D.R.I. „Violent Pacification“ 7“EP 1984/2010/ (Dirty Rotten / Beer City Records)

Zbožňujem 80-kové veci a zbožňujem túto dobu ich reedícií, keď si ich všetky môžem zháňať za normálnu cenu pre normálneho fandu muziky a nie za cenu pre kokota, čo chce mať z nudy prvé vydanie. Stále je tam tá parádna muzika, čo vtedy a hoci jej hodnota je pre mňa nevyčísliteľná, nie som ochotný dávať tie niekoľkociferné sumy do pažerákov nenažraných hyen.

To bol kuadlhý a kuanegativistický úvod recenzie na kuastaré a kuadobré ep-ko mojich sprievodcov pubertou D.R.I., ktoré mi dnes dorazilo a velice sa z neho vytešujem. Z tých necelých 6 minút rýchlej smršti s nedokonalým zvukom, kostrbatými songami, ktoré ale už vtedy niesli výrazný rukopis, ktorý si kapela rokmi budovala a ktorý je pre nich dodnes špecifickým poznávacím znakom. Uštekaný Brechtov vokál, rýchle bicie, Spikova jednoduchá gitara a ešte jednoduchšia Joshova basa. Na Á-čku najdlhší song, ktorý dovtedy vyprodukovali, titulný „Violent pacification“, ukázal, že chlapci majú aj na viac ako na rýchly bordeloidný punk, ktorý dovtedy produkovali, hoci prvá polovica songu je v tom istom duchu, no potom v refréne pekne spomalia a do konca sa song nesie v peknom strednom tempe, aby na konci postupným zrýchľovaním došiel v závere takmer k pôvodnému tempu. Na B-čku sú našľahané 3 tradičné Imbecilné songy (dnes by boli popísané ako čistý thrashcorový výplach) – rýchle, zbesilé, nekompromisné a plné rôznych stopiek. Tohto sa asi nikdy neobžerem...

-Majto C.-