules!!!) a po pár chvíľach sa strhla zvukovka.

Prví začínali MOBIUS (tradičné hodinové meškanie je tiež podľa starých poriadkov v Lúči) a od začiatku nás zavalili ťažobou nemilosrdných riffov a pomalých úderov bicích. Gitarové steny valiace sa ako mohutný kúdol prachu občas rozčesávali spätné väzby gitary (tentokrát hnanej len cez dva aparáty) a údery bicích, aby nás svojou monotónnosťou strhli do víru hluku a pohadzovali nami v priestore. Páčilo sa mi, že žilinské duo zbytočne nenarúšalo tok hluku žiadnymi pauzami medzi skladbami a tak všetky tri plynuli v kuse ako jeden nemilosrdný rev záhuby a zmaru. Dobre sa mi pri tom rozmýšľalo nad kadečím, ich muzika zo mňa vyháňala všetko nepotrebné myšlienkové svinstvo. Zhruba po polhodinke zostalo ticho. Doslova.

MOBIUS

Potom ma mierne sklamala hodinová prestávka spôsobená balením jednoho aparátu a vybaľovaním ďalšieho (všetko akoby zostalo obalené v mazľavosti predošlých chvíľ), ale napokon sa na pódiu objavila pre mňa absolútne neznáma bratislavská pätica LINE GATE v dosť netradičnom zložení (gitara, basa, bicie, klávesy, cello). Na pódiu sa okrem aparátov objavili aj stoličky pre všetkých zúčastnených. Po krátkej zvukovke to prišlo. Ďalšie prívaly inštrumentálnej produkcie v duchu minimalizmu, kde sa k úvodnej linke klávesov a cella postupne pridávali ostatné nástroje, až vytvorili dokonalú zvukovú stenu, z ktorej občas vystrelil ďalší dielik skladačky, ktorý to celé posunul o kúsok ďalej a po chvíli ďalší a ďalší... Skrátka, hneď bolo každému jasné, že to bude niečo bežne nedostupné, no pre mňa príjemné. Post rocková gitara opakujúca jeden riff počas celého songu, minimalistické klávesy, cello a basa, do toho prekombinované (a na môj vkus oproti ostatným nástrojom príliš hlasné) bicie – zvuky z iného sveta. Len som tam tak sedel a blúdil labyrintom myšlienok – z chodby do chodby, otváral jedny uprášené dvere po druhých, v pozadí sa ozývali bicie olepené stenou gitary a klávesov, z ktorej občas zabručala basa a tklivo zakvílilo cello – nazeral a skákal časom i priestorom. Škoda, že nezopakovali prístup žilinčanov a neodohrali celý set na jeden záťah – tie pauzy ticha a následne potlesku tých zopár zúčastnených (ani v tomto sa veľa nezmenilo oproti minulosti – no Trenčín) ma vždy vytrhli z môjho sveta, no s úvodným tónom každého ďalšieho songu som sa doň znova vracal... Po príjemne melancholickej hodine zostalo ticho... Ticho pred búrkou. Doslova.

Nórske trio ICH BIN N!NTENDO vtrhlo na pódium, rozostavalo aparáty, vytiahlo nástroje a po krátkom ladení do nás spustili svoju produkciu a to teda bola búrka. Noise rock v tom najzbesilejšom prevedení, aké si dokážete predstaviť. Improvizácia, improvizácia a improvizácia. Občas to síce znelo, že skladba má nejakú stavbu, no absolútne sa rozchádzajúce linky jednotlivých nástrojov ten dojem hneď zmietli. Absolútne intenzívne vyhladenie, až tak intenzívne, že basák urval strunu a odohral kus setu bez nej. Potom začal skladbu sám bubeník hrajúc nejaký prapodivný rytmus, načo sa pridal gitarák, vidiac, že basák mení chýbajúci drôt, aby sa ten po doplnení zapojil tiež do hádky nástrojov svojím dielom, no po chvíli zas ďalšia struna nehybne visela z krku jeho nástroja, tak sa už neobťažoval výmenou a zbytok setu odohral na troch, pričom v tom prívale lomozu a revu to aj tak nebolo počuť – dokonca ju použil na vylúdenie disharmonického škripotu, keď sa ju snažil vytrhnúť z kobylky popod ostatné struny. Strhujúci výstup – na chvíľu som aj zabudol, ako som tam len niekoľko momentov predtým plával na vlnách melanchólie a pohody. Tento set ma vrátil opäť na zem. A krátka debata s gitarákom a bubeníkom (+ samozrejmá kúpa platne) ma vrátila aj na upršanú trenčiansku ulicu....

Cesta domov bola bez tragédií a nehôd. Vo svetle prežitého bola dokonca úplne všedná a zaznamenania nehodná... Doslova.

-Majto C.-

foto: Majto C.

https://www.youtube.com/watch?v=Kh_WAqDKw_I

AGENTS OF ABHORRENCE "Relief" 12"LP (Psychocontrol/625 Thrash)

AAA boha tam. po dlhšom čase, zase poriadna grindcore nahrávka! Človek pozerá na obal a myslí si všetko možné, len to nie, že to bude grindcore. Potom mrkne na vydavateľstvá a je jasné. Austrálsky A.O.A. hrajú, klasický, energický grindcore, ktorý ale nastavili, vďaka zvuku, na taký smer, aby vám to pripomínalo, staré spráchnivelé nahrávky zo začiatku 90tych rokov. Špeciálne sound gitary je, ako keby ste počúvali Unseen Terror. Nechcem tým povedať, že zvuk nejak trpí, naopak, po toľkých sterilne,digitálne, znejúcich severských grindcore kapelách, je tu konečne niekto, kto to skúsil zase trocha ináč. Paráda. Krátke výbušné songy,je ich sedemnásť, urevaný vokál, energia na  rozdávanie, old schoolový zvuk. Proste presne takto to má vyzerať, keď sa povie slovo grindcore. Ja so nad mieru spokojný s touto nahrávkou. LP zoženete na koncertoch, alebo u Psychocontrol Rec. a vyšla aj CD verzia, takže CDfetišisti, nefňukajte a pustite si to!
-Lepra-
Facebook

LAHAR „Až přijde čas“ jednostranné 12“EP 2012 (Doomentia Records)

Viem, že je to už viac ako rok od času, kedy tento materiál uzrel svetlo sveta, no využijem medzeru v miestnom obsahu a doplním sem svoje pocity z neho.

Je jasné, že ako prvé musí každého zaujať hneď obal, ale aj grafické spracovanie celkovo. Parádny motív (opäť z rúk A. Bouzikova – autora posledných skvelých obalov Lahar), ktorý dokonalo sedí k atmosfére nahrávky. Obrázok na druhej strane platne aspoň čiastočne kompenzuje sklamanie z toho, že je materiál krátky.

A obsah? Apokalypsa a temnota. Brutálny námrd od samotného začiatku až do konca. Myslím, že toto je najbrutálnejší matroš, aký Lahar doteraz vydali. Síce ma pri prvom počutí sklamalo, že mu chýbal moment prekvapenia, ako to bolo doteraz při každom novom materiále, no s pribúdajúcim časom som si tohto dojmu prestal všímať. „Umění strachu“ prinieslo väčší ponor do thrashmetalového sveta, s čím prišli košatejšie aranže a dlhšie songy. Na „Až přijde čas“ sa táto cesta len potvrdila. Hneď po krátkom intre nastúpi drviace tempo a nekompromisné rezanie gitár, do toho šialený Banánov vreskot, aby to nebolo málo, bicie sa tradične miestami zvrhnú do grindových klepaníc – „Krev“ strieka všade a zapáli „Oheň“ v duši staromilcov a vynárajú sa spomienky na nekompromisné albumy typu „Extreme aggression“ či „Tapping the vein“. Tento song mi v mysli uviazol asi najviac, bo som sa už viackrát pristihol, že si pobrukujem refrén „...než shořím v ohni, tak bych si přál nestratit svou cestu a nejít po ní sám...“, pričom nie je extra výrazný a hudobne je tu na tom oveľa lepšie napr. posledný „Déšť“, no ten refrén ma skrátka zdrapil za štetiny na ksichte a nepustil. „Mráz“ to sú 3 minúty drvenia v duchu najrýchlejších songov Slayer, vrátane spomalenej strednej pasáže zakončenej krátkym melodickým sóličkom už opäť v svižnom tempe. Spomínaný posledný song má netradičný úvodný motív s pekne sekanými gitarami a rýchlou salvou kopákov, aby sa vzápätí zvrhol na masakrálne drvenie ako na zbytku materiálu, no aj v tomto tempe sa ozve po refrénoch parádna vyhrávka, čo mi vždy vyvolá mrazenie na chrbte – viac takýchto pasáží a album by prekonal aj svojho predchodcu. Možno to príde s tým novým, ktorý som zatiaľ nepočul, no už teraz som naň nažhavený, bo naživo z neho zneli nejaké ukážky a nebolo to teda vôbec žiadne poľavenie intenzity....

-Majto C.-

AORTA / SCALP „Split“ CD 2012 (Brandeys City Records)

Graficky pekne spracovaný digipack je prvé, čo na tomto cd-čku zaujme na prvý pohľad. Na svedomí ho má spevák z kapelky Scalp a vážne sa s tým pohral. Grafika je síce jednotná pre obe kapely, no každá má svoju vlastnú polovicu obalu súvisiacu s ich názvom a kapelou + samozrejme aj svoj vlastný booklet s textami. Poklona hneď za to prevedenie.

Zvuk majú obe kapely skvelý a hoci každá nahrávala v inom štúdiu, aj zvukovo znejú dosť podobne, čo nie je na závadu.

Ako prví sa predvedú AORTA z Brandýsu nad Labem, keď po intre na vás vyletí príjemne nazvučená basa a vzápätí sa strhne rýchly, jednoduchý, mierne melodický, česky spievaný punk-hardcore. O čom pojednáva song „Splň si svúj sen“ napovedá už názov. Aj ďalšie dva sa nesú v podobnom tematickom duchu, čiže ide o tématiku hľadania si vlastnej cesty životom a vyhýbania sa stresu zo stereotypu. Aj ďalšie songy sa nesú v podobnom duchu ako prvý – rýchlo a svižne presvištia okolo (hoci posledný „Ve spěchu“ začne miernejším tempom, no po krátkom úvode sa tiež zvrhne na nemilosrdnú sypačku, no ku koncu zas zvolní) a zanechajú príjemný dojem.

To SCALP z Liberca do nás režú hneď bez prípravy už od samotného začiatku „Como un perro“. Rovnako ako spoločníci v úvode, aj Scalp mastia rýchly punk-hardcore s thrashovou gitarou a mierne drsnejším vokálom, no oveľa prepracovanejší a melodickejší. Strieda sa tu množstvo skvelých nápadov, napr. song „Rudý dobytčáky“ začne vyhrávkou ako od kanadskej divočiny White Lung (ale celkovo je v ňom dosť melodických gitár), tretia „Nic než zákon“ mi zas riffom pripomína dávnu nahrávku „Svet žaluje“ od Davovky, v „Bulvar nation“ zas miestami prebleskuje basová linka... Skrátka je tu toho na počúvanie dostatok. A textovo to tiež nie je len nejaká vata. Aj po tejto stránke je to na úrovni a dosť osobité - treba počuť.

A počul som teda už niekoľkokrát a priznávam, že Scalp ma sice zaujali viac a ich časť počúvam častejšie, no obe bandy znejú zaujímavo.

Výborné splitko predstavujúce novú krv na scéne a ukazujúce, že aj DIY vydané cd môže vyzerať profesionálne a zaujímavo.

-Majto C.-

Aorta: http://bandzone.cz/aorta

Scalp: http://bandzone.cz/scalp

http://www.youtube.com/watch?v=keQDdpfIY-8