YDINPERHE „Meistä Ei Tullut Mitään“ 7“EP 2012 (Hakaniemi Hardcore)

Účasť na koncerte nemcov Midnight Crisis v Trenčíne u mňa pred týždňom zas vyvolala chuť oprášiť zbierku fínskych surovíc, tak som si znovu zaplesal aj pri tvorbe tohto spolku, o ktorého histórii toho veľa povedať neviem a z nahrávok mám akurát ich jediné LP a práve tento posledný 7-palec. No čo viem je, že kapelu tvoria dvaja mládenci a dve mladice, ktoré v kapele obstarávajú práve strunnú sekciu, pričom gitaráčka ešte aj spieva.

A čože nám servíruje tento spolok? Prekvapivo opäť surový fínsky hardcore punk, ktorý je však, na rozdiel od napr. Haistelijat, oveľa jednoduchší a priamočiarejší, pritom stále energický a šľapavý. Tam kde Haistelijat nasúkajú prechod a zmenu tempa, Ydinperhe furt valia nekompromisne v jednej rovine až do konca, maximálne sa ozve kratučké zmätené punkové sóličko.

Úvod kolekcie obstará hneď naplno surový titulný song pojednávajúci o šťastí v živote (som vydedukoval z anglického popisku – neni som ja veru fínsky hovoriaci jedinec) nesúci sa v svižnom tempe v duchu Discharge či Chaos UK (čiže tradičného starého fínskeho hardcore-punku, ktorý bol svojho času odpoveďou práve na anglickú vlnu). Nasledujúca „Kilariaämmät“ je mierne pomalšia (tento vzorec striedania rýchlych a pomalších songov použili Ydinperhe aj na LP) a členitejšia, čo sa aranžmánu týka. Textovo o vzťahoch medzi mužom a ženou. Stranu A uzatvárajúca vec „Elämän tikkatalu“ je opäť klasický rýchly výprask s duniacou basou a prekrikujúcimi sa mužsko-ženskými vokálmi. Mimochodom, ten gitaráčkin mi farbou pripomína vokalistku španielskych Criatura. Po otočení na vás vybafne jednoduchá punkovica „Faija on alkkis“ v strednom jednoduchom tempe s kostrbatým sólom (a ďalším textom, ktorý bych rád prečítal celý, nielen jeho popis - škoda, že nevložili aj preklady celých textov do angličtiny), aby nás zostávajúce 3 songy umlátili až do konca rýchlym tempom. Za zmienku ešte stojí úvod „Henki en lähde“, kde sa zbesilosť objaví až po pomalom nasekanom úvode, čo u tejto partičky nebýva zvykom.

Po 8 a pol-minutovej víchrici nezostáva iné, len si to celé zopakovať znova a počúvať do omrzenia. Yo, ešte jeden drobný nedostatok, čo mi mierne nesedí – zvuk gitary, ktorá je trošku potlačená pod basou (hoci tá znie napriek svojej jednoduchej a účelnej hre dosť parádne), čo trošku uberá na ostrosti a farebnosti nahrávky. LP, kde úrovne nástrojov boli vyrovnanejšie, znelo v tomto smere oveľa lepšie. Konec – choďte prehrabať distrá a skúšať fínske primitívne rúbanice!!!

-Majto C.-